Svetlo, ktoré nevidíme

All the light we cannot see, napísal Anthony Doerr

Francúzsko, II. svetová vojna, slepé dievča, ktoré ušlo s otcom z Paríža, nemecký chlapec, ktorý vie opravovať rádiá… a úžasne napísaný príbeh. Ono je to vpodstate obrázková kniha, aj keď v nej žiadne obrázky nakreslené nie sú (ale nájdu sa vzorce!). Akoby svet popísaný pre Marie-Laure, ktorá oslepla, keď mala šesť rokov. Dve rozkúskované predčasne ukončené detstvá, ktoré sa prelínajú a na konci do seba zapadnú ako skladačka. A nie, nie je to love story, je to príbeh o tom, ako sa ľudia snažia byť dobrí aj vo svete, ktorý nedáva zmysel.  

He thinks of the old broken miners he’d see in Zollverein, sitting in chairs or on crates, not moving for hours, waiting to die. To men like that, time was a surfeit, a barrel they watched slowly drain. When really, he thinks, it’s a glowing puddle you carry in your hands; you should spend all your energy protecting it. Fighting for it. Working so hard not to spill one single drop.

What is blindness? Where there should be a wall, her hands find nothing. Where there should be nothing, a table leg gouges her shin. Cars growl in the streets; leaves whisper in the sky; blood rustles through her inner ears.

Time is a slippery thing: lose hold of it once, and its string might sail out of your hands forever.

Veľmi sa mi páčila.

Víkendové surfovanie

socha_koji

Aj som sa tento týždeň chystala niečo napísať o profesorke, ktorá kojila na prednáške, ale natrafila som na tento výborný článok (aj obrázok je odtiaľ), ktorý zahŕňa nielen moje komentáre ale aj postrehy, ktoré ma nenapadli, tak vám ponúkam rovno ten.

In short, it seems to me that Pine did absolutely everything she could reasonably do to prevent the baby from interfering with her class. To ask more of her than that is unreasonable. What we should do, instead, is realize that it’s not a big deal to have to be in the same room as a baby once in a while. It might not be ideal. If the baby screams or cries, that’s annoying. But we’re grown-ups (or at least, we’re college students learning to become grown-ups). We should be able to deal with it graciously and then forget about it. That’s what life is like in a society in which women – even mothers with babies — are equal members of society. That’s what life is like in a society which accepts that babies are part of life.

86-ročná gymnastka

pre koho má zmysel predlžovať povinnú koncipientskú prax? (video, od Mirečka)

príbeh v dvadsiatich dvoch obrázkoch

1000 rokov vojny v piatich minútach

fotografická súťaž National Geographic-u 2012

Ježišova manželka alebo Dan Brown loboval?

Male Scientist Balancing Act – začala som čítať s nádejou, ale tá sa rozplynula hneď pri prvom odstavci… Idú zisťovať, ako ženy v akadémii hľadajú rovnováhu medzi kariérou a rodinou. Ako? Opýtajú sa mužov.

O starých mamách a demokracii

You can bomb the world into pieces but you cannot bomb it into peace, spieva Michael Franti.

Americká armáda má na Times Square náborové centrum. 19. marca to budú 4 roky odvtedy, ako začala invázia do Iraku. Tento týždeň hneď vedľa náborového centra členky Granny Peace Brigade čítajú nahlas od rána do večera mená Američanov a Iračanov, ktorí tam za ten čas zomreli.

grannies Kto sú to Granny Peace Brigade? 18 žien vo veku 51 až 91 rokov sa 17. októbra 2005 pokúsilo prihlásiť do armády namiesto svojich detí a vnúčat, ktoré nechceli nechať v Iraku zbytočne zomrieť. To sa im nepodarilo a navyše ich predviedli na policajnú stanicu. Boli zadržané a čakal ich súd. Ten však rozhodol v ich prospech a potvrdil tak právo na nenásilný protest. Odvtedy zorganizovali protestných akcií niekoľko a najnovšia je práve tá súčasná na mieste, kde v roku 2005 začínali.

Veľa Američanov už dávno nie je spokojných s touto vojnou. Niektorí idú ešte ďalej – Lee Feinstein, jeden z expertov na americkú zahraničnú politiku, dokonca hovorí, že úspechom bude, ak sa Američanom podarí Irak zanechať v lepšom stave ako ho našli. Môže to však vôbec byť lepší stav, ak zvážime mŕtvych (odhady sú od približne 60,000 podľa Iraq Body Count Project po 650,000 podľa Second Lancet Survey; na Americkej strane vyše 3,000 mŕtvych), utečencov (OSN odhaduje, že krajinu od roku 2003 opustili 2 milióny Iračanov – približne 7% obyvateľstva), vyplienené mestá? V národnej knižnici v Bagdade zhoreli pri invázii tisícky starovekých rukopisov, zbierky národného múzea sú rozkradnuté alebo zničené… Životy a históriu tam Američania nevrátia a naozaj neviem, čo lepšie by mohli ponúknuť.

Hovoria, že demokraciu. Už dávno prestalo ísť o zbrane hromadného ničenia a hlavným motívom sa stalo práve nastolenie demokracie. Ale čo ak demokracia nie je tým nejlepším riešením pre túto krajinu? Netvrdím, že situácia, ktorá bola v Iraku pred príchodom Američanov, bola dobrá. Ale snažiť sa násilím “zvonku” presadiť slobodný režim, hocijaký režim, v krajine, kde je náboženstvo neoddeliteľnou súčasťou štátneho zriadenia, už z princípu nemôže fungovať. A kto sme my – alebo Američania – aby sme povedali, že demokracia je to jediné správne zriadenie pre všetkých? Podľa môjho názoru, je správne pre tých, ktorí si ho zvolia.

Na záver ešte zopár čísel. Výdavky štátneho rozpočtu na Slovensku za rok 2006 boli približne 320 miliárd slovenských korún. Výdavky USA v roku 2006 len na vojnu v Iraku sa odhadujú na 100 milárd dolárov (celkové výdavky od začiatku invázie doteraz – na približne 360 miliárd dolárov).  Myslím si, že ak by naozaj chceli pomôcť Iraku, tie peniaze doňho mohli investovať iným spôsobom.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...