Jesenná Štiavnica

Tunisko

Pôvodne sme to neplánovali, ale v júli sme sa dohodli, že ak natrafíme na nejaký last minute zájazd, ktorý nás osloví, tak sa jednoducho zbalíme a pôjdeme. (Pomohlo, že sme dostali ponuku na pomoc s vybavením… vrelá vďaka pelikánom.) A zájazd sa našiel. Začiatok bol náročný, lebo nám lietadlo meškalo skoro 5 hodín (Kubkovi došla knižka ešte skôr ako sme nastúpili) a let samotný bol síce krátky, ale veľmi podivný: lietadlo tak špinavé, že deti mali nakázané nič nechytať; jedlo, ktoré sa nedalo jesť; opitý český spolucestujúci, ktorý naplno vykrikoval, ako to nedáva; letuškovia, ktorých úvodná bezpečnostná inštruktáž by určite neprešla inšpekciou príslušného leteckého úradu… 

Potom sa to trochu vylepšilo. More bolo teplé, ráno pokojné, poobede s vlnami. Na pieskovej pláži sme naplno využili obľúbené kelímky, ktoré majú deti od malička a ktoré Mišo tentokrát už ani nechcel baliť, ale na na naše stavby sa veľmi hodili. Jedlo bolo fajn, ochutnali sme aj pár miestnych špecialít (nikomu nebolo zle), deti ocenili večerné wafle s čokoládou z fontánky a poobedné palacinky. Páčilo sa im aj cvičenie v bazéne, ktoré animátori viedli každé doobedie. 

Mišo bol trochu smutný, že toho veľa nenabehal. Spravili sme raz pokus pri východe slnka, ale ostatné dni sa nám nechcelo tak zavčasu vstávať a potom už bolo príliš horúco na behanie. Z Tuniska sme až na jednu prechádzku do neďalekého prístavu nič nevideli, ale tých pár dní sme si oddýchli, takže to aj tak stálo za to.

Ale celkovo? Usúdili sme, že nabudúce opäť pôjdeme po vlastnej osi. Rezort má síce výhodu, že sa človek nemusí o nič starať, ale je v ňom zavretý s tlupou ďalších ľudí, ktorí sa nie vždy vedia normálne správať. Do určitej miery sa to dá ignorovať, ale predsalen radšej sa skúsime do takej situácie vôbec nedostať.

ps Kto ste už fajčili melón?

Okruh po kysuckých osadách

Môj otec mal nedávno 60tku a pri tej príležitosti zorganizoval rodinnú akciu. Bolo veľmi fajn všetkých pokope stretnúť. Aby sme sa celý víkend len neobjedali, tak sme išli v sobotu na spoločný výlet. Veľkú Raču a lyžiarske stedisko sme obzerali z kopca oproti. 

Drieňok

Zistili sme, podľa čoho sa volá jarmok, na ktorom sme kedysi boli. Podľa kopca vo Veľkej Fatre, ktorý je kúsok od neho.

Kika sa síce opäť sťažovala, že najhorší výlet zo všetkých, ale deka a desiata jej vylepšili náladu a do vrcholovej knihy napísala celkom pozitívny odkaz. S Mišom sme sa zhodli, že trasa by to bola úplne dokonalá, keby nemala úvodné tri kilometre z Rakše po rozbitej asfaltke. Zeleno-zelené výhľady z vrchu aj tak stáli za to. 

Zbojníčka

Na deň detí sme sa vybrali do Tatier. Po minuloročnej Téryho chate sme sa tentokrát tešili na Zbojníčku. Deti hlavne preto, že aj tam mali buchty, my s Mišom preto, že sme tam už veľmi dávno neboli. Kiku a Kuba celkom pobavilo, koľko snehu sa dá nájsť v júni a samozrejme sa to neobišlo bez malého snehuliačika. Počasie nám vyšlo, ale aj tak sme sa dolu trochu ponáhľali, lebo Mišo si chcel zapretekať okolo Štrbského plesa

Páčia sa mi takéto Tatry. Ešte pred hlavnou sezónou, nie veľmi veľa ľudí. Ak sa pritrafí, tak už pekne, ale ešte topiace sa snehy.  

Rozhľadňa nad Dohňanmi

Je to kúsok od Púchova, nad dedinou Dohňany, a vybrali sme sa tam s kamarátmi. Dá sa ísť miernym náučným chodníkom, alebo strmo hore. Tentokrát, možno vďaka veľkej tlupe, ani Kika nehovorila, že toto je najhorší výlet ever. Akurát bolo trochu chladno. Slniečko síce vykukovalo, ale hriať sa mu nechcelo a k nášmu ohníku sa prišli ohrievať aj okoloidúci. 

Výhľad z rozhľadne parádny a kýve sa len trošičku.

Veľká noc v Prahe

Počasie parádne. Jeden deň sme sa túlali priamo po Prahe. Začali sme loďkou (MHD!), ktorá chodí z Holešovic do Karlína. A potom už striedavo po vlastných a na kolobežke. Kubo si fotil mosty na ročníkový projekt a kúsok od miesta, kde sme obedovali, sme našli múzeum lega, takže úplne dokonalé. 

Na druhý deň sme išli poschodovým vlakom (dvojnásobná radosť) smerom na Karlštejn. Ale vystúpili sme až v Srbsku, podobne ako deň predtým na Staromestskom námestí poobdivovali veľkonočné stromčeky a prešli sa popri Berounke do Sv. Jana pod skalou. Vyliezli sme aj na skalu a zavítali do lomov kúsok od nej. Skanzen síce ešte nebol otvorený na novú sezónu, ale ochotný rušňovoidč nás povozil na úzkorozchodnej železničke za príspevok do konvičky. 

Na tretí deň prechádzka k zámku Lobkovice pri Labe.

Akurát sa ešte niekedy nabudúce budeme musieť ísť pozrieť na ten Karlštejn, ktorý sme tentokrát len na chvíľočku zazreli z vlaku. 

Múzeum Andreja Kmeťa v Martine

Toto prírodovedné múzeum mi odporučil kolega, ktorý tam bol minulý rok s neterou a synovcom. A dobre spravil, ďakujem. Nám síce chvíľu trvalo, kým sme doň zavítali, ale keď sme tam už boli, tak sa páčilo aj veľkým, aj malým.

Pekne zrekonštruované (eurofondy?), veľa dreva, skrinky na bundy označené zvieratami a rastlinami namiesto čísel. Za niečo vyše hodinu sme prešli neživú aj živú prírodu Turca a okolia. V tej živej boli pekne urobené herbáre a diorámy so zvukmi. Jedine púšťanie zvukov mohli vymyslieť nejako inak ako búchaním na sklo.

Ďeťom sa páčil aj mikroskop, cez ktorý mohli pozerať a to, že sme tam v sobotné popoludnie boli skoro úplne sami, takže si mohli všetko vyskúšať bez vyrušovania a čakania na ostatných.

A že kto bol pán Kmeť? Kňaz, archeológ, botanik, geológ, etnograf, historik, zberateľ všetkého možného… v múzeu je aj vystavené niečo z jeho zbierky. Len jeho herbár mal vraj 88 000 položiek. By ma zaujímalo, kedy to všetko stíhal a kam to všetko dával…

Národný park Christoffel

Ostrov Curaçao je taký… nerovný. Tam kde nie je pahorkatý, tam je vlnitý. Najvyšší kopec je Mount Christoffel, má 380 metrov a pomenovali po ňom celý národný park. Videli sme ho už cestou na niektoré pláže a chceli sme naň vyjsť, ale odrádzali nás dve veci – Mišove tenisky boli v stratenom batohu a bolo treba vyrážať zavčasu ráno, aby sme sa vyhli horúčave.

Ale jeden večer sme teda nastavili budík, o siedmej ráno už nasadali do auta a o ôsmej vyrazili na turistický chodník.

Pri mori nám tá horúčava tak neprišla, ale na vyprahnutej červenej hline, medzi kaktusmi, tam bol hic. Našťastie chodník je doobeda v tieni. Posledný kúsok bolo treba liezť po skalách a potom už len parádny výhľad na všetky strany. Nevideli sme síce ani Venezuelu ani Bonaire, ktoré sú odtiaľ len pár desiatok kilometrov, ale Curaçao ako na dlani.

Srdiečkový výlet na Trzy Korony v poľských Pieninách

Deti mali minulý týždeň prázdniny, ale keďže ja som učila, tak na výlet sme sa vybrali až v piatok. Bývanie sme si našli v Spišskej Starej Vsi a na sobotný výlet sme išli do Poľska. Auto sme nechali na parkovisku v Červenom Kláštore, prešli mostíkom cez Dunajec a boli sme v Sromowciach Nižnych.

Odtiaľ po žltej na križovatku s modrou (Przelecz Szopky) a po modrej na Tri koruny. Tri Koruny je – ako inak – päť skalných veží, pričom na prostrednej je vyhliadka. Vyzeralo to, že cez leto sa za ňu asi platí, ale teraz nikto vstupné nevyberal. Aj keď bol opar, výhľad sme mali doďaleka: okrem Dunajca a Červeného Kláštora, Pieniny ako na dlani a v diaľke vykukovali Tatry.

Po modrej sme pokračovali smerom na Sokolicu, ale odbočili sme z nej zelenou dolu, napojili sa naspäť na žltú, ktorou sme začínali a uzavreli srdiečko. 

Kika síce frfľala, že zase raz najhorší výlet, na akom kedy bola, ale neskorý obed u Jakuba, minigolf pri našom penzióne a večerný bazén to zachránili.

Na druhý deň už cestou domov sme natrafili na parádnu inverziu. Mali by sme takéto zákutia objavovať častejšie.



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...