Sendai

Konferencia CMBE bola v meste Sendai. Nikdy som o ňom predtým nepočula, ale ukázalo sa, že má vyše milión obyvateľov. Veľa som z neho nevidela, lebo som väčšinu času strávila na univerzite, ale zato Mišo si ho stihol prebehnúť: Ja som sa v rámci konferenčnej večere dostala do akvária:  

Ako si tam tak s kolegyňou sedíme a všeličo ochutnávame, zrazu len zbadáme čupiaceho ninju za stĺpom. Keď si všimol, že si ho fotíme, tak začal robiť pózy a potom na akýsi pokyn, ktorý sme nepostrehli, vybehol na pódium. Z iných smerov sa pripojili ďalší a spolu nám predviedli ukážky bojových umení a tradičných zbraní. Okrem účastníkov konferencie zaujali aj bodlovaného tuleňa, ktorý pozoroval, čo sa na pódiu pri jeho akvárku deje.

Konferencia bola dobrá: dosť bunkových vecí, trochu neurónových sietí, kopu iných zaujímavostí. Jeden večer bol aj women’s event – na ktorý boli pozvaní aj chlapi (zopár prišlo). Najprv tri profesorky – jedna z Ameriky, jedna z Francúzska a jedna z Japonska – porozprávali o svojich kariérach, work-life balance, problémoch, s ktorými sa stretávajú, mentoringu… a potom bola otvorená diskusia. Bolo to dobré, mohlo by sa robiť aj častejšie v rôznych set-upoch. Snažilo sa to byť povzbudivé pre mladé začínajúce vedkyne (pozvali aj grad študentky z univerzity, ktoré neboli na konferencii), ale dosť to zaklincovala japonská profesorka, keď rozprávala, aké to mala ťažké a čím všetkým prešla. Akurát by tomu určite pomohla aj perspektíva “obyčajnejších” ľudí, ktorí okrem výskumu musia veľa učiť, nemajú platené sabbaticals a podobne. Keď porozprávajú ženy, ktoré sú top na svete, veľa z ich pohľadov na vec a dostupných riešení nie je prenositeľné na naše reálie. Ale celkovo veľmi thought-provoking.

Tiež na zamyslenie, ale úplne z iného súdka, sú záchody, s ktorými sme sa v Japonsku stretávali. Všetky bez výnimky – aj verejné – boli s elektronickým ovládacím panelom. Tie menej sofistikované mali tak zo päť gombíkov. Tie namakané oveľa viac. Najväčšie tlačidlo samozrejme na spláchnutie, ale tie ostatné sa dali použiť na veľa iných vecí: umývanie spredu, zozadu (a nastavenie príslušnej teploty, intenzity, smeru), sušenie po umytí, vyhrievanie dosky, maskovacie zvuky (vtáčiky, potôčik, …), ktoré prekryjú prípadné zvuky, ktoré na toalete vydávate vy. Tlačidlá boli väčšinou s piktogramami a po japonsky, málokedy po anglicky, takže nie všetky funkcie sa mi podarilo odhaliť. Už pred pár rokmi som sa zamýšľala nad tým, ako musia naše záchody pripadať týmto východným národom humusácke.  

A keď už sme pri takýchto kúpeľňových veciach, tak ešte pár slov k onsen. To sú verejné kúpele. Vedela som dopredu, že ich chcem vyskúšať a ukázalo sa, že priamo náš hotel jedny mal. Je to niečo na spôsob sauny, akurát namokro. Sú oddelené dámske a pánske kúpele. U nás tie pánske boli priamo prístupné, dámske na inom poschodí, iba na pin kód. Otvorené sú takmer celý deň, až do druhej nad ránom. Ľudia do nich prichádzali väčšinou v pyžamkách, ktoré boli nachystané na izbách. (Malinkých izbách… Takých malinkých, že sa do nich zmestila posteľ, jedna stolička, jeden stolík a kufor. Nič viac. Samozrejme stačilo, keďže sme v nich netrávili veľa času.)

Pri príchode do onsen si pyžamko odložíte do skrinky a vojdete nahí do kúpeľňovej časti. Tam sú kóje so sprchami a stolčekmi. Sprchuje sa po sediačky a sprchuje sa dôkladne. Sú tam nachystané fľaštičky s mydlami, šampónmi, kondicionérmi, odličovacími mliekami, všetkým, čo by ste mohli potrebovať na vydrhnutie sa dočista. Krásne umytí a umyté si potom idete sadnúť do horúceho bazénika. Niektoré to dali na viac cyklov so studenou sprchou medzi potením sa vo vode. Taký tichý relax. Ale po ňom, v predsienke so zrkadlami, fénmi a krémikmi sa – už opäť v pyžamkách – veselo trkoce. Dobré to bolo. Treba skúsiť.   

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...