Dve rovnice a čo písal The Economist v špeciálnom čísle o ženách a práci

BalanceJe to zaujímavé:

muž + zamestnanie + rodina = úplne normálne
žena + zamestnanie + rodina = chce mať všetko (a je pravdepodobne sebecká)

The Economist koncom novembra vydal špeciálnu správu o ženách a práci. Tu je zopár úryvkov, ktoré ma zaujali:

——————————–

úvodného článku:

Zamestnávatelia mali väčší výber zamestnancov, ktorí napriek zákonom o rovnosti platov, boli často lacnejší a flexibilnejší ako muži.

a

Ak si to želajú (a nájdu manžela, ktorý ich bude podporovať), stále sa môžu plne oddať starostlivosti o deti a domácim povinnostiam – na rozdiel od mužov, ktorí takúto možnosť majú len zriedka. Ale v dnešnej dobe väčšina z nich – od finančných až po sebarealizačné dôvody – chce pracovať mimo domu.

Tento odstavec je vlastne jeden z mála, s ktorým mám problém. Po prvé, tá ženina možnosť výberu. Nie je to slobodné rozhodnutie, pokiaľ tam nie je aspoň zopár zmysluplných alternatív. (A to ani nespomínajúc čistú náhodu, že toto “rozhodnutie” krásne zodpovedá tomu, čo sa od žien viac či menej očakáva). Vyjednávacia pozícia ženy (obzvlášť, ak sú tam aj deti) je už dopredu oslabená – napríklad tým, že štatisticky zarába menej, alebo tým, čo je spoločensky prijateľnejšie.

Po druhé, možno sa mýlim, ale povedala by som, že nie je veľa ľudí, ktorí by si “želali plne sa oddať domácim povinnostiam”. Áno, aj ja celkom rada varím, ale keby sa našiel dobrovoľník, ktorý by sa za mňa postaral o domácnosť, vôbec by som sa nebránila. Domáce povinnosti sú nutný servis, ktorý treba robiť, ale zatiaľ nepoznám nikoho komu by (možno okrem pocitu dobre vykonanej práce) prinášali natoľko extra potešenia, že by sa im venoval radšej ako nejakej inej činnosti.

A za tretie – chcieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov? Nehovorí sa tomu musieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov?

——————————–

V článku Čo prinesie ďalšie polstoročie dospeli k podobnému záveru ako ja tu.

Dôvody  sú komplexné, ale zopár ich je jasných. Po prvé, práca vo väčšine spoločností je štrukturovaná tak, ako to bolo zaužívané pred desiatkami rokov, keď ženatí muži zarábali peniaze a vydaté ženy boli doma. Napriek tomu, že veľká väčšina rodín dnes už tomuto modelu nezodpovedá, väčšina pracovísk sa tejto zmene neprispôsobila. Myslia si, že podporujú rovnosť, lebo sa stavajú k ženám presne rovnako ako k mužom, ale podmienky žien sú často iné. “Nemali by sme sa snažiť naprávať ženy ale systém,” hovorí Alison Maitland…

Okrem toho v ňom píšu:

… diskriminácia pokračuje menej očividným spôsobom. Business schools, ktoré sledujú kariéry svojich absolventov zisťujú, že muži sú povyšovaní na základe svojho potenciálu ale ženy sú povyšované na základe dosiahnutých výsledkov, takže postupujú pomalšie. Ženy sa tomuto prispôsobili, čo ich postup spomaľuje ešte viac, takže diskriminácia pokračuje bez toho, aby si ju jedna či druhá strana nutne uvedomila.

A ponúkajú aj riešenia:

Pomôcť môžu aj vlády: zabezpečením, aby daňové pravidlá neboli nevýhodné pre rodiny s dvoma zarábajúcimi; zabezpečením rozumnej (nie príliš dlhej) materskej a otcovskej dovolenky; a z dlhodobého hľadiska takými školskými hodinami, ktoré dovolia obidvom rodičom mať platené zamestnanie. Keďže vzdelávanie starších detí je aj v záujme verejnosti, je tu aj argument za prispievanie na starostlivosť o tie malé, alebo aspoň na ňu poskytnúť daňové úľavy.

Akurát si nie som istá, čo mysleli tou úpravou školských hodín, lebo ak to má znamenať, že dieťa strávi 10 alebo viac hodín v škole (aj keby to bola škola + “družina”), tak to mi neznie práve lákavo.

———————————

Z článku o ženskom pracovnom trhu:

Aj v bohatých krajinách ženy strávia aspoň dvakrát toľko neplatenou prácou ako muži: v priemere 33 hodín do týždňa, oproti 16 pre mužov.

V pravidelnom prieskume, ktorý vykonáva Európska nadácia pre zlepšenie životných a pracovných podmienok, iba 16-18% žien (podľa toho, či majú alebo nemajú malé deti) v Európe hovorí, že sú nespokojné so svojou work-life balance, oproti 20-27% pre mužov.

Toto sa mi zdá veľmi zaujímavé. Čakala by som viac. Zjavne kope ľudí sa rovnováha hľadá ľahšie ako mne.

A tu je opäť niečo, nad čím som už kedysi dumala. Len škoda, že to nechali ako otvorenú otázku:

Jedno z vysvetlení pretrvávajúcich rozdielov je, že muži a ženy, okrem tých najvzdelanejších, sú často na odlišných pracovných trhoch. Ženy sú koncentrované v školstve, zdravotníctve, na úradoch, v sociálnej práci a predaji; nie sú dostatočne zastúpené v manuálnej práci a výrobe, matematike, fyzike, vedách, inžinierstve a manažmente, obvlášť v tom vysokom. Okrem toho sú – oproti mužom – koncentrované iba v niekoľkých kategóriách zamestnaní. Polovica zamestnaných žien v bohatých krajinách pracuje iba v 12 zo 110 hlavných povolaní, ktoré eviduje Medzinárodný úrad práce (ILO). Zamestnania, v ktorých pracujú muži, sú omnoho rôznorodejšie… Je dokonca pravdepodobnejšie, že mladé ženy dnes budú pracovať v segregovaných povolaniach ako tie staršie. Toto je znepokojujúce, pretože existuje silné spojenie medzi koncentráciou žien v povolaní a výškou platu. Zamestnania dominované ženami, ako učiteľky alebo zdravotné sestry, sú menej platené. Ak bude viac lekárok, spôsobí to relatívne zníženie platu?

————————————–

Nuž a nakoniec o deťoch:

Štúdia ukázala, že vo väčšine krajín je vážny nedostatok kvalitných zariadení pre deti do troch rokov. Trh ich neposkytuje dosť, pretože pokiaľ sú naozaj kvalitné, tak sú pre väčšinu rodičov príliš drahé, preto ich štáty dotujú. Pre staršie deti predškolského veku je to lepšie, ale stále nie samozrejmé a hodiny sú obyčajne príliš krátke na to, aby mohli obidvaja rodičia robiť na plný úväzok.

To je podľa mňa kameň úrazu. Rodina potrebuje niekoho, kto sa postará o “support” – ostane doma, keď sú deti choré, robí šoféra, keď treba, … a je pravidelne dostupný mimo školských hodín. Toto je ťažké skombinovať s prácou na plný úväzok, obzvlášť, ak nie sú k dispozícii na výpomoc starí rodičia (alebo prastarí – môj prípad, keď som bola veľmi malá), susedia (svokra mala takúto výpomoc) alebo iní známi.

V niektorých krajinách, vrátane Švajčiarska, Írska a Británie, celkový súčet ceny starostlivosti o dieťa a chýbajúcich daňových úľav, má za následok, že sa matkám malých detí neoplatí pracovať pokiaľ nezarábajú veľmi dobre. Ak takéto štáty chcú dostať viac žien na pracovný trh, budú musieť zabezpečiť, aby bola kvalitná starostlivosť o deti široko prístupná a cenovo dostupnejšia…

Nedá mi… prečo je to vlastne celé nadizajnované tak, že svet “ignoruje” rodiny? Prečo nemôžu byť deti vítané na pracovisku a naopak práca vykonávaná aj v “detských priestoroch”? Nie, neviem, ako to spraviť v praxi, ale v ideálnom svete by som si chcela robiť svoju robotu s deťmi obďaleč, bez potreby sa niekomu ospravedlňovať alebo niečo vysvetľovať.

Dobre, naspäť do reality:

Štúdie prestávok v kariére ukazujú, že stačí len zopár rokov mimo práce a výsledkom je devastujúci efekt na zárobok a dôchodok, nielen kvôli strateným výplatám, ale kvôli strate seniority a povýšenia. Toto je dôvod, prečo sú ženy pripravené pracovať aj za malú čistú sumu, kým sú ich deti malé.

V budúcnosti ženy budú musieť ísť do dôchodku o kus neskôr ako dnes, pretože žijú stále dlhšie a súčasné veky odchodu do dôchodku sú neudržateľné. Ak nemajú deti, ich kariéry budú rovnako dlhé ako kariéry mužov. A aj ak ich majú, a väčšina má, čas, ktorý strávia ich výchovou, bude tvoriť iba malú časť ich produktívneho veku. Úloha žien v zachovávaní druhu nie je ani zďaleka postačujúcim vysvetlením veľkej diery v príležitostiach na vrchole.

———————————-

A čo to má všetko spoločné s tými rovnicami na začiatku?

Celé sa to točí okolo tej ženskej rovnice, ale berie sa takmer ako samozrejmosť, že muži “to všetko majú”. (Píšem takmer, lebo áno spomenuli mužov, ktorí sú nespokojní so svojou work/life balance). A samostatná kapitola je všetka tá neplatená práca, ktorá (pokiaľ je urobená) ostáva neviditeľná.

PS Obrázok je odtiaľto.

Čo má feminizmus do činenia s kojením?

Kto by to bol povedal? Sú aj iní, ktorým sa zdá, že súčasná spoločnosť nie je veľmi priaznivo naklonená čerstvým matkám. Natrafila som na článok Čo má feminizmus do činenia s kojením, kde k podobnému záveru autorka dospela mierne inou cestou. Vyberám (voľný preklad; tučné zvýraznenie je tiež moje):

… idea, že dojčenie nie je “rozhodnutie”. Dojčenie je reprodukčné právo. Toto je jednoduchý ale pozoruhodne radikálny koncept. Prečo? Keď hovoríme o kŕmení novorodencov ako o rozhodnutí, ktoré urobí každá žena, dávame celú zodpovednosť za uskutočnenie tohto rozhodnutia na individuálne ženy.

Pregnancy Discrimination Act (PDA) sa nevzťahuje na kojace matky:

“Namiesto toho, aby [dojčenie] bol ‘sprievodný zdravotný stav’ vo vzťahu k tehotenstvu, vďaka čomu by spadalo pod PDA, súdy ho považujú za ‘rozhodnutie’ súvisiace s rodičovstvom a preto nepokryté PDA. Tým, že sa na kojenie pozeráme ako na rozhodnutie, oslobodzujúc zamestnávateľov od akejkoľvek povinnosti sa mu prispôsobiť, sa vyhýbame otázke, či takéto ‘rozhodnutia’ keď prispievajú k blahu detí, by mali byť podporované.”

Výsledkom je, hovorí Paige Hall Smith, že ženy, ktoré majú kontrolu nad svojimi telami, svojím časom a svojím životom – typicky vzdelané ženy z vyššej strednej triedy – si môžu vybrať, že budú kojiť, ale väčšina matiek – tie, ktoré pracujú za hodinovú mzdu, ženy z rodín, ktoré potrebujú dva príjmy, aby prežili, chudobné ženy, ktoré sa podľa zákona musia buď vrátiť do práce alebo sa vzdať federálnej pomoci – nemôžu. To, že sa feministky nazaoberajú touto pracovnou nespravodlivosťou, robí z kojenia “triedne privilégium”.

Hlavné spojenie medzi kojením a feminizmom je, že v spoločnosti, kde by boli ženy skutočne rovnocenné, by mali možnosť naplniť svoje pracovné aj reprodukčné ciele bez penalizácie. 

Prečo akceptujeme, že ak žena venuje všetok svoj čas starostlivosti o rodinu, tak si nezaslúži social security benefits [neprekladám, lebo neviem; sociálne poistenie sa mi mierne nehodí], zatiaľčo ak má platené zamestnanie a dá deti do jaslí, jej aj pracovníčkam v jasliach sa to započítava do dôchodku?

z komentárov pod článkom:

… keby som išla a upratala dom mojej susedky a ona upratala môj, mohli by sme si vymeniť peniaze a dostali by sme SS benefits, ale ak zostaneme doma a každá upraceme svoj dom, nemáme na ne nárok. Alebo keby som sa ja postarala o jej deti a ona by sa postarala o peniaze a obidve by sme vyhlásili, ze sme si za služby zaplatili, obidve by sme mali nárok na SS kredity. Akosi v takejto hypotetickej situácii obidve prispievame k hrubému domácemu produktu, ale ak ostaneme doma, každá vychovávame svoje vlastné deti a žijeme skromne, tak neprispievame. Iba ak sa zúčastňujeme na tom veľkom spotrebnom projekte, tak pomáhame ekonomike.

je to naozaj rovnoprávnosť, ak sa vzdávame toho, čo nás robí ženami, aby sme pasovali do sveta, ktorý je prispôsobený mužom?

Myslím, že PRÁVO je príležitosť a musí byť chránená pre všetkých mužov, ženy, a ostatných medzitým. Ale VÝSLEDOK, že sú si všetci rovní, ani zďaleka nepatrí do zákonníkov.

Ak si Ty a ja hodíme kockami, aby sme zistili, kto bude mať najvyššie číslo a Ty dostaneš dve šestky a ja sa rozhodnem hodiť iba jednu kocku a padne 3, vyrávaš. To je slobodná voľba a náhoda. Obidvaja sme mali právo hodiť si a mali sme rovnakú šancu vyhrať. Jeden výsledok bol lepší ako druhý, pravdepodobne kvôli môjmu rozhodnutiu hodiť iba jednu kocku. Životné výsledky nebudú rovnaké pre všetkých ľudí – treba sa však snažiť, aby každý mal právo to skúsiť.

[z odpovede]: Hovoríš, že príležitosť by mala byť právom, ale zároveň priznávaš, že kojace ženy a matky vo všeobecnosti nemajú rovnaké príležitosti ako muži. Znamená to, že si myslíš, že príležitosti by mali byť len pre mužov a ženy, ktoré nie sú tehotné/nekoja/nie sú matky?

a aby toho nebolo málo, tak ešte jeden článok na danú tému: Kojenie a feminizmus

Moja predstava “všetkých-zahŕňajúcej” spoločnosti je taká, kde materstvo je vážené pre svoj veľký dopad na deti. Ženy by mali byť podporované a možno aj odmeňované za svoje rozhodnutie ostať doma, ale podporované aj keď sa rozhodnú vrátiť do práce.

Veľa žien však prestane kojiť v prvých týždňoch po pôrode. Toto nie je preto, že by sa im nedarilo kojiť, alebo preto, že kojenie nie je prirodzené. Je to preto, že spoločnosť dostatočne nepodporuje matky.

Pre mňa je to opak feminizmu, snažiť sa prispôsobiť našej patriarchálenj spoločnosti radšej ako požadovať jej zmenu, aby vítala a pamätala na matky.

Diskriminácia žien v zamestnaní

Tento graf inšpiroval tieto komentáre. Moja ďalšia odpoveď bola príliš dlhá, a preto je tu:

Existuje ešte stále diskriminácia žien v zamestnaní?

správe, z ktorej pochádza spomínaný graf, píšu:

V priemere, ženy, ktoré robia celoročne a na plný úväzok, zarábajú o 25 percent menej ako muži, aj keď majú rovnakú úroveň vzdelania.

Kľúčové tu je “v priemere”. Otázka ostáva, či rovnako kvalifikovaná žena a muž majú rovnakú šancu dostať to isté miesto a následne rovnaký plat. To sa zisťuje ťažko, keďže takáto diskriminácia je ilegálna. Na čo sa však môžeme pozrieť je to, ako sa darí čerstvým absolventom – tí by teoreticky mali mať rovnaké šance. Ale zdá sa, že nemajú:

čerství lekári –  “Autori tvrdia, že rozdiely v plate sú aj keď sú dáta kontrolované vzhľadom na pracovný čas, špecializáciu, pôsobisko a ďalšie faktory. Potenciálne dôvody, ktoré nemožno vylúčiť zahŕňajú diskrimináciu podľa pohlavia a fakt, že ženy si nevedia vyjednať plat tak dobre ako muži.” Či už je to “obyčajná” diskriminácia alebo ostych zapýtať si vyšší plat, z obidvoch týchto problémov viním patriarchát (aj keď riešenia sú odlišné).

absolventi 1 a 10 rokov po ukončení školy – “… sa pozerá na rozdiel v platoch absolventov. Jeden rok po ukončení college, ženy pracujúce na plný úväzok zarábajú iba 80 percent toho, čo ich mužskí kolegovia. Desať rokov po skončení, ženy zaostávajú ešte viac zarábajúc iba 69 percent toho čo muži. Aj keď kontrolujeme dáta vzhľadom na pracovnú dobu, zamestnanie, rodičovstvo a iné faktory zvyčajne asociované s platom, vysokoškolsky vzdelané ženy stále zarábajú menej… V tejto analýze, rozdiel, ktorý ostáva nevysvetlený aj keď zvážime všetky tieto faktory, je 5 percent rok po skončení školy a 12 percent 10 rokov po skončení školy. Tieto nevysvetlené rozdiely potvrdzujú diskrimináciu, ktorá je stále problémom pracujúcich žien.”

paygap

zdroj: http://www.aauw.org/learn/research/upload/behindPayGap.pdf

a ešte iný uhol pohľadu: Lilli Ledbetter Fair Pay Act – prvý bill, ktorý podpísal prezident Obama po nástupe do funkcie. To, že vôbec sa takýmito zákonmi ešte v dnešnej dobe musíme zaoberať, podľa mňa o niečom svedčí. Paycheck Fairness Act zatiaľ neprešiel.

Prečo nie je fér to, že ženy si typicky vyberajú nižšie platené povolania/miesta a “platia daň” za materstvo (Katkine selection a maternity)?

Zamestnania, v ktorých prevažujú ženy (učiteľky, zdravotné sestry, sekretárky, pokladníčky) majú nižšie platy ako tie, kde prevažujú muži. Netvrdím, že by bolo fér, aby pokladníčka zarábala toľko ako neurochirurg, ale zdá sa mi nefér, že historicky, keď ženy ešte len začínali pracovať mimo domu, tak sa dostali len do “pre ženy vhodných” povolaní a až postupne sa prepracovali do iných. V tých časoch nikomu nepripadalo divné, že žena zarobí menej, a tým pádom tieto povolania sa postupne stali nižšie platenými. A zvyšky toho pretrvávajú dodnes. (Kategória sama o sebe je, že si ako spoločnosť viac ceníme korporátne zarábanie peňazí ako napríklad výchovu novej generácie a kým sa to nezmení, tak učitelia sa zrejme nejakého veľkého zvyšovania platov – ktoré by určite prilákalo aj kopu uchádzačov z mužských radov – asi nedočkajú.)

Okrem toho to, že ženy si možno vyberú pozíciu, kde možno nezarobia až toľko, ale majú benefity ohľadom napríklad materskej alebo flexibilného pracovného času, nemusí byť nutne “slobodná voľba”. Pokiaľ zarábajú menej ako partner (a štatisticky je to pravdepodobné) a prihliadnuc na fakt, aký drahý je (najmä v US) childcare (jasle, opatrovateľky), je to jednoducho zdravý rozum. Ale nezdá sa mi spravodlivé, keď v existujúcom systéme je takýmto spôsobom limitované rozhodovanie jednej skupiny ľudí. To nazývam diskriminácia.

A ešte jedna myšlienka. Aj keby platové rozdiely boli len dôsledok osobných rozhodnutí, tak pokiaľ veľa žien spraví rovnaké rozhodnutia, je predpoklad, že v danom povolaní mzdy pôjdu smerom dolu. To sa mi tiež nezdá v poriadku.

Čo by sa s tým dalo robiť?

Nuž, v prvom rade si priznať, že takýto problém existuje.

A potom to bude chcieť komplexné riešenie. Nepomôžu zákony, ktoré naozaj teoreticky odstránia diskrimináciu na pracovisku, pokiaľ nebude dostupná platená rodičovská dovolenka, kvalitný a cenovo prístupný childcare a to nielen v prvých rokoch, ale aj vo forme poškolských aktivít pre staršie deti (tie družiny, do ktorých sme my chodili, mali niečo do seba). Ponúknutie toho všetko spolu by malo ďaleko väčší dopad ako len súčet jednotlivých výsledkov.

A nepomôže dívať sa len na ženy. Pokiaľ bude zodpovednosť za starostlivosť či už o deti alebo o starých ľudí hlavne zodpovednosťou žien, tak rozdiely v mzde ostanú. Ale v súčasnej situácii aj keby sa muž chcel viac zapojiť, tak sa to rodine “neoplatí”, lebo je predpoklad, že partnerka nezarobí toľko ako on.

Chcelo by to, aby sme si viac vážili rodiny.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...