Prvý bežal Kubko aj s niektorými svojimi spolužiakmi. A o dve hodiny na to vyštartoval aj Mišo. Najprv dvojkilometrový okruh v centre Žiliny a potom ešte 8 km popri Váhu. Deti si zatiaľ stihli zahrať hokejbal. Mišo v cieli vyzeral, že má dosť, ale s behom bol spokojný. A všetci povedali, že o rok pôjdu znova.
Je na Dubni a až keď sme na ňu vyliezli a videli náš dom, tak nás napadlo pozrieť aj doma z okna. Dá sa na ňu ísť z Budatína (cca 1:15 hore po červenej značke) alebo zo Zádubnia (cca 0:30 od oplotenej vodárne), alebo zo Zástrania (neviem, ako dlho). My sme vyšli zo Zádubnia a skončili v Budatíne.
Žilina ako na dlani, ale škaredá, škaredá… Možno by to bolo lepšie, keby svietilo slnko a bol už zelený máj. Kubo sa hore trošku bál, lebo fúkalo a veža sa mierne kývala. Kamaráti, ktorí boli v ten istý deň poobede (akosi sa nám nepodarilo zosynchronizovať), hovorili, že už bola tlačenica aj na chodníku aj na vyhliadke. Všetci žilinčania sa chcú pozrieť.
Noc výskumníkov bola minulý piatok. Akurát, že minulý týždeň aj začal semester a bol taký chaos, že som ani nestihla vyvesiť pozvánku. Tak aspoň spätne zopár fotiek.
Klavír býval na Mariánskom námestí. Už tam pár týždňov nie je, ostal po ňom len leták, ktorý som dnes cestou z Artfóra vysvetľovala Kike a Kubovi.
Čo sa vlastne stalo s klavírom, ktorý stál takmer rok pod laubňami na Mariánskom námestí, a ktorého melodické tóny nám pripomínali, že mesto žije aj iným životom, ako je zhon za prácou a nákupmi?
Mariánske námestie predstavuje spoločenské centrum Žiliny a najmä počas teplejších mesiacov, keď si miestne kaviarne a reštaurácie rozložia terasy, sa tam radi stretávame. Voľne prístupný klavír, na ktorý si môžu okoloidúci zahrať a spríjemniť tak deň sebe i ostatným, sa zdal byť výborný nápad a ohlasy naň, ako vidíme aj na tejto stránke, boli pozitívne. Klavír posunul naše mesto o krok ďalej smerom ku kultúrnemu európskemu mestu.
Prirodzene, nie vždy to boli ľúbezné tóny, ktoré klavír vydával. Niektorí okoloidúci videli klavír pravdepodobne prvýkrát v živote a neodolali nutkaniu dotknúť sa kláves. A niektoré maminy boli toho názoru, že pre ich ratolesti, sršiace energiou, to bola ideálna hračka. V meste plnom ľudí sa to dá samozrejme očakávať. Je už na zhodnotení každého z nás, do akej miery je takáto „hra“ pre okolie znesiteľná, a ako dlho by mala trvať. Mali by sme však rátať s tým, že nás niekto z okolitých prevádzok môže potom upozorniť a nehnevať sa preto naňho.
Klavír mal byť prístupný pre verejnosť len počas dňa – od 9.00 do 21.00 hod. Z dôvodu nočného pokoja bol naň umiestnený zámok, ktorý zamykala prevádzka kaviarne v blízkosti klavíra. To, že tam tento zámok aj po opakovanej výmene vydržal vždy len pár dní, je druhá stránka mince. Keď niekto veľmi hry chtivý chce, cestu si nájde. A keď je to hra v nočných hodinách, je spiacim obyvateľom Mariánskeho námestia jedno, či ide o umelecký prednes Chopina alebo len brnkanie bez ladu a skladu.
Medzi niektorými majiteľmi a nájomníkmi nehnuteľností v okolí vznikla časom averzia voči hre na klavír, či už v noci alebo aj cez deň, a ich sťažnosti sa neustále stupňovali. Situácia sa vyostrila paradoxne pred začatím Staromestských slávností, v čase, keď sa na námestí začalo stavať veľké koncertné pódium. Obavy a sťažnosti majiteľov budov nás donútili klavír dočasne presťahovať do dvora predajne Artfórum.
Dúfame, že nájdeme spôsob komunikácie a spolupráce, aby mohol byť klavír čoskoro opäť umiestnený na Mariánskom námestí. Podporou tejto stránky vyjadrujete aj vy svoj súhlas s hrou na verejnosti. Ďakujeme.
Nedopatrením som sa dozvedela, že sa dá ísť pozrieť do podzemia pod kapucínsky kláštor na Mariánskom námestí.
Katakomby je asi príliš honosný názov, sú to skôr také prepojené pivnice
Ale deti si to celkom užili – s čelovkami na hlavách, baterkami v rukách, preliezali aj tadiaľ, kadiaľ dospelí nemohli:
Toto je krypta pod kostolom:
Bolo to celkom fajn, od sprievodcu sme sa dozvedeli zaujímavé veci, hodinka bola akurát. Jediné, čo mohlo byť lepšie, bolo moje oblečenie. Zobrala som síce pre všetkých mikiny, ale vďaka tomu, že ja som tam bola v sukni, sandáloch, bez ponožiek, mám dnes poriadnu nádchu. Aj keď vonku zúri 30-stupňové leto, v pivniciach bolo tak 10C.
A bolo by veľmi zaujímavé, keby sa poprepájali/popripájali viaceré pivnice, ktoré sú pod ostatnými domami na námestí.
V sobotu sme sa vybrali na výlet autobusom. 29tkou na konečnú v Žilinskej Lehote (pozor, revízori chodia aj v sobotu ráno). Odtiaľ do kopca ku cintorínu.
Všetky deti okrem našich trénovali chodenie po brvnách.
a ešte okrem tých ktoré pózovali na skvelé výhľadové fotky
Spoločne potom lúštili šifru, v ktorej zase raz vyšlo, že treba hľadať ohnisko.
Nasledovala 5km prechádzka lúkami
a lesom
Ohnisko nakoniec bolo tesne nad Strážovom, nie úplne ideálne (v kopci, bez sedenia), ale poslúžilo dobre.
Zo Strážova potom autobusom 24 naspäť do Žiliny. Tento výlet by sa dal teoreticky spraviť aj opačným smerom, ale s deťmi by to nebolo ok, lebo posledný úsek išiel pomerne kus celkom slušne dolu kopcom a to by bolo opačným smerom hneď na úvod príliš veľa frfľania…
Najprv zo Žiliny autobusom 22 na konečnú. Potom šifrovačka,
odtiaľ smer sedlo pod Brodniankou,
kde sme si nachystali oheň a dali buchty.
Nasledovala súťaž rodín… s Mišom sme mali zaviazané oči a deti nás navigovali ku schovanej lopte. Kubino: Tam, mama, tam, vieš. Kika: Doľava, nie, nie tam, tak doprava. Hľadali sme celkom dlho…
A potom sa už všetci spolu pustili do opekania.
Nasledovali športy
a decká večer zaspali hneď, ako ľahli do postelí. Fajn výlet.
A writer friend comes round. She brings her son, who is the same age as my older daughter. Once we carried these children in our arms; at other times we pushed them in strollers, or led them by the hand. Now he follows his mother in like a pet lion on a leash, a proud, taciturn beast who has consented, temporarily, to be tamed. My daughter has this same aura of the wild about her, as though beneath a veneer of sophistication she is constantly hearing the summons of her native land, somewhere formless and free that still lies inside her and to which at any moment she might return. The manners of adulthood have been recently acquired. There’s no knowing how quickly they could be discarded. She and my friend’s son greet each other in territorial monosyllables. It is as though they are two people from the same distant country who have met here in my sitting room. They’ve met before, often, but you’d never know: Those were old– versions of themselves, like drafts of a novel the author no longer stands by. All the same, I expect them to take themselves off elsewhere, to another room; I expect them to flee the middle-aged climate of the sitting room, but they don’t. They arrange themselves close to us, two lions resting close to the shade of their respective trees, and they watch.
My friend and I have a few years of conversation behind us. We’ve talked about motherhood — we’ve both spent a large part of our time as a single parent — and its relationship to writing. We’ve talked about the problems and pleasures of honoring reality, in life and in art. She has never upheld the shadowless account of parenthood; and perhaps consequently, nor does she now allude to her teenage son as a kind of vandal who has ruined the lovely picture. We talk about our own teenage years, and the hostility of our parents’ generation to any form of disagreement with their children. Any system of authority based on control fears dissidence more than anything else, she says. You two don’t realize how lucky you are, and the lions roll their eyes.
Našli sme dnes jednu v parku na Bôriku pri detskom ihrisku a veľmi sa mi páčila. Doma som potom zistila, že ich je niekoľko. Nabudúce si so sebou zoberiem aj nejakú knižku na výmenu.
• solve interesting problems
• find and curate information
• connect unrelated ideas
• ask good questions
• lead and negotiate
• employ a variety of mental models
• communicate in simple, clear ways