Zoznamy a rutina

Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.

Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.

To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.

Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.

A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):

Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…

Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.

Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)

A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.

Aké sú vaše stratégie?

PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...