Tretí pôrod alebo Bola som súčasťou systému?

Bolo to už skoro pred mesiacom, ale ja ešte stále spracovávam.

Najprv background.

V januári som začala chodiť na kurz pre duly. Bola som nadšená. Potom som s ním v apríli praštila. Nie preto, že by sa mi kurz samotný nepáčil, že by sa mi už nechcelo naň chodiť, alebo že by som o “dulenie” stratila záujem. Ale preto, že som bola na valnom zhromaždení slovenských dúl, kde okrem iného boli kazuistiky – brainstorming o situáciách, ktoré sa jednotlivým dulám stali pri práci v pôrodniciach, čo v takých problémových situáciách robiť, ako sa zachovať, čo s tým po pôrode… Do detailov nechcem a nemôžem zachádzať, ale pointa je, že s výsledkom som nebola spokojná. Ak by som kurz dokončila a chcela robiť pod hlavičkou Slovenských dúl, musela by som podpísať súhlas s ich etickým kódexom. A v ňom sa píše, že dula v zásade nijako nemôže zasiahnuť do toho, čo sa v pôrodnici deje. Jej úlohou je sústrediť sa iba na rodiacu ženu. Ok. Na to tam je. Ale keby som na ulici videla ako niekto niekomu ubližuje, nie je to len moje právo, je to moja povinnosť zasiahnuť, ak to pravda, dokážem. Prizerať sa na to, stáť tam, držať toho ubližovaného za ruku a chlácholiť ho, že o chvíľu bude po všetkom, sa mi nezdá v poriadku.

A tak som s kurzom skončila a radšej sa venovala Ženským kruhom. Fast forward.

Prišiel september a s ním aj jedna známa, ktorá sa chystala do žilinskej pôrodnice so svojím druhým bruškom. Partner k pôrodu nechcel ísť, ona tam niekoho chcela mať, kontaktovala aj žilinské duly… Long story short, išla som s ňou ja. (Vedela, že som začala s kurzom, vedela, že som s ním prestala, aj to, že prečo.) Detaily opäť písať nebudem, lebo je to jej príbeh. Pre mňa to však tiež bol silný zážitok.

A po ňom sú mi dve veci jasné a kopa iných mi je stále nejasných.

Tie dve jasné sú, že by sme možno chceli časom ešte jedno dieťa a že v žilinskej pôrodnici ho neporodím.

Tých nejasných je viac, ale tá, čo ma trápi najviac, je, či som bola súčasťou systému? To, čomu som sa ešte na jar chcela tak silou mocou vyhnúť… Na jednej strane je to, ako pôrod vníma mamina. Tá hovorila, že to bolo kus lepšie ako prvýkrát, keď tam bola sama. Že bola rada, že som tam bola s ňou a že jej to pomohlo. To sa dobre počúva a pohladí na duši. Predsalen nie každý deň má človek príležitosť pomôcť niekomu v tak intímnej situácii a byť pri narodení dieťaťa. To je taká tá čistá človečina.

Ale na druhej strane, ako som ten pôrod vnímala ja? Vidím, že sa deje niečo, čo by som si ja nenechala spraviť. Ale mamička neprotestuje. Mám ja právo zasahovať? Mám povinnosť? Risknem, že ma vykážu von, lebo nerešpektujem predpisy pôrodnice a tým mamičke ešte aj ja uškodím? Kde je tá hranica?

Keby ma znovu niekto v podobnej situácii poprosil, znovu by som išla. S menšími ilúziami, so zmätenejšou hlavou. Viac by som sa s ňou dopredu porozprávala. Dala by som jej jasne vedieť, že ak chce, budem jej ústami ohľadom tých vecí, na ktorých sa dohodneme. Ale začínam byť čoraz viac presvedčená, že na to, aby sa niečo zmenilo, nestačí mravenčia práca “zospodu” – mamičky, ktoré si budú trvať na svojom. A to je jeden z dôvodov, prečo o týždeň idem do Belgicka na dve konferencie (v rámci práce pre občianske združenie). Tá druhá z nich je Human Rights In Childbirth, kde budem aj hovoriť o tom, ako je to na Slovensku. Teším sa, som zvedavá a dúfam, že to bude na niečo dobré.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.