Tri magické knižky na dovolenku

Jednu som mala so sebou papierovo: Ursula K. Le Guin: The Earthsea Quartet. V podstate je to sága rozdelená do štyroch kníh (A wizard of Earthsea, Tombs of Atuan, The farthest shore, Tehanu), ktoré sa dajú čítať aj samostatne a ja som dve z nich už kedysi aj mala otvorené, ale teraz som si ich prečítala všetky spolu.  

Treba ich čítať v origináli alebo v nejakom naozaj dobrom preklade, lebo viackrát som sa pristihla, ako si hovorím, že toto by sa teda ťažko dávalo do iného jazyka tak, aby to ostalo rovnako pôsobivé. Nie je to ľahké čítanie… niekedy smutné, miestami temné, celé filozofické, vyžaduje trpezlivosť a stojí za to. Ursula Le Guin vie písať. (Pre záujemcov, ešte ďalšie, trochu ľahšie, odporúčania: The left hand of darknessWild girls, Those who walk from Omelas…)

A kedysi raz niekto o týchto knihách povedal, že pomôže si ich prečítať, keď sa neviete vyrovnať s tým, že vám niekto blízky zomrel. Ak budete v takej situácii, prečítajte. Pomôže.  

It is very hard for evil to take hold of the unconsenting soul.

To light a candle is to cast a shadow… 

Was I to join them therefore? To let their acts rule my own? I will not make their choices for them, nor will I let them make mine for me.

As a child in Atuan, Tenar had learned how to learn. As a stranger in Gont, she had found that people liked to teach. She had learned to be taught and so to be accepted, her foreignness forgotten.

‘Will you be about the house?’ she asked him, across some distance. ‘Therru’s asleep. I want to walk a little.’
‘Yes. Go on,’ he said, and she went on, pondering at the indifference of a man towards exigencies that ruled a woman: that someone must be not far from a sleeping child, that one’s freedom meant another’s unfreedom unless some ever-changing, moving balance were reached, like a balance of a body moving forward, as she did now on two legs, first one then the other, in the practice of that remarkable art, walking…

‘How she’s changing!’ she said. ‘I can’t keep up with her. I’m old to be bringing up a child. And she… She obeys me, but only because she wants to.’
‘It’s the only justification for obedience,’ Ged observed.

Keď som dočítala Zememorie, tak som sa pustila do knižky, ktorú mala na dovolenke Kika: Kelly Barnhill: Dievča, ktoré pilo mesačný svit. Prvá polovica výborná, druhá sa dala spraviť aj lepšie. 

Každý rok ľudia v Protektoráte obetujú jedného novorodenca čarodejnici, ktorá žije hlboko v lesoch. Už od nepamäti vedia, že len tak ochránia svoje mesto pred jej čarami. Lenže čarodejnica Xan vôbec nie je zlá. Naopak, o opustené dieťa sa postará, nakŕmi ho hviezdnym svitom a nájde mu novú, milujúcu rodinu na opačnej strane lesa. Raz však omylom nakŕmi malé dievčatko mesačným svitom a tomu potom začne v žilách kolovať mágia. Xan sa rozhodne, že dievčatko vychová sama. Dá mu meno Luna a jeho čarovné schopnosti uzamkne do času, keď bude mať trinásť rokov. Lenže s blížiacimi sa trinástymi narodeninami sa kúzla začínajú drať na povrch. Nad lesom sa zlietajú obrovské kŕdle desivých vtákov, pod zemou sa prebúdza sopka a les obchádza žena so srdcom tigra. Z Protektorátu mieri do lesa muž, ktorý je rozhodnutý zabiť čarodejnicu. Čoskoro bude musieť Luna chrániť tých, ktorí doteraz chránili ju. A postaviť sa proti skutočnému zlu…

A potom ešte elektronicky tento cantos: Dan Simmons: Hyperion. Písané v duchu Canterburských poviedok, je to šesť príbehov, ktoré si rozprávajú siedmi spolupútnici. Príbehy sú rozmanité a (pre mňa okrem jedného) zaujímavé, ale nie je to kniha, ku ktorej by som sa ešte chcela vrátiť.  

After fifty-five years of dedicating his life and work to the story of ethical systems, Sol Weintraub had come to a single, unshakable conclusion: any allegiance to a deity or concept or universal principle which put obedience above decent behavior toward an innocent human being was evil.

Prison always has been a good place for writers, killing, as it does, the twin demons of mobility and diversion

I would welcome some glimmer of understanding but, failing that, working on the puzzle will suffice.
 
indicators of true giftedness in a young person: structured curiosity, empathy for others, compassion, and a fierce sense of fair play
 
[as she was getting younger] language was the hardest for him. Her vocabulary loss was like the burning of a bridge between them, the severing of a final line of hope
 
He told me what it was like to be a poet obsessed with perfection, far harsher toward his own efforts than even the most vicious critic. And the critics were vicious
 
It was hard to describe, but I’d seen rooms full of more important personages rearrange themselves to orbit around personalities like his

It no longer matters who consider themselves the masters of events. Events no longer obey their masters.

 
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.