Autor Iva, February 2, 2012 Asi by som mala vytvoriť novú kategóriu článkov. Niečo v duchu ‘nečakane objavená, dobrá, feministicky ladená literatúra’. Najprv Left Hand of Darkness, teraz Monstrous Regiment. (Nie, ten preklad v nadpise nie je môj, takto to preložili do češtiny, v slovenčine som knihu nenašla. Originálny názov naráža na toto <- neklikať, ak nechcete prísť o prvé prekvapenie).
Pratchettove knihy sú štandardne veľmi dobré, ale táto sa mi páčila obzvlášť. Nenechala som sa odradiť prvým pohľadom (o vojne?!) a oplatilo sa. Ukázalo sa, že nie je len o vojne a armáde, ale trochu aj o náboženstve a dosť o ženách.
Nie je tam toľko slovných hračiek, ako Pratchett zvykne mať, ale o to viac narážok (a to mi je jasné, že som si kopu z nich zrejme nevšimla/nepochopila). A najdôležitejšie morálne ponaučenie – treba so sebou nosiť extra pár ponožiek.
Na ukážku toto:
“There’s one thing you didn’t tell us, sarge,” said Tonker, lowering her hand. “Why is the regiment called the Ins‑and‑Outs?”
“First into battle, last out of the fray,” said Jackrum automatically.
“So why are we nicknamed the Cheesemongers?”
“Yes,” said Shufti. “Why, sarge? Because the way those girls were talking, it sounded like it’s something we ought to know.”
Jackrum made a clicking noise of exasperation. “Oh, Tonker, why the hell did you wait ’til you’d got your trousers off before asking me that? I’ll feel embarrassed telling yer now!” And Polly thought: that’s bait, right? You want to tell us…
“Ah,” said Tonker. “It’s about sex, then, is it?”
“Not as such, no…”
“Well, tell me, then,” said Tonker. “I’d like to know before I die. If it makes you feel any better I’ll nudge people and go gnher, gnher, gnher.”
Jackrum sighed. “There’s a song,” he said. “It starts ’Twas on a Monday morning, all in the month of May– ”
“Then it is about sex,” said Polly flatly. “It’s a folk song, it starts with ’twas, it takes place in May, QED it’s about sex. Is a milkmaid involved? I bet there is.”
“There could be,” Jackrum conceded.
“Going for to market? For to sell her wares?” said Polly.
“Very likely.”
“O‑kay. That gives us the cheese. And she meets, let’s see, a soldier, a sailor, a jolly ploughboy or just possibly a man clothed all in leather, I expect? No, since it’s about us, it’ll be a soldier, right? And since it’s one of the Ins‑and‑Outs… oh dear, I feel a humorous double‑entendre coming on. Just one question: what item of her clothing fell down or came untied?”
“Her garter,” said Jackrum. “You’ve heard it before, Perks.”
“No, but I just know how folk songs go. We had folk singers in the lower bar for six months back hom– where I worked. In the end we had to get a man in with a ferret. But you remember stuff… oh, no…”
“Was there canoodling, sarge?” said Tonker, grinning.
“Kayaking, I expect,” said Igorina, to general sniggering.
“No, he stole the cheese, didn’t he?” sighed Polly. “As the poor girl was lying there waiting for her garter to be tied, hem hem, he damn well made off with her cheese, right?”
“Er… not damn. Not with the skirt on, Ozz,” Tonker warned.
“Then it’s not Ozz, either,” said Polly. “Fill yer hat with bread, fill yer boots with soup! And steal the cheese, eh, sarge?”
“That’s right. We’ve always been a very practical regiment,” said Jackrum. “An army marches on its stomach, lads. On mine, o’ course, it could troop the colour!”
“It was her own fault. She should have been able to tie up her own garters,” said Lofty.
“Yeah. Probably wanted her cheese stolen,” said Tonker.
a toto:
“Firstly, may I offer on behalf of all of us, I think, our thanks for the incredible job you have done? A splendid effort. But, sadly, the world we live in has certain… rules, you understand? To be frank, the problem here is not that you are women. As such, that is. But you persist in maintaining that you are. You see? We can’t have that.”
A na záver ešte otázka do pléna: Máte niekto ďalšie tipy na dobré sci-fi alebo fantasy (alebo aj inú literatúru) s feministickým nádychom? Či už humorne ladenú ako tento Pratchett alebo na zamyslenie ako Guinnová alebo niečo úplne iné?
Autor Iva, January 25, 2012 Včera večer, u nás doma. Drobci už spia, my pozeráme štvrtú sériu seriálu The Big Bang Theory*. Howard ide požiadať Bernadette, aby si ho zobrala. Sheldon, Amy, Leonard, Penny, Pria a Raj sa pozerajú.
Ja: Už viem, čo mi na tom vadí.
On: Na čom?
Ja: Pamätáš ešte na našich intrákoch v Mlynskej, keď raz taký chalan s papierikom v ruke obehával celé Áčko** a poprosil nás všetkých, aby sme v danú hodinu zhasli, okrem izieb, na ktoré doniesol sviečky (teda, tie mali zhasnúť tiež, ale okrem toho mali dať sviečky do okna)?
On: Jasné, že pamätám. To bolo také romantické, tie sviečky vysvietili tvar srdca a on zobral vtedy priateľku na prechádzku, aby to videla, a požiadal ju tam o ruku.
Ja: No veď práve. Okrem nich tam bolo milión dvesto ľudí zvedavých, ako to srdce bude vyzerať. Plus zainteresovaní všetci obyvatelia Áčka. Možno je to romantika, ale už vtedy som z toho mala taký zľahka nepríjemný pocit. Podobne aj pri pozeraní toho videa, čo som raz dala na blog, o netradičnom požiadaní o ruku. Tiež taký nejasne nepríjemný pocit. Tak už viem, čo mi na tom vadí. A ešte horšie sú také tie vyhlásenia na športových štadiónoch alebo v reštauráciách, čo niekedy vidíš vo filmoch (stáva sa také aj v reálnom živote?). Ona nemá možnosť odmietnuť! Čo ak si ho nechce zobrať? Alebo čo ak si ho nechce zobrať teraz? S toľkým obecenstvom (čím viac pokojne aj neznámych spolupáchateľov, tým romantickejšie?) nemá “veľa možností na výber”.
On: Vieš, láska, normálne som rád, že som si Ťa zobral vtedy, keď som si Ťa zobral, lebo neviem, či by som našiel odvahu sa spýtať*** tejto feministky, čo sa z Teba stala.
Ja: Hmmm…
* ako Priatelia, len o kus lepšie. Geeky humor. Jedna z výborných scén: Penny vezie spoločensky nie veľmi zbehlého geniálneho fyzika Sheldona na jeho prvé rande a hovorí, že je zopár vecí, ktoré by mal predtým vedieť. Sheldon sa na ňu prísne pozrie a odpovie: “Penny, mám dva doktoráty, všetko, čo by som mal vedieť, už viem.”
** veľký 14-poschodový panelák
*** for the record, boli sme tam len my dvaja, keď sa ma spýtal
Autor Iva, December 7, 2011 Je to zaujímavé:
muž + zamestnanie + rodina = úplne normálne
žena + zamestnanie + rodina = chce mať všetko (a je pravdepodobne sebecká)
The Economist koncom novembra vydal špeciálnu správu o ženách a práci. Tu je zopár úryvkov, ktoré ma zaujali:
——————————–
Z úvodného článku:
Zamestnávatelia mali väčší výber zamestnancov, ktorí napriek zákonom o rovnosti platov, boli často lacnejší a flexibilnejší ako muži.
a
Ak si to želajú (a nájdu manžela, ktorý ich bude podporovať), stále sa môžu plne oddať starostlivosti o deti a domácim povinnostiam – na rozdiel od mužov, ktorí takúto možnosť majú len zriedka. Ale v dnešnej dobe väčšina z nich – od finančných až po sebarealizačné dôvody – chce pracovať mimo domu.
Tento odstavec je vlastne jeden z mála, s ktorým mám problém. Po prvé, tá ženina možnosť výberu. Nie je to slobodné rozhodnutie, pokiaľ tam nie je aspoň zopár zmysluplných alternatív. (A to ani nespomínajúc čistú náhodu, že toto “rozhodnutie” krásne zodpovedá tomu, čo sa od žien viac či menej očakáva). Vyjednávacia pozícia ženy (obzvlášť, ak sú tam aj deti) je už dopredu oslabená – napríklad tým, že štatisticky zarába menej, alebo tým, čo je spoločensky prijateľnejšie.
Po druhé, možno sa mýlim, ale povedala by som, že nie je veľa ľudí, ktorí by si “želali plne sa oddať domácim povinnostiam”. Áno, aj ja celkom rada varím, ale keby sa našiel dobrovoľník, ktorý by sa za mňa postaral o domácnosť, vôbec by som sa nebránila. Domáce povinnosti sú nutný servis, ktorý treba robiť, ale zatiaľ nepoznám nikoho komu by (možno okrem pocitu dobre vykonanej práce) prinášali natoľko extra potešenia, že by sa im venoval radšej ako nejakej inej činnosti.
A za tretie – chcieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov? Nehovorí sa tomu musieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov?
——————————–
V článku Čo prinesie ďalšie polstoročie dospeli k podobnému záveru ako ja tu.
Dôvody sú komplexné, ale zopár ich je jasných. Po prvé, práca vo väčšine spoločností je štrukturovaná tak, ako to bolo zaužívané pred desiatkami rokov, keď ženatí muži zarábali peniaze a vydaté ženy boli doma. Napriek tomu, že veľká väčšina rodín dnes už tomuto modelu nezodpovedá, väčšina pracovísk sa tejto zmene neprispôsobila. Myslia si, že podporujú rovnosť, lebo sa stavajú k ženám presne rovnako ako k mužom, ale podmienky žien sú často iné. “Nemali by sme sa snažiť naprávať ženy ale systém,” hovorí Alison Maitland…
Okrem toho v ňom píšu:
… diskriminácia pokračuje menej očividným spôsobom. Business schools, ktoré sledujú kariéry svojich absolventov zisťujú, že muži sú povyšovaní na základe svojho potenciálu ale ženy sú povyšované na základe dosiahnutých výsledkov, takže postupujú pomalšie. Ženy sa tomuto prispôsobli, čo ich postup spomaľuje ešte viac, takže diskriminácia pokračuje bez toho, aby si ju jedna či druhá strana nutne uvedomila.
A ponúkajú aj riešenia:
Pomôcť môžu aj vlády: zabezpečením, aby daňové pravidlá neboli nevýhodné pre rodiny s dvoma zarábajúcimi; zabezpečením rozumnej (nie príliš dlhej) materskej a otcovskej dovolenky; a z dlhodobého hľadiska takými školskými hodinami, ktoré dovolia obidvom rodičom mať platené zamestnanie. Keďže vzdelávanie starších detí je aj v záujme verejnosti, je tu aj argument za prispievanie na starostlivosť o tie malé, alebo aspoň na ňu poskytnúť daňové úľavy.
Akurát si nie som istá, čo mysleli tou úpravou školských hodín, lebo ak to má znamenať, že dieťa strávi 10 alebo viac hodín v škole (aj keby to bola škola + “družina”), tak to mi neznie práve lákavo.
———————————
Z článku o ženskom pracovnom trhu:
Aj v bohatých krajinách ženy strávia aspoň dvakrát toľko neplatenou prácou ako muži: v priemere 33 hodín do týždňa, oproti 16 pre mužov.
V pravidelnom prieskume, ktorý vykonáva Európska nadácia pre zlepšenie životných a pracovných podmienok, iba 16-18% žien (podľa toho, či majú alebo nemajú malé deti) v Európe hovorí, že sú nespokojné so svojou work-life balance, oproti 20-27% pre mužov.
Toto sa mi zdá veľmi zaujímavé. Čakala by som viac. Zjavne kope ľudí sa rovnováha hľadá ľahšie ako mne.
A tu je opäť niečo, nad čím som už kedysi dumala. Len škoda, že to nechali ako otvorenú otázku:
Jedno z vysvetlení pretrvávajúcich rozdielov je, že muži a ženy, okrem tých najvzdelanejších, sú často na odlišných pracovných trhoch. Ženy sú koncentrované v školstve, zdravotníctve, na úradoch, v sociálnej práci a predaji; nie sú dostatočne zastúpené v manuálnej práci a výrobe, matematike, fyzike, vedách, inžinierstve a manažmente, obvlášť v tom vysokom. Okrem toho sú – oproti mužom – koncentrované iba v niekoľkých kategóriách zamestnaní. Polovica zamestnaných žien v bohatých krajinách pracuje iba v 12 zo 110 hlavných povolaní, ktoré eviduje Medzinárodný úrad práce (ILO). Zamestnania, v ktorých pracujú muži, sú omnoho rôznorodejšie… Je dokonca pravdepodobnejšie, že mladé ženy dnes budú pracovať v segregovaných povolaniach ako tie staršie. Toto je znepokojujúce, pretože existuje silné spojenie medzi koncentráciou žien v povolaní a výškou platu. Zamestnania dominované ženami, ako učiteľky alebo zdravotné sestry, sú menej platené. Ak bude viac lekárok, spôsobí to relatívne zníženie platu?
————————————–
Nuž a nakoniec o deťoch:
Štúdia ukázala, že vo väčšine krajín je vážny nedostatok kvalitných zariadení pre deti do troch rokov. Trh ich neposkytuje dosť, pretože pokiaľ sú naozaj kvalitné, tak sú pre väčšinu rodičov príliš drahé, preto ich štáty dotujú. Pre staršie deti predškolského veku je to lepšie, ale stále nie samozrejmé a hodiny sú obyčajne príliš krátke na to, aby mohli obidvaja rodičia robiť na plný úväzok.
To je podľa mňa kameň úrazu. Rodina potrebuje niekoho, kto sa postará o “support” – ostane doma, keď sú deti choré, robí šoféra, keď treba, … a je pravidelne dostupný mimo školských hodín. Toto je ťažké skombinovať s prácou na plný úväzok, obzvlášť, ak nie sú k dispozícii na výpomoc starí rodičia (alebo prastarí – môj prípad, keď som bola veľmi malá), susedia (svokra mala takúto výpomoc) alebo iní známi.
V niektorých krajinách, vrátane Švajčiarska, Írska a Británie, celkový súčet ceny starostlivosti o dieťa a chýbajúcich daňových úľav, má za následok, že sa matkám malých detí neoplatí pracovať pokiaľ nezarábajú veľmi dobre. Ak takéto štáty chcú dostať viac žien na pracovný trh, budú musieť zabezpečiť, aby bola kvalitná starostlivosť o deti široko prístupná a cenovo dostupnejšia…
Nedá mi… prečo je to vlastne celé nadizajnované tak, že svet “ignoruje” rodiny? Prečo nemôžu byť deti vítané na pracovisku a naopak práca vykonávaná aj v “detských priestoroch”? Nie, neviem, ako to spraviť v praxi, ale v ideálnom svete by som si chcela robiť svoju robotu s deťmi obďaleč, bez potreby sa niekomu ospravedlňovať alebo niečo vysvetľovať.
Dobre, naspäť do reality:
Štúdie prestávok v kariére ukazujú, že stačí len zopár rokov mimo práce a výsledkom je devastujúci efekt na zárobok a dôchodok, nielen kvôli strateným výplatám, ale kvôli strate seniority a povýšenia. Toto je dôvod, prečo sú ženy pripravené pracovať aj za malú čistú sumu, kým sú ich deti malé.
V budúcnosti ženy budú musieť ísť do dôchodku o kus neskôr ako dnes, pretože žijú stále dlhšie a súčasné veky odchodu do dôchodku sú neudržateľné. Ak nemajú deti, ich kariéry budú rovnako dlhé ako kariéry mužov. A aj ak ich majú, a väčšina má, čas, ktorý strávia ich výchovou, bude tvoriť iba malú časť ich produktívneho veku. Úloha žien v zachovávaní druhu nie je ani zďaleka postačujúcim vysvetlením veľkej diery v príležitostiach na vrchole.
———————————-
A čo to má všetko spoločné s tými rovnicami na začiatku?
Celé sa to točí okolo tej ženskej rovnice, ale berie sa takmer ako samozrejmosť, že muži “to všetko majú”. (Píšem takmer, lebo áno spomenuli mužov, ktorí sú nespokojní so svojou work/life balance). A samostatná kapitola je všetka tá neplatená práca, ktorá (pokiaľ je urobená) ostáva neviditeľná.
PS Obrázok je odtiaľto.
Autor Iva, November 13, 2011 Upozornenie (spoiler alert): tento článok je o knihe The Left Hand of Darkness, ktorú napísala Ursula K. Le Guin, a ak sa na ňu chystáte a nechcete prísť o prekvapenie, tak bude lepšie, ak teraz prestanete čítať.
——————————————
Teraz neviem. Aj by som povedala, že som nevedela, čo nájdem v tejto knihe. Ale je možné, že som to vedela, len medzi tým, ako som si ju dala na zoznam a tým, ako som ju prečítala, som to aj zabudla. Tá druhá možnosť sa mi síce zdá pravdepodobnejšia (o chvíľu bude jasné, že prečo), ale na druhú stranu keď som to čítala, tak to vôbec nerezonovalo ako niečo, o čom by som už predtým počula. Preto neviem. Po tejto prepletenej úvahe poďme na vec.
Na planétu, ktorá predtým nemala kontakt s inou civilizáciou, príde vyslananec spoločenstva ostatných svetov, s pozvánkou do “únie”. Ide o to, ako sa s tým domorodci vyporiadajú. Kniha je výborne napísaná. Vrelo odporúčam.
Čo je na tých domorodcoch zvláštne, je ich biológia. Nemajú dve pohlavia (ako vyše 80 členov “únie”), ale iba jedno, respektíve žiadne. Všetci jedinci majú svoj cyklus a periodicky sa dostávajú do stavu, ktorý volajú kemmer. Vtedy v nich prebehnú hormonálne zmeny a na pár dní sa z nich stanú pohlavné bytosti. Potiaľto to nie je nič iné ako plodné obdobie, ktoré poznáme z našej biológie. Zaujímavé však je, že každý môže nadobudnúť aj mužské aj ženské pohlavie – len jedno počas daného cyklu. Ale predtým, ako príde konkrétny kemmer, nevedia, akého pohlavia budú v tomto cykle a nemôžu si vedome vybrať. Tým pádom každý môže byť otcom niekoľkých detí a matkou niekoľkých ďalších. Zaujímavý myšlienkový experiment, nie?
Ako dôsledok, každý má raz do “mesiaca” prázdniny. Nie je tam deľba na slabšie/silnejšie pohlavie, “Každý je rešpektovaný a ohodnotený len ako ľudská bytosť. Je to hrozná skúsenosť.” A prišelci z iných svetov špekulujú, či táto biologická zvláštnosť nejakým spôsobom súvisí s tým, že na tomto svete nie sú vojny.
Pri istej príležitosti sa jeden domorodec spýtal vyslanca – muža, či mu porozpráva o ženách. A ten odpovedal:
… ale ten rozdiel je veľmi dôležitý. Dokonca by som povedal, že najdôležitejšia vec, najdôležitejší faktor v živote je, či sa človek narodí ako muž alebo žena. Vo väčšine spoločností to určí očakávania, aktivity, vyhliadky, etiku, správanie – takmer všetko. Slovník. Symboliku. Odev. Dokonca aj jedlo. Ženy… ženy väčšinou jedia menej… Je extrémne náročné oddeliť vrodené rozdiely od tých naučených. Dokonca aj tam, kde sa ženy podieľajú rovnakým dielom na chode spoločnosti, stále musia zvládnuť celé plodenie detí a väčšinu starania sa o ne…”
“Takže rovnosť nie je pravidlom? Sú menej zdatné rozumovo?”
“Neviem. Nezaoberajú sa často matematikou, skladaním vážnej hudby, vynálezmi alebo rozmýšľaním nad abstrakciami. Ale nie je to tým, že by boli hlúpe. Fyzicky sú menej svalnaté ale vytrvalejšie ako muži. Psychologicky -”
Dlho pozeral na žiariaci varič a potom potriasol hlavou. “Harth,” povedal, “nemôžem Ti povedať, aké ženy sú. Nikdy som o tom príliš nerozmýšľal v takejto teoretickej rovine a už si prakticky ani nepamätám… Už som tu dva roky… Nevieš, aké to je. Istým spôsobom, ženy sú pre mňa ešte väčšia neznáma ako Ty. S Tebou zdieľam aspoň jedno pohlavie…
Preto to moje rozjímanie na začiatku… feministické sci-fi?! Zdá sa mi ironické, že by som sa k takejto knihe dostala náhodou.
Autor Iva, November 10, 2011 Začiatok novembra je v tejto krajine spojený s voľbami a inak tomu nebolo ani tento utorok. Neboli to tie veľké prezidentské, ale také menšie lokálne. A okrem voľby kandidátov sa niekde konajú aj referendá o všeliakých otázkach. V Mississippi sa okrem iného spýtali:
Person defined. As used in this Article III of the state constitution, “The term ‘person’ or ‘persons’ shall include every human being from the moment of fertilization, cloning or the functional equivalent thereof.”
Preklad:
Definícia osoby. Ako použitá v článku III štátnej ústavy: “Termín ‘osoba’ alebo ‘osoby’ zahŕňa každú ľudskú bytosť od momentu počatia, klonovania alebo funkčného ekvivalentu.”
58% voličov bolo proti, 42% za (podrobnejšie informácie).
Iniciatíva bola hlavne namierená proti ukončeniu tehotenstva, ale keby tento návrh prešiel, tak by boli tým pádom nezákonné rôzne druhy antikoncepcie, kliniky umelého oplodnenia by mali viac obyvateľov ako niektoré mestá (štáty?). Ženy, ktoré spontánne potratia, by mohli byť súdené za vraždy, že sa o toho človeka vnútri dostatočne nepostarali (počkať, počkať, to sa už deje).
Väčšina ľudí (našťastie aj v Mississippi) povie, že oplodnené vajíčko nie je človek. Väčšina ľudí povie, že to, čo má matka v maternici v 40. týždni tehotenstva deň pred pôrodom, už človek je. Takže človekom sa to stalo niekde medzitým. Táto hranica je nejasná a pre rôznych ľudí sa nachádza inde. Aj každá matka má svoju a je jediná, ktorá ju môže určiť pre dieťa, ktoré nosí. Štát nemá právo nadefinovať jednu spoločnú pre všetky.
Ešte príklad z iného uhla. Vlastním dom. Nasťahuje sa doňho niekto, koho tam nechcem. Mám zákonné právo ho odtiaľ vysťahovať. Ak dokonca ohrozuje moje zdravie, mám právo na sebaobranu. Ako môžu vôbec uvažovať nad tým, že by sa niekto mohol nasťahovať do maternice a ostať tam proti vôli ženy, ktorá ju vlastní? Aj keď by to ohrozovalo jej zdravie/život, aj keď by to bolo počatie dôsledkom znásilnenia alebo incestu…
Nikto nie je za potraty. Ale nerozumiem, prečo tí, ktorí sú tak veľmi proti nim, že prichádzajú s takýmito návrhmi, radšej nevenujú čas, peniaze a energiu na to, aby sa počet potratov znižoval (a nie, cesta nevedie cez zákazy) a na pomoc už narodeným nechceným deťom.
Smutné je, že podobnými otázkami sa budú zrejme zaoberať na budúci rok voliči na Floride, v Ohiu, Montane, Californii, Oregone a Nevade.
Autor Iva, October 11, 2011 (zdroj)
Nobelovu cenu mieru za rok 2011 v piatok dostali tri aktivistky z Afriky a Arabského sveta ako uznanie za ich nenásilný boj za mier, demokraciu a rovnosť pohlaví. Laureátkami sú prezidentka Libérie Ellen Johnson Sirleaf – prvá zvolená prezidentka v Afrike – jej krajanka, mierová aktivistka, Leymah Gbowee a Tawakul Karman z Yemenu, bojovníčka za demokraciu.
Sú to prvé ženy, ktoré dostali toto ocenenie, odkedy ho v roku 2004 získala Wangari Maathai z Kene, ktorá zomrela minulý mesiac.
Väčšina držiteľov ceny v jej 110-ročnej histórii boli muži a piatkové rozhodnutie sa zdá byť poporou boja za ženské práva po celom svete.
“Nemôžme dosiahnuť demokraciu a dlhodobý mier pokiaľ ženy nezískajú rovnaké príležitosti ovplyvňovať dianie vo všetkých vrstvách spoločnosti ako muži,” zaznelo v prejave čítanom Thorbjornom Jaglandom, bývalým nórskym premiérom, ktorý stojí na čele komisie vyberajúcej nositeľa $1.5 miliónovej ceny.
V nasledujúcom rozhovore opísal cenu ako “veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.”
Zopár komentárov:
- Fajn, že cenu dostali po siedmych rokoch zase ženy. Škoda, že práva žien nie sú takou samozrejmosťou, aby sa za boj za ne nemuseli udeľovať Nobelove ceny.
- Ak ešte po udelení ceny v roku 2009 boli nejaké pochybnosti, či pri výbere laureátov zohráva úlohu politika, teraz už je odpoveď na túto otázku jasná. V Libérii sú dnes prezidentské voľby a hádajte, kto je jedným z kandidátov?
- Pre Tawakul Karman táto cena a zviditeľnenie s ňou spojené môže byť podobne ako pre Iránčanku Shirin Ebadi v roku 2003 aj rozdielom medzi životom a tým, či sa “záhadne nestratí”.
- ”veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.” Pre ženy? Naozaj? Keď už to nie je signál pre ľudí na celom svete, tak nemal by to byť skôr signál pre mužov?
Autor Iva, October 7, 2011 Kto by to bol povedal? Sú aj iní, ktorým sa zdá, že súčasná spoločnosť nie je veľmi priaznivo naklonená čerstvým matkám. Natrafila som na článok Čo má feminizmus do činenia s kojením, kde k podobnému záveru autorka dospela mierne inou cestou. Vyberám (voľný preklad; tučné zvýraznenie je tiež moje):
… idea, že dojčenie nie je “rozhodnutie”. Dojčenie je reprodukčné právo. Toto je jednoduchý ale pozoruhodne radikálny koncept. Prečo? Keď hovoríme o kŕmení novorodencov ako o rozhodnutí, ktoré urobí každá žena, dávame celú zodpovednosť za uskutočnenie tohto rozhodnutia na individuálne ženy.
…
Pregnancy Discrimination Act (PDA) sa nevzťahuje na kojace matky:
“Namiesto toho, aby [dojčenie] bol ‘sprievodný zdravotný stav’ vo vzťahu k tehotenstvu, vďaka čomu by spadalo pod PDA, súdy ho považujú za ‘rozhodnutie’ súvisiace s rodičovstvom a preto nepokryté PDA. Tým, že sa na kojenie pozeráme ako na rozhodnutie, oslobodzujúc zamestnávateľov od akejkoľvek povinnosti sa mu prispôsobiť, sa vyhýbame otázke, či takéto ‘rozhodnutia’ keď prispievajú k blahu detí, by mali byť podporované.”
Výsledkom je, hovorí Paige Hall Smith, že ženy, ktoré majú kontrolu nad svojimi telami, svojím časom a svojím životom – typicky vzdelané ženy z vyššej strednej triedy – si môžu vybrať, že budú kojiť, ale väčšina matiek – tie, ktoré pracujú za hodinovú mzdu, ženy z rodín, ktoré potrebujú dva príjmy, aby prežili, chudobné ženy, ktoré sa podľa zákona musia buď vrátiť do práce alebo sa vzdať federálnej pomoci – nemôžu. To, že sa feministky nazaoberajú touto pracovnou nespravodlivosťou, robí z kojenia “triedne privilégium”.
…
Hlavné spojenie medzi kojením a feminizmom je, že v spoločnosti, kde by boli ženy skutočne rovnocenné, by mali možnosť naplniť svoje pracovné aj reprodukčné ciele bez penalizácie.
…
Prečo akceptujeme, že ak žena venuje všetok svoj čas starostlivosti o rodinu, tak si nezaslúži social security benefits [neprekladám, lebo neviem; sociálne poistenie sa mi mierne nehodí], zatiaľčo ak má platené zamestnanie a dá deti do jaslí, jej aj pracovníčkam v jasliach sa to započítava do dôchodku?
z komentárov pod článkom:
… keby som išla a upratala dom mojej susedky a ona upratala môj, mohli by sme si vymeniť peniaze a dostali by sme SS benefits, ale ak zostaneme doma a každá upraceme svoj dom, nemáme na ne nárok. Alebo keby som sa ja postarala o jej deti a ona by sa postarala o peniaze a obidve by sme vyhlásili, ze sme si za služby zaplatili, obidve by sme mali nárok na SS kredity. Akosi v takejto hypotetickej situácii obidve prispievame k hrubému domácemu produktu, ale ak ostaneme doma, každá vychovávame svoje vlastné deti a žijeme skromne, tak neprispievame. Iba ak sa zúčastňujeme na tom veľkom spotrebnom projekte, tak pomáhame ekonomike.
…
je to naozaj rovnoprávnosť, ak sa vzdávame toho, čo nás robí ženami, aby sme pasovali do sveta, ktorý je prispôsobený mužom?
…
Myslím, že PRÁVO je príležitosť a musí byť chránená pre všetkých mužov, ženy, a ostatných medzitým. Ale VÝSLEDOK, že sú si všetci rovní, ani zďaleka nepatrí do zákonníkov.
Ak si Ty a ja hodíme kockami, aby sme zistili, kto bude mať najvyššie číslo a Ty dostaneš dve šestky a ja sa rozhodnem hodiť iba jednu kocku a padne 3, vyrávaš. To je slobodná voľba a náhoda. Obidvaja sme mali právo hodiť si a mali sme rovnakú šancu vyhrať. Jeden výsledok bol lepší ako druhý, pravdepodobne kvôli môjmu rozhodnutiu hodiť iba jednu kocku. Životné výsledky nebudú rovnaké pre všetkých ľudí – treba sa však snažiť, aby každý mal právo to skúsiť.
[z odpovede]: Hovoríš, že príležitosť by mala byť právom, ale zároveň priznávaš, že kojace ženy a matky vo všeobecnosti nemajú rovnaké príležitosti ako muži. Znamená to, že si myslíš, že príležitosti by mali byť len pre mužov a ženy, ktoré nie sú tehotné/nekoja/nie sú matky?
a aby toho nebolo málo, tak ešte jeden článok na danú tému: Kojenie a feminizmus
Moja predstava “všetkých-zahŕňajúcej” spoločnosti je taká, kde materstvo je vážené pre svoj veľký dopad na deti. Ženy by mali byť podporované a možno aj odmeňované za svoje rozhodnutie ostať doma, ale podporované aj keď sa rozhodnú vrátiť do práce.
…
Veľa žien však prestane kojiť v prvých týždňoch po pôrode. Toto nie je preto, že by sa im nedarilo kojiť, alebo preto, že kojenie nie je prirodzené. Je to preto, že spoločnosť dostatočne nepodporuje matky.
…
Pre mňa je to opak feminizmu, snažiť sa prispôsobiť našej patriarchálenj spoločnosti radšej ako požadovať jej zmenu, aby vítala a pamätala na matky.
Autor Iva, September 8, 2011 Tento článok mi dlho kvasil najprv v hlave, potom rozpísaný vo wordpresse, a tak nejako sa mi zdá, že prišiel čas ho zverejniť. Nie že by som si myslela, že je hotový (to tak skoro nebude, lebo moje názory na túto tému sú stále vo vývoji), ale skôr preto, aby som si učesala myšlienky a dostala ich do ako-tak koherentnej formy.
Takže, ja a môj feminizmus.
Feminizmus chápem ako ideu, že 1. ľudia sú si rovní bez ohľadu na pohlavie, 2. v našej súčasnej (a veľa predchádzajúcich) spoločnosti to tak nie je a 3. treba sa snažiť, aby to tak bolo. Nechápem to ako súťaženie s mužmi alebo negovanie všetkého “typicky ženského”.
Keby ste sa ma spýtali, keď som bola na vysokej škole, povedala by som, že feminizmus je už predsa “hotový”. Mám právo voliť (dokonca aj političky a to, že ich je zatiaľ málo, chce asi trochu viac času), študujem (dokonca na “typicky mužskej” fakulte), pracujem, mám vzťah, v ktorom sme si s partnerom rovnocenní, kde by ešte mohol byť problém? A hoci sa táto myšlienka úplne v mojej hlave explicitne nesformulovala, tak akosi pocitovo sa mi zdalo, že žena, ktorá ostane dlhodobo doma s deťmi, istým spôsobom mrhá svojím talentom a vzdelaním. Bolo mi jasné, že rozhodnutie mať deti ovplyvní ženin život omnoho viac ako mužov, ale myslela som si, že šikovná žena bez problémov nájde tú správnu rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nemala som ani potuchy o tom, ako veľmi fyzicky a emocionálne je materstvo namáhavé, koľko prinesie vyčerpania a osamelosti a koľko vyžaduje trpezlivosti. A ako sa tak nejako implicitne očakáva, že keď som sa rozhodla dať sa na túto cestu, tak je to všetko môj osobný problém.
Potom som mala dcéru.
A nie, nezobudila som sa na druhý deň “osvietená”, ale postupne začalo byť jasné, ako výrazne viac to ovplyvnilo mňa ako partnera, ako ľahké je skĺznuť do zaužívaných “manželských rôl” a koľko námahy stojí proti tomu bojovať (a ako často radšej tú energiu, ktorú by som minula na boj, miniem na to, čo treba urobiť, lebo je to cesta menšieho odporu). Tehotenstvo, pôrod a kojenie ma naučili o feminizme, myzogínii, komunite (a jej absencii), súhlase a kope iných vecí, viac než som si kedy mohla predstaviť.
Feminizmus dal ženám veľa možností. Ale napríklad možnosť byť doma s deťmi je vnímaná, ako niečo menej hodnotné. Menej ako profesionálny úspech, prinajlepšom ako nevyhnutná prestávka v dôležitejšej činnosti. (Áno, viem, som biela, vzdelaná, vydatá, s manželom, ktorý ma finančne podporuje, atď a tieto vety musia pôsobiť ako facka pre niekoho, kto nie je takýmto spôsobom privilegovaný, ale to neznamená, že daný problém neexistuje.)
Už som to písala aj na inom mieste, ale zopakujem to znovu – súčasná spoločnosť je postavená na životnom cykle muža. Penalizuje (finančne, spoločensky, postavením v práci) matky a pritom materstvo je prirodzená súčasť života ženy. (Netvrdím, že každej ženy, ani to, že by každá žena mala mať deti, ale jednoducho to, že väčšina ich v určitom čase svojho života mať bude.) Feminizmus z pohľadu matky bude “hotový” až vtedy, keď rodič (nielen žena), ktorý sa rozhodne stráviť nejaký čas výchovou detí, tým neohrozí svoju kariéru alebo finančné zabezpečenie (v zmysle napríklad dôchodku v USA, alebo životnú úroveň v prípade rozvodu).
Ako by vyzerala taká spoločnosť? Ja neviem. Ale takmer určite by nebola postavená na malých izolovaných rodinách. V mysli mám obrázok starovekej dediny, kde sa dospelí na verejnom priestranstve venujú spoločnej práci, niektoré z matiek majú najmenšie deti v šatkách na chrbtoch, väčšie deti pobehujú v tlupe okolo, niektoré pomáhajú, niektoré sa niečo učia… Obrázok ťažko prenosný do dnešnej (západnej) spoločnosti. Ťažko sa môže šoférka autobusu alebo právnička na súde popri práci starať o malé dieťa. Ale zdá sa mi, že by nám prospel svet, v ktorom by rodina a práca (a škola) neboli úplne oddelené. A zároveň že by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak.
Okrem takéhoto teoretického snívania sú tu potom aj praktické veci. Keď sa tak pozriem to, čo robím alebo chcem robiť pre svoje deti, tak mi z toho vychádza, že áno, som matka feministka, pretože sú presne v duchu toho, čo pre mňa feminizmus znamená.
- Chcem, aby bol otec rovnocenný rodič. Nie babysitter, ktorý postráži dieťa, kým si matka potrebuje niečo vybaviť. A toto ide ďaleko za vymieňanie plienok a kúpanie.
- Je pre mňa dôležité modelovanie vzorov v rodine. Nielen, aby videli, ako vyzerá normálny vzťah (so svojimi svetlými dňami, aj s tými menej slnečnými), ale aj rozdelenie úloh. A tu ešte máme čo robiť, lebo keď sa pozriem na to naše, tak napríklad veľkú väčšinu domácich prác robím ja. A vadí mi, čo to znamená pre dcéru, lebo vyrastá s tým, že to takto má byť. A vadí mi, čo to znamená pre syna, lebo tým škodím nielen jemu, ale aj jeho budúcej (potenciálnej) partnerke. (Na druhú stranu, napríklad vidia so šróbovákom častejšie mňa ako tata a jeden z mojich “rodičovských cieľov” je, aby kým jedného dňa vypadnú z domu, si vedeli každý sám navariť. Takže úplne beznádejný prípad nie sme.)
- Zdá sa mi, že väčšiny (a bolo ich dosť) predsudkov o ľudských a obvlášť ženských telách, som sa zbavila, ale dávam si veľký pozor na to, ako pred Kikou komentujem výzor, či už svoj, jej alebo niekoho iného.
- Chcem chrániť deti pred stereotypmi a sexizmom tak dlho, ako sa len bude dať a zároveň ich naučiť ich rozpoznávať, aby keď ich už nebudem môcť chrániť, sa ubránili sami. Hračky, oblečenie, hry, knihy (keď hľadáte v knižnici dobrú knižku pre dva-a-pol ročné dieťa a knihovníčka sa spýta, či pre dievčatko alebo pre chlapca, tak niečo nie je v poriadku), …
- Toto súvisí s tým predchádzajúcim bodom a zatiaľ pre nás nie je aktuálne, ale uvedomovať si a ukazovať im, ako sú (sme!) ženy zobrazované v médiách, reklame, … Ako sú ich (naše) reprodukčné rozhodnutia spochybňované a ani zďaleka nie vždy rešpektované, ako žijeme vo svete, kde sexuálne útoky (od “nevinných” ako je pohvizdovanie na ulici po znásilnenia, o ktoré si ženy samy koledovali, lebo boli predsa opité a vyzývavo oblečené) sú stále brané ako bežná súčasť života.
Nechcem, aby to vyznelo, že som sa rozmožila (ó, aký veľký a jedinečný úspech, všetci mi gratulujte), tým som dostala patent na rozum a odvtedy neviem rozprávať o ničom inom. Rodičia – častejšie matky – sú často obviňovaní z toho, že sú nudní. Lenže “nudný” je často označenie pre niekoho, koho záujmy sú iné ako tie naše. Materstvo je pre mňa dennodenná (a nanešťastie aj celonočná) realita a veľmi ovplyvnilo môj pohľad na svet. A zistila som, že ten svet (zatiaľ) nie je taký, aký chcem, aby pre moje deti bol. Toto sú tie dôvody, prečo o tom neviem prestať rozmýšľať (a zavrieť ústa).
Autor Iva, August 28, 2011 Povinné video. Nancy Folbre prednáša na tému Ženská práca a limity kapitalizmu (@Schwartz Center for Economic Policy Analysis). Je dlhé, ale môžete preskočiť prvých 8 minút, keď ju predstavujú, a samotná prednáška končí okolo 53. minúty.
Zopár voľných citátov:
Deti zvyčajne oslabujú pozíciu ženy vyjednávať a historicky ženy manželstvom získali viac reprodukčnej výhody ako muži…
Jediný problém s touto revolúciou je, že kapitalizmus je strašne závislý na neplatenej práci žien. Mzda chlebodarcu predpokladala, že má doma zázemie v podobe manželky, ktorá robí neplatenú prácu. Je to novodobá dilema – kapitalizmus porebuje rodiny, ale nechce za ne platiť…
Nepriraďujeme žiadnu hodnotu neplatenej starostlivosti (o deti, starých, chorých). Presviedčame sami seba, že je to príliš posvätná činnosť a že počítaním by stratila na hodnote – akosi zlacnela. Ekonómovia a iní uznávajú, že takáto práca existuje a že nie je započítaná, ale zároveň predpokladajú, že dôsledky tohto nepočítania nie sú veľmi veľké. A to je chyba. Pokiaľ nás zaujíma skutočná životná úroveň, tak by sme mali zarátať aj neplatenú starostlivosť. Prečo? Pretože je to práca, pretože ju niekto robí a pretože to niečo stojí…
Polovica práce v tejto ekonomike v kapitalistickom systéme neexistuje (používa dáta z American Time Use Survey)…
Je problém zjednotiť ženy okolo spoločnej agendy, keď v krajinách ako sú USA, stále veľkú úlohu hrá trieda, rasa a typ rodiny. Zvýšená nerovnosť medzi ženami prispela ku strachu pred spoločným cieľom. Ľudia sa snažia skôr vyhnúť tomu, aby si o nich ostatní mysleli, že sa venujú neplatenej starostlivosti. Mýtus sebestačnosti je veľmi populárny…
Potrebujeme lepšiu organizáciu produkcie a sociálnej reprodukcie.
keby som rodila doma, zomrela by som – midwife píše o tom, prečo sa nemožno na okolnosti, ktoré sa stali v nemocnici, dívať bez toho, aby sme vzali do úvahy aj nemocnicu samotnú
davová psychológia a analýza nepokojov v UK
chcete dostať pohľadnicu z náhodného kúta sveta?
práva detí - dumanie o tom, prečo USA (ako jedna z dvoch krajín na svete) ešte stále nepodpísali dohodu o právach dieťaťa
prečo sú malé izolované rodiny problém - dobrý článok, dobré komentáre (drahý môj manžel, toto je presne to, čím Ti pílim uši už nejakú dobu)
zamilovať sa do bábätka nie je vždy ľahké - tento článok bol inšpiráciou pre ešte jeden, ktorý stojí za prečítanie
Autor Iva, August 18, 2011 Tento graf inšpiroval tieto komentáre. Moja ďalšia odpoveď bola príliš dlhá, a preto je tu:
Existuje ešte stále diskriminácia žien v zamestnaní?
V správe, z ktorej pochádza spomínaný graf, píšu:
V priemere, ženy, ktoré robia celoročne a na plný úväzok, zarábajú o 25 percent menej ako muži, aj keď majú rovnakú úroveň vzdelania.
Kľúčové tu je “v priemere”. Otázka ostáva, či rovnako kvalifikovaná žena a muž majú rovnakú šancu dostať to isté miesto a následne rovnaký plat. To sa zisťuje ťažko, keďže takáto diskriminácia je ilegálna. Na čo sa však môžeme pozrieť je to, ako sa darí čerstvým absolventom – tí by teoreticky mali mať rovnaké šance. Ale zdá sa, že nemajú:
čerství lekári – ”Autori tvrdia, že rozdiely v plate sú aj keď sú dáta kontrolované vzhľadom na pracovný čas, špecializáciu, pôsobisko a ďalšie faktory. Potenciálne dôvody, ktoré nemožno vylúčiť zahŕňajú diskrimináciu podľa pohlavia a fakt, že ženy si nevedia vyjednať plat tak dobre ako muži.” Či už je to “obyčajná” diskriminácia alebo ostych zapýtať si vyšší plat, z obidvoch týchto problémov viním patriarchát (aj keď riešenia sú odlišné).
absolventi 1 a 10 rokov po ukončení školy - “… sa pozerá na rozdiel v platoch absolventov. Jeden rok po ukončení college, ženy pracujúce na plný úväzok zarábajú iba 80 percent toho, čo ich mužskí kolegovia. Desať rokov po skončení, ženy zaostávajú ešte viac zarábajúc iba 69 percent toho čo muži. Aj keď kontrolujeme dáta vzhľadom na pracovnú dobu, zamestnanie, rodičovstvo a iné faktory zvyčajne asociované s platom, vysokoškolsky vzdelané ženy stále zarábajú menej… V tejto analýze, rozdiel, ktorý ostáva nevysvetlený aj keď zvážime všetky tieto faktory, je 5 percent rok po skončení školy a 12 percent 10 rokov po skončení školy. Tieto nevysvetlené rozdiely potvrdzujú diskrimináciu, ktorá je stále problémom pracujúcich žien.”
 zdroj: http://www.aauw.org/learn/research/upload/behindPayGap.pdf
a ešte iný uhol pohľadu: Lilli Ledbetter Fair Pay Act - prvý bill, ktorý podpísal prezident Obama po nástupe do funkcie. To, že vôbec sa takýmito zákonmi ešte v dnešnej dobe musíme zaoberať, podľa mňa o niečom svedčí. Paycheck Fairness Act zatiaľ neprešiel.
Prečo nie je fér to, že ženy si typicky vyberajú nižšie platené povolania/miesta a “platia daň” za materstvo (Katkine selection a maternity)?
Zamestnania, v ktorých prevažujú ženy (učiteľky, zdravotné sestry, sekretárky, pokladníčky) majú nižšie platy ako tie, kde prevažujú muži. Netvrdím, že by bolo fér, aby pokladníčka zarábala toľko ako neurochirurg, ale zdá sa mi nefér, že historicky, keď ženy ešte len začínali pracovať mimo domu, tak sa dostali len do “pre ženy vhodných” povolaní a až postupne sa prepracovali do iných. V tých časoch nikomu nepripadalo divné, že žena zarobí menej, a tým pádom tieto povolania sa postupne stali nižšie platenými. A zvyšky toho pretrvávajú dodnes. (Kategória sama o sebe je, že si ako spoločnosť viac ceníme korporátne zarábanie peňazí ako napríklad výchovu novej generácie a kým sa to nezmení, tak učitelia sa zrejme nejakého veľkého zvyšovania platov – ktoré by určite prilákalo aj kopu uchádzačov z mužských radov – asi nedočkajú.)
Okrem toho to, že ženy si možno vyberú pozíciu, kde možno nezarobia až toľko, ale majú benefity ohľadom napríklad materskej alebo flexibilného pracovného času, nemusí byť nutne “slobodná voľba”. Pokiaľ zarábajú menej ako partner (a štatisticky je to pravdepodobné) a prihliadnuc na fakt, aký drahý je (najmä v US) childcare (jasle, opatrovateľky), je to jednoducho zdravý rozum. Ale nezdá sa mi spravodlivé, keď v existujúcom systéme je takýmto spôsobom limitované rozhodovanie jednej skupiny ľudí. To nazývam diskriminácia.
A ešte jedna myšlienka. Aj keby platové rozdiely boli len dôsledok osobných rozhodnutí, tak pokiaľ veľa žien spraví rovnaké rozhodnutia, je predpoklad, že v danom povolaní mzdy pôjdu smerom dolu. To sa mi tiež nezdá v poriadku.
Čo by sa s tým dalo robiť?
Nuž, v prvom rade si priznať, že takýto problém existuje.
A potom to bude chcieť komplexné riešenie. Nepomôžu zákony, ktoré naozaj teoreticky odstránia diskrimináciu na pracovisku, pokiaľ nebude dostupná platená rodičovská dovolenka, kvalitný a cenovo prístupný childcare a to nielen v prvých rokoch, ale aj vo forme poškolských aktivít pre staršie deti (tie družiny, do ktorých sme my chodili, mali niečo do seba). Ponúknutie toho všetko spolu by malo ďaleko väčší dopad ako len súčet jednotlivých výsledkov.
A nepomôže dívať sa len na ženy. Pokiaľ bude zodpovednosť za starostlivosť či už o deti alebo o starých ľudí hlavne zodpovednosťou žien, tak rozdiely v mzde ostanú. Ale v súčasnej situácii aj keby sa muž chcel viac zapojiť, tak sa to rodine “neoplatí”, lebo je predpoklad, že partnerka nezarobí toľko ako on.
Chcelo by to, aby sme si viac vážili rodiny.

|
Obľúbené články- Kedy sa začína človek? (13)
- Zapekané palacinky s kakaovou polevou (10)
- 30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30 (9)
- Rozmýšľajúca matka = feministka? (8)
- 10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kika, dva a pol) (7)
- Boli časy, keď som to všetko vedela (6)
- Grilážky (6)
- Víkendové surfovanie (6)
- O internátoch, romantike, veľkom tresku a ponukách na sobáš (6)
- Šošovicová, fazuľová, hrachová polievka (5)
- Irena nás minula (5)
- Tretia osoba (5)
- Pokuty, súdy, zákazy a urážky nie sú riešenie (5)
- Víkendové surfovanie (5)
- Víkendové surfovanie (5)
|