Stále nás udržujú v pozore

Náš strop je už zase tam, kde patrí – to znamená hore a nie na dlážke v spálni. Vyšlo to naozaj “perfektne”, lebo spadol dva dni predtým, ako prišli Kika s Feldom a domaľované bolo v ten deň, keď odišla Cami. Človek by si mohol myslieť, že si z nás niekto robí srandu. Očakávali sme, že týmto sa naše kalamity skončili, ale chyba. Nie, Balazs, neboj, žiadne ďalšie rozoberanie/demolovanie nášho domu, ale …

StropV sobotu krátko po obede sa šikovným robotníkom v Jersey City podarilo preraziť 70cm vodovodné potrubie. Tým odrezali od vody nielen severnú polovicu Jersey City, ale aj celý Hoboken. Také veci sa stávajú a samo o sebe to nie je až také hrozné, voda večer začala tiecť, aj keď ešte niekoľko hodín mala hnedú farbu, ale zarážajúce sú na tom dve veci. Jedna je tá, že mesto nemá akýkoľvek informačný systém, aby dalo obyvateľom na známosť, čo sa deje (vrátane odporúčania vodu ešte najbližších pár dní prevárať). A druhá je tá, že reštaurácie ostali napriek tomu otvorené a servírovali jedlo. Ako ho varili a ako umývali riady je už naozaj na fantázii zákazníkov.

Nuž a predvčerom sa stalo niečo, čo sa dostalo dokonca aj do správ na Slovensku. Keď sme mali pred pár mesiacmi v práci evakuačné cvičenie, nemyslela som si, že niekedy naozaj pobežím po núdzovom shodišti. Ale v stredu tesne pred šiestou večer zahrmelo. Zvláštne na tom bolo to, že hrom neprestával. Zaberáme celé ôsme poschodie budovy, ktorá má prakticky dve steny presklené a pohľad na chodník na východnej strane ukázal ľudí bežiacich dolu Park Avenue. Chlapík zodpovedný za evakuáciu začal vyháňať ľudí von.

“Nie, nevypínajte počítače, okamžite von, nepoužívajte výťahy, choďte po schodoch, bežte smerom preč od Grand Central Station.”

Grand Central je najväčšia vlaková stanica na svete. Obidve poschodia, na ktorých sú nástupištia, sú pod zemou a okolo šiestej, keď vrcholí večerná špička, je naozaj rušná – “zraniteľný bod” – a naša budova je od nej dva bloky. Keď sme vyšli na ulicu, hukot zosilnel a spoza mrakodrapu krížom cez križovatku sa valil dym. Zvláštne bolo, že nebol čierny ale špinavo biely. Američanom pri pohľade na dymiaci mrakodrap napadne len jedna myšlienka a s tou (a s telefónmi pri uchu) všetci bežali preč. Dovolať sa však nedalo nikam, lebo sieť bola preťažená a nikto nevedel, čo sa vlastne stalo.

My sme sa pobrali ku New York Public Library, pretože (ako sme sa tiež dozvedeli na nedávnom evakuačnom cvičení) táto veľká knižnica dva bloky smerom na západ je náš “evacuation meeting point”. Odtiaľ sme akurát videli dym, požiarnické autá a sanitky, ktoré mali problém kľučkovať preplnenými ulicami, a vrtuľníky televíznych spoločností. Presklená budova oproti miestu, odkiaľ stúpala para, vyzerala akoby bola murovaná a bez okien.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že vybuchol parovod. Parovod z 20tych rokov minulého stročia, taký akými je celé toto mesto podmínované.  Opäť sa však raz ukázalo, ako tu ľudia žijú v pozore – oni majú na to výraz “na špičkách” (on their toes). Mysliac na najhoršie ale s ústami údivom otvorenými dokorán sledujú, čo sa deje. Zaplavia ulice a znemožnia prístup tým, ktorých na mieste činu najviac treba. (Pri odstávke vody vykúpia všetku fľaškovú vodu v obchodoch, takže tí, čo prídu neskôr, len pozerajú na prázdne regály.)

Napriek tomu, že toto miesto je dnes, čo sa týka pripravenosti na neočakávané udalosti, jedným z najlepšie pripravených, paralyzuje ho obyčajný strach.