Práve som dočítala The Precipice (možno aj preto rozmýšľam nad priepasťami). Je to kniha o prežití ľudstva a existenčných rizikách, a hovorí aj to, čo je mne (a samozrejme kope ďalších ľudí) už nejakú chvíľu jasné: žijeme teraz vo veľmi zvláštnom a netypickom období. Z pohľadu dejín človeka sa teraz (v minulom a tomto storočí) veci menia strašne rýchlo a pri takomto tempe je dosť možné, že ešte počas našich životov príde radikálna zmena. V ideálnom prípade k lepšiemu – naša civilizácia z pubertiackej, ktorá sa nevie vpratať do kože, dorastie na aspoň trochu zodpovednú dospelú.
Ale v horšom prípade nás postretne umelá inteligencia, ktorá bude kašlať na naše dobro alebo hodnoty, alebo pandémia, ktorá na nás nebude taká milučká ako tá covidová, alebo si prehrejeme planétu, alebo necháme populistov a diktátorov, aby nám ju rozbombardovali… toto sú problémy, ktoré si spôsobujú ľudia sami, problémy, ktorými sa treba zaoberať už včera a ich spoločným menovateľom je, že žiadna krajina na Zemi ich nevyrieši sama.
Preto je smiešne hrať sa na veľkých národovcov a preto mi zarezonoval tento článok Jána Markoša:
Najskôr, naša vernosť má patriť štátu, nie národu. Naše vlastenectvo má byť založené na občianskom, nie národnom princípe. A to hneď z niekoľkých dôvodov.
Ten prvý je jednoduchý. Nechceme vynechať Maďarov, Rómov, Rusínov a iné národnostné menšiny, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky v rovnakej miere ako my.
Druhý je o čosi komplexnejší, intuitívnejší. Byť príslušníkom národa je v niečom ako narodiť sa do rodiny. Je v tom čosi osudového: krv, rodokmeň, neviditeľné nitky. Rodinu si nielenže nevyberáme, nemôžeme sa z nej ani vyviazať.
Rodina si takisto od nás vyžaduje určitú formu vernosti. Keď niekto z rodiny koná zle (napríklad keď strýko podvádza zákazníkov), ostatní členovia často radšej odvrátia zrak a nič neprezradia, aby nezradili svoju krv.
Byť občanom krajiny je menej dramatickým, o to však slobodnejším vzťahom. K občianstvu ma nezaväzuje žiadna krv, žiadne gény. Nie je vpísané v rysoch mojej tváre. Za určitých životných okolností sa môžem stať občanom akejkoľvek krajiny na svete.
A napokon tretí, posledný dôvod. Ak sa budeme definovať národne a nie občiansky, vždy budeme mať – ako Slovania – blízko k Rusku. Rusko bude navždy tým strýčkom, ktorý síce často koná strašné veci, ale je „náš“. Je v rodine. A krv predsa nie je voda.
Ak však prijmeme za svoju občiansku identitu, budeme mať blízko ku krajinám, ktoré si ctia občiansku spoločnosť, a teda i demokraciu. Naše pohľady sa tak samy od seba obrátia na západ.
Mám preto rozporuplné pocity, keď čítam začiatok našej ústavy. „My, národ slovenský…“ Z tej podivnej pomnožnej identity mi naskakujú zimomriavky. Dúfam preto, že sa dožijem dňa, keď sa bude naša ústava začínať slovami: „My, občianky a občania Slovenskej republiky…“
Nezahadzujme jazyky (aj keď budú druhé), tie pekné z tradícií, dobré jedlá, jedinečné umenie, ale buďme viac pozemšťania.
Ešte zopár úryvkov z knihy:
Consider human history as a grand journey through the wilderness. There are wrong turns and times of hardship, but also times of sudden progress and heady views. In the middle of the twentieth century we came through a high mountain passant found that the only route onward was a narrow path along cliff-side: a crumbling ledge on the brink of a precipice. Looking down brings a deep sense of vertigo. If we fall, everything is lost. We do not know just how likely we are to fall, but it is the greatest risk to which we have ever been exposed.
…
The procession of generations that extends onward from our present leads far, far beyond the line of our sight, and, compared with these stretches of human time, which exceed the whole history of the earth up to now, our brief civilised moment is almost infinitesimal. Yet we threaten, in the name of our transient aims and fallible convictions, to foreclose it all. If our species does destroy itself, it will be a death in the cradle – a case of infant mortality.
…
We can deliberately choose to have no catastrophes at all.