Keď som čítala Odviate vetrom, mohla som mať vtedy asi 14 alebo 15 rokov, jedna vec sa mi zdala veľmi pozoruhodná. Scarlett O’Hara si často hovorí “na toto teraz nebudem myslieť, až zajtra”. Pre rozmaznanú hlavnú postavu, ktorá sa postupne musí vyrovnávať so všeličím, je to obranný mechanizmus, ako sa krok za krokom dostať cez množstvo ťažkostí. A dáva to zmysel. V čase občianskej vojny.
Ale v bežných situáciách, v našom dnešnom živote, sa mi zdá, že je oveľa užitočnejšie, ak niekto vie a dokáže “zízať do priepasti” – racionálne rozmýšľať o veciach, o ktorých nám je nepríjemné rozmýšľať: o argumentoch proti svojmu presvedčeniu, o rozhodnutiach, do ktorých sa nám nechce, lebo by príliš narušili rovnováhu a nevieme dopredu povedať, ako sa to potom celé utrasie, o tom, ako sme sa v minulosti mýlili alebo niekomu ublížili a podobne.
Tí, ktorí to dokážu, môžu pomenovať chyby, napraviť ich a posunúť sa ďalej. Môžu neostávať v práci alebo vo vzťahoch, v ktorých im nie je dobre. Vedia sa odučiť staré pravdy. Zízanie do priepasti je life skill, ktorý ale veľká väčšina ľudí nemá.
A malo/mohlo by sa to učiť aj v škole. Kým človek vyjde zo školy, tak by mal zažiť situáciu, že musel zmeniť názor na niečo, o čom bol silno presvedčený. Ale nie príkazovým, núteným spôsobom. Pracovný názov tohto predmetu: Odúčanie starých právd.