Čučoriedky a bubny

Predĺžený víkend je preč a ja tu triedim fotky. Tentokrát sa celkom zadarilo, ale akurát zisťujem, že na žiadnej z nich nie je Mišo, takže to nabudúce budeme musieť napraviť.

V sobotu sme boli na farme zbierať čučoriedky. Po pozitívnych skúsenostiach minulý rok nám bolo jasné, že si to tento rok zopakujeme. Ale boli sme dosť prekvapení, keď sme tam dorazili minulý týždeň v nedeľu a dozvedeli sa, že v sobotu mali nátresk a čučoriedky sa najbližšie tri dni nezbierajú (aby stihli dozrieť). Tak sme si aspoň zajazdili na traktoroch, pozreli domáce zvery a nakúpili bylinky v kvetináčoch. A túto sobotu sme si dali repete.

Čučoriedok bolo dosť, napratali sme sa, koľko sa zmestilo a asi tri kilá sme si doniesli domov. Niečo poputovalo do mraziaka, niečo do bublaniny a zvyšok sme zjedli v jogurte alebo len tak.

A včera sme sa boli pozrieť v Maplewoode na oslavy Dňa nezávislosti. Cirkus nás nezlákal, ale bubnovanie na všeličo (plechové nádoby, drevený xylofón, umelohmotné fľaše na vodu, …) sa stretlo s úspechom.

Viac nech porozprávajú obrázky:

Keď vám život nadelí­ čučoriedky…

… pečte čučoriedkové koláče. Oni tie čučoriedky neprišli samé od seba, my sme sa vybrali za nimi. Funguje to podobne ako jahodové polia pri Návojovciach. Prídete, objete sa, koľko sa vám do brucha zmestí (čo si budeme nahovárať – obžrala som sa ažpo uši) a zaplatíte za to, čo naoberáte do kýblika. A platí to nielen na čučoriedky a jahody, ale aj na maliny, čerešne, černice, marhule a všeličo iné (samozrejme, keď je príslušná sezóna – tá čučoriedková momentálne len začína, takže ešte bolo veľa zelených). Farma, na ktorej sme boli my, sa volá Terhune Orchards, ale sú aj ďalšie.

Čo nás trochu prekvapilo, boli samotné čučoriedky. Neboli to také tie nízke kríčky do pol lýtok, ale kríky vyššie ako Mišo. Mali ich nasadené v dlhých radoch pod riedkou sieťkou, aby im ich neozobávali vtáky. A boli veľké ako (malé) hroznové bobule, dokonca aj rástli v akýchsi strapcoch – a nie, neboli sme oberať hrozno! (ja by som mohla byť veštica, lebo presne viem, že toto bol prvý komentár, ktorý napadol mojich bratov, a mám také podozrenie, že nielen ich…)

Neboli to veru čučoriedky “z dní našej mladosti”. Dokonca ani nefarbili… Pamätáme na fialové prsty, ktorým ani týždeň umývania citrónom nepomohol a bolo treba počkať, kým sa koža “vymení”. A tieto? Keď sme skončili, ruky sme mali biele ako na začiatku.

Boli sme pozrieť aj husi, zajace, koníka a kozy, ale tie Kiku príliš nenadchli (aj nad tými čučkami chvíľu ohŕňala nos, ale keď zistila, aké sú sladké, tak si doma dala). Nuž a z nášho úlovku sme časť zamrazili, časť vypili a zvyšok išiel na koláč.

A ešte zopár fotiek z parku, kde sme sa zastavili včera cestou z autoservisu. Teším sa hlavne z tej poslednej, lebo z nejakého záhadného dôvodu sa Kika celú jar bála hojdačiek (na jeseň sa hojdala rada). Z času na čas sme to skúsili, ale vždy sa hneď rozplakala a načahovala ruky, aby sme ju vybrali. A neviem, čo sa stalo, žiadny plynulý prechod, ale posledné dva razy sa už nebála a smiala sa pri hojdaní.