Autor Iva, August 11, 2013 V poslednej dobe som natrafila na kopu work-life balance článkov, ale veľa z nich sa mi zdá nanič. Toto je naopak jeden z tých, ktoré stoja za prečítanie.
a problem of all people–the economy, stupid–is turned into a problem of women. And when women can’t magically solve this problem, any choice they make is given a negative moral weight. The media-concocted mommy wars (which Warner is a long-time participant in) rely on attributing moral judgment to acts that are more often financial survival. Warner uses the word “haunted” multiple times to describe their feelings, and attributes this to their inability to use their “prodigious powers of control” on all aspects of their lives, as if by choosing to opt out they’d given up control. Most women don’t have anything like an actual choice, and even the ones who do shouldn’t be blamed for having only the options they have.
Ako ostať priatelia, keď nemáte deti a vaši priatelia majú
There is a secret to maintaining your friendships, and I am entirely serious about this: when a friend has a kid, assume that you will see that friend primarily, perhaps only, for dinner at their house or apartment for the next seven to ten years. If they have more than one kid, the clock resets with each new one. Oh, and most of the time, you have to invite yourself over. And you may have to bring the food.
Do yourself a favor: travel solo at least once
solo exploration is one of the best ways to learn and challenge oneself. It’s a great way to re-center, to escape from the details of daily life that can distract us from our own big picture and to come back with a new sense of self-sufficiency and purpose. And “solo exploration” doesn’t have to mean a ticket to Thailand. It can be an hour of quiet meditation, a regular dinner out, a beer at your favorite bar, your morning run down a new route, an evening in a dark movie theater. It means doing something alone that you’d usually do paired, in a way that forces you to make all the decisions and simply be with yourself.
‘A beautiful body’ project
“We are facing an epidemic of women who feel unworthy of being called beautiful,” Beall told HuffPost, describing a world in which “nearly all of us struggle to feel beautiful in our own skin.” And the expectations faced by women who have given birth are particularly harsh. “Shaming mothers for not ‘bouncing back’ after childbirth can cause feelings of failure when being a mother is challenging enough and when a big number of us have already lived a life of feeling un-beautiful prior to giving birth,” she says.

Autor Iva, July 22, 2012 táto mama nemá auto, so šiestimi deťmi (2-11 rokov) sa prepravuje na bicykli

5000 eur mesačne, už môžem zomrieť – od zakladateľa Dobrého Anjela
keď sa logo nepodarí – 15 najhorších
pokročilé tehotenstvo nebráni malajskej strelkyni ísť na Olympiádu
japonské futbalistky v economy triede, zatiaľčo ich mužskí kolegovia letia business-om
It was precisely a year ago that the Japanese women’s soccer team won the World Cup, beating the United States in the final and giving a boost to the spirits of a nation that had been battered by an earthquake, a tsunami and a nuclear disaster.
But when they flew to Europe on Sunday along with the men’s team, the women were in coach seats while the men were up in business class. The Japanese Football Association said the teams had left Tokyo together on the same Japan Airlines flight.
“I guess it should have been the other way around,” Homare Sawa, the leading player on the women’s team, told Japanese reporters this week. “Even just in terms of age, we are senior.”
Similar treatment was given to the Australian women’s basketball team, The Sydney Morning Herald reported on Thursday. The men’s team, known as the Boomers, was seated in business class, while the women, the Opals, were in premium economy seats.
100 dôvodov, prečo neísť na PhD
prečo je ťažké získavať nových priateľov, keď máte viac ako 30 rokov
In studies of peer groups, Laura L. Carstensen, a psychology professor who is the director of the Stanford Center on Longevity in California, observed that people tended to interact with fewer people as they moved toward midlife, but that they grew closer to the friends they already had.
Basically, she suggests, this is because people have an internal alarm clock that goes off at big life events, like turning 30. It reminds them that time horizons are shrinking, so it is a point to pull back on exploration and concentrate on the here and now. “You tend to focus on what is most emotionally important to you,” she said, “so you’re not interested in going to that cocktail party, you’re interested in spending time with your kids.”
As external conditions change, it becomes tougher to meet the three conditions that sociologists since the 1950s have considered crucial to making close friends: proximity; repeated, unplanned interactions; and a setting that encourages people to let their guard down and confide in each other, said Rebecca G. Adams, a professor of sociology and gerontology at the University of North Carolina at Greensboro. This is why so many people meet their lifelong friends in college, she added.
vaša váha v porovnaní s ľuďmi z celého sveta
prečo Craig Newmark sedí aj na spodku aj na vrchole Craigslistu (to je tá stránka, kde sme nakúpili zopár použitých baby vecí a predali takmer všetko, predtým ako sme odišli zo Štátov)
Today, Newmark’s days are spent fielding customer feedback and problems as a low-level customer service rep. If you email Craigslist to report a spammer or offer your compliments to the service, Newmark might just be person emailing you back. Problems he can’t solve are sent to his boss — that’s right, his senior customer service rep boss. “The irony is that I’m also on the board, so I’m simultaneously on the top and bottom of the company,” says Newmark. “That’s a rarity in any business.”
Autor Iva, July 30, 2009 Dnes som po asi troch mesiacoch prvýkrát prespala celú noc. Kika zaspala približne o pol deviatej a zobudila sa (a nás) ráno o štvrť na sedem. Bola o pol metra a 90 stupnov inak, ako sme ju dali spať, a hladná ako vlk.
Po tom, ako nás všetci varovali, že keď príde bejby, tak toho veľa nenaspíme, sme aj my zaradili nedostatok spánku medzi zbrane hromadného ničenia. Ale boli sme príjemne prekvapení. Okrem prvých pár dní, som vstávala v noci dvakrát a v poslednej dobe väčšinou už len raz niekedy medzi treťou a štvrtou. A dnes takéto prekvapenie. Nečakám, že to odteraz už bude pravidlom, ale vyzerá, že sme na dobrej ceste.
Čo je ešte nové? Minulý týždeň sme chodili po doktoroch, ale okrem návštev doktorov sme sa vybrali aj na jednu oveľa príjemnejšiu. Boli sme vrátiť Pálovcom autosedačku, lebo onedlho ju už aj oni budú potrebovať pre svoje bejby a zablahoželať Lucii k narodeninám. Pri tej príležitosti sme Kike dali prvý ozaj dievčenský outfit.
Ono totiž tým, že sme nechceli vedieť, čo budeme mať, tak sme vecičky chystali také neutrálne (aspoň som si myslela) – dupačky so zvieratkami a také tie tričká, čo sa zapínajú medzi nohami. Ale už niekoľkokrát sa mi ľudia vonku prihovorili, že aký pekný chapček. Dievčatko mi ešte nepochválil nikto. Garderóbu zatiaľ vymieňať nebudeme, veď to sa postupne spraví, ako bude Kika rásť, ale tomuto tričku so sukničkou som neodolala.
A kúpili sme nakoniec aj autosedačku. Nie také vajce pre novorodenca, ako sme mali požičané, ale takú prestaviteľnú, čo môže byť aj na ležato aj posediačky a hádam vydrží pár rokov. Vyskúšame ju asi pri najbližšej doktorskej návšteve.
PS Tieto parádne obrázky nafotil Martin (ďakujeme) a má na svedomí aj to, že teraz (zase raz) pozeráme foťáky a rozmýšľame, či nejaký nekúpime. Áno, áno, presne viem, čo chcete povedať – že možno problém našich obrázkov nie je vo foťáku, ale vo fotografovi. Na to Mišo odkazuje: “veď počkajte a uvidíte!”
Autor Iva, April 24, 2007 … alebo ako sme išli po Apalačskom chodníku. Od Kačky a Hynka sme dostali knižku Billa Brysona: Appalačská stezka (v origináli A Walk in the Woods). Je to vyše 2000 míľ dlhý chodník vedúci z Georgie do Maine (alebo naopak – záleží na uhle pohľadu). Áno, sú ľudia (aj Američania), ktorí po ňom chodia. A áno, sú ľudia, ktorí ho za niekoľko mesiacov celý prejdu. Náš cieľ bol skromnejší. Po tom, čo sme si prečítali knižku (celkom vtipnú a pritom poučnú), sme si povedali, že pôjdeme pozrieť aspoň ten kúsok, ktorý vedie cez New Jersey. A príležitosť sa naskytla minulú nedeľu, keď konečne jar zavítala aj k nám, na východné pobrežie Ameriky. Tak sme sa vybrali aj s Luciou a Martinom do Delaware Water Gap.
Miestami to pripomínalo Malú Fatru a pohľad na Váh zo Starého Strečna. Len sme prišli príliš zavčasu a väčšina stromov sa ešte túlala niekde v teplých krajinách a nestihli sa vrátiť naspäť, kde si nechali prezimovať drevo. Tak na nás dosť pražilo a trošku sme sa aj pripiekli, ale spravili sme pekný okruh. Vyšli sme na Mt Tammany (uznávam, malý kopec, okolo 500m nad morom, ale veľké nemáme a sme radi, že máme vôbec nejaké), oditiaľ k Sunfish Pond a odtiaľ naspäť po Appalačskom chodníku.
Vtipný bol úsek, ktorý sme išli pori potoku a chodník ho križoval niekoľkokrát tam a naspäť. Potok široký 2-4 metre, mostíky samozrejme nikde, len kamene, ktoré niekde viac a niekde menej ponúkali možnosť preskákania. A pritom to nevyzeralo, že by ten chodník bol takto spravený z nedostatku miesta na jednom alebo druhom brehu. Asi na spestrenie cesty hikerom.
Dobrá bol aj pumpa, ktorú sme na záver našli na parkovisku. Na vysvetlenie musím dodať, že Američania majú všade takzvané water fountains. Stlačíš gombík a strieka voda, piješ rovno odtiaľ. Tak tu bola tiež, len s tým rozdielom, že gombíka nikde a bolo treba pumpovať. Pozrite sami:
|
|