Víkendové surfovanie

V poslednej dobe som natrafila na kopu work-life balance článkov, ale veľa z nich sa mi zdá nanič. Toto je naopak jeden z tých, ktoré stoja za prečítanie.

a problem of all people–the economy, stupid–is turned into a problem of women. And when women can’t magically solve this problem, any choice they make is given a negative moral weight. The media-concocted mommy wars (which Warner is a long-time participant in) rely on attributing moral judgment to acts that are more often financial survival. Warner uses the word “haunted” multiple times to describe their feelings, and attributes this to their inability to use their “prodigious powers of control” on all aspects of their lives, as if by choosing to opt out they’d given up control. Most women don’t have anything like an actual choice, and even the ones who do shouldn’t be blamed for having only the options they have.

Ako ostať priatelia, keď nemáte deti a vaši priatelia majú

There is a secret to maintaining your friendships, and I am entirely serious about this: when a friend has a kid, assume that you will see that friend primarily, perhaps only, for dinner at their house or apartment for the next seven to ten years. If they have more than one kid, the clock resets with each new one. Oh, and most of the time, you have to invite yourself over. And you may have to bring the food.

Do yourself a favor: travel solo at least once

solo exploration is one of the best ways to learn and challenge oneself. It’s a great way to re-center, to escape from the details of daily life that can distract us from our own big picture and to come back with a new sense of self-sufficiency and purpose. And “solo exploration” doesn’t have to mean a ticket to Thailand. It can be an hour of quiet meditation, a regular dinner out, a beer at your favorite bar, your morning run down a new route, an evening in a dark movie theater. It means doing something alone that you’d usually do paired, in a way that forces you to make all the decisions and simply be with yourself.

‘A beautiful body’ project

“We are facing an epidemic of women who feel unworthy of being called beautiful,” Beall told HuffPost, describing a world in which “nearly all of us struggle to feel beautiful in our own skin.” And the expectations faced by women who have given birth are particularly harsh. “Shaming mothers for not ‘bouncing back’ after childbirth can cause feelings of failure when being a mother is challenging enough and when a big number of us have already lived a life of feeling un-beautiful prior to giving birth,” she says.

Mother

Celú noc

Dnes som po asi troch mesiacoch prvýkrát prespala celú noc. Kika zaspala približne o pol deviatej a zobudila sa (a nás) ráno o štvrť na sedem. Bola o pol metra a 90 stupnov inak, ako sme ju dali spať, a hladná ako vlk.

Po tom, ako nás všetci varovali, že keď príde bejby, tak toho veľa nenaspíme, sme aj my zaradili nedostatok spánku medzi zbrane hromadného ničenia. Ale boli sme príjemne prekvapení. Okrem prvých pár dní, som vstávala v noci dvakrát a v poslednej dobe väčšinou už len raz niekedy medzi treťou a štvrtou. A dnes takéto prekvapenie. Nečakám, že to odteraz už bude pravidlom, ale vyzerá, že sme na dobrej ceste.

Čo je ešte nové? Minulý týždeň sme chodili po doktoroch, ale okrem návštev doktorov sme sa vybrali aj na jednu oveľa príjemnejšiu. Boli sme vrátiť Pálovcom autosedačku, lebo onedlho ju už aj oni budú potrebovať pre svoje bejby a zablahoželať Lucii k narodeninám. Pri tej príležitosti sme Kike dali prvý ozaj dievčenský outfit.

Ono totiž tým, že sme nechceli vedieť, čo budeme mať, tak sme vecičky chystali také neutrálne (aspoň som si myslela) – dupačky so zvieratkami a také tie tričká, čo sa zapínajú medzi nohami. Ale už niekoľkokrát sa mi ľudia vonku prihovorili, že aký pekný chapček. Dievčatko mi ešte nepochválil nikto. Garderóbu zatiaľ vymieňať nebudeme, veď to sa postupne spraví, ako bude Kika rásť, ale tomuto tričku so sukničkou som neodolala.

A kúpili sme nakoniec aj autosedačku. Nie také vajce pre novorodenca, ako sme mali požičané, ale takú prestaviteľnú, čo môže byť aj na ležato aj posediačky a hádam vydrží pár rokov. Vyskúšame ju asi pri najbližšej doktorskej návšteve.

PS Tieto parádne obrázky nafotil Martin (ďakujeme) a má na svedomí aj to, že teraz (zase raz) pozeráme foťáky a rozmýšľame, či nejaký nekúpime. Áno, áno, presne viem, čo chcete povedať – že možno problém našich obrázkov nie je vo foťáku, ale vo fotografovi. Na to Mišo odkazuje: “veď počkajte a uvidíte!”

Skoro ako v Malej Fatre

… alebo ako sme išli po Apalačskom chodníku. Od Kačky a Hynka sme dostali knižku Billa Brysona: Appalačská stezka (v origináli A Walk in the Woods). Je to vyše 2000 míľ dlhý chodník vedúci z Georgie do Maine (alebo naopak – záleží na uhle pohľadu). Áno, sú ľudia (aj Američania), ktorí po ňom chodia. A áno, sú ľudia, ktorí ho za niekoľko mesiacov celý prejdu. Náš cieľ bol skromnejší. Po tom, čo sme si prečítali knižku (celkom vtipnú a pritom poučnú), sme si povedali, že pôjdeme pozrieť aspoň ten kúsok, ktorý vedie cez New Jersey. A príležitosť sa naskytla minulú nedeľu, keď konečne jar zavítala aj k nám, na východné pobrežie Ameriky. Tak sme sa vybrali aj s Luciou a Martinom do Delaware Water Gap.

Miestami to pripomínalo Malú Fatru a pohľad na Váh zo Starého Strečna. Len sme prišli príliš zavčasu a väčšina stromov sa ešte túlala niekde v teplých krajinách a nestihli sa vrátiť naspäť, kde si nechali prezimovať drevo. Tak na nás dosť pražilo a trošku sme sa aj pripiekli, ale spravili sme pekný okruh. Vyšli sme na Mt Tammany (uznávam, malý kopec, okolo 500m nad morom, ale veľké nemáme a sme radi, že máme vôbec nejaké), oditiaľ k Sunfish Pond a odtiaľ naspäť po Appalačskom chodníku.

Vtipný bol úsek, ktorý sme išli pori potoku a chodník ho križoval niekoľkokrát tam a naspäť. Potok široký 2-4 metre, mostíky samozrejme nikde, len kamene, ktoré niekde viac a niekde menej ponúkali možnosť preskákania. A pritom to nevyzeralo, že by ten chodník bol takto spravený z nedostatku miesta na jednom alebo druhom brehu. Asi na spestrenie cesty hikerom.

Dobrá bol aj pumpa, ktorú sme na záver našli na parkovisku. Na vysvetlenie musím dodať, že Američania majú všade takzvané water fountains. Stlačíš gombík a strieka voda, piješ rovno odtiaľ. Tak tu bola tiež, len s tým rozdielom, že gombíka nikde a bolo treba pumpovať. Pozrite sami:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...