Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi

Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom

Útla knižočka. Veľmi čitateľná a zaujímavá (aspoň) na dvoch úrovniach. Jednak z pohľadu česko-slovenských reálií a potom z filozofického pohľadu na to, aké sú motívy ľudí aj ako jednotlivcov aj ako národa. Trochu mi škrípal koniec. Bol príliš romantický a jednoduchší, než by si aktuálne dianie zaslúžilo. (Knižka vyšla v roku 2017, takže to môže byť čiastočné vysvetlenie.) Ale aj tak silno odporúčam.

To, čo nazývam ľahostajnosťou voči spoločnosti sa často ukrýva za zdanlivú pokoru: ja predsa nie som lepší než iní a ten, kto si osobuje právo vstupovať do svedomia národa, je arogantný povýšenec. (Tento argument som často počúval na adresu disidentov.)

To je však typické pre slovenské nepochopenie spoločenskej roly elít – od tých intelektuálnych cez ekonomické až po politické. Sú totiž privilegované svojím postavením, ale to ich zároveň zaväzuje k postojom, ktoré si občas vyžadujú odvahu. Slovenskí spisovatelia ju v čase normalizácie nenašli, lebo spoločnosť im za to nestála.

Slovenskí komunisti to možno mysleli dobre, ale záchranou slovenskej elity ju zároveň prizvali k tomu, aby sa aspoň na čiastočný úväzok podieľala na normalizácii. Slovenskej spoločnosti, ktorá sa k tejto dohode ako celok ochotne pridala, tak už nemal kto povedať, že to nie je správne.

Dnes sa javí absurdné, že referendum nebolo vypísané, ale Mečiar a Klaus vedeli, že by ich jeho výsledok dostal do pasce. Neviem, či mám obdivovať ich vtedajšiu odvahu, alebo žasnúť nad ich drzosťou, ale naozaj sa im podarilo rozdeliť štát napriek tomu, že voličom tento plán pred voľbami v júni toho roku zatajili. 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...