Patrik Pál

Naše rady Slovákov za mlákou sa opäť rozrástli, keď sa v pondelok večer narodil Patrik. Jemu prajeme všetko najlepšie k narodeninám, nech sa mu zapáči v tomto našom svete a rodičom Lucii a Martinovi veľa trpezlivosti a radosti z toho ukričaného človiečika. Obrazová dokumentácia bude, keď sa pôjdeme zoznámiť. Zatiaľ pár nových obrázkov s Kikou.

Postavili sme drevenú hrazdu s hračkami a rolničkami a sledujeme ako do nich Kika búcha. Aj keď by sme si radi namýšľali, že vie, čo robí, pohyby sú to dosť náhodné. Ale aj tak je to zábavné sledovať (viď video nižšie) a navyše sa zdá, že to aj ju celkom baví.

Baví ju aj kúpanie a už neprotestuje ani pri vyberaní z vaničky (ale to môže byť spôsobené aj tým, že sa rodičia naučili ako minimalizovať čas medzi vybratím a zakuklením do uteráka) a tak sa nám podarilo pár uterákových obrázkov.

A včera sme boli so Zuzkou na výlete v Liberty State Parku. To je ten, odkiaľ sa dá ísť loďou na Sochu Slobody a Ellis Island. Veľmi príjemné poobedie v tieni pod stromom. Cenu za hlášku dňa si odniesla Američanka, ktorá pri nás zastavila autom, keď sme vchádzali do parku a spýtala sa, že kadiaľ sa ide na Sochu Slobody. Keď sme jej povedali, že musí zaparkovať a ísť loďou, lebo Socha Slody je na ostrove, tak nám neverila.

A tu sú ešte spomínané videá:


Veci, ktoré by sa nemali stávať

Niektoré pôrody sú rýchle, niektoré sú pomalé, niektoré sú prirodzené, niektoré sú predčasné. A niektoré sú veľmi smutné. Dnes som sa stretla s jednou kočkou – Češkou, ktorá už nejaký čas býva v Amerike – ktorej pôrod bol taký, veľmi smutný.

Zoznámili sme sa len nedávno, na predpôrodnom kurze, na ktorý sme obidve chodili. Tam sme síce prehodili pár slov, ale na nejakú dlhšiu debatu čas nebol, lebo hodiny boli uprostred týždňa a končievali po deviatej večer, tak to sa už po nich každý zberal domov. Ale dohodli sme sa, že niečo spoločné zorganizujeme neskôr. Ja som sa ozvala, až keď skončil semester a bolo viacej času, a tak sme sa stretli dnes.

Napriek tomu, že táto kočka mala termín až o pár týždňov po nás, prišla bez bruška. Mňa to už neprekvapilo, lebo ma “varovala” včera v telefóne, ale aj tak bolo ťažké počúvať, čo sa jej stalo. Na kontrole v 34. týždni namerali bábu tep len okolo 50 úderov za minútu (to je síce ok pre dospelého človeka, ale bábo v brušku má búchať 140-160). Tak ju okamžite viezli do nemocnice a napojili na monitor, ale tam už vyzeralo všetko v poriadku. Napriek tomu si ju pre istotu nechali na noc. Do rána všetko ok, tak ich pustili domov a že nech dáva pozor na pohyby bábätka.

O pár dní na kontrole stále všetko v poriadku a tak dúfali, že to bol len planý poplach. Ale potom sa jedného dňa zobudili a bábo sa nehýbalo. Ani po jedle sa nehýbalo. Ďalší výlet do nemocnice, ale už bolo neskoro. Ani tep, ani krvný obeh. A tak nasledoval vyvolaný veľmi smutný pôrod, po ktorom sa neozval krik. Doktori bábo prezreli, ale príčinu nezistili.

Áno, tehotenstvo je risky business, s tým do toho všetky ideme a dúfame v najlepšie. Ale až keď sa stane takéto niečo… aj keď to nie je naše vlastné… ale aj tak to bolí… si uvedomíme, aký je život krehký.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...