Koniec semestra, Vianoce a iné

Posledný mesiac ubehol veľmi rýchlo, tak len v skratke, čo sa dialo: Skončil nám (úspešne) semester, v rámci prípravy na Vianoce sme sa (poniektorí) boli korčuľovať v Bryant Parku (ostatní popíjali jablčný mušt v neďalekej pekárni) a všetci sme potom skončili u nás. Potom ešte zabaliť darčeky (a jeden kufor), rozmraziť lietadlo a už sme leteli.

Na Slovensku sme pred Vianocami stihli ešte návštevu americkej ambasády, ale aj keď sa na nás tvárili veľmi milo, nepodarilo sa nám vybaviť to, čo sme potrebovali. Skúsime zase o rok.

Vianoce boli skvelé, so všetkým, čo k nim patrí (teda až na sneh, ktorý sa v Senci dva týždne omeškal) a po nich sme sa pobrali na pár dní aj do Rosiny. Tam sme našli aj ten sneh a aj sme si trochu zašportovali – chlapi boli dvakrát lyžovať, baby dvakrát na plavárni a spolu dvakrát na squash (ten ale môjmu drahému išiel ťažko, lebo sa nenašiel nikto s dostatočne veľkou nohou, kto by mu mohol požičať tenisky).

Okrem športovania sme ešte pokecali s kopu rodiny a známych a u Renči a Ľuboša sme boli naberať ich rodičovské dojmy. Treba povedať, že v držaní mimina máme ešte medzery, ale dotrénujeme na vlastnom a kým prídeme zase na Slovensko, tak už budeme profíci. Bejby dostalo aj kopu darčekov, takže do štátov sa vraciame asi ešte viac nabalení ako sme pred Vianocami došli (presnejšie povedané tretina z nás a dve tretiny batožiny už úspešne docestovali a zvyšok pôjde o pár dní – v tomto prípade nie škola, ale práca volá, takže Miško musel odcestovať skôr ako ja).

Ale včera sa aj on presvedčil, že maminka nekecá a že naozaj nám bejby už kope. Vo štvrtok pôjdeme na druhý ultrazvuk (a budúci týždeň na kontrolu), tak budú aj nejaké obrázky zvnútra.

Beyond The Blue Event Horizon

By Frederik Pohl, 2000, 336 pages, amazon

This book is the second one in the (sci-fi) Heechee saga (preceded by Gateway). Even though it is quite self-contained and can be read separately, I would not recommend doing that. In fact, I would not recommend the book at all, read the Gateway instead.

Why? Not quite sure, it just doesn’t feel right, as it often happens with the sequels to very good books. It reads easily, so it might be good for some light entertainment, but if you’re looking for some good science fiction, this is not it. The best part of the book is the epilogue wraps it up:

The evidence was sure. It was not the sort of evidence that only Heechee could read. If any of their experiments did attain civilization and science, they would see it too. The anisotropic nature of the 3K cosmic background radiation, showing an inexplicable “drift”. (Human beings had learned to read that, if not to understand it.) The physical theory that suggested such fundamental numbers as made the life possible in the first place could be changed. (Human being had learned to understand that, but not to be sure it was true.) The subtle clues from distant galaxies that showed their rate of expansion was slowing down, had already for some of them begun to reverse. This was the point of human capability of observation – yet; but only perhaps by a matter of years or decades.

When it became clear to Heechee not only that the universe might be destroyed in order to rebuild it – but that Someone was actually doing it – they were appalled…

Tretia kontrola (16t)

bruskoTak sme sa boli v pondelok všetci traja zase ukázať doktorovi. Chvíľu sme sa bavili, že komu budú brať krv, ale vyšlo to znovu na mňa. Okrem toho klasika: moč, tlak, počúvanie tepu bábätka (stále paráda), váženie… ale mám také podozrenie, že majú pokazenú váhu, lebo do objemu priberáme statočne (musím už ísť pohľadať nejaké nohavice, ktoré aj zapnem), ale váha ukazuje iba jednu libru (cca pol kila) navyše (a aj to boli asi aj tak ešte tie Thanksgivingové krémeše). Tak najbližšie v januári, keď sa vrátime zo Slovenska.

Thanksgiving v Minneapolis

Tak sme si na pár dní oddýchli, vypadli zo sivého Jersey a navštívili časť slovenského obyvateľstva v Minneapolis. Zopár pekných obrázkov tu.

Leteli sme v stredu večer a nestačili sme sa čudovať – letisko takmer prázdne, rady na bezpečnostnú kontrolu žiadne, doleteli sme skoro o hodinu skôr (ale zákon zachovania problémov platí, schytali sme to cestou naspäť). V Minneapolis sme sa nasťahovali k Palinovi, kde už bivakoval aj Marek.

Marek došiel zo Slovenska a vybrali sa s Palinom a Zolom na pred-thanksgivingovú dovolenku do Dominikánskej Republiky, presne do toho hotela, kde sme my boli na svadobnej ceste pred dvoma rokmi (veľa sa tam nezmenilo). Mne len bolo do smiechu, keď som si predstavila, ako oni traja prišli na check-in (do jednej izby) v hoteli, kam zvyčajne chodia zaľúbené páriky. Čo ale mali smolu, počasie im neprialo, takže vôbec nevyzerali na to, že by sa práve vrátili z Karibiku.

Humor a frflanie ich však neopúšťali, takže sme si oboje užili nasledujúce štyri dni. Trošku sme pochodili Minneapolis, St Paul a okolie, trošku sme vymrzli (áno viem, to že bolo mierne pod nulou sa ani zďaleka nechytá na tých -30, ktoré ich čakajú niekedy vo februári, ale nám, kvetinkám z New Yorku, to bolo tak akurát) a na deň vďakyvzdania sme sa (ako sa patrí) obžrali až po uši.

Vtedy sme totiž navštívili rodinku Jakubovie, kde sme okrem skvelej polievky a tradičného moriaka dostali aj krémeše (chystám sa vyskúšať ich aj u nás). Vygúľať sa od nich sme boli schopní až kus po polnoci, takže sme mali dosť času pokecať o radostiach a strastiach vychovávania slovensko-amerických detí. Slovensko-amerických preto, že Táňa a Marián sa pred pár rokmi prisťahovali aj s dvoma deťmi, teraz majú o jedno viac, ale v istom zmysle sú všetky tri Američania. Neviem si veru predstaviť, ako by sa presadili naspäť do slovenských škôl. Zaujímavé je aj to, že rodičia na nich rozprávajú po slovensky, ale odpovede prichádzajú v angličtine. Moja predstava o vychovaní dvojjazyčného krpca začína pokrivkávať.

Celkovo to bol parádny výlet, posledný deň sme mali aj trošku snehu, len škoda toho 4-hodinového meškania lietadla do New Yorku a toho, že sme sa nestretli s Kikou a Feldom. Takéto krátke prázdniny by sme mali robiť každý mesiac.

Pushed

By Jennifer Block, 2007, 336 pages, amazon

The Painful Truth About Childbirth and Modern Maternity Care

This book is not an easy reading. It brings tears and fear. Not of childbirth, but of US hospitals. Belongs to the same category as the movie The Business of Being Born. Why is it so scary? Because it tells stories of women who had perfect uncomplicated pregnancies and ended up pushed into unwanted Cesarian sections. Of women who wanted VBAC (Vaginal Birth After Cesarian) with their second (or later) babies and were not allowed to have them. Of midwives who should be taking care of majority of pregnancies, leaving the complicated cases to obstetricians, but instead they are being prosecuted in some states.

These are not just some stories collected during family reunion, Mrs Block is a journalist who has done her reaserch well. Yes, the book is one-sided and biased, but presents facts, cites resources and gives opinions of obstetricians. Her basic concern is  that

What’s best for women is best for babies. And what’s best for women and babies is minimally invasive births that are physically, emotionally, and socially supported. This is not the experience that most women have. In the age of evidence-based medicine, women need to know that standard American maternity care is not primarily driven by their health and well-being or by the health and well-being of their babies. Care is constrained and determined by liability and financial concerns, by a provider’s licensing regulations and malpractice insurer. The evidence often has nothing to do with it.

And continues on:

… less than 2% of American women received “optimal maternity care” that consists of these six basic aspects, all of which are well supported by the best evidence-based medicine:
1. Labor begins spontaneously
2. Women have freedom of movement during labor.
3. Interventions are medically justified rather than routine.
4. Women have continuous emotional and physical support.
5. Pushing occurs in any position but flat-on-back.
6. Mother and baby are not separated.
In other words, 98% of women received sub-optimal care.

Is this asking for too much? Isn’t it interesting that childbirth is the only hospital event (I intentionaly don’t write procedure) for which the women (I intentionally don’t write patients) bring their own lists of things (birth plans) that they do not want to have done to them? Scary!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...