Víkendové surfovanie

čo sa deje v žilinskej nemocnici: časť 1 a časť 2

the facts of death (Neil Gaiman o Terrym Pratchetovi)

raising teenagers

A writer friend comes round. She brings her son, who is the same age as my older daughter. Once we carried these children in our arms; at other times we pushed them in strollers, or led them by the hand. Now he follows his mother in like a pet lion on a leash, a proud, taciturn beast who has consented, temporarily, to be tamed. My daughter has this same aura of the wild about her, as though beneath a veneer of sophistication she is constantly hearing the summons of her native land, somewhere formless and free that still lies inside her and to which at any moment she might return. The manners of adulthood have been recently acquired. There’s no knowing how quickly they could be discarded. She and my friend’s son greet each other in territorial monosyllables. It is as though they are two people from the same distant country who have met here in my sitting room. They’ve met before, often, but you’d never know: Those were old– versions of themselves, like drafts of a novel the author no longer stands by. All the same, I expect them to take themselves off elsewhere, to another room; I expect them to flee the middle-aged climate of the sitting room, but they don’t. They arrange themselves close to us, two lions resting close to the shade of their respective trees, and they watch.

My friend and I have a few years of conversation behind us. We’ve talked about motherhood — we’ve both spent a large part of our time as a single parent — and its relationship to writing. We’ve talked about the problems and pleasures of honoring reality, in life and in art. She has never upheld the shadowless account of parenthood; and perhaps consequently, nor does she now allude to her teenage son as a kind of vandal who has ruined the lovely picture. We talk about our own teenage years, and the hostility of our parents’ generation to any form of disagreement with their children. Any system of authority based on control fears dissidence more than anything else, she says. You two don’t realize how lucky you are, and the lions roll their eyes.

fire is stored sunshine:

Ministerstvo školstva chce pritiahnuť absolventov prestížnych univerzít do štátnej správy

Reakcia na článok o bezbolestnom a programovanom pôrode v Pravde

napísala Silvia Galátová

Vo Vašom článku lekár Mudr. Španko otvorene priznáva, že pôrodníci nemajú radi, ak si ženy k pôrodu zostavia svoj pôrodný plán, v ktorom formulujú svoje požiadavky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti počas normálneho pôrodu. Avšak ústavným právom všetkých prijímateľov zdravotnej starostlivosti v našej krajine je právo rozhodovať o svojom tele. Podľa ústavy nemôže byť žiaden zásah do tela človeka vykonaný bez informovaného súhlasu tohto človeka. Zdá sa však, že náš zdravotný systém je voči týmto základným právam človeka – rodiacej ženy, úplne slepý. Dokonca natoľko slepý, že pôrodníci nevidia žiadne ohrozenie svojej kredibility, ak otvorene pre médiá priznávajú, že neradi vidia, ak chcú ženy spolurozhodovať o svojom tele a zásahoch doňho, čiže ak chcú pri pôrode uplatňovať svoje základné ľudské práva.

Tretí pôrod alebo Bola som súčasťou systému?

Bolo to už skoro pred mesiacom, ale ja ešte stále spracovávam.

Najprv background.

V januári som začala chodiť na kurz pre duly. Bola som nadšená. Potom som s ním v apríli praštila. Nie preto, že by sa mi kurz samotný nepáčil, že by sa mi už nechcelo naň chodiť, alebo že by som o “dulenie” stratila záujem. Ale preto, že som bola na valnom zhromaždení slovenských dúl, kde okrem iného boli kazuistiky – brainstorming o situáciách, ktoré sa jednotlivým dulám stali pri práci v pôrodniciach, čo v takých problémových situáciách robiť, ako sa zachovať, čo s tým po pôrode… Do detailov nechcem a nemôžem zachádzať, ale pointa je, že s výsledkom som nebola spokojná. Ak by som kurz dokončila a chcela robiť pod hlavičkou Slovenských dúl, musela by som podpísať súhlas s ich etickým kódexom. A v ňom sa píše, že dula v zásade nijako nemôže zasiahnuť do toho, čo sa v pôrodnici deje. Jej úlohou je sústrediť sa iba na rodiacu ženu. Ok. Na to tam je. Ale keby som na ulici videla ako niekto niekomu ubližuje, nie je to len moje právo, je to moja povinnosť zasiahnuť, ak to pravda, dokážem. Prizerať sa na to, stáť tam, držať toho ubližovaného za ruku a chlácholiť ho, že o chvíľu bude po všetkom, sa mi nezdá v poriadku.

A tak som s kurzom skončila a radšej sa venovala Ženským kruhom. Fast forward.

Prišiel september a s ním aj jedna známa, ktorá sa chystala do žilinskej pôrodnice so svojím druhým bruškom. Partner k pôrodu nechcel ísť, ona tam niekoho chcela mať, kontaktovala aj žilinské duly… Long story short, išla som s ňou ja. (Vedela, že som začala s kurzom, vedela, že som s ním prestala, aj to, že prečo.) Detaily opäť písať nebudem, lebo je to jej príbeh. Pre mňa to však tiež bol silný zážitok.

A po ňom sú mi dve veci jasné a kopa iných mi je stále nejasných.

Tie dve jasné sú, že by sme možno chceli časom ešte jedno dieťa a že v žilinskej pôrodnici ho neporodím.

Tých nejasných je viac, ale tá, čo ma trápi najviac, je, či som bola súčasťou systému? To, čomu som sa ešte na jar chcela tak silou mocou vyhnúť… Na jednej strane je to, ako pôrod vníma mamina. Tá hovorila, že to bolo kus lepšie ako prvýkrát, keď tam bola sama. Že bola rada, že som tam bola s ňou a že jej to pomohlo. To sa dobre počúva a pohladí na duši. Predsalen nie každý deň má človek príležitosť pomôcť niekomu v tak intímnej situácii a byť pri narodení dieťaťa. To je taká tá čistá človečina.

Ale na druhej strane, ako som ten pôrod vnímala ja? Vidím, že sa deje niečo, čo by som si ja nenechala spraviť. Ale mamička neprotestuje. Mám ja právo zasahovať? Mám povinnosť? Risknem, že ma vykážu von, lebo nerešpektujem predpisy pôrodnice a tým mamičke ešte aj ja uškodím? Kde je tá hranica?

Keby ma znovu niekto v podobnej situácii poprosil, znovu by som išla. S menšími ilúziami, so zmätenejšou hlavou. Viac by som sa s ňou dopredu porozprávala. Dala by som jej jasne vedieť, že ak chce, budem jej ústami ohľadom tých vecí, na ktorých sa dohodneme. Ale začínam byť čoraz viac presvedčená, že na to, aby sa niečo zmenilo, nestačí mravenčia práca “zospodu” – mamičky, ktoré si budú trvať na svojom. A to je jeden z dôvodov, prečo o týždeň idem do Belgicka na dve konferencie (v rámci práce pre občianske združenie). Tá druhá z nich je Human Rights In Childbirth, kde budem aj hovoriť o tom, ako je to na Slovensku. Teším sa, som zvedavá a dúfam, že to bude na niečo dobré.

Víkendové surfovanie

40 starých fotiek – na tejto je dieťa, ktoré “venčia” v klietke na paneláku, aby malo dosť slniečka a čerstvého vzduchu (okolo roku 1937)

Dieťa v klietke

Stephen Hawking zorganizoval party pre cestovateľov v čase. A dal o nej vedieť až potom, ako skončila:

Rodičia starajúci sa o deti na jednotke intenzívnej starostlivosti (Toronto) – kiežby sa to rozmohlo! (Len na porovnanie – jedna sestrička počas Kubkovo pobytu na Kramároch pred dvoma týždňami spomínala, že pre nedostatok miesta na oddelení (nie JIS) uvažujú, že by okrem kojacich matiek nepovoľovali pobyt rodičov. Teraz tam rodičia deti kŕmia, kúpu, uspávajú, hrajú sa s nimi, ukľudňujú ich… potom ich tam budú mať dvakrát viac a toto všetko bude robiť kto?)

Parents have long been encouraged to spend time with their babies in the NICU, but they were typically more observers than participants, often feeling helpless and lost as they sat by their child’s isolette watching every breath, trying to make sense of the monitors and startling at every bell or buzzer around them.

“With family integrated care, we have done something quite different,” explains Dr. Shoo Lee, pediatrician-in-chief and director of the Maternal-Infant Care Research Centre.

“What we’ve done is to say that for all babies in the NICU, the parents should be the primary caregivers, not the nurses. And the nurses are really teachers to the parents.”

The program was instituted following a 2011-2012 pilot project in which the parents of 40 newborns were asked to spend a minimum of eight hours a day in the NICU and tasked with the overall management of their child’s care.

That included bathing and changing diapers, monitoring the infant’s vital signs, and recording feedings and weight gain on their medical chart. Nurses were responsible for the medical side of care — looking after feeding tubes, adjusting ventilation apparatus and administering medications.

The babies’ progress was compared with those whose care was primarily provided by nurses, and Lee says “the results were phenomenal.”

“There was a 25 per cent improvement in weight gain of the babies who were looked after by the parents,” he says. “Breastfeeding rates doubled from 40-something per cent to over 80 per cent. Infection rates fell from 11 per cent in the nurse group to zero in the parent group. Treatment errors dropped by 25 per cent. Parental satisfaction went up, parental stress went down.

toto máme aj u nás:

Trpezlivosť

kmotričky.sk

Aj vďaka Kmotričkám sa z matiek stávajú sebavedomé ženy, ktoré sa dokážu postarať o seba a svoje dieťa.

making the political personal

When the judge asked me ‘What is the reason for this name change?’ I said ‘….Feminism?’ She smiled and said ‘So noted.’ When the judge asked Dave ‘What is the reason for this name change?’ he said ‘Because I love my wife.’

Víkendové surfovanie

toto je dôvod, prečo vás nezamestnám – anglická verzia, slovenská verzia (vďaka za tip Mirečkovi)

aké je to, vyrastať ako žena v Amerike (toto čítajúc, mi behajú zimomriavky po chrbte hneď z dvoch dôvodov – jednak, keď si spomeniem na zopár podobných vlastných zážitkov a potom, preto, že mám dcéru, ktorá sa im pravdepodobne tiež nevyhne; a syna…)

telová farba (zdroj):

Telová farba

collateral murder (wikileaks):

čo môžete očakávať, ak idete do nemocnice a chcete prirodzený pôrod (v USA)

paternalistický feminizmus Huga Schwyzera

mali by byť hračky neutrálne?

Lego

1981; zdroj

Víkendové surfovanie

Pred dvoma týždňami som sa sťažovala na ďalšiu rozprávku, kde je hlavným hrdinom chlapec. Ale teraz tu je pre zmenu jedna, ktorá sa chystá na budúci rok, kde je hrdinkou dievča (a aspoň podľa traileru to vyzerá sľubne, dokonca bez romantickej zápletky?). A odhliadnuc od toho… tie vlasy, áááách:

na podobnú tému, ale o knihách tu a tu

10-ročné dievča v Mexiku má syna

Žiadne dieťa by nemalo byť v situácii, že sa musí rozhodnúť, či sa stane matkou alebo ukončí tehotenstvo.

tohtotýždňové povinné čítanie: over it

Už ma nebaví, že násilie voči ženám nie je hlavná medzinárodná priorita, keď každá tretia žena bude počas svojho života znásilnená alebo zbitá.

o kojení a baby-friendly nemocniciach (niečo v podobnom duchu som písala tu)

To, čo robí nemocnicu baby-friendly, nie je to, že bráni ženám vybrať si umelé mlieko alebo odmieta im ho dať, keď ho ich deti potrebujú. Baby-friendly nie je o nútení matiek robiť čokoľvek. Baby-friendly je o zabránení tomu, aby NEMOCNICE dávali fľaše a cumle kojeným bábätkám a potom poslali domov nič netušiace mamy s ukričanými zmätenými deťmi, ktoré sa nevedia pricucnúť. Baby-friendly je o zabránení tomu, aby NEMOCNICE prijímali “zadarmo” umelé mlieko a darčekové tašky so vzorkami od výrobcov, čím vlastne podporujú súkromné spoločnosti a podieľajú sa na praktikách, o ktorých výskum ukázal, že sťažujú matkám naplniť ich vlastné ciele ohľadom kojenia. Baby-friendly je o nútení NEMOCNÍC do poskytovania pravidelných školení o kojení pre celý personál, vrátane sestričiek a lekárov, aby matkám pomohli a nedávali im zlé rady.

čo všetko sa dá požičať

A spomínal som už, že zarábam na požičiavaní vecí, ktoré aj tak nepoužívam? A že na nich môžem zarobiť znovu a znovu? Napríklad náša terasa s grilom. Za $18 ju používa skupina ľudí a ja dokonca vtedy ani nie som doma. A za hodinu sa idem stretnúť s niekým, kto si ide prenajať nášho psa za $3 na hodinu.

čo chýba v sexuálnej výchove

…ale nikto mi nikdy nepovedal “a kto vie, s kým sa budeš chcieť milovať a aké to pre Teba bude.” Akonáhle som sa blížila ku koncu základnej školy, prišlo podpichovanie (nie od mojich rodičov, ale od iných dospelých a od rovesníkov) o “zabuchnutí” sa do chlapcov a mužov… nikto nikdy nenaznačil, že to, čo som cítila k mojej najobľúbenejšej opatrovateľke, môže byť predzvesťou sexuálneho prebúdzania. Nie že by som oceňovala sexualizáciu akýchkoľvek mojich pocitov bez môjho dovolenia – ale ten odkaz bol jasný “keď sa začneš zaujímať o sex, toto je druh osoby, o ktorú sa budeš zaujímať.”

sugru – zaujímavá “plastelína”, ktorá sa dá použiť na opravy všeličoho

Novorodenecké procedúry v nemocnici

Jedna z výhod pôrodu doma, ktoré si cením najviac, je to, že čerstvé bábätko bolo prakticky stále u mňa (lebo) – okrem toho, keď som sa bola osprchovať (vtedy ho mal na hrudníku tato) a kontroly, ktorá prebehla na posteli hneď vedľa mňa nejaký čas potom. Nebol žiadny plač.

Je mi smutno (a trochu zle), keď narazím na niečo takéto:

Procedúry, ktoré vidno v tomto videu sa dajú rozdeliť do troch (nie disjunktných) kategórií:
– zbytočné
– také, ktoré môžu počkať
– také, ktoré sa dajú vykonať u mamy

A nie, nie je nutné, aby čerstvé bábätká plakali a tým preukazovali, aké majú dobre vyvinuté pľúca. Sú to cítiace tvory, ktoré jediným spôsobom, akým vedia, dávajú najavo, že niečo nie je v poriadku.

A nie, nie všetky nemocnice sú takéto. Veľa ich už dáva bábätko hneď matke na hrudník a procedúry počkajú aspoň pár minút (niekde ako samozrejmosť, niekde na požiadanie). Ale sú aj také, kde je to ešte horšie (podľa prieskumu Listening to Mothers (2006), 66% matiek povedalo, že prvú hodinu dieťa u nich vôbec nebolo). Povedala by som, že toto video môže byť niekde v strede.

Pôrod – ako to videla mamina

Keď náš oficiálny termín pôrodu prišiel a odišiel, začala som mať trochu starosti. Nie že by som sa obávala, že ostanem do konca života tehotná, ale z toho, aby mi pôrod nemuseli umelo vyvolávať (na kontrole, ktorá bola po 40 týždňoch a 3 dňoch sa ma veru aj spýtali, že či chcem vyvolávať – odpoveď bola veľké nie). A tak som trávila pár hodín denne prechádzkami – vraj “zaručená” metóda, ako veci naštartovať. (Na jednej z nich sa mi prihovoril Mario – majiteľ pizzérie – že ak to bude chlapec a pomenujeme ho Mario, tak môžeme do jeho desiatich narodenín prísť každý týždeň na jednu veľkú pizzu zadarmo.)

Kontrakcie síce pár dní chodili, ale neboleli a ani sa nepribližovali, a tak neostávalo nič iné len čakať. Ale potom vo štvrtok v noci boli zrazu iné. Začali bolieť, nedalo sa už cez ne spať a o druhej v noci dokonca ani ležať, tak som sa pobrala do obývačky. Zdalo sa mi zbytočné budiť svojho drahého, lebo mi začínalo byť jasné, že toto bude dlhý deň, tak nech sa aspoň jeden z nás vyspí.

V obývačke som striedavo sedela a visela na fit lopte, hovorila si, že toto ešte nie je zlé, romýšľala, ako veľmi sa to zintenzívni a dohovárala bábu nech spolupracuje. Keď sa rozvidnelo a v spálni zazvonil budík, tak vstal aj onedlho-otecko, ale chvíľu mi trvalo ho presvedčiť, že toto už vyzerá nádejne a nech dnes do práce nejde. A tak sme spoločne merali kontrakcie.

Potom ešte sprcha, pokus o raňajky – ja som do seba nedokázala dostať nič iba suchú žemľu, ale za to ma prehnalo (veru príroda nepotrebuje pred pôrodom klystír, zariadi si to sama) a okolo desiatej cesta taxíkom do nemocnice (ja sediac na poskladanom uteráku dúfajúc, že by to stačilo, keby mi cestou praskla voda). Tam nám pridelili sestričku – veľkú černošku Mariu – ktorá zahlásila, že naozaj rodíme (k mojej veľkej úľave, lebo predsalen som si nebola istá, či nerobím len planý poplach) a že toto bejby príde na svet prv, než jej skončí služba (o siedmej večer).

Kým otecko-čakateľ vybavoval papierovačky (napriek tomu, že ponúkajú “pre-registration” – kde som tieto papierovačky už raz absolvovala ja dva týždne dopredu, v praxi sa ukázalo, že je to zbytočné, lebo tak či tak to chcú ešte raz, keď sa už človek naozaj do nemocnice dovalí), mňa čakalo interview s Mariou. Vypytovala sa na všetko od priebehu tehotenstva, zdravotnej histórie, preferencií ohľadom pôrodu a po ňom, po dosiahnuté vzdelanie, čo som mala deň pred tým na večeru a či mám nakúpené bejby veci…

Nuž a potom začal maratón. Prechádzali sme sa po chodbách, každých 4-5 minút zastavujúc a predýchavajúc a každú hodinu sme sa vrátili na izbu, kde ma napojili na monitor a skontrolovali kontrakcie a tep bábätka. Piť mi nedovolili, ale bola som rada, že som mohla aspoň cmúľať ľad. Čo ma prekvapilo (a potešilo!), bolo, že na rozdiel od toho, ako nám hovorili na predpôrodnej príprave, moje kontrakcie boli síce postupne stále silnejšie, ale sa nepribližovali. Ostali až do konca tých 4-5 minút od seba, čo mi dalo vždy trochu času na spamätanie sa.

Vedela som, že chcem rodiť bez epidurálnej anestézie, ale nebola som si istá, ako veľmi to bude bolieť a či to zvládnem. Ukázalo sa, že sa to zvládnuť dá, aj keď posledné dve hodiny pred tým, ako som začala tlačiť, mi nebolo všetko jedno. To sme sa už neprechádzali po chodbách, ale iba v izbe od postele po kreslo a všetkým na chodbe aj v susedných izbách muselo byť jasné, že sa niečo ide diať.

Tu niekde mi praskli vodu. Moje slabé námietky (na viac som sa ozaj nezmohla) nepomohli, ale koniec koncov  veľmi to nevadilo, lebo už aj tak začínalo tlačenie. To bolo síce namáhavé (a k tomu otrasný pocit, že ma asi roztrhne na dve polovice), ale predsalen trochu lepšie ako “predýchavanie”. Hovoria, že poloha na chrbte je na tlačenie najhoršia možná, ale pravdupovediac, mne celkom vyhovovala a nedokázala som si predstaviť, že by som mala byť napríklad na všetkých štyroch (to by ma asi museli dvaja ľudia podopierať). Keď Maria a Mišo zahlásili, že už vidia hlavičku, tak mi došlo, že za chvíľu sa nám bejby naozaj narodí.

Vtedy nás (aj s posteľou) previezli na pôrodnú sálu a pripojil sa k nám doktor Aguilar – je to partner doktora McQuilkina, ku ktorému som chodila na tehotenské kontroly a ktorý mal byť aj pri pôrode, ale vyšlo to tak, že v ten deň bol odcestovaný (keď ma neskôr prišli obidvaja pozrieť na izbu, tak Aguilar hovoril McQuilkinovi, že mu dlhuje jedno veľké dieťa). Potom to už išlo rýchlo. Pamätám si, že tam bola zima, že ma vtedy napadlo, že moje telo si mnou naozaj robí, čo chce, že keď už bola hlavička vonku a všetci traja mi hovorili, že musím ešte tlačiť, tak som mala chuť im povedať, že vo všetkých tých pôrodných videách už potom bejby akoby vyliezalo samo a pritom pre mňa bol ten “push”, keď išlo von telíčko, najhorší (vtedy som aj cítila, ako sa niečo trhá, ale v tom momente mi to bolo jedno).

A potom už bolo dobre. Kiku mi položili na brucho, ja som jej bľabotala nezmysly, doktor so sestričkou odhadovali, koľko asi bude vážiť (priamo tam váha nebola a neskôr sa ukázalo, že obaja tipovali málo… mali sme šťastie, že som koncom tehotenstva už nebola na ultrazvuku, lebo keby dopredu vedeli, aké veľké dieťa, tak by bol problém vyhnúť sa cisárskemu rezu), ale strávili sme tam ešte asi 40 minút, kým doktor pozašíval, čo sa potrhalo (to už aj s lokálnym umŕtvením a Pitocínom do žily proti nadmernému krvácaniu).

Ešte vyše hodinu na pozorovaní v “recovery room” (zatiaľ Kiku umývali, merali a vážili a Mišo nám išiel uloviť nejakú večeru, lebo nemocničnú kuchyňu už medzitým zavreli). V nemocnici sme strávili nasledujúce dve noci (ale ani jednu z nich som neprespala – tú prvú ma všetko príliš bolelo a tú druhú bola už Kika hladná, ale ja som ešte nemala mlieko – to sme nad ránom vzdali a dostala fľašku) a v sobotu nás pustili domov.

Celkovo si myslím, že sme mali kopu šťastia a na to, že to bol pôrod v americkej nemocnici, to dopadlo veľmi dobre (= málo intervencií). Veľmi pomohlo, že tam bol Mišo so mnou (predsalen v takejto situácii sa zíde niekto, kto vybaví papierovačky, kto nosí ľad, komu možno stískať ruku, keď to veľmi bolí, komu možno povedať, že ďalšie dieťa si adoptujeme, kto mi mohol dookola pripomínať – áno, dá sa to zabudnúť za 5 minút – že tlačenie bude efektívnejšie, keď nebudem míňať dych na kričanie, ale ho zadržím…), za čo mu veľmi ďakujem.

PS Láska na prvý pohľad naozaj existuje.

Ako to videl tatino

 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...