Plánovaný pôrod doma – z pohľadu partnera

Podobne ako pri Kike, keď sa okrem mňa podelil o svoju verziu udalostí aj tato, aj teraz som ho ukecala na zachytenie svojich dojmov (môj popis a zopár obrázkov tu):

ChlapiKeď sme skončili 40. týždeň tehotenstva a bábo sa začalo pomaly ohlasovať nepravidelnými kontrakciami, povedal som Ivke, že rodiť budeme vo štvrtok. Tento tip vychádzal čiste z mojej lenivosti pamätať si dva rozdielne dátumy narodení svojich detí. Štvrtok by bol 28.4. čo je presne o mesiac skôr, ako sa narodila Kika. Vo štvrtok sa, samozrejme, okrem pravidelne nepravidelných kontrakcií nič nedialo. V piatok to bolo podobné aj keď ja som v práci začal častejšie kontrolovať mobil, či náhodou nemám zmeškaný hovor. Večer som si ešte doberal Ivku, že by sme  cez víkend mohli skočiť na japonský festival Sakura Matsuri do Brooklynskej botanickej záhrady a urobiť zopár bruchatých obrázkov pri rozkvitnutých čerešniach.

V noci som sa prebral na zvuk vŕzgajúcich parkiet, ako Ivka chodila po byte a nemohla spať pre silnejúce kontrakcie. Okolo 3:30 ráno mi prišla oznámiť, že dnes (v sobotu) určite rodíme. Túto informáciu som zobral s nadhľadom, lebo po skúsenostiach s prvým pôrodom sa mi zdalo, že na paniku je ešte čas a môžem ešte zostať v posteli. Kúsok pred štvrtou prišla do spálne znovu, pohľad “ty si ešte v posteli, keď ja tu rodím?” mi stačil na to, aby som definitívne vstal.

Po krátkej porade sme sa zhodli, že najlepšie bude zavolať midwives a dať im vedieť, čo sa deje. Že sa niečo deje bolo asi jasné aj cez telefón, lebo povedali, že prídu. Ivka medzičasom odišla do kúpeľne a ja som začal napúšťať bazén. V duchu som sa snažil spárovať zvuky vychádzajúce z kúpeľne s nejakou fázou Kikinho pôrodu. Zakaždým mi to vyšlo, že pri podobných zvukoch sme s Kikou pomaly končili. Z tejto činnosti ma vyrušila Ivka, keď mi zakričala, že jej odtiekla voda. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že sa bavíme o vode plodovej. V tom momente som už bol definitívne zobudený a bolo mi jasné, že bábo príde o hodne skôr, ako sme čakali.

Ivka sa medzičasom presunula pod sprchu a ja ku telefónu. Rýchlo som skontroloval, kde sa nachádzajú naše midwives a celkom mi odľahlo, keď som sa dozvedel, že jedna z nich je už takmer pred naším domom. Bazén bol medzičasom plný ledva do polovice, ale to na jeho použitie ešte nestačilo. Ked konečne prišla prvá midwife, jej kroky smerovali do kúpeľne, kde sa Iva vo vani snažila predýchať kontrakcie. O niečo neskôr prišli ďalšie dve a doniesli aj všetko potrebné vybavenie.

Niekedy v tom čase sa otvorili dvere na detskej izbe a vo dverách sa zjavila rozospatá Kika. Zvedavo pozerala, čo ju to zobudilo. Ja som už vodu do bazéna tlačil aj očami, ale keď vyšli midwives z kúpeľne a tvárili sa, že už rodíme, tak bolo jasné, že toto bábo sa do vody nenarodí. Rýchlo sme pripravili našu posteľ. Ostala na nej iba plachta a tú sme zakryli nepremokavým obrusom a podložkami. Potom sme šli pre Ivku do kúpeľne a pomohli jej do postele. Na moje veľké prekvapenie Kika to brala celé zatiaľ veľmi športovo. Pobiehala medzi obývačkou a spálňou a vždy zvedavo pribehla, keď na Ivku prišla ďalšia kontrakcia.

Niekto skonštatoval, že už videl hlavičku a atmosféra v spálni bola nabitá emóciami. Krátko na to hlavička vyšla von a bábo prvýkrát zaplakalo. Kúsok pred šiestou ráno bol Kubko na svete. V tom momente plakali asi všetci okrem Kiky. Vytvorila sa tam uvoľnená rodinná atmosféra, presne taká, do akej má bábo na svet prísť. Na porovnanie, v nemocnici som mal trochu pocit, ako keby som bol svedkom nejakého chirurgického úkonu. Bolo to všetko také čisté, odmerané, bez emócií.

Keď Kika videla Kubka pricucnutého na Ivke, hneď sa s ním chcela ísť skamarátiť a pohladkať ho. Mne sa páčilo, že ho hneď nebrali preč ako Kiku, ale ho nechali s Ivkou, dokedy chcela. Ukázalo sa ale, že pri domácich pôrodoch treba mať ešte väčšiu toleranciu na krv ako v nemocnici. Jednak preto, že Ivka stratila výrazne viac krvi ako s Kikou, ale tiež preto, že keď už bolo po všetkom, dostali sme veľmi názorné vyšetrenie placenty. Ako som už spomínal, keď som písal o Kike, s cudziou krvou problém nemám, takže som celé vyšetrenie absolvoval pri plnom vedomí.

Celkový dojem bol veľmi dobrý a keď midwives okolo obeda odišli, mohli sme sa nerušene tešiť z nového člena rodiny.

Malé prekvapenie som mal aj na druhý deň ráno, keď som šiel vyniesť smeti. Po ceste som stretol dvoch susedov a obaja mi blahoželali k novému potomkovi. Asi sme boli trochu hluční (naše byty sú cez chodbu a v druhom prípade o poschodie nižšie, ale nie pod nami).

Ešte malé zamyslenie nad pôrodom doma. Keď som videl, ako sa narodila Kika, tak som mal pocit, že v prípade núdze by sme to zvládli aj sami. Chcem povedať, že sa pre mňa pôrod prestal asociovať ako niečo komplikované a nebezpečné, a skôr som si ho pamätal ako viac-menej bezproblémovú udalosť. Potom keď sme čakali druhé bábo a prišla aj otázka, ako chceme, aby sa narodilo, Ivka prišla s návrhom pôrodu doma. Ja som v zásade nebol proti, len som si nebol istý, či by sme naozaj zvládli všetko bez lekárskeho dozoru.

Ako sa časom ukázalo midwives vedia, čo robia a v prípade komplikácií vedia veľa vecí riešiť priamo na mieste. Keď som spomínal uvoľnenú atmosféru počas pôrodu, tak rovnaká panovala aj počas pravidelných kontrol u nich v office. Boli to hodinové sedenia, na ktorých trpezlivo vysvetľovali, čo bolo treba a odpovedali na naše otázky. Toto bol dosť silný kontrast v porovnaní s 10 minútovými kontrolami, ktoré Ivka absolvovala u svojho lekára pri prvom tehotenstve.

Ďalšou otázkou bola cena. Ich služby by v zásade mali stáť asi polovicu toho, čo nás stál prvý pôrod v nemocnici (uvidíme, keď sa to preženie cez poisťovňu).

Keď sme si porovnali všetky pre a proti, tak nám vyšlo, že to skúsime s midwives a nemocnici sa budeme chcieť vyhnúť. Niekomu sa môže zdať, že to bolo riskantné rozhodnutie, ale ja som rád, že sme ho spravili a ak by sme mali ešte jedno dieťa, tak sa rozhodnem rovnako. Škoda, že takáto možnosť voľby nie je aj na Slovensku. Myslím, že trochu konkurencie by lekárom určite neuškodilo.

Partner pri pôrode

Včera som mala zaujímavú debatu s kamarátkou o oteckoch pri pôrode. Bolo to pomerne stručné, lebo aj ja, aj ona sme potrebovali rýchlo končiť, ale mne debata v hlave pokračovala ešte aj na poobednej prechádzke s Kikou, takže v rámci zbavenia sa jej, tu sú moje postrehy:

Nuansy prídu za chvíľu, ale dve základné otázky by si mali vyjasniť rodičia hneď na začiatku (v tomto poradí). Tá prvá je, či tam mamička partnera chce. Pôrod je veľmi citlivá záležitosť a pokiaľ by jej partner – z akéhokoľvek dôvodu – prekážal, môže to negatívnym spôsobom ovplyvniť priebeh pôrodu. V takom prípade ako jedinú možnosť vidím ani nie tak presviedčanie matky, ako snaha partnera zistiť a odstrániť, čo je tou prekážkou (pokiaľ je to možné).

Druhá otázka je tiež prirodzená – či partner chce byť prítomný. Pokiaľ nie, tak opäť sa mi zdá, že presviedčanie celej veci nepomôže, ba naopak, môže spôsobiť zbytočné stresy pre obidve strany.

A teraz k tým nuansám (nie nutne v poradí podľa dôležitosti), ktoré podľa mňa treba zvážiť, aj keď sa obom myšlienka prítomnosti otecka pri pôrode pozdáva.

  • Rodičia by mali mať podobný názor na pôrod a podobný level dôvery v celý proces. Pokiaľ je tam veľký rozdiel (napríklad matka chce nemedikovaný pôrod, ale partner ju nechce vidieť v bolestiach a snaží sa ju presvedčiť na epidurálnu anestézu), tak by si ho mali dopredu vyjasniť, ak je to len trochu možné (nie vždy sa to dá, lebo niektoré situácie môžu byť neočakávané, ale tie štandardné by mali mať prediskutované). V zásade si myslím, že vo všetkých týchto otázkach má matka posledné slovo. Je to jej telo, je to ona, kto “robí tú prácu” a pokiaľ ju partner nie je ochotný/schopný v jej snahe podporiť, určite by jej to nemal sťažovať.
  • Schopnosť byť ticho, mať výdrž a trpezlivosť a nebrať veci osobne. Pôrod môže trvať dlho. Prejavy netrpezlivosti, že kedy to už bude alebo snaha viesť zmysluplné debaty nie sú vítané. A to nebranie vecí osobne? Možno na začiatku sú mamičke dotyky alebo masáž príjemné a na konci ich nemôže ani vystáť. Neznamená to, že nemôže vystáť osobu, ktorá ich ponúka, len jednoducho niečo, čo predtým fungovalo, neskôr už nepomáha. A obzvlášť ku koncu pôrodu sa môže stať, že povie veci, ktoré otecka dosť prekvapia.
  • Fyzické prejavy. Áno, jedná sa o dvoch ľudí, ktorí majú k sebe veľmi blízko, ale mali by sa zamyslieť, ako na nich (na obidvoch) budú vplývať veci, ktoré sa pri pôrode jednoducho stávajú – matka môže byť nahá v prítomnosti iných ľudí, môže vracať, otecko ju môže vidieť močiť alebo spolu s bábom vytlačiť trochu stolice. Určite bude prítomná nejaká krv.
  • Schopnosť sústrediť sa na matku. Pôrod bude aj pre partnera veľmi emocionálny, možno fyzicky vyčerpávajúci a pravdepodobne silný zážitok, ale nebude to on, kto bude centrom pozornosti. Tým bude rodička a časom sa k nej pridá bábo. Preto by mal byť schopný svoje emócie (aspoň počas samotného pôrodu) spracovávať sám a podľa možnosti byť súčasne ešte aj oporou pre partnerku. Nemusí to byť vždy jednoduché.

U nás sme mali v prvých dvoch otázkach jasno hneď od začiatku už keď sme čakali Kiku. Keď mohol otecko dostať bábo dnu, nech ho pomôže dostať aj von. Spätne to hodnotíme obidvaja tiež pozitívne a okrem zážitku preňho a pomoci pre mňa to bola pre nás “rodinná udalosť”. V tomto duchu, k tomu pristupujeme aj teraz – takže určite ho nenájdete nervózne pochodovať pred domom po tom, ako zovrie veľké hrnce vody…

Na záver jedna malá odbočka, ktorá však predsalen trochu súvisí. Už som to spomínala viackrát, ale tu je príležitosť sa k tomu opäť vrátiť. Zdá sa mi, že by bolo veľmi dobre, keby pri pôrodoch bývalo viac ľudí. Okrem otecka a starších žien (matka rodiacej ženy a/alebo svokra a/alebo teta …), ktoré by boli morálnou oporou ako niekto, kto už má takúto skúsenosť za sebou, aj mladšie ženy (sestra, sesternica, neter, kamarátka…), ktoré ešte deti nemali, ale dostali by takto príležitosť vidieť ako pôrod vyzerá (že to nie je nutne uvrieskaná, strašne nebezpečná trojminútová záležitosť, ako často vidíme v telke).

Nehovorím, aby tam boli davy ľudí, len toľko, že pôrody by mohli byť o kus osobnejšie a “rodinnejšie”. Samozrejme, prítomnosť každej ďalšej osoby treba zvážiť aspoň tak starostlivo ako tú oteckovu.

Pôrod – ako to videl tatino

NohyS blížiacim sa koncom tehotenstva som pomerne často rozmýšľal, kedy to na Ivku príde, ako zistíme, či to už je ono a čo keď nebudem práve vtedy doma. Teoreticky som všetko ovládal, ale vzhľadom na fakt, že chýbali praktické skúsenosti, som mal pred pôrodom aj jeho príznakmi patričný rešpekt.

Hovorí sa, že najlepšia cesta, ako sa zbaviť strachu z nepoznaného, je si to vyskúšať na vlastnej koži. A tak som raz ráno o pol šiestej vstal a myslel som si, že ako obyčajne budem za pol hodinku sedieť v autobuse. Ivku som našiel v obývačke a tvárila sa, že tam je už od druhej ráno. Snažila sa ma presvedčiť, že dnes porodíme, ale ja som tomu veľmi neveril. Podobné kontrakcie sme mali už pár dni a bábo bolo stále vnútri.

Na internete sme našli merač kontrakcií a začali sme stopovať. Podľa tej aplikácie sme mali kontrakcie priemerne 40s zhruba každých 5 minút. Vari dnes predsa rodíme? Nasledoval e-mail do práce, že si beriem deň voľna. Následne som zavolal taxík, aby sme sa do tej pôrodnice vôbec dostali. Taxikárovi asi muselo byť jasné, že ideme rodiť, lebo na Ivke to bolo celkom vidieť, ale žiadna rýchla jazda a flekovanie pred nemocnicou sa nekonali.

Keď sme prišli do nemocnice, tak Ivka sa síce snažila presvedčiť personál, že vyjsť na piate poschodie vo výťahu zvládneme aj po vlastných, ale aj tak dostala vozík. Nuž, nemocnica si chce byť istá, že ich nikto nebude za nič žalovať. Niekto musel ísť na príjem vybaviť všetky papierovačky a vyšlo to na mňa. Keď som im tam povedal, pre čo som prišiel, tak ma po krátkom čakaní poslali do miestnosti, ktorú som pracovne nazval VIP kabínka, lebo tam brali rôzne súrne prípady. Za chviľu bolo všetko vybavené, tak som sa spokojne pobral za Ivkou na izbu.

Tam mi ešte stále usmiata Iva a sestrička oznámili, že to čo som vybavil, boli všeobecné papiere, keď príde budúca mamička do nemocnice, že či ozaj rodí. A keďže mi vraj naozaj dnes rodíme (boli sme už na 4 centimetroch), mám ísť naspäť a vybaviť papiere na príjem na hospitalizáciu. Nie veľmi nadšený som sa vrátil späť na príjem. Tajne som dúfal, že to pôjde zase relatívne rýchlo. Po dvadsiatich minútach čakania som recepčnej nenápadne naznačil, že by som rád dnes ešte stihol pôrod svojho dieťaťa. Dala mi podpísať jeden papier a poslala ma preč. Toto sa asi dalo spraviť aj nejako efektívnejšie, ale zrejme je to súčasť miestnych zvyklostí.

Konečne som sa vrátil späť na izbu a čakal, čo sa bude diať. Dialo sa toho celkom dosť. V prvom rade sme odmietli akúkoľvek chémiu. Merali sme si kontrakcie a tep bábätka a prechádzali sme sa po chodbách. Tu a tam nás prišla pozrieť “naša” sestrička, ktorá bola podľa mňa skvelá. Bola milá, evidentne mala všetko pod kontrolou. a ochotne odpovedala na všetky otázky. Pri každej návšteve nezabudla spomenúť, že nám to ide skvele a že napredujeme skutočne rýchlo.

Zatiľ čo sa Ivka pomaly blížila ku 10 cm, dýchali sme spolu či už na chodbe alebo na izbe. Kontrakcie sa stávali zjavne silnejšie a bolestivejšie a ja som pri pohľade na ňu začal byť rád, že chlapi nemôžu otehotnieť. Pri 10 cm jej praskli plodovú vodu, ktorá by asi praskla skôr či neskôr aj tak, ale robiť to nemuseli. Lekár (ktorý nás prvý raz prišiel pozrieť okolo 8 cm) vyzeral pohodovo, ale nakoniec nás rodil aj tak niekto iný. Keď sme už boli na 10 cm a pri silnejších kontrakciách bolo vidiet vrch hlavičky, zobrali nás na pôrodnú sálu. Pred tým ešte nasledovala obligátna otázka, či nemám problém s krvou, na čo som odpovedal, že iba pokiaľ ide o moju krv.

Na pôrodnej sále bolo trochu zima a konečne sa zjavil aj lekár, ktorý nás nakoniec odrodil. Neviem, ako sa volal, ale bol to taký dosť ukecaný Kubánec, ktorý sa navyše šialene podobal na Dzurindu. Tu sme tlačli asi pol hodinu a bábo bolo na svete. Kiku hneď po narodení priložili Ivke na hruď a mňa nechali prestrihnúť pupočnú šnúru. Musím povedať, že lekár na konci vyzeral ako po priemernej zabíjačke a jeho prácu si fakt vážim, ale v žiadnom  prípade nezávidím.

Celý pôrod bol pre mňa dosť silný zážitok. Sestričky sa tvárili, že som bol užitočný celý čas, ja som bol rád, že som nikomu nezavadzal a snáď trochu pomohol Kike na svet.

Ako to videla mamina

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...