Víkendové surfovanie

v Poľsku zakázali interrupcie

Strajk Kobiet, teda Štrajk žien, bol najväčšou niekoľkodňovou demonštráciou v krajine od pádu socializmu a bol taký mohutný, že vláda krajnopravicovej strany Právo a spravodlivosť zákon radšej neuviedla do platnosti. Až teraz, po troch mesiacoch a z ničoho nič.

rozhovor so spoluzakladateľkou poľských organizácií, ktoré pomáhajú ženám, ktoré potrebujú interrupcie (explicitné opisy)

Prečo neposielate ženy na Slovensko?

Lebo tam sa robí kyretáž iba do dvanásteho týždňa. A je to masovka. Je to veľká infraštruktúra vybudovaná ľuďmi, ktorí na tom ryžujú. Súkromné kliniky, zájazdy, osobitné hodiny pre Poľky. Interrupcie na Slovensku sa najčastejšie robia v piatok od ôsmej ráno do tretej popoludní. Chodia tam celé autobusy. Ženy, ktoré sa takto rozhodli, majú rôzne skúsenosti, a nie vždy dobré. Nám záleží na feministickej podpore, nechceme posielať ženy do neznáma.

Amanda Gorman bola známa už predtým, ako recitovala na Bidenovej inaugurácii (s prsteňom s vtáčou klietkou – referencia):

Školy majú učiť a nie prispôsobovať sa študentom

Nemôžu byť všetci youtuberi. Alebo chceme vzdelaných angažovaných mladých ľudí so zodpovednosťou a s cieľom pozitívne ovplyvniť tento svet? Poďme sa ako spoločnosť rozprávať, kde chceme byť o 10, 20, 50 rokov a prijmime aj ťažké rozhodnutia a cesty za našimi cieľmi na všetkých stupňoch vzdelávania.

našla sa dcéra pre mamu

Boli sme teda len samy dve, ako to odporúčajú aj múdre knižky a odborná verejnosť. Že treba tráviť čas v stabilnom kruhu, doma a naplno. Všelijaké podobné teórie som mala v hlave s tým, že veď áno, jasné. No a zrazu to bolo tu a ja som si myslela, že to bude fajn. Jasné, čauko. Tamara bola fajn, Tamara je vždy celkom fajn, Tamara je vlastne povaha, ktorá ma v mnohom o toľko prevyšuje a toľko už toho prežila, že by som sa od nej mala učiť vlastne ja. Lenže vtedy si neustále vyžadovala moju prítomnosť. Neprestajne. V sprche, na záchode, na balkóne. Človek by nepovedal, že v mojej dvojgarsónke môže niekoho chytiť úzkosť, ak sa vzdialim čo i len za roh do kuchyne. No, môže. Opakovala som si – koľko náhradných rodičov, ktorých deti spočiatku odmietajú, by bolo nadšených, byť tebou. No áno. Lenže ja, hoci som mala naozaj intenzívny „cvičný kurz rodičovstva“ (veľa času som trávila so sestrinými dvoma deťmi), nie som skrátka príliš „dotykový typ“. Okrem partnera mi v podstate dotyky od iných nijak zvlášť nechýbajú a od svojho dieťaťa sú mi príjemné tiež, ale tá miera, s ktorou sa Tamara na mňa lepila, ma privádzala do zúrivosti. Nie, ja som sa nehnevala. Bola to nefalšovaná zúrivosť. Rada by som túto emóciu pomenovala menej tvrdo, ale nedá sa. Neprestajne som sa musela ovládať. 

ak ešte neodoberáte newsletter Jakuba Ptačina, tak by ste mali. Na ukážku z toho posledného (píše Vlado Burjan):

Ak cítite neovládateľnú potrebu „miešať sa do života“ svojich ratolestí, robte to najmä tým, že im umožnite vyskúšať si čo najširšie spektrum rôznych aktivít: intelektuálnych, umeleckých, pohybových, samotárskych aj kolektívnych, rýchlych aj pomalých, doma aj v prírode, s vami aj bez vás. Následne s deťmi o zážitkoch veľa hovorte a pomôžte im zorientovať sa v nich. Ale pozor: netlačte na pílu! Rastlina nerastie preto, že ju záhradník popoťahuje – tým by ju naopak zahubil. Stačí, keď ju zalieva a vytvára jej vhodné podmienky. Zvyšok zariadi príroda. To isté platí o deťoch: zalievať, ale nepopoťahovať!

koľko ľudí na tejto fotke poznáte? (a po mene?)

oprava starého slovníka:

Female Athletes Need to See Puberty as a Power, Not a Weakness

snowflake generator – klikajte len ak máte čas sa hrať

Lego výstava v Bielsko-Biala

O tejto Lego výstave sme vedeli už od mája, ale až teraz na ziačiatku prázdnin sme si našli čas si ju ísť pozrieť. Je to síce len kúsok za hranicami, ale vzhľadom na stav ciest treba zo Žiliny počítať necelé dve hodiny autom. A pre prípadných záujemncov: predĺžili ju ešte do 10. júla.

Najprv sme si pozreli postavené výtvory – z nich najviac zaujali obrovský Titanic, bitka o stredoveký hrad a had, ktorý reagoval na priloženú ruku na sklo (Kika musela skúsiť trikrát a aj keď vedela, čo sa stane, tak sa trikrát statočne zľakla). A potom sme zakotvili pri detskom kútiku, kde mohli krpci stavať aj z malých kociek aj z veľkých. Vyhnal nás až hlad, ale deckám sa veru preč ísť nechcelo.

Predvianočné potulky

Na rozdiel od tých minuloročných, sme sa tentokrát túlali lokálne (ale predsalen aj kúštik medzinárodne).

Najprv bolo treba minúť Mišove voľno, ktoré sa nedalo preniesť do ďalšieho roku. Mysleli sme si, že pôjdeme pozrieť švagrovcov do Mníchova, ale potom sme vymäkli pri predstave celého dňa v aute s dvoma krpcami a neistým počasím. (Nie, nevadí nám šoférovať v daždi alebo snehu, ale vadilo by nám, keby nám to kvôli zápcham predĺžilo už aj tak dlhú cestu.) Namiesto toho sme si našli zľavový kupón a zavítali do Belianskych Tatier. Bývali sme v Tatranskej Javorine, len pár kilometrov od poľských hraníc (tu – hotel bol taký… ani nie zlý, ale ani by som ho veľmi neodporúčala). A nerobili sme nič. Len sme sa prechádzali (aj v Zakopanom, kde sme obedovali podivné sladké omelety), čľapkali v bazéne (Kubo už vie tiež plávať s kolesom) a po večeroch saunovali. Dobre padlo.

A včera bola katedrová vianočná kapustnica. Ale podobne ako guláš v septembri, ani táto sa nevarila na katedre, ale na Chate na Grúni. Kapustnicu mali výbornú, klobásy tiež, akurát tie šišky budú až v januári, keď tam prídeme lyžovať. Ale mravné ponaučenie z výletu – pred kolom kĺzajúcim sa v lese dole kopcom sa neschovávajte za strom. (Ja som si ho cestou hore ani nevšimla, taká som bola zakecaná. Museli mi ho ukázať, až keď sme schádzali dolu.)