Kota Kinabalu

V Kota Kinabalu, našej prvej základni na Borneu, sme boli 4 noci. Na výlety sme sa vybrali do národných parkov Mt Kinabalu a Tunku Abdul Rahman. Mt Kinabalu je kopec vysoký vyše 4000 metrov (najvyšší v tomto kúte Ázie) a zvláštny tým, že je taký samostaný uprostred ničoho. Žiadne masívne pohorie, len bum kopec uprostred džungle:

Mt KinabaluA dá sa naň vyjsť. Štartuje sa vo výške cca 1800m, ide sa so sprievodcom, je to dvojdňová záležitosť, cca 300eur na osobu a celkom hustá premávka. Tak tam sme nešli. Statočne postriekaní repelentom, sme sa na jeho úpätí pomotali v džungli:

Kinabalu

Na Miša tam liezli pijavice, mňa z nejakého dôvodu nechceli. Ten chodník totiž niekedy vyzeral takto pekne a niekedy sme sa takmer predierali a zľahka brodili kalužami. Keď sme z neho schádzali na cestu, začínalo pršať tak sme si povedali, že džungle na jeden deň stačilo.

Bambus

Išli sme potom do miestnej botanickej záhrady a obzerali najmenší druh orchidee na svete (nie, táto už väčšia nenarastie):

Orchidea

a kadejaké iné orchidee, ktoré už bolo lepšie vidno a viseli v strapcoch po stromoch:

Orchidea

Poobede sme chceli ísť naspať do Kota Kinabalu. Tu je na mieste malá poznámka k našej rannej ceste do tohto národného parku. On je totiž cca 80km od mesta. Prišli sme minivanom s miestnymi, ktorý funguje takým spôsobom, že vyštartuje, keď sa naplní. My sme čakali vyše hodinu, kým sa tak stalo, šofér nás vyhodil pri vstupe do parku a ostatní frčali ďalej do neďalekého mesta Ranau. Na cestu naspäť sme sa vrátili ku vstupu do parku a dúfali, že stopneme podobný minivan vracajúci sa z Ranau do Kota Kinabalu. Najprv sme sa potešili, lebo jeden tam práve stál. Ale vysvitlo, že je prázdny a tiež čaká, kým sa naplní. Rezignovaní sme sa prechádzali poblíž, keď sa nám zrazu prihovorila mladá žena. Že či potrebujeme niekam ísť. Bola tam s manželom autom tiež na výlete v parku a ponúkli nám odvoz. Tak sme išli, šofér minivanu trochu neveriacky pozeral, ako nasadáme s dvoma moslimami do malinkého autíčka. Cesta trvala skoro dve hodiny, lebo medzitým sadla hmla hustá ako mlieko a po kľukatej horskej ceste bolo treba ísť pomaly, ale celú sme ju prekecali – o tom, čo robia, čo robíme my, o Malajzii, o miestnej kuchyni, o všetkom možnom. Bolo to výborné.

Ten druhý park, ktorý sme v tejto časti Sabahu navštívili, je úplne iný, ostrovný:

Tunku Abdul Rahman ParkV priebehu dvoch dní sme navštívili ostrovy Manukan, Mamutik a Sapi. (Namiesto jedného z nich sme chceli ísť na Sulug, lebo tam vraj býva najmenej ľudí, ale ukázalo sa, že to je preto, že tam v zásade turistov neberú. Aj tak dobre.) Toto bolo naše prvé kúpanie v mori a šnorchlovanie na Borneu. Aj keď na ostrovy pri Semporne sa to nechytá, rybičiek bolo dosť a bolo to také kid-friendly – šnorchlovať sa dalo prakticky vo vode, v ktorej človek dočiahol a aj keď miesta vyhradené na šnorchlovanie a plávanie neboli veľké, bolo to zaujímavé. (Len keby tam bolo menej odpadkov…)

Tri ostrovy

Sapi a Gaya

Rybky

Pláž na Sapi

Krab

Malý krab

Rybky

Rybky

Nemo

(Neďaleko od týchto Nemov, ktorí vykúkali a zase zaliezali do sasanky, zmätene plávali aj Dory.)

Rybky

Mišo a rybkyNepríjemné boli akurát tieto ružové ryby (mňa jedna na nohe pohrýzla do krvi) a malinké medúzy, ktoré skoro nebolo vidno, ale pŕhlili statočne.

Ružová ryba

Podvečerné čakanie na loďku smerom na pevninu:

Čakanie na loďkuPo večeroch sme sa túlali po tržnici, kde predávali všetko možné: sušené kadečo:

Sušenésladkosti (dobré boli tie trojuholníky vľavo hore – také nadýchané palacinky pospájané arašídovým krémom, ktorý trochu pripomínal arašídové maslo)
Sladkosti

rôzne druhy rýb

Ryby ovocie, zelenina, koreniny:

Chilli

Boli tam krajčíri (samí chlapi), ktorí na šlapacích strojoch na počkanie robili rôzne úpravy a opravy:

Krajčíri

Tri večere sme absolovali na nábreží, lebo nás tam fascinovali stánky s rozloženými čerstvými rybami a morskými potvorami, ktoré tam priamo pripravovali. Provizórnych jedální tam bolo asi dvadsať a typicky to vyzeralo tak, že ľudia si vybrali, čo sa im pozdávalo:Surová večera

dohodli sa s kuchárom, ktorý tam bol s plnou poľnou:

Kuchár

a takéto boli výsledky:

Varená večera

Ryba

Jeden večer sme boli vyskúšať aj tradičnú masáž. Nohy som mala potom ľahké ako víla, ale chrbát ma na druhý deň bolel ako keby mi niekto po ňom poskákal.

Pod vodou

O Havaji som toho už popísala dosť, ale čerešničku som si nechala na záver. Nie sme síce žiadni potápači (akurát že vieme plávať a vyzbrojili sme sa okuliarmi s trubicou), ale to, čo sme videli pod vodou, prekonalo naše očakávania.

Ešte na úvod varovanie, čo sa týka kvality obrázkov – áno, viem, že niektoré sú rozmazané, niektoré sú odrezané, na niektorých sa len horko-ťažko dá rozoznať nejaký objekt a všetky sú príliš modré. Ale to bude tým, že doteraz som pod vodou nikdy nefotila, všetky tie potvory plávali rýchlo, foťák bol amatérsky jednorazový a výsledok skenovaný z papiera do počítača. Ak vás ani toto varovanie neodradí, tak si pozrite aspoň kúsok z toho, čo sme videli.

Potápať sme sa boli na všetkých troch ostrovoch. Havaj je skvelý v tom, že človek nemusí špeciálne vyhľadávať miesta na šnorchlovanie, niekedy naozaj stačí len zájsť na koniec pláže, plávať popri skalách a obdivovať farebné koraly a ryby ako v akváriu. Niektoré miesta sú však predsalen lepšie ako iné.

Na Oahu je takým miestom Hanauma Bay – pozostatok sopečného krátera. Ľudí je tam pomerne veľa, lebo tam chodí autobus a dá sa tam samozrejme dostať aj autom, ale záliv je veľký a keď človek zapláva kúsok ďalej, tak môže sledovať súkromný prirodopisný film. Treba však počkať na príliv, lebo počas odlivu sa nedajú dobre preplávať najbližšie koralové útesy.

Na Maui je skvelým miestom kráter Molokini. Tam sme išli katamaranom The Pride of Maui, ktorej kapitán (a zároveň hlavný barman) zo začiatku machroval, že vie šoférovať aj nohami, ale cestou naspäť do prístavu Maalaea, keď fúkalo tak, že sme si museli držať klobúky a vlny špliechali aj na hornú palubu, už držal kormidlo obidvoma rukami. Molokini sú tiež pomerne turisticky obľúbené, ale tým, že sa tam dá dostať iba po vode, trošku menej dostupné. A je tam úžasná viditeľnosť – čiastočne je to tým, že kráter je akýmsi štítom, ktorý chráni svoj záliv pred vlnami a vetrom a čiastočne preto, že tam nie je žiadna pláž, ktorej piesok by bol aj vo vode. A tak sme čumeli…

Nuž, a na Veľkom Ostrove je mojím tipom Kealakekua Bay – záliv v ktorom Havajci zabili kapitána Cooka (dnes tam stojí biely pamätník). Tam sa dá ísť buď po vode alebo po zemi (zhruba hodinová cesta pešo), ale deň predtým, ako sme chceli ísť, výdatne pršalo a chodník nám neodporúčali, lebo je vraj blatistý a čiastočne podmytý (a chceli zarobiť na kajakoch). Ja som síce hovorila, že tú jednu míľu aj doplávam, ale môj drahý požičal ten kajak. A tak sme pádlovali naprieč zálivom a na druhej strane pozorovali ryby. Voda bola taká čistá, že sa dali fotiť aj zhora. Tento záliv je navyše známy tým, že sú v ňom veľmi často delfíni – akrobati (spinner dolphins), ale keď sme tam boli my, tak mali asi dovolenku.

Zo všetkých morských obyvateľov, boli podľa mňa suverénne najlepšie koytnačky. Sú chránené a ľudí sa neboja, takže niekedy priplávali aj na pol metra a vyzerajú tak skvelo, že to chce trošku sebazaprenia, aby k nim človek nenatiahol ruku. Ale akékoľvek obťažovanie korytnačiek je trestné, takže som ich len obzerala a (dosť neúspešne) fotila.

Vpodstate všetko, čo sme videli pod vodou, sme videli aj v akváriu – Maui Ocean Center, kde sa chvália tým, že to, čo ukazujú, všetko pochádza z havajských vôd a veľa druhov nežije nikde inde na svete, ale v mori je to aj tak lepšie.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...