Blindsight a Echopraxia

Dve knihy, ktoré napísal Peter Watts. Veľmi, veľmi zaujímavé. Nepíšem, že výborné (to mám rezervované na inú kvalitu), všeličo sa im dá vytknúť, ale sú veľmi podnetné na rozmýšľanie o vedomí, o slobodnej vôli, o tom, čo všetko je život.
 
V knihách totiž ide o kontakt s iným životom. Schválne nepíšem, že s mimozemšťanmi, lebo to už máme zaškatuľkované… možno nie úplne ako zelených mužíkov, ale vpodstate ako niečo ľuďom celkom podobné. Ale tu je ten iný život tak cudzí a tak iný, že naše kategórie jednoducho nie sú aplikovateľné.
 
Treba veľa čítať medzi riadkami. Predpokladám, že kopu vecí mi aj ušlo (a na rozdiel od niektorých iných kníh nemám chuť si tieto prečítať znovu), ale to je práve ten druhý dôvod, pre ktorý knižky odporúčam. 
nature of free will, which Wegner thumbnails as “our mind’s way of estimating what it thinks it did”
 
at least under routine conditions, consciousness does little beyond taking memos from the vastly richer subconcious environment, rubber-stamping them, and taking the credit for itself. In fact, the nonconscious mind usually works so well on its own that it actually employs a gatekeeper in the anterious cingulate cortex to do nothing but prevent the conscious self from interfering in daily operations
 
The game is never over; there’s no finish line this side of heat death. And so, neither can there be any winners. There are only those who haven’t yet lost.
 
It didn’t matter whether shackles were built of genes or iron, whether you installed them after birth or before conception. Chains were chains, no matter where you put them.
 
What do you think vision is?” she asked him. “You don’t see a fraction of the things that surround you, and at least half the things you do see are deceptive. Hell, color doesn’t even exist outside your own head. Vision’s just plain wrong; it only persists because it works. If you’re going to dismiss the idea of God, you better stop believing your own eyes in the bargain.
 
Truth had never been a priority. If believing a lie kept the genes proliferating, the system would believe that lie with all its heart.
 
Brains are survival engines, not truth detectors. If self-deception promotes fitness, the brain lies. Stops noticing— irrelevant things. Truth never matters. Only fitness.
 
We’re not thinking machines, we’re—we’re feeling machines that happen to think

Víkendové surfovanie

What of you just hate making dinner? 🙂 (mne tie večere až tak nevadia, ale za prečítanie to stálo)

And worst of all, as the mother-cookbooks make painfully clear, the daily work of feeding children doesn’t fall to the sages. Neither does it, notably, fall to the dads, whom the cookbooks commend for having signature dishes or being grill-masters, but not for punching the clock at breakfast, lunch and dinner. No, cooking belongs, inevitably, to the moms. I’ve tried to find outrage among my sister mothers about this reactionary development. But here’s the unkindest cut: It turns out that other women — traitorously — now like to cook. They find cooking expressive and fascinating. No one but me wants to be a born defroster anymore. “I hear you, but I like to cook,” said one feminist the last time I tried my bold association of foodism with rank misogyny.

postcards form the edge of consciousness

But the sensory experience of floating is like nothing else. The only sounds come from inside the body: the whooshing rush of each breath filling then escaping the lungs, the echoing thump of the heart in the chest. At some point (has it been five minutes? 10 minutes?), I realize I can’t tell if my eyes are open or closed. When I twitch my eyelids to check, the sound of the ensuing blink is a resonant boom. A rumbling begins somewhere behind my right ear, as if a truck is coming around the curve of my head, and as it thunders past, I realize an air bubble has been loosed from my hair. There are subtler noises as well, a regular swish like the hem of a woman’s dress brushing a marble floor—my blood circulating.

parádne fotky tučniakov (a iných zverov)

lienky pred odletom v spomalenom zábere (vyzerajú, akoby sa to ani nemalo podariť a potom nakoniec to predsalen nejako ide):

ešte jedno krátke video: a forest year

Star Trek?

Vedcom z Kvantového Inštitútu Marylandskej Univerzity sa podaril zaujímavý kúsok. Podarilo sa im preniesť informáciu medzi dvoma atómami, ktoré sa nachádzali v neprepojených, meter od seba vzdialených kontajneroch. Nie je to teleport takého druhu, ako sme videli v Star Treku, keď sa posádka Enterprise premiestňovala z miesta na miesto, lebo nepreniesli fyzickú hmotu, ale “iba” informáciu. Ale aj tak je to fascinujúce.

S teleportom ako takým sú dva veľké problémy.

Ten prvý je, že sa to nedá. Telo sa skladá zo zhruba 1028 atómov a rozbitie väzieb medzi nimi by vyžadovalo veľa energie. A ešte viac ich premena na energetický lúč. A ako by sa na druhom konci toto puzzle zase poskladalo? Kde by boli uložené informácie o tom, kam ktorý atóm patrí? Keď navyše podľa Heisenbergovho princípu neurčitosti, čím viac vieme o polohe atómu, tým menej vieme o jeho hybnosti (a naopak)…

A ten druhý, že aj keby sa to nejako dalo, bude ten človek na druhom konci ten istý? Toto je už odbočka z fyziky do filozofie, ale aj keby sme vedeli atóm po atóme v cieli spraviť presnú rekonštrukciu, dostaneme tú istú osobnosť? Ak áno, to by znamenalo, že ľudské vedomie je niečo “hmatateľné” (pre mňa dosť znepokojujúca myšlienka). Ak nie, tak každý transport by bol malá (veľká?) smrť a znovuzrodenie…

Na čo je teda ten pokus z Marylandu dobrý? Na niečo o kus praktickejšie. Je to prvý krok smerom ku kvantovým počítačom, ktoré potrebujú práve prenos informácií a nie hmoty. Na tie si však ešte nejaký čas budeme musieť počkať.

Dovtedy žijte dlouze a blaze.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...