Kto k nám prišiel z Kanady

… moji spolužiaci z gympla – Rado a Juro. Ich miestom prechodného pobytu je Vancouver, ale na východné pobrežie Štátov sa vybrali na konferencie. Najprv jedna vo Washingtone a potom druhá niekde vo Vermonte. Medzitým pár dní času a New York po ceste.

Na dovalenie sa, si nemohli vybrať menej vhodný čas – prišli o pol druhej v noci pred mojou druhou kvalifikačnou skúškou. Tým pádom sa pripravili o uvítací výbor na stanici a ja som namiesto nočného stepovania niekde na Port Authority Bus Terminali, ešte robila posledné opakovanie. Ale ukazuje sa, že Kanaďania sú šikovní, trafili k nám aj sami, napriek tomu, že som im (neúmyselne) kázala vystúpiť o zastávku vedľa.

Ale druhý deň som zistila, že nie všetky moje inštrukce si vzali k srdcu, lebo sa išli pozrieť na sochu slobody, ale napriek varovaniu si dopredu nekúpili lístky dovnútra. A na mieste to už nešlo. Ale aj tak sa pomotali po prisťahovaleskom múzeu na Ellis Island a okolo sochy na ostrove slobody. Prišli len trochu sklamaní z toho, že ten New York nevyzerá ta ako si ho predstavovali. Tak sme im vysvetlili, že zatiaľ ešte v New Yorku neboli, že to bolo Jersey.

V piatok a sobotu sme sa motali už spolu. Pekne klasicky World Trade Center (ešte stále sa hrabú v jame… hotoví majú byť až 2012), Wall Street (kde unudení strážnici pred Stock Exchange robili Stašovi rožky, keď sa chcel fotiť), parčík pred City Hall (kde mi nedalo neodfotiť jedno krásne dieťa), Brooklyn Bridge a Staten Island Ferry. Na počudovanie, bývame tu síce už skoro dva roky, ale kompou na Staten Island som predtým ešte nešla (a pritom je zadarmo…). Tak ale teraz bol zjavne ten správny čas, a po polhodinovej plavbe sme vystúpili v najjužnejšom borough.

Trošku sme sa tam prešli po pobreží, natrafili na pamätník obetiam padnutých dvojičiek, ktorý som ja zjavne nepochopila. Mne totiž pripomínal dve padajúce budovy nasmerované na Manhattan presne tam, kde kedysi dvojičky stáli. Ale ako som sa dočítala na informačnej tabuli, podľa autora to boli dve obálky nesúce sa vetrom, na počesť toho, že ľudia aj v dnešnej dobe elektronickej komunikácie ešte stále posielajú papierové pozdravy. Tak neviem… moderné umenie asi fakt nie je pre mňa.

V sobotu sa už s nami motal aj Mišo a to sme zamierli do Soho (odtiaľ ten drevený bicykel), Chinatownu (odtiaľ jahody a čerešne, ktoré sme potom jedli na skale v Central Parku) a do búrky na Times Square.  Nachodili sme sa statočne, ale bolo fajn – okrem momentov, keď bolo treba robiť Stašovi fotodokumentáciu. Má totiž vždy presnú predstavu, ako má na danom mieste dôkazový materiál vyzerať a neprestane, kým ho nedostane.

Okrem toho, ako majú vyzerať jeho fotky, vie Juro aj to, kde má byť umiestnená moja mikrovlnka (určite nie tam, kde je, lebo tam mu zavadzia), ako mám otáčať obrázky v počítači (určite nie tak, ako to robím, lebo to robím neprakticky), že príbory (a koniec koncov veľa iných vecí v kuchyni) mám na divných miestach a že divné je aj mať domácnosť bez televízora… ale vie aj to, ako sa pečie chleba a rožky, Tak som pozorne sledovala a spravím niekedy ďalší pokus (že ďakujem).

A ak to vyzerá, že píšem len o Jurovi, je to tým, že jeho je všade plno… ale Rado ho občasne dopĺňa svojským humorom, takže spolu sú taká zohratá dvojka. Teraz sa už obaja chystajú naspäť do Európy – jeden sa bude sťahovať do Pariža a druhý do Lausanne. A ja som len zvedavá, kto k nám zavíta najbližšie…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.