Bábätká

Je to už skoro rok, čo som písala, že si počkám na film Babies. Na pripomenutie, tu je upútavka:

http://www.youtube.com/watch?v=1vupEpNjCuY

Pred pár dňami sme si ho konečne pozreli. A bol veľmi fajn. Veľa tam toho nenarozprávali, ale nijako to nechýbalo. Vo filme sa prelínajú momenty z prvého roka (približne) života štyroch bábätiek. Obzvlášť zaujímavé sa mi zdali dve veci:

Jedna je tá, akú rôznu “slobodu” mali tieto bábätká. Chlapček v Namíbii si dával do pusy všetko, čo našiel na zemi, pil vodu priamo z potôčika a nikomu nevadilo, keď bol upatlaný. Chlapček v Mongolsku, kým bol malý, tak bol často pevne zabalený a občas nechaný pod “dozorom” kohúta, kým mala mama prácu, ale akonáhle začal byť pohyblivý, lozil všade, aj pomedzi kravy, kozy a podobne. Dievčatá v Tokiu a San Franciscu boli pod oveľa väčším dozorom (a videli sme ich v oveľa menej záberoch – že by to bolo tým, že sa im nič “zaujímavé” celé dni nedialo?)

A druhá sú kamaráti. Chlapček v Namíbii bol vždy v spoločnosti iných detí. Stále sa spolu hrali a niečo vymýšľali. Chlapček v Mongolsku býval na samote, takže jeho jediný jeho kamoš bol starší brat. Ale dievčatá v Tokiu a San Franciscu vyrastali bez iných detí (ak nerátam bejby yogu a bejby cvičenia, na ktoré s nimi mamy chodili).

Toto sú presne dve veci, nad ktorými z času na čas dumám… Keď som minule povedala Mišovi, že by sme mali Kiku nechať loziť len tak po zemi, šklbkať trávu, obchytkávať psov a ochutnať červíka, tak si nebol veľmi istý (hlavne tým červíkom). A chýba mi taká “dedina” – nie nutne ako zhluk domov, ale ako spoločenstvo ľudí, kde sú deti “všetkých” a kde na ne dáva pozor ten, kto má práve čas a chuť… a môžem o tom akurát tak snívať, keď zvážím, ako žijeme.

Ale akosi som sa zatúlala od pôvodnej témy… Takže bábätká… neviem, aká je reakcia amerického publika, vidia nahé a kojace maminy (hlavne tú v Namíbii) alebo štyroch Mongolov vrátane jedného bábätka (všetci bez prilieb) na jednej motorke, ale mne sa veľmi páčil. A bolo to fajn pripomenutie, že niekedy je naozaj lepšie menej strážiť, menej sa báť a nechať ich viac objavovať na vlastnú päsť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

5 comments to Bábätká

  • Martin

    plný súhlas 🙂 ale čo potom povedať na matky ktoré dirigujú a kontrolujú svoje deti ešte v 20r. ? 🙂 nemyslím tým seba 🙂 ja som našťastie sebestačný 🙂 … no tie kontrolované decká potom ani nevedia čo je to skutočný život 🙂 …

  • Katka

    A co si myslis, ktore boli stastnejsie ?

  • Miso

    Ja si myslim ze stastnejsie boli tie babatka v mongolsku a afrike. Mali vacsiu volnost, menej obmedzeni a mohli objavovat nove veci “na vlastnu past”.

  • zuz

    Hmmm… ktore z tychto babatiek je stastnejsie?

    Ano, tie africke alebo mongolske urcite maju vacsiu volnost, ziju v harmonii s komunitou, mozu byt cely den vonku bez nebezpecenstva, ze ich prejde auto, nebudu travit hodiny pred pocitacom alebo s playstation, mozu byt umazane a objimat sa s kravou… to beriem!

    Zaroven si ale myslim, ze obcas si trochu idealizujeme zivot v akejsi “blazenej chudobe”.

    Potocik, z ktoreho pije namibijske baby, je mozno cisty, ale v tom ma naozaj stastie: 54% obyvatelov Afriky ale nema pravidelny pristup k pitnej vode, a water-related choroby ako cholera, uplavica, malaria ci hnacka su stale jednymi z hlavnych zabijakov najme deti.

    Namibijske a mongolske babatko ma vyse 4x* mensiu sancu ako americke (alebo slovenske) baby, a 10x mensiu sancu ako japonske, ze dovrsi 1 rok (a 5x, resp. 10x vacsiu sancu, ze sa nedozije svojich piatych narodenin). A aj ked sa namibijskemu babatku podari stat sa dospelakom, tak sa s 20% pravdepodobnostou nedozije 40 rokov. Ak by mongolske babatko dostalo zapal pluc, ma tretinovu sancu, ze sa nedostane k potrebnym lekarom a liekom.

    Mama namibijskeho babatka je mozno medzi 15% populacie Namibie s HIV/AIDS, a baby by sa mohlo stat jednym zo 66 000 sirot rocne zapricinenych touto chorobou. Mongolska mama ma vyse 7x vacsiu pravdepodobnost ako japonska (alebo slovenska) mama, ze zomrie v dosledku tehotenskych alebo porodnych komplikacii. V pripade namibijskej mamy je ta pravdepodobnost dokonca 35x vacsia.

    Nehovoriac uz vobec o veciach ako zenska obriezka, v Afrike stale velmi rozsirena.

    A to Mongolsko a Nambia su na tom relativne “dobre”, v porovnani s niektorymi inymi africkymi ci azijskymi krajinami.

    Vsetko ma svoje plusy a minusy, ale myslim, ze je dolezite hladiet na celok, a nie len na niektore casti. Ano, aj ja mam plne zuby toho, ze naprostu vacsinu casu travim zatvorena v budovach, ze naokolo je skoro stale zhon, doprava, velkomesto, ze nezijeme ako sucast malej komunity, kde dospeli aj deti travia cas spolu…

    Napriek tomuto vsetkemu by som ale nevymenila “zapadny” sposob zivota babatka (ak nieco take existuje… aj v ramci “zapadneho” sveta su predsa obrovske rozdiely v sposobe zivota, nielen medzi krajinami, ale jednoducho medzi rodinami) za “africky” zivot.

    A toto mi pripada dolezite: ja mam totiz MOZNOST VOLBY. Nie som uvaznena v mojom “zapadnom” svete. Ja, ak by som chcela, mozem vymenit moj velkomestsky zivot za zivot spanielsko-vidiecky, slovensko-vidiecky, hippie-komunitny, alebo dokonca africky. Babatko v Mongolsku alebo Namibii, ked vyrastie, tuto slobodu mat pravdepodobne nebude.

    Ako hovori Amartya Sen, sloboda je o moznostiach a prilezitostiach, ktore mame. (btw, odporucam jeho Development as Freedom)

    Vy by ste menili?

    * Vsetky udaje pochadzaju zo statistik UNICEFu.

    • Iva

      Velka vdaka za komentar (a za tip na knihu, pohladam)

      Ja som uz pred par dnami isla napisat nieco v podobnom duchu, len akosi nebol cas, aby som to nejako koherentne sformulovala a nechcela som dat len tak jeden-dva neurcite riadky. Urobila si to za mna 🙂 a o kus lepsie, ako by sa to podarilo mne.

      Len dodam, ze by som to navyse nestavala do takej polohy, ze ktore su stastnejsie, lebo to podla mna zavisi dost aj od toho, co konkretne funguje pre danu rodinu a stastny moze clovek byt v roznych podmienkach a s roznymi moznostami. Tu uz trochu odbieham od povodnej temy, ale zda sa mi ze dnes sa prilis kritizuje – ti rodicia to robia zle, travia s nimi malo casu, neumoznia detom to ci ono… namiesto toho, aby si ludia vsimli, ze v skutocnosti je to mozno cely system, ktory tych rodicov zradza – v USA prakticky neexistujuca materska dovolenka, na Slovensku zase takmer neexistujuce prace na ciastocny uvazok a problem mladych mamiciek (alebo potencialnych mladych mamiciek) sa zamestnat, v Namibii zdravotne zalezitosti…

      Verim tomu ze vacsina rodicov chce, aby sa ich deti mali dobre a snazia sa to dosiahnut v ramci svojich moznosti. Treba zariadit, aby tie moznosti boli dobre a potom to uz nechat na ich zvazeni, co s nimi spravia.

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.