Mozaika

Kruh sa uzatvára. Keď sme sa pred dvoma rokmi prisťahovali do Ameriky a deti tu začali chodiť do školy, jeden z prvých e-mailov, ktorý mi prišiel, bola pozvánka na zapojenie sa do projektu, ktorý škola plánovala. Chceli mozaiku na stene v jedálni, ktorú si pod vedením pozvaného mozaikára spravia deti “sami”. A pani riaditeľka prosila rodičov, aby sa nahlásili na sloty ku triedam svojich detí a prišli pomáhať, lebo predsalen rezidentný umelec nestihne dohliadať na všetkých. Tak som sa prihlásila.

Nuž, ale skôr ako sa práce na mozaike stihli začať, prišla pandémia a projekt sa odložil na neurčito. Teraz sa už pomaly chystáme na odchod, ale mozaika nás stihla, pozvánka na pomáhanie prišla znovu, tak som sa znovu prihlásila, tentokrát už len ku Kubovej triede. Vybrala som si slot ku koncu v nádeji, že už uvidím skoro hotový výtvor. To sa mi síce podarilo, ale bol až príliš hotový, lebo záverečné špárovacie práce sa nakoniec robili bez detí. Tak som priložila ruku k dielu a zanechala stopu v podobe modrého pozadia za sovou a nejakých ďalších modrých drobností. (Kubo so spolužiakmi len mávajúc prešli okolo cestou na telesnú.)

Kubo hovoril, že mozaikovanie sa mu páčilo. Ako jeden z najvyšších mal väčšinou za úlohu práce v horných častiach. A nie, nelepilo tam 20 detí naraz. Boli rozdelení na skupiny, vždy jedna bola na veľkej mozaike a ostatné na malých, ktoré sú na ostatných stenách a postupne sa menili. Každá trieda tam bola 3-4krát. Čo už, bolo by zaujímavejšie byť tam vtedy spolu s nimi, ale aj tak dobre. 

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.