Víkendové surfovanie

“Vyzeráš výborne!” Čo vlastne podporujeme, keď dávame komplimenty za znižovanie váhy?

If we rethink the way that we give praise, we can begin to restructure our norms. If we praise hard work instead of outcomes and acknowledge beauty wherever we see it and the people who are doing that hard work don’t get any thinner, we’re still reinforcing positive, healthy changes.

“ozdoby na stromčeku”:

Sequoia

špecialita na Deň Vďakyvzdania:

po pár mesiacoch v New Yorku, alebo čo ľuďom bráni v zmenách, ktoré by chceli

Actually the line that I think was the most telling but that she said like a throw-away qualifier was “I didn’t know anyone in New York when I moved here….”

I think that is such a huge factor. To move to a city where you are not afraid to try something new because all the people that labeled who THEY think you are (parents, childhood friends) are not their to say ”that’s not you” or “you’ve changed”. Well, maybe that person didn’t change but finally became who they really are. I totally relate to this as a fellow Midwesterner even though my changes were not as quick or as dramatic.

I bet if you ask most people what keeps them from being who they really want to be (at least stylistically or maybe even more), the answer would not be money but the fear of peer pressure – fear of embarrassing themselves in front of a group of people that they might not actually even like anyway.

optické ilúzie:

Fyzik: Sedliacky rozum je perfektný, no niekedy nestačí

Náš sedliacky rozum však podobným veciam rozumie iba ťažko. Keďže tieto modely dávajú dobré predpovede a výsledky, znamená to, že náš zdravý rozum je zlý?

To je veľmi dôležitá otázka. Nie, sedliacky rozum je dokonalý. Vznikol evolúciou a prispôsobil sa tomu svetu, v ktorom žijeme. Máme úžasnú predstavivosť v dvoch a troch rozmeroch – sme potomkami tých, čo ju mali lepšiu ako ostatní. Nevyvinuli sme si ale (evolučne zbytočnú) intuíciu na priestory, v ktorých sme sa nepotrebovali orientovať. To je ten istý druh problému, aký máme s kvantovou mechanikou. Tam nemáme intuíciu na svet mikroobjektov.

My jednoducho žijeme vo svete, kde majú veci isté rozmery, zvykli sme si naň, chodíme a (keď sme triezvi) nenarazíme do steny. Naši predkovia však nežili vo svete veľkosti atómu a nezažívali denne kvantové pocity. Ani tam preto intuíciu nemáme. Podobne, ako nemáme intuíciu pre svet veľkých rýchlostí (porovnateľných s rýchlosťou svetla), čo nám komplikuje intuitívne prijatie efektov špeciálnej teórie relativity. Aj keď sú naozajstné, náš zdravý rozum sa zdráha ich ako naozajstné prijať.

Thanksgiving (znovu) v Minneapolis

(pred troma rokmi tiež tam)

Keď som písala, ako mi pomáha internet, tak som nešla veľmi do podrobností o tom, že mi priniesol aj nových kamarátov a pomáha ostať v kontakte s tými “starými”. Ale je to tak. A ako dôsledok je potom napríklad výlet na návštevu k niekomu, koho som síce osobne stretla predtým iba raz, ale aj tak mám pocit, že sa poznáme už veľmi dlho a sme (aspoň z mojej strany) “naladené na rovnakú vlnu”.

Ešte raz ďakujem, že sme mohli prísť, veľmi dobre nám to všetkým padlo.

Deň vďakyvzdania v Severnej Karolíne

Tak nejako sme “sa pozvali” k Mišovmu bratrancovi a jeho rodine na Deň vďakyvzdania – neurčito sme sa bavili o návšteve už nejaký čas a vďakyvzdanie so sebou prináša pár voľných dní, takže sa nám to zdalo, ako vhodná príležitosť. Naivne sme si mysleli, že sadneme do auta, spravíme si roadtrip (už sa nám začalo cnieť) a budeme sa zase trochu túlať. Len potom sme zistili, že je to 500 míľ a predstava Kiky pripútanej v autosedačke 10 hodín (aj keď s prestávkami) nevyzerala veľmi lákavo.

A tak sme vymäkli.

Našťastie sa ukázalo, že (na počudovanie) aj pár dní pred vďakyvzdaním sa dajú kúpiť letenky za (ako-tak) rozumnú cenu a tak sme šoférovali iba hodinu (na LaGuardiu) a potom hodinu leteli (to Kika prespala). Cesta naspať bola trochu komplikovanejšia, lebo Kika bola hore (ale milý letuško nám dal sedadlá s extra priestorom na nohy, takže sa mala kde hrať) a na Manhattane sme stáli hodinu v zápche do tunela, ale aj tak dobre.

Takže Severná Karolína… už keď sme pristávali, nám bolo jasné, že to je iná káva. Všade stromy… miesto(!)… Keď sa k tomu pridá to, ako sa o nás parádne postarali (nemusela som variť, upratovať kuchyňu, šoférovať…), tak to bol výborný oddych.

Na Deň vďakyvzdania samozrejme turiak (Kika si dala aj druhé kolo) a na čierny piatok sme namiesto do obchodov vyrazili do Marbles – vraj detského múzea, ale vlastne skôr “hračkárstva” – jednoducho prídete aj s deťmi a hráte sa pokiaľ vládzete. Mali tam, čo robiť aj 3- a 7-roční chalani aj jeden a polročná Kika, ktorá po štyroch hodinách vyšťavená zaspala v aute.

Ochutnali sme aj lokálnu československú kuchyňu – aj keď Kika sa natlačila chlebom a na palacinky jej už miesto neostalo. A keď už sme pri chlebe – doniesla som si nový recept na domáci chleba, ktorý dúfam čoskoro vyskúšam.

Takže tak. Slniečkam z Karolíny ďakujeme za parádny predĺžený víkend, tri týždne to ešte vydržíme pri sychravom New Yorku a potom sa budeme ponáhľať na Vianoce na Slovensko.

A uvidíme, možno sa niekedy oni pozvú k nám…

Vďakyvzdanie a polročiny

Dnes má Kika pol roka, predvčerom bol deň vďakyvzdania a ja som ďakovala, že ju máme.

Moriaka sme dostali za nazbierané body v našich potravinách. A to mi tiež pripomenulo Kikine narodeniny. Trochu odbočka (odchádzam na dotyčnicu), ale vydržte to so mnou chvíľu… Ono totiž tie naše potraviny takúto akciu robia dvakrát do roka – raz na Thanksgiving a raz na veľkú noc. Pokiaľ za dané obdobie (nie som si istá, či je to 6 týždňov, dva mesiace alebo niečo medzi tým) u nich minieme určitú sumu (a to my minieme), tak si môžme vybrať buď moriaka, lasagnu, údené mäso… na veľkú noc sme tiež zobrali moriaka a ubytovali sme ho u nás v mrazničke.

Keď mi skončila v máji škola, tak som ho upiekla, raz sme sa najedli a zvyšok som naporcovala a vrátila do mraziaka. To spolu s donáškovým jedlom bola naša strava prvých pár týždňov po tom, ako sa Kika narodila, keď nebolo tej sily, ktorá by ma donútila urobiť v kuchyni niečo iné ako zapnúť mikrovlnku alebo umývačku. Takže pre mňa je moriak už teraz asociovaný nielen so vďakyvzdaním.

Ale naspäť… zase sme raz nazbierali body a zobrali moriaka. Mal 8kg a od pondelka večera sa rozmrazoval v chladničke. Vo štvrtok ráno sme ho naložili Kike do kočíka a vybrali sa ku kamarátom. Tam ho Martin na obed vrazil do rúry (aj s komentárom, že z trojice moriak, Kika, Paťo, je moriak stále najľahší) a kým sme sa my poprechádzali v parku pri jazere, moriak sa veselo piekol.


A na večeru sme sa doňho pustili. Bolo nás osem (plus dve bábätká) aj keď to tak podľa fotiek nevyzerá (to je čiastočne spôsobené práve tými dvoma bábätkami a čiastočne tým, že môj drahý radšej fotil moriaka ako ľudí… ale spolieham na to, že v niektorom inom foťáku sa časom nájde aj spoločenský obrázok). Po moriakovi sa síce úplne nezaprášilo, ale veľa neostalo.

Celý deň bol fajn, ale potom prišiel večer a za ten sa nám Kika veru nepoďakuje. Unavená a zmätená z toho, že má zaspávať inde ako doma, sa hystericky ukričala do spánku. Moje pokusy na upokojenie vôbec nepomáhali. A tak som si dala predsavzatie, že pokiaľ to len trochu bude možné, tak v budúcnosti sa buď vrátime domov predtým, ako je jej čas ísť spať, alebo jej spravíme nejakú obdobu “bedtimu” tam, kde práve budeme. Cestu domov však už prespala celú s mojou bundou prehodenou cez kočík a nezobudil ju ani prenos z kočíka do postieľky.

Tu je ešte video, ako sa Kika hrá so svojou obľúbenou knižkou:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...