Víkendové surfovanie

komementár k minulotýždňovej Dove kampani

It’s troubling,” she says as uplifting music swells in the background. “I should be more grateful of my natural beauty.  It impacts the choices and the friends we make, the jobs we go out for, they way we treat our children, it impacts everything. It couldn’t be more critical to your happiness.”

Did you hear that, ladies? How beautiful you are affects everything—from your personal relationships to your career. It could not be more critical to your happiness! And while it could be argued that the woman was actually talking about how you feel about yourself or something, it is clearly edited to suggest that the “it” is beauty. I know we’ve been told it thousands upon thousands of times before, but I hope you heard that, girls: your physical, superficial beauty is the most significant part of who you are, and the most important determining factor in your life. And now I want you to hear this: that is a lie.

What you look like should not affect the choices that you make. It should certainly not affect the friends you make—the friends that wouldn’t want to be in relationship with you if you did not meet a certain physical standard are not the friends that you want to have. Go out for jobs that you want, that you’re passionate about. Don’t let how good looking you feel like you are affect the way way that you treat your children. And certainly do not make how well you feel you align with the strict and narrow “standard” that the beauty industry and media push be critical to your happiness, because you will always be miserable. You will always feel like you fall short, because those standards are designed to keep you constantly pressured into buying things like make up and diet food and moisturizer to reach an unattainable goal. Don’t let your happiness be dependent on something so fickle and cruel and trivial. You should feel beautiful, and Dove was right about one thing: you are more beautiful than you know. But please, please hear me: you are so, so much more than beautiful. 

a ešte paródia

http://www.youtube.com/watch?v=FpWkZiZaQsA

najčudnejšie reštaurácie na svete

kam sa ešte ženy nedostalitoto ma pobavilo (myslím, že keď/ak (?) sa tam oficiálne dostane žena, tak to bude kus iný svet)

manhunt underway, Boston under lockdown (fotky)

táto rodina neprodukuje takmer žiadne odpadky

o mamogramoch

zaujímavá skúška (nám na teórii hier na matfyze profesor spravil akurát to, že povedal, ze známky sa rozdelia pomocou Gaussovej krivky so zaokrúhľovaním nahor… naša dohoda bola, že test nikto nenapíše)

Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Vytočená

Dúfam, že sa z tohto pomenovania článkov podľa toho, ako sa momentálne cítim, nestáva tradícia, ale tento sa naozaj nijako inak nazvať nedal. Takže čo sa stalo:

Tento semester učím dva predmety. Jeden z nich mal zatiaľ dve písomky. Tá prvá bola už koncom septembra a keď som ich vrátila opravené naspäť, bolo zopár reklamácií ohľadom bodovania. To nie je nič prekvapujúce vzhľadom na to, akým spôsobom je celé opravovanie zorganizované.

Podľa pravidiel nášho matematického departmentu sa písomky musia vracať pomerne rýchlo a keďže v tomto prípade sa jedná o koordinovaný predmet – naraz beží 9 sekcií, ktorým tú istú látku prednášajú rôzni profesori – všetci píšu v rovnakom čase tú istú písomku. A následné opravovanie sa rozdelí medzi profesorov tak, že každý príklad opravuje jeden profesor pre všetky sekcie. To ale znamená, že si ich nemôže zobrať so sebou domov alebo do svojej kancelárie, ale všetky sa nachádzajú v jednej miestnosti, do ktorej sa chodí opravovať.

V praxi to vyzerá tak, že jeden človek opraví ten istý príklad okolo 350krát. Nuž a občas sa stane chybička, alebo sa v tom ponáhľaní zle spočítajú body, takže je prirodzené, že študenti majú právo na reklamácie. Potiaľto v poriadku.

Po prvej písomke som tých reklamácií dostala tuším 7. Niektoré oprávnené, niektoré nie, ale dve z nich boli dosť podozrivé. Vyzeralo to totiž, že akoby dotyční študenti do písomky niečo dopísali a na iných miestach pregumovali a prepísali (to je tunajšia špecialita, písomky sa píšu ceruzkou… a mám zakázané svojej triede povedať, že musia písať perom – pýtala som sa). Poznačila som si, ktorí študenti to boli a body som im pripísala (predsalen, bolo to iba podozrenie).

Nuž ale potom prišla druhá písomka a ja som si hárky týchto dvoch študentov okopírovala predtým, ako som ich na hodine vrátila. Ešte poznamenám, že pokiaľ reklamáciu nepodajú priamo na hodine po tom, ako písomku prejdem na tabuli, neskôr už nemajú nárok. A podobne ako minule, aj teraz sa zopár našlo. Medzi nimi aj jeden okopírovaný. Pýtal si viac bodov za tri rôzne príklady, lebo že tam vraj všetko, čo bolo treba mal, len si to opravovatelia nevšimli.

Moja kópia vo všetkých troch prípadoch ukazuje niečo iné. A napriek tomu, že viem, že v tom nie je absolútne nič osobné, cítim sa “urazene”. To si naozaj myslí, že takéto niečo mu môže prechádzať bez povšimnutia??? Veď aj ja som bola študentkou dlhé, dlhé roky, vymýšľali sme všeličo, google bol náš kamarát, keď boli úlohy príliš ťažké, na základnej škole sme si so Zuzinou kopali do členkov, keď bola v diktáte čiarka… ale nikdy som ani nerozmýšľala nad čarovaním s opravenou písomkou.

A ten bohorovný pokoj, s ktorým mi tú písomku podával naspäť. Tak trošku na vracanie (a nie, nie je to tehotenstvom, moje ranné a večerné nevoľnosti ma už – klop, klop, klop – prešli).

Tak som napísala e-mail koordinátorovi daného predmetu, odniesla písomku aj s kópiou zástupcovi chaira nášho departmentu a mladý muž (ktorý zatiaľ nevie, že nejaká kópia existuje) dostane pozvánku na pokec ku dekanovi. Za môj predmet si vyslúžil hodnotenie FX (= neprešiel kvôli podvádzaniu, normálny neprešiel je F) a či budú nejaké ďalšie dôsledky, je na rozhodnutí dekana (alebo osoby, ktorú poverí týmto prípadom). Pokiaľ toto už niekedy urobil na inom predmete, znamená to vylúčenie zo školy.

Spravodlivosti učinené zadosť?

Aj tak z toho nemám dobrý pocit…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...