Brusnicový koláč (tart)

Nuž, Thanksgiving… Zákusok po moriakovej večeri vraj má byť pumpkin pie. Problém je v tom, že ani mne, ani deťom nechutí. Možno sme ešte nejedli dobrý pumpkin pie a niekedy zmeníme názor, ale zatiaľ bolo treba na deň vďakyvzdania vymyslieť iný koláč. Ukázalo sa, že susedka tiež nemá rada tekvicový a že na Thanksgiving robí tento. Brusnice zneli sľubne, tak sme vyskúšali.

na cesto:
1 a 1⁄4 šálky/180g mletých orechov
1 šálka/125g múky
1⁄4 čajovej lyžičky soli
1⁄2 šálky/110g cukru
6 polievkových lyžíc/90g masla

na brusnicovú plnku:
1 balík/340g brusníc
1 šálka/220g cukru
kôra a šťava z 1 pomaranča (asi 1/2 šálky)
1 stick/110g masla
2 vajcia + 2 žĺtky

Vymiešame maslo s cukrom, pridáme orechy, múku a soľ. Ak je zmes príliš drobivá, pridáme ešte trošku studenej vody. Prstami cesto uťapkáme do okrúhlej formy (~25cm) a popicháme vidličkou. Dáme do mraziaka aspoň na 30 minút (ale pokojne aj na pár dní).

Zohrejeme rúru na 350F/180C a vychladené cesto pečieme približne 15 min, kým nebude svetlohnedé. Kým sa cesto pečie a chladne, pripravíme brusnicovú plnku. Do malého hrnca dáme brusnice, cukor, pomarančovú kôru a šťavu. Varíme na miernom ohni, až kým brusnice nepopraskajú a nezmäknú na taký lekvár (~10 min). Kým je to ešte teplé, vložíme maslo a necháme rozpustiť. 

V mise trochu rozšľaháme vajíčka a žĺtka a postupne vmiešame brusnicovú zmes. Vrátime všetko do hrnca a varíme ešte ďalších zhruba 10 minút na miernom ohni, kým zhustne a začne bublať. Necháme vychladnúť. Nalejeme na upečené cesto a zarovnáme. Pečieme na 350F/180C ešte 10 minút. 

pozn.: V pôvodnom recepte je, že uvarené brusnice treba rozmixovať a prepasírovať cez jemné sitko, aby sme dostali hladkú tekutinu. Ja som nemala mixér a nechcelo sa mi špiniť sitko (a vyhadzovať to, čo by ostalo). Tak som ich len popučila a nechala tak. Esteticky to síce nie je úplne ono, ale chuťovo žiadna ujma. Tie pekne hladké koláče na poslednom obrázku sú susedkine.

Minimalizovať prekvapenie? (+ Thanksgiving)

Jedna z vecí, ktorá ľuďom v tento covidový rok dosť vadí (aspoň mne teda veľmi), je, že nemôžeme robiť veci, na ktoré sme zvyknutí. Keď trochu preženiem, tak istým spôsobom sme asi vyvinutí tak, že naše mozgy stále bayesovsky vyhodnocujú dianie a robia predpovede, čo bude ďalej a vadí im, keď tieto predpovede nevyjdu. Aj naše správanie má trochu tendenciu ísť v duchu “veď keď budem robiť to, čo ma nezabilo predtým, snáď prežijem aj teraz”.

Zvyky, rutina, rituály, to všetko nám uľahčuje život. Mozog je počítač, ktorý má nejakú kapacitu a ak môže, tak rád siahne po už predpočítanej stratégii (v bežných veciach) a venuje sa zaujímavejším témam. Ale ak sa každú chvíľu menia pravidlá a stále treba zvažovať aj tú istú situáciu v novom kontexte a aj po zvážení predpovede často nevychádzajú, je to frustrujúce. 

Z toho mi tak nejako vychádza, že keď je všetko na nervy, keď ma rozčuľujú nelogické chaotické pravidlá, o ktorých počúvam v slovenských správach (a ktoré sú jedným z dôvodov, prečo tento rok necestujeme na Vianoce na Slovensko), keď sledujem, ako sa vyvíjajú počty prípadov lokálne a globálne a rozmýšľam, ako to ovplyvní naše školy a domácu ponorku… tak trochu pomáha vyrábať si svoju vlastnú domácu rutinu. Nie úplne do takej miery, aby všetko bola nuda, ale aby boli pravidelné opakujúce sa dobré veci, na ktoré sa dá spoľahnúť. (To samozrejme pomáha iba, kým nie je príliš veľká kríza… na také recept zatiaľ nemám. Len mantru, že “aj toto je len fáza, aj toto prejde”.)    

Mierne mimo tému, ale nie úplne: Jeden z takých dobrých zvykov, ktoré sme mali, bolo trávenie sviatkov Vďakyvzdania s kamarátmi. Som tak spomínala, kde a s kým sme boli v tých rokoch, keď sme bývali v Amerike. A toto mi vyšlo:

2007: doma s čínskymi spolu-phd-študentmi
2008: s kamarátmi Slovákmi v Minneapolis
2009: s inými kamarátmi Slovákmi v Metuchene (New Jersey)
2010: ešte s inými kamarátmi Slovákmi v Severnej Karolíne 
2011: po troch rokoch opäť v Minneapolis

Potom pár rokov na Slovensku bez moriaka. A teraz síce opäť v USA, ale cestovať sa veľmi nedá, takže doma. Pozvali sme susedov z domu oproti. Sú zo Sri Lanky, deti spolu chodili minulý školský rok do triedy a teraz sa spolu hrávajú. Pre nich to bol prvý Thanksgiving, takže boli zvedaví, ale ukázalo sa, že večera samotná ich veľmi nenadchla. Zato po dezerte sa zaprášilo.

Thanksgiving (znovu) v Minneapolis

(pred troma rokmi tiež tam)

Keď som písala, ako mi pomáha internet, tak som nešla veľmi do podrobností o tom, že mi priniesol aj nových kamarátov a pomáha ostať v kontakte s tými “starými”. Ale je to tak. A ako dôsledok je potom napríklad výlet na návštevu k niekomu, koho som síce osobne stretla predtým iba raz, ale aj tak mám pocit, že sa poznáme už veľmi dlho a sme (aspoň z mojej strany) “naladené na rovnakú vlnu”.

Ešte raz ďakujem, že sme mohli prísť, veľmi dobre nám to všetkým padlo.

Thanksgiving v Minneapolis

Tak sme si na pár dní oddýchli, vypadli zo sivého Jersey a navštívili časť slovenského obyvateľstva v Minneapolis. Zopár pekných obrázkov tu.

Leteli sme v stredu večer a nestačili sme sa čudovať – letisko takmer prázdne, rady na bezpečnostnú kontrolu žiadne, doleteli sme skoro o hodinu skôr (ale zákon zachovania problémov platí, schytali sme to cestou naspäť). V Minneapolis sme sa nasťahovali k Palinovi, kde už bivakoval aj Marek.

Marek došiel zo Slovenska a vybrali sa s Palinom a Zolom na pred-thanksgivingovú dovolenku do Dominikánskej Republiky, presne do toho hotela, kde sme my boli na svadobnej ceste pred dvoma rokmi (veľa sa tam nezmenilo). Mne len bolo do smiechu, keď som si predstavila, ako oni traja prišli na check-in (do jednej izby) v hoteli, kam zvyčajne chodia zaľúbené páriky. Čo ale mali smolu, počasie im neprialo, takže vôbec nevyzerali na to, že by sa práve vrátili z Karibiku.

Humor a frflanie ich však neopúšťali, takže sme si oboje užili nasledujúce štyri dni. Trošku sme pochodili Minneapolis, St Paul a okolie, trošku sme vymrzli (áno viem, to že bolo mierne pod nulou sa ani zďaleka nechytá na tých -30, ktoré ich čakajú niekedy vo februári, ale nám, kvetinkám z New Yorku, to bolo tak akurát) a na deň vďakyvzdania sme sa (ako sa patrí) obžrali až po uši.

Vtedy sme totiž navštívili rodinku Jakubovie, kde sme okrem skvelej polievky a tradičného moriaka dostali aj krémeše (chystám sa vyskúšať ich aj u nás). Vygúľať sa od nich sme boli schopní až kus po polnoci, takže sme mali dosť času pokecať o radostiach a strastiach vychovávania slovensko-amerických detí. Slovensko-amerických preto, že Táňa a Marián sa pred pár rokmi prisťahovali aj s dvoma deťmi, teraz majú o jedno viac, ale v istom zmysle sú všetky tri Američania. Neviem si veru predstaviť, ako by sa presadili naspäť do slovenských škôl. Zaujímavé je aj to, že rodičia na nich rozprávajú po slovensky, ale odpovede prichádzajú v angličtine. Moja predstava o vychovaní dvojjazyčného krpca začína pokrivkávať.

Celkovo to bol parádny výlet, posledný deň sme mali aj trošku snehu, len škoda toho 4-hodinového meškania lietadla do New Yorku a toho, že sme sa nestretli s Kikou a Feldom. Takéto krátke prázdniny by sme mali robiť každý mesiac.

Thanksgiving

Američania včera oslávili Thanksgiving. A my tak trochu s nimi. Škoda bola, že Mišo musel pracovať, ale moriak nepočká, takže sa piekol aj bez neho. Podobne ako minulý rok, aj tento sme dostali moriaka v obchode za odmenu za nazbierane body a Mišo si vybral skoro desaťkiloveho tučniaka. Povedal, že preto, že som si pozvala spolužiakov, tak aby mu niečo ešte ostalo. Ostalo dosť.

Spolužiakom som povedala, aby prišli niekedy okolo štvrtej-piatej, z čoho mi tak nejako vyšlo, že moriak musí do trúby pred dvanástou (celú noc sa rozmrazoval, aby vôbec bol použiteľný). Ukázalo sa, že to bol dobrý odhad (aj keď nie môj – mal to napísané na obale) a pred šiestou som ho hotového vytiahla.

Spolužiaci prišli, dokonca aj v pohode trafili. Tak vám ich v krátkosti predstavím: Te-Sheng Lin, ktorý chce aby sme ho volali Nelson. Je z Taiwanu a ide sa cez zimné prázdniny ženiť. Keď ale prichádzal do Ameriky ešte nič, tu si to nejako rozmyslel, priateľky sa opýtal mailom a teraz diaľkovo organizuje svadbu. Shengbin Wang (hnedé tričko, stránku síce má, ale zatiaľ prázdnu), Peixin Zhang, ktorý sa pre zmenu poponáhľal a priateľku si našiel tu (to je tá kočka na obrázkoch) a Zhi Liang, ktorý sa vždy usmieva ako slniečko od ucha k uchu (modrá vesta).

Ak sa vám zdá, že je to nejaká presilovka číňanov, je to tým, že američanov som ani nepozývala, lebo tí oslavujú so svojimi rodinami, Andryi z Ukrajiny dostal pozvanie od ukrajinského profesora a dával vďaku tam a Rudrani z Indie sa asi nechcelo prísť. Koniec koncov, bolo nás tak akurát vzhľadom na počet stoličiek, ktoré máme.

Ostala som čumieť, keď prišli, lebo na mňa všetci vybalili darčeky. Dostala som dve krabičky zeleného čaju, maskotov budúcoročných olympijských hier, dračie tienidlo na sviečku a potom dve veci, ktoré ma dorazili. Jedno bol nakreslený obrázok ako servírujem moriaka. Ak sa vám podoba ani farba vlasov nezdá, môžem vás ubezpečiť, že na tom obrázku som naozaj ja. Pozná sa to podľa toho slona. Toho som dostala ešte na narodeniny a mám ho pripnutého na batohu, ktorý nosím do školy. Zhimu sa na mne asi zdajú žlté vlasy a slon ako poznávacie znamenie.

A tá druhá vec bol čaj pu-erh, ale nie v čajovej krabičke, ale zlisovaný do disku a zabalený v papieri. Takého disky sa kedysi v Číne dokonca používali ako platidlo. Tento poslal Xing Zhong (ďalší spolužiak), že ďakuje za pozvanie, ale že nemohol prísť. Sa mu chystám poďakovať v pondelok, ale som sa im snažila vysvetliť, že pozvanie neznamená, že musia doniesť darčeky (či prídu, či neprídu), ale neviem, či úspešne.

Párty sa vydarila, z moriaka výdatne odbudlo, cookies im zachutili tak, že si kopu nabalili aj so sebou a zakončili sme to chladnou prechádzkou k Hudson River, kde si všetci fotili panorámu Manhattanu – také predsa len v Harrisone nemajú.

A čo nasleduje po Thanksgivingu? No predsa Black Friday. To znamená brutálene akcie v obchodoch… a ešte brutálnejší nátresk. Aj som sa vybrala pozrieť jedného nákupného centra, ale minula som necelých $20 – a aj to nie na oblečenie alebo elektroniku ako väčšina ľudí, ale na vešiak do kúpeľne. Ale aj keď bol Thanksgiving viac čínsky ako americký a dnešok na americké pomery málo nákupný, mne sa páčilo. Som len zvedavá, do kedy budeme teraz jesť toho moriaka.