Na narodeniny som dostala dva lístky. Svokrovci prišli pomôcť krpcov navečerať a dať spať a my sme s Mišom išli minulú sobotu na zimný štadión, kde bolo ich žilinské vystúpenie. Prišli sme nepripravení (= bez deky alebo vankúšov), odišli (v priemere) mierne sklamaní.
Mišo povedal, že je rád, že to videl, lebo bol zvedavý, ale až tak ho to nenadchlo a nerozumie, prečo sú takí slávni. Lúčnica by s lepším marketingom mohla byť rovnako populárna.
Ja… no takto. Nemôžem povedať, že by som niekedy stepovala. Ale mala som už obuté topánky s plieškami, vedela som pár krokov, videla som dobrý step zblízka. A okrem toho mám jednu hmlistú nostalgickú spomienku na neskorú noc/skoré ráno v Amerike ešte ako výmenná študentka na strednej škole, keď som pozerala na videu pôvodnú verziu Lord of the Dance s Michaelom Flatleym. To len na vysvetlenie odkiaľ sa vôbec vzal môj záujem a s akými očakávaniami som išla.
A minulý víkend som potom videla túto show:
http://www.youtube.com/watch?v=m7P28_3pWX4Stepovanie sa mi páčilo. Sedeli sme blízko, mohla som sa im dívať priamo na nohy a nie na veľkoplošné obrazovky.
Ale tá show samotná? Tá sa mi nepáčila. Dobre, rozumiem, nemôžu dlhé roky po sebe vystupovať stále s tým istým. A nové programy musia robiť tak, aby sa páčili širokým masám. Ale oni navliekli chlapov do vojenských mundúrov, dali im na hlavy masky a la Darth Vader. Ja som neprišla pozerať pochodovanie, ale tanec. A ženy? No skúste hádať. Tie kostýmy na stepovanie nikdy nemali dlhé sukne a aj ja sa rada pozeriem na pekné nohy (a pekné telá)… Ale keď si v rámci jedného čísla strhli šaty a ďalej stepovali (za hvizdov z hľadiska) v podprsenkách a nohavičkách, to mi vadilo. A obtiahnuté lesklé trikoty s odtlačkami dlaní na prsníku a zadku… Aby sme sa nebodaj nesústredili na to, ako vedia kočky dobre tancovať a stepovať.
A ešte huslistky (v lesklých minišatách, ako inak) boli dobré.
One comment