Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)
Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.
Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.)
A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned.