Z Tatier sme zamierili na východ. Ubytovali sme sa v rodinnom dome v Stakčíne (výhody: vybavená kuchyňa s chladničkou, práčka, v ktorej sme mohli… nooo nie úplne že oprať, nazvime to prepláchať svoje veci spotené za týždeň turistiky, milá domáca, ktorá nám nechala aj misu svojej dopestovanej zeleniny, dobrá poloha na jeden výlet do Polonín, druhý do Vihorlatu… nevýhody (hlavne z Mišovho pohľadu): pavúky, veľké pavúky…).
Stakčín má: tank v parku, dvojjazyčné nápisy, riečku Cirochu, nové cyklotrasy, pravoslávny kostol a tri cintoríny: aktuálny s ovocným sadom, veľký z prvej svetovej vojny a malý židovský pod lesom.
Na výlet do Polonín sme zaparkovali v Novej Sedlici – najvýchodnejšej obci na Slovensku. Parkovné 7eur na deň sa platí cez sms (hocikde v dedine zastanete), lebo domácich prestalo baviť vynášať smeti po turistoch, ktorých sa sem za deň príde odfotiť aj toľko, koľko je domácich. Chodia nielen kvôli tomu, že najvýchodnejšia dedina, ale aj kvôli tomu, že v nej má domček deduško Večerníček. Aj my sme boli pozrieť, ale nebol doma (do večera sme nepočkali).
Z Novej Sedlice sme išli pralesom Stužica na vrch Kremenec na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici. Kúsok sme išli “po čiare” (vidno nebolo nič, ale Mišo tvrdí, že strážená je asi celkom dobre) a na hraničnom bode sme stretli kopu Poliakov. Zo Slovenska sme boli len my a ešte jedna partia, z Ukrajiny nikto. Potom ešte chvíľu po slovensko-poľskej hranici na západ (tam sme tiež stretávali len Poliakov) a naspäť do Novej Sedlice.
Výhľadov nebolo veľa (nadmorská výška o kilometer nižšia, ako sme sa pohybovali v Tatrách), ale zato stromov áno. Stráži a chráni ich vraj Ded Beskyd (ten mal kde-tu aj drevené sochy), ktorý sa po lese prechádza (ako Krakonoš po Krkonošiach) a vyhubuje vám, ak nechávate smeti alebo otravujete zvieratá.
Cestou naspäť sme sa ešte zastavili v záhrade miniatúrnych drevených kostolíkov v dedinke Ulíč. Tá bola veľmi pekne urobená.
Nasledujúci deň sme išli na výlet do Vihorlatu k Morskému oku. Parkovali sme pri kúpalisku Barnova rika (nepýtajte sa ma, neviem) v dedine Zemplínske Hámre a na túru motivovali deti tým, že veď keď sa vrátime, tak ideme rovno do bazéna. Veľmi to nezaberalo, takže šomrania bolo dosť, ale nakoniec sme to zvládli a kúpalisko bolo síce malé ale fajn.
S Mišom sme sa zhodli, že aj nám už lesnatej turistiky stačilo. Keď sme sitakto sme si overili, že na východe teda predsalen niečo je, tak sme sa obrátili a nasmerovali si to späť na západ.