Znovu sme mrzli na námestí. Tentoraz bola naozaj zima.
Ako prvý rozprával otec Jána Kuciaka. Bez papiera, bez burcovania, jednoducho, pokojne… drsne. (Tu je s ním nedávny rozhovor v podobnom štýle.) Ani jeho to už nebaví. Ale nesmieme nerobiť nič.
Šanca je tu vždy. Keď bude dostatok ľudí, musí sa niečo pohnúť.
Rozprával aj maliar Stano Lajda, ktorý prečítal kúsok z prejavu, ktorý mal pred siedmymi rokmi, týždeň po vraždách, sadlo aj dnes, vpodstate si nemusel chystať vôbec nič nové.
Rozprával aj Nikita Slovák, ktorý sa inšpiroval Lajdom, a rozhorčoval nad tým, že keď ho v 89. na balkóne hotela Slovakia počas prejavu fotil ten istý fotograf ako dnes, nemyslel si, že sa aj po 35-tich rokoch bude prihovárať protestujúcim.
Hymna na záver tentokrát v sprievode harfy. Netuším, ako harfistovi nezamrzli prsty.