Cestou domov sme sa na pár dní zastavili v Štokholme.
Jedno doobedie sme sa plavili po archipelagu, ale tento výlet na nás nespravil veľký dojem (príliš veľa ľudí na lodi, sprievodkyni nebolo veľmi rozumieť…). Viac sa nám páčila návšteva Vasa múzea. Majú tam originál loď, ktorá sa potopila v prístave hneď po vyplávaní (príliš úzka a zle vybalansovaná) a po vyše 300 rokoch ju vytiahli.
Boli sme pozrieť kráľovský palác, kde sme natrafili aj na striedanie stráží s minikoncertom pochodujúcej kapely (hrali aj Abbu). Prechádzka v uličkách starého mesta bola tiež fajn a výborné bolo vikingské múzeum – tam sa dalo všeličo ošahať a dobovo oblečení Vikingovia-sprievodcovia rozprávali historky zo svojich výprav a života (Jeden Kiku vystrašil, keď sa jej hlbokým hlasom spýtal, či má so sebou nejaké striebro. Odpovedala, že nie, on pokrútil hlavou, veľavýznamne sa na ňu pozrel a poprial jej, že teda veľa šťastia tam ďalej…)
Nobelove centrum na prízemí historickej budovy kráľovskej akadémie vied mládež nezaujalo. Ale celkom sa im pozdávalo, keď sme si kúpili 75-minútový lístok na metro a nechali si od ChatGPT navrhnúť trasu po najzaujímavejších zastávkach. Každá bola iná a samozrejme nevyhli sme sa porovnávaniu s tými newyorskými.
Kika chcela ísť podobne ako v Osle, do šachového pubu, ale ten v Štokholme nepúšťal mládež ani v skorých hodinách. Preto ju veľmi potešilo, keď sme pri večernej prechádzke v jednom parku natrafili na miestnych, ako hrajú šach – aj na stoloch, aj na veľkej záhradnej šachovnici. Museli sme tam potom chodiť každý večer.
Dvakrát sme boli aj na švédske guľky, ale zhodnotili sme, že viac sme sa stravovali ázijsky ako švédsky. To je výhoda veľkého mesta, že sa v ňom dajú násť chute z rôznych kútov sveta. Ale celkovo – viac ľudí, viac smetí, viac agresívnych šoférov… keby som si mala vybrať, tak si vyberám Oslo.







































