Víkendové surfovanie

Slovenka žijúca v Belgicku, u ktorej som an jeseň pár dní bývala počas konferencie, Marta Gal, organizuje v máji cykloakciu Aby sa deti rodili s láskou.

Gabriel’s Horn – má nekonečný povrch ale konečný objem

prečo UPS dodávky neodbočujú doľava

UPS engineers found that left-hand turns were a major drag on efficiency. Turning against traffic resulted in long waits in left-hand turn lanes that wasted time and fuel, and it also led to a disproportionate number of accidents. By mapping out routes that involved ”a series of right-hand loops,” UPS improved profits and safety while touting their catchy, environmentally friendly policy.

Smithsonian – najlepšie fotky roka

So you think you’re smarter than a CIA agent?

For the past three years, Rich and 3,000 other average people have been quietly making probability estimates about everything from Venezuelan gas subsidies to North Korean politics as part of the Good Judgment Project, an experiment put together by three well-known psychologists and some people inside the intelligence community.

According to one report, the predictions made by the Good Judgment Project are often better even than intelligence analysts with access to classified information, and many of the people involved in the project have been astonished by its success at making accurate predictions.

The wisdom of crowds is a concept first discovered by the British statistician Francis Galton in 1906. Galton was at a fair where about 800 people had tried to guess the weight of a dead ox in a competition. After the prize was awarded, Galton collected all the guesses so he could figure out how far off the mark the average guess was. It turned out that most of the guesses were really bad — way too high or way too low. But when Galton averaged them together, he was shocked: The dead ox weighed 1,198 pounds. The crowd’s average: 1,197.

detailné kreslenie:

YouTube Preview Image

list of generic and genericized trademarks – heroin, videotape, escalator…

Víkendové surfovanie

vtipné video o expertoch

YouTube Preview Image

o reklamách na spodnú bielizeň

the daily routines of geniuses

A workspace with minimal distractions. Jane Austen asked that a certain squeaky hinge never be oiled, so that she always had a warning when someone was approaching the room where she wrote. William Faulkner, lacking a lock on his study door, just detached the doorknob and brought it into the room with him — something of which today’s cubicle worker can only dream.  Mark Twain’s family knew better than to breach his study door — if they needed him, they’d blow a horn to draw him out. Graham Greene went even further, renting a secret office; only his wife knew the address or telephone number. Distracted more by the view out his window than interruptions, if N.C. Wyeth was having trouble focusing, he’d tape a piece of cardboard to his glasses as a sort of blinder.

street art

o Wall Street a high-frequency trading

Denník Anny Frankovej

diaryTáto kniha ma vo viacerých ohľadoch prekvapila.

- Prekvapilo ma, že sa skrývali v Amsterdame. Mala som predstavu, že to bolo niekde v Nemecku.

- Prekvapilo ma, ako dlho sa skrývali – 2 roky.

- Prekvapilo ma, kde sa skrývali. Toto nebola nejaká diera vyhrabaná pod skriňou. Ale relatívne funkčný a pomerne veľký súbor miestností. (Neprekvapilo ma, že mali pomoc zvonku. Bez toho by to asi naozaj nešlo.)

- Prekvapilo ma, že sa to celkom dalo čítať. Áno, miestami sú to síce sentimentálne a/alebo naivné výlevy, ale pomerne často sú to zaujímavé postrehy o ľuďoch a situáciách.

- Prekvapilo ma, že ešte aj v takejto knihe sa človek dočíta niečo aj na feministické tému a o to mi nedá nepodeliť sa (píše 14-ročné dievča v roku 1944):

Jednou z mnohých otázok, ktoré ma často vnútorne znepokojujú, je to, prečo mala kedysi u národov žena oveľa nižšie postavenie ako muž, a prečo ho má často dodnes. Každý môže povedať, že je to nespravodlivé, ale mne to nestačí, rada by som poznala príčinu tejto veľkej nespravodlivosti!

Možno predpokladať, že muž od samého začiatku vládol nad ženou vďaka svojej väčšej telesnej sile; muž, ktorý zará­ba, muž, ktorý plodí deti, muž, ktorý všetko smie… Bolo hlú­pe od všetkých tých žien, že donedávna svoj osud znášali bez slova, lebo čím viac storočí to pravidlo prežívalo, tým sil­nejšie sa zakoreňovalo. Našťastie sa ženám v školách, v prá­ci a vďaka vývinu trochu otvorili oči. V mnohých krajinách získali rovnoprávnosť; mnohí ľudia, najmä ženy, ale aj muži pochopili, aké zvrátené bolo dlhý čas takéto rozdelenie vo svete, a moderné ženy požadujú právo na svoju úplnú ne­závislosť!

Ale to nie je všetko, ženy si musia vybojovať aj uznanie! Vo všeobecnosti sa vo všetkých častiach sveta veľmi vysoko uzná­va muž, tak prečo by nemali na prvom mieste zo všetkých uznávať ženu? Ľudia si uctievajú a oslavujú vojakov a vojno­vých hrdinov, objaviteľov zahŕňajú nehynúcou slávou, modlia sa k mučeníkom, no aká časť ľudstva sa díva na ženu rovnako ako na vojaka?

V knihe Bojovníci so smrťou je niečo, čo ma veľmi upútalo, píše sa tam totiž zhruba to, že ženy vo všeobecnosti už len vďaka tomu, že rodia deti, prekonávajú viac bolestí, chorôb a biedy než akýkoľvek vojnový hrdina. A čoho sa dočká žena, keď úspešne zvládne všetky tieto bolesti? Odstrčia ju do kúta, akoby bola od narodenia zmrzačená, veľmi rýchlo jej presta­nú patriť jej vlastné deti, stratí sa jej krása.

Babies Born Better

Na konferencii v Belgicku som sa na jeseň zoznámila s profesorkou Soo Downe, ktorá je zapojená do projektu iresearch4birth.eu.

YouTube Preview Image

Zbierajú teraz na výskumné účely anonymné údaje o starostlivosti o ženu počas pôrodu v rôznych krajinách Európy. Ak ste mali v posledných piatich rokoch bábätko (v Európe), vyplňte, prosím tento krátky dotazník (v slovenčine). Preklad zabezpečilo OZ Ženské kruhy a ku koncu marca dotazník vyplnilo takmer 400 sloveniek (celkovo okolo 7000 matiek z celej Európy).

Výsledky a porovnania budú priebežne zverejňované na stránke projektu. Ďakujeme.

Najväčší knižní hrdinovia, slovenské poviedky… stále to isté

Nedávno som mala dohodnuté v meste jedno stretnutie a podarilo sa mi prísť na miesto určenia asi o štvrť hodinu skôr. Vzhľadom na to, že stretnutie malo byť len kúštik od čerstvo presťahovaného žilinského Artfora, tak je asi jasné, kde som strávila tých 15 minút. A keďže na nejaké veľké hĺbanie nebol čas, okukovala som to, čo mali porozkladané vo výkladoch. Poviedka 2013 – zborník víťazných prác minulého ročníka. Útla knižočka. Kúpila, prečítala.

Do 17. ročníka literárnej súťaže bolo prijatých 214 prác, ktoré napísalo 105 autoriek (49%), 108 autorov (51%) a jeden anonym.

Tie ocenené? 9 autorov, 1 autorka. O kom píšu? Okrem tej jednej autorky, všetko o chlapoch (a o jednej muche). Ženy sú v tých lepších prípadoch vedľajšie postavy, v tých horších kulisy, alebo tam vôbec nie sú.

Okrem toho ešte jeden postreh – vo viac ako polovici z tých poviedok sú nadávky. A nie ako citoslovcia, ale ako podstatné a prídavné mená. Nutný disclaimer – ja nie som proti nadávkam, aj ich sama z úst vypúšťam, myslím si, že v jazyku majú svoje miesto. Ale nie tam, kde sa z nich stávajú “placeholdre” za to, čo nevieme povedať inak.

Normálne mám chuť (keby sa tak cez leto ešte našiel čas) im tam nejakú poviedku poslať, že aha, aj iné sa dá písať. Ale na druhú stranu, čo ak to je zhruba to, čo si povedalo tých 104 nevybraných autoriek už minulý rok?

Koniec prvého dejstva, začiatok druhého.

Po svoje knižné úlovky si, okrem Artfora, chodím aj na bookdepository.com a martinus.sk (nie rovným dielom). A práve z Martinus-u mi začiatkom marca prišla správa o súťaži. Hľadá sa najväčší knižný hrdina všetkých čias. Podčiarkujem hrdina, nie postava. Nominovaní? 11 mužských, 5 ženských postáv (Anna Shirley, Pipi dlhá pančucha, slečna Marplová, Lisbeth Salander a Jane Eyre).

Hrdinovia

Čitatelia hlasujú v dueloch, vyzerá, že Harry Potter to vyhrá. Ako fajn, aj ja som ho čítala, čítala s nadšením, ale celkovo? Zase raz vidno ten nepomer už pred začatím hlasovania a všeobecne v tom, že o kom ľudia čítajú (a o kom sa píše).

Mne to proste nedá. Tak ako za každým Euklidom, Einsteinom, Pasteurom alebo Crickom vidím ženu, ktorá žila niekde na svete, bola v niečom porovnateľne dobrá, ale nedostala tú príležitosť a podporu, aby sa o nej raz dozvedel celý svet (a nejde ani tak o jej slávu ale o tú takmer polovicu objavov, o ktoré sme buď prišli, alebo dorazili oneskorene), tak na každého Pottera a Gumpa pripadá knižná postava, žena, dievča, o ktorej nikto nenapísal, alebo ak aj napísal, tak sa o nej masy nedozvedeli. To je to, z čoho mi je smutno.

Same old, same old.

Víkendové surfovanie

Out of Body: Reading Gender Through “Women’s Fiction”

After The Way Things Are, I began to search the shelves of the local used book stores for more Virago Modern Classics. At one of the shops on Division Street, I found a peculiarity in the shelving system: there was a section labeled CLASSICS, and a separate section labeled OLDER FICTION. Most of the authors in the Classics section were men, with a few well-known women thrown in—Jane Austen, George Eliot, the Brontës, Virginia Woolf. The Virago Modern Classics were shelved in the OLDER FICTION section.

I asked Dick, the owner, about this peculiar arrangement. Why, for example, was William Faulkner (the Nobel Prize winner in 1949) shelved among the Classics, but Ellen Glasgow (the Pulitzer Prize winner in 1942) shelved among Older Fiction? Was it that men became classics and women just became old? Or, not to make a gender issue out of it, why was Virginia Woolf a Classic, but May Sinclair, who first applied the term “stream of consciousness” to fiction, simply Older?

As a young stay-at-home father, I gravitated toward Virago Modern Classics because they illuminated the ordinary domestic life to which I was growing accustomed, without becoming sentimental or losing sight of the broader human concerns and higher aspirations of their female characters. For most of the history of the English novel, writing was one of the only occupations open to women, one of the only ways in which they could make their voices heard outside the nursery and the kitchen. Their writing can’t help but express the immense gulf between the expansiveness of their imaginations and the apparent narrowness of the sphere to which they were traditionally confined. But being confined to that sphere, the sphere of domesticity, they also couldn’t help looking around and seeing some of its homely significance. They couldn’t help seeing that this world of messy children and dirty floors, of broken cookers and tight household finances, was also the real world. More real, perhaps, than anything else.

Astronómovia našli gravitačné vlny, ktoré podporujú teóriu o Veľkom tresku. Jeden z členov tímu, ktorému sa ich podarilo namerať, išiel o nich neohlásený povedať jednému z teoretikov, ktorý ich pred tridsiatimi rokmi predpovedal. Video z tohto stretnutia je výborné:

YouTube Preview Image

o topánkach pre bežcov – staré, ale zaujímavé

Surreptitiously, Mimura made soles of two slightly different thicknesses, to compensate for the fact that Takahashi’s left leg was eight millimeters — about a third of an inch — longer than her right leg. She had tried a pair of the uneven soles before the Sydney Olympics, but felt uncomfortable.

Still, Mimura felt Takahashi needed such shoes to win and to avoid a recurrence of pain caused by the disparity in her legs. Without Takahashi’s knowledge, Mimura gave her the uneven soles, then wrote a letter of resignation, in case she failed to win gold.

“I decided to take full responsibility because I made this pair against her wishes,” Mimura said of the letter. “I didn’t have to hand it over. It’s still in my desk.”

A year later, Kastor got a first-hand look at the precision of Mimura’s work. She met him for a fitting during the 2001 world track championships in Edmonton, Alberta. Using a tape measure, Mimura spent 20 minutes measuring her feet, Kastor said, including the length and circumference of each toe, the width of her heel, the length of her Achilles’ tendon and the width of her foot at six or seven spots.

“I didn’t know you could get that many measurements for a foot,” Kastor said. “But the shoes he made fit like a glove.”

what if what if was a book? - raz si ju budem musieť zohnať

fotky z Mišových výletov v Rumunsku počas poslednej služobky tu a tu

Opekačka pod Brodniankou

Dopravný podnik mesta Žiliny má na svojej stránke tipy na výlety do okolia. Vyskúšali sme dnes hneď ten prvý, objavili nové miesto na opekačku a užili sme si slniečko. Najmladší účastník výpravy mal len pár mesiacov a do sedla sa nechal vyviesť vo vlastnom vozidle. Kika všetkých ponúkala ovocnou “bublinovkou”, ktorú som včera večer napiekla. Jediné mínus bolo, že Kubo celý víkend teplotoval, takže naši chlapi to celé presedeli doma.

Mayim Bialik o kojení

Mayim Bialik, ktorá mimochodom aj v skutočnom živote má PhD v neuroscience, hrá Amy v seriáli Big Bang Theory. Tu je s ňou jedno fajn interview a komentár k tomu, že počas jazdy v newyorskom metre kojila syna, ktorý už nie je úplne malé bábätko:

What I like to point out is that was the best way for that subway ride to be pleasant for everyone.

Surfovanie

oneskorene ale predsa…

Víkend sme mali s deckami dobrý, ale rozlietaný (Mišo je už vyše týždňa na návsteve u Drakulu a ešte chvíľu bude… ) a ku počítaču som sa síce včera večer dostala a dokonca som pri ňom sedela (dlhšie, ako by mi bolo milé, zabalila som to niekedy pred druhou), ale na linky času nezvýšilo. Takže dnes:

Už nejakých pár týždňov chodím na skupinové cvičenia BodyBeat Workout, ktoré trochu pripomínajú ten kickbox, na ktorý sme chodili v Hobokene. Tréner je namakaný, občas sa takto vešia po tyčiach:

jakubale na túto Ukrajinku sa nechytá:

YouTube Preview Image

Minulý týždeň som spomenula hru 2048. Ukazuje sa, že odnože sa kopia ako na bežiacom páse. Zaujala ma Fibonacci verzia 2584, ale bude musieť počkať, lebo teraz sa všeličo nakopilo a je mi jasné, že keď sa do nej pustím, tak som zase na pár hodín odpísaná…

dotankoch.sk – štatistiky o slovenských poslancoch

netradičné interview s Barakom Obamom (a čo na to povedal Stephen Colbert)

on being cared for

The problematic portrayal given by the patriachry and internalized by all of us (to different extents) is that women NEED to be cared for, can’t take care of themselves, depend on men for strength. Princesses need to be saved by knights, Katherine Heigel nees to be saved by whoever that guy with dimples is, and so on and so forth. The problematic reality is that women are caretakers, for children, spouses, their own parents, the children of others, etc. and that is most often in ADDITION to the work they do that the market recognizes as ‘valuable.’  So you can’t take care of yourself (read: need a man to do it for you) but have the responsibility to care for everyone else around you (with no compensation and often without recognition). And while this obviously makes no sense when I write it out that way, we all accept it and play into it to different degrees. This weird contradiction is met with the additional and very strange expectation that women who identify as feminists cannot have a male partner on whom they rely lest they have nullified their feminism membership.

ďalší ročník hodnotenia slovenských pôrodníc

HRIC Prípadová štúdia: Slovensko

Toto je case study, ktorú som na jeseň posielala Human Rights in Childbirth:

Tri najväčšie problémy Slovenského pôrodného systému sú

1. porušovanie ľudských práv žien a detí pred pôrodom, počas pôrodu a v šestonedelí
2. používanie rutinných a/alebo škodlivých intervencií počas starostlivosti o tehotné a rodiace ženy a ich deti
3. normalizácia násilia na ženách a deťoch – vrátane skreslenej verejnej mienky o tom, čo je “normálne”

Prakticky všetky pôrody na Slovensku prebiehajú v nemocnici pod dohľadom lekára-pôrodníka. Napriek tomu, že podľa platnej legislatívy môžu pôrodné asistentky samostatne odvádzať fyziologické pôrody (v nemocničnom prostredí), v praxi sa tak deje len veľmi zriedka. Väčšinou asistujú lekárom a laická verejnosť ich obyčajne považuje za zdravotné sestry. Napriek tomu, že Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby pri nekomplikovanom tehotenstve poskytovali starostlivosť pôrodné asistentky, v našej krajine sa k nim ženy veľmi zriedka dostanú, aj v prípadoch, keď sa o to aktívne snažia. Dôvody, prečo je to tak, sú:

  • primárna starostlivosť poskytovaná pôrodnými asistentkami u nás neexistuje.
  • rozpor medzi teoretickými a praktickými kompetenciami pôrodných asistentiek
  • nedostatočná atraktivita tejto profesie (či už finančná alebo spoločenská)

Porušovanie ľudských práv

Ženám tak ostáva jediná možnosť – rodiť v nemocniciach s pôrodníkom. Často prichádzajú k pôrodom so svojimi pôrodným plánmi alebo pôrodnými želaniami, ktoré sú niekedy dopredu odsúhlasené, ale častejšie značne zredukované primármi pôrodníckych a novorodeneckých oddelení. Napriek týmto plánom, ženy nie sú rešpektované a často sú dokonca zneužívané. Nie je zriedkavé stretnúť sa v slovenských pôrodniciach s

  • fyzickým násilím (Kristellerova expresia, zašívanie bez anestézy, rutinný nástrih hrádze, manuálne rozťahovanie krčka maternice bez zdravotnej indikácie na urýchlenie pôrodu …)
  • chýbajúcim informovaným súhlasom (ženy sú informované, že nemôžu odmietnuť intervencie, lekárske zásahy sú vykonané aj keď ich ženy odmietli, súhlas je získaný pod nátlakom alebo po poskytnutí nepravdivých informácií; informovaný súhlas nie je správne získaný pred sterilizáciou…)
  • s tým, že nie je rešpektované súkromie a intimita (aj fyzicky, aj čo sa týka osobných informácií)
  • s psychologickým a emocionálnym zneužívaním (smiech na účet ženy, manipulácia, vyhrážanie sa, nerešpektujúce správanie…)
  • so separáciou zdravých matiek a ich zdravých detí (rutinné odsávanie, kontroly, balenie detí; matky často nevidia svoje zdravé deti celé hodiny po narodení)
  • a inými škodlivými praktikami.

Celkovo, za všetkými týmito porušeniami práv vidíme zakorenené a rozšírené správanie väčšiny slovenských zdravotníckych pracovníkov: akonáhle rodiaca žena prekročí prah pôrodnice, správajú sa, akoby jej telo a pôrodný proces boli ich vlastníctvom (napríklad je bežné dotýkať sa, vykonávať vaginálne vyšetrenia a iné procedúry na rodiacej žene bez akejkoľvek snahy dopredu si vypýtať súhlas alebo aspoň slovne oznámiť zámer). Toto správanie je tak zakorenené, že sa väčšinou deje automaticky a je považované za normálne aj z pohľadu zdravotníkov aj z pohľadu mnohých rodiacich žien.

Niektoré ženy, ktoré chcú aktívne chrániť svoje práva, sa rozhodnú pre pôrod v zahraničí. Vidíme napríklad rastúci trend v západnej časti Slovenska, kde ženy chodia rodiť na kliniku v rakúskom Hainburgu alebo do českých nemocníc, ktoré sú blízko hraníc a sú známe prirodzenejším prístupom k pôrodom. Toto je, samozrejme, rozhodnutie iba privilegovanej skupiny žien, ktoré si to môžu finančne aj logisticky dovoliť.

Iná skupina žien, keď cíti, že nemá inú možnosť, sa rozhodne pre pôrod doma. Toto nie je ideálne rozhodnutie obzvlášť vzhľadom na spomínanú chýbajúcu starostlivosť pôrodných asistentiek v domácom prostredí a chýbajúce protokoly pre prípady, keď je potrebný transfer do nemocnice. Toto všetko by malo vyvolať vážne zamyslenie a zmeny nielen v slovenských nemocniciach ale aj vo verejnej mienke.

Škodlivé/rutinné intervencie

Vo všeobecnosti je postup slovenského zdravotníctva smerom k starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch veľmi pomalý. Spomenieme len niektoré príklady:

Chýba včasný bonding – novorodencov položia matkám na hruď len na malú chvíľku (ak vôbec) a potom ich rýchlo berú preč aj v prípadoch, že matky chcú mať svoje deti pri sebe a napriek tomu, že stále sa ukazuje viac a viac dôkazov, že kontakt koža na kožu po pôrode je prospešný aj pre matku aj pre dieťa.

Nástrihy hrádze – Slovenskí pôrodníci stále tvrdia, že nástrih hrádzu chráni a zabraňuje neskorším problémom s únikom moču a stolice. Sú nemocnice, ktoré majú vyše 90% mieru nástrihov; priemer je 67% (svetová zdravotnícka organizácia odporúča 10%, Slovenské dáta sú z Regionálnej analýzy Slovenských pôrodníc za rok 2011).

Zvyšovanie počtu cisárskych rezov – Podiel pôrodov cisárskym rezom síce nie je v absolútnych číslach taký vysoký, ako v niektorých iných krajinách sveta (Grácko, Brazília), ale rýchlo stúpa – z 19.2 % v roku 2004 na 29.4% v roku 2010, čo je najväčší nárast za toto obdobie zo všetkých krajín Európskej únie (zdroj: EU 2010 Peristat report).

Ak zvážime tieto dve intervencie spolu, žena rodiaca na Slovensku má len veľmi malú šancu, že z nemocnice odíde bez chirurgického zákroku.

epi a cs

Smerovanie k zdravotnej starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch je navyše komplikované faktom, že zber a reportovanie dát je veľmi problematické. Nemáme niektoré základné údaje na úrovni pôrodníc a aj poskytnuté dáta sú často nepresné. To sa premieta aj v správe Europeristat 2010, kde veľa ukazovateľov za Slovensko chýba.

Normalizácia násilia

V predchádzajúcich dvoch častiach sme sa zaoberali tým, čo sa deje za dverami pôrodníc, ale problém je aj mimo nich. V slovenskej spoločnosti panuje názor, že pôrod ako taký je nepríjemná a bolestivá záležitosť, že trvá pár hodín a čo sa za tých pár hodín stane, treba pretrpieť a rýchlo na to zabudnúť.

Takže keď ženy odchádzajú z pôrodníc, vedia, že niečo nie je v poriadku. Ale spoločnosť im povie, že takto to chodí. Ich jazvy po cisárskych rezoch a nástrihoch môžu chvíľu bolieť, ale majú zdravé dieťa a za to majú byť vďačné. Takýmto spôsobom sa zlá situácia normalizuje a je veľmi ťažké ju zmeniť.

Prípad pani Jany

Aj v prípadoch, keď je jasné, že niekomu sa ublížilo, je veľký problém s tým niečo urobiť.

Prvé dieťa pani Jany (meno je zmenené) sa narodilo cisárskym rezom. Druhé porodila vaginálne pred dvoma rokmi. Tento druhý pôrod bol rýchly, bez komplikácií a zdravotníci aj tak použili Kristellerovu expresiu (silný tlak na brucho). Pani Jana má fotky modrín, ktoré jej po zákroku ostali, nafotené hneď po pôrode. Lekárka vykonala aj nástrih hrádze bez informovaného súhlasu a zašívanie bolo bez dostatočnej anestézy napriek aktívnym protestom matky.

Pani Jana podala sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Úrad jej sťažnosť zamietol s tvrdením, že poskytnutá zdravotná starostlivosť bola podľa zdravotnej dokumentácie a písomných výpovedí zdravotníkov v poriadku. Odvolala sa a doplnila odvolanie konkrétnymi otázkami týkajúcimi sa informovaného súhlasu a práva na odmietnutie zdravotnej starostlivosti. Sťažnosť bola opäť zamietnutá, bez možnosti ďalšieho odvolania a jej otázky ostali bez odpovedí.

A ona je len jedna z mnohých.

Potreba zmeny

Súčasná situácia v slovenskom pôrodníctve je neakceptovateľná aj z pohľadu starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch (evidence based medicine), aj z pohľadu rešpektovania ľudských práv.

Je pravda, že čoraz viac tehotných žien sa informuje aj prirodzenom pôrode, o svojich právach a aktívne si žiadajú rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť. Aj informácie o prístupe založenom na vedeckých poznatkoch sú omnoho dostupnejšie ako ešte pred pár rokmi – aj vďaka neziskových organizáciám, ako je tá naša, alebo Slovenské duly a Mamila.

Avšak, ako vidno aj podľa posledných vyjadrení Ministerstva zdravotníctva (v tlačených médiách a odpovediach na jednotlivé žiadosti žien), Slovenská vláda neakceptovala rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, že žena má právo zvoliť si okolnosti svojho pôrodu: “MZ SR v najbližšom období neplánuje legislatívne opatrenia umožňujúce odvádzanie pôrodov v domácom prostredí, avšak je pripravené na vecnú a odbornú diskusiu, ktorá by mala smerovať k vytvoreniu podmienok optimálneho prostredia v zdravotníckych zariadeniach a humanizácii starostlivosti pri pôrode. Ak sa žena rozhodne pre plánovaný pôrod v jej prirodzenom sociálnom prostredí a odrodí sama alebo v prítomnosti inej osoby je to jej slobodné rozhodnutie s plnou trestnoprávnou zodpovednosťou.”

Ešte máme pred sebou veľa práce.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...