Autor Iva, January 25, 2012 Včera večer, u nás doma. Drobci už spia, my pozeráme štvrtú sériu seriálu The Big Bang Theory*. Howard ide požiadať Bernadette, aby si ho zobrala. Sheldon, Amy, Leonard, Penny, Pria a Raj sa pozerajú.
Ja: Už viem, čo mi na tom vadí.
On: Na čom?
Ja: Pamätáš ešte na našich intrákoch v Mlynskej, keď raz taký chalan s papierikom v ruke obehával celé Áčko** a poprosil nás všetkých, aby sme v danú hodinu zhasli, okrem izieb, na ktoré doniesol sviečky (teda, tie mali zhasnúť tiež, ale okrem toho mali dať sviečky do okna)?
On: Jasné, že pamätám. To bolo také romantické, tie sviečky vysvietili tvar srdca a on zobral vtedy priateľku na prechádzku, aby to videla, a požiadal ju tam o ruku.
Ja: No veď práve. Okrem nich tam bolo milión dvesto ľudí zvedavých, ako to srdce bude vyzerať. Plus zainteresovaní všetci obyvatelia Áčka. Možno je to romantika, ale už vtedy som z toho mala taký zľahka nepríjemný pocit. Podobne aj pri pozeraní toho videa, čo som raz dala na blog, o netradičnom požiadaní o ruku. Tiež taký nejasne nepríjemný pocit. Tak už viem, čo mi na tom vadí. A ešte horšie sú také tie vyhlásenia na športových štadiónoch alebo v reštauráciách, čo niekedy vidíš vo filmoch (stáva sa také aj v reálnom živote?). Ona nemá možnosť odmietnuť! Čo ak si ho nechce zobrať? Alebo čo ak si ho nechce zobrať teraz? S toľkým obecenstvom (čím viac pokojne aj neznámych spolupáchateľov, tým romantickejšie?) nemá “veľa možností na výber”.
On: Vieš, láska, normálne som rád, že som si Ťa zobral vtedy, keď som si Ťa zobral, lebo neviem, či by som našiel odvahu sa spýtať*** tejto feministky, čo sa z Teba stala.
Ja: Hmmm…
* ako Priatelia, len o kus lepšie. Geeky humor. Jedna z výborných scén: Penny vezie spoločensky nie veľmi zbehlého geniálneho fyzika Sheldona na jeho prvé rande a hovorí, že je zopár vecí, ktoré by mal predtým vedieť. Sheldon sa na ňu prísne pozrie a odpovie: “Penny, mám dva doktoráty, všetko, čo by som mal vedieť, už viem.”
** veľký 14-poschodový panelák
*** for the record, boli sme tam len my dvaja, keď sa ma spýtal
Autor Iva, January 23, 2012 Moje pátranie po tej “správnej” paradajkovej polievke trvalo dlho. Skúšala som ju s malými cestovinami, skúšala som ju so zemiakmi, skúšala som ju iba z pretlaku. A stále to nebolo ono. Ale zdá sa, že už som našla, to čo som hľadala (Táňa, ďakujem).
2 malé paradajkové pretlaky bez soli (2 x 6 oz)
2 konzervy krájaných paradajok (2 x 14 1/2 oz) alebo čerstvé krájané paradajky
2 polievkové lyžice oleja
2 polievkové lyžice múky
soľ
cukor
strúhaný syr alebo kyslá smotana (nemusí byť)
Na olej dáme múku a urobíme zápražku. Paradajkový pretlak zriedime v miske s litrom vody a vlejeme na zápražku. Treba to miešať, kým polievka nie je krémová. Pridám ďalšiu vodu na zriedenie podľa potreby a dochutíme soľou a cukrom. Keď už má polievka požadovanú konzistenciu, pridáme paradajky a necháme prevrieť asi 2 minúty.
Na záver môžeme posypať strúhaným tvrdým syrom alebo dať navrch lyžicu kyslej smotany.
Autor Iva, January 22, 2012 pri príležitosti pondelkového sviatku – I have a dream:
mama odpovedá 7-ročnej dcére na “Mami, ja som tučná”
síce staré, ale aj tak – bábätko v Európskom parlamente
edge 2012: 192 vedcov a odborníkov odpovedá na otázku, ktoré je ich najobľúbenejšie hlboké, elegantné alebo nádherné vysvetlenie; zaujímavé sú aj predchádzajúce ročníky; nie, nečítala som to (zatiaľ) všetko – škoda
nemusíš byť pekná
You Don’t Have to Be Pretty. You don’t owe prettiness to anyone. Not to your boyfriend/spouse/partner, not to your co-workers, especially not to random men on the street. You don’t owe it to your mother, you don’t owe it to your children, you don’t owe it to civilization in general. Prettiness is not a rent you pay for occupying a space marked “female”.
haiku a dopravné značky v New York City - výborné
výstava o kojení aj po prvom roku v Múzeu materstva (tiež NYC) – posledná fotka!
keby tak chudobní ľudia rozumeli zdravej výžive…
dinosaurí komiks – ale tá téma
Path train – to sú tie vlaky/metro, čo premávajú medzi New Jersey a New Yorkom. Jazda, o ktorej sa hovorí v tomto článku trvá tak 20 minút. Keď mamička nastupovala, ešte si nebola istá, či rodí. Vystúpila už so synom. By ma celkom zaujímalo, čo mu udajú ako miesto narodenia…
nemecký kňaz priznal, že zneužíval chlapcov – takéto vety už znejú príliš bežne na to, aby niekoho šokovali, ale toto:
“It was never my impression that the children did not consent,” the priest was quoted as saying at the trial.
When asked in court if he was a paedophile, he replied, according to local newspaper Braunschweiger Zeitung: “It would be wrong to say No but to say Yes would also fall short of the truth.”
Autor Iva, January 19, 2012
Autor Iva, January 19, 2012  Milí moji,
po skoro šiestich rokoch sa konečne ideme sťahovať. Na rodnú hrudu.
Mišo bol síce pred Vianocami na pohovore v Austrálii, aj ponuka prišla, ale nakoniec sme sa ju rozhodli neprijať. Okrem toho sa vyvrbilo aj niečo v Žiline, takže do konca marca sme tu a od mája tam. Na apríl vymýšľame ešte výlet a samozrejme sťahovanie.
Teším sa, veľmi sa teším. Nebude to ideál, to viem už teraz, ale o tom niekedy inokedy, lebo si momentálne nechcem kaziť radosť.
Pre zaujímavosť niečo, čo som písala v decembri, keď bol preč, s pracovným nadpisom Going Down Under:
Najprv sa nervózne prechádzam po byte, potom sadám ku počítaču a začínam pomaly ťukať. Som unavená, ale taký ten blbý druh únavy, ktorému ľahnutie do postele nepomôže. Pomohlo by ísť si zaplávať. Alebo sa aspoň poprechádzať – vonku je spln. Ale nejde to, lebo mi tu spia dvaja škriatkovia a ich druhý strážca je momentálne hlavou dolu, veľmi ďaleko.
Tento post možno nikdy neuzrie svetlo internetu, ale aj tak mi ho treba napísať (a možno o pár dní aj zverejniť). Uvidíme. Ak aj nie, tak v koši bude v dobrej spoločnosti.
Že či sa odsťahujeme do Austrálie? Keď som mu povedala, že nie na viac ako na dva roky, nie bez pracovného povolenia aj pre mňa a nie bez prísľubu výletu na Nový Zéland, tak som si myslela, že žartujem a že na ozajstné rozhodovanie nepríde.
Ale prišlo.
A mne sa nechce písať stĺpčeky výhod a nevýhod, ktoré bude treba potom vážiť a sčitovať a porovnávať. Lebo to nie je celý obraz. Hej, Perth vyzerá byť pekné mesto s výbornou klímou, nežili by sme si zle, bolo by to iba na dva roky. Je to ďaleko, boli by sme sami a bolo by to zase dočasné. Ako mi to už kamarátka “sčítala”, on bude mať prácu a Ty dve deti v novom meste bez známych s vyhliadkou na ďalšie sťahovanie.
Ale nie je to celý obraz.
Aj mňa to láka. Láka ma skúsiť si niečo nové, niečo úplne iné, niečo, kam sa pravdepodobne inak nedostanem. A radšej by som brala nie úplne ideálny pobyt tam, ako po pár rokoch ľutovať premárnenú šancu. A výčitky typu, že kvôli mne sme nešli.
Ale okrem toho sa aj veľmi bojím. Už tu som sama. A už dlho sa chcem vrátiť niekam, kde poznám miesto, poznám ľudí. Kde, keď potrebujem vyvetrať hlavu a niečo si premyslieť, tak sa nájde strážca spiacich detí. Fuck. Kde, keď potrebujem ísť k zubárke, tak sa nájde strážca detí a nemusím sa starostlivo tri mesiace dopredu objednávať na deň vianočného odletu, lebo to už má chlap dovolenku. Už sa ani nevládzem zasmiať na tom, že sa teším k zubárke.
Bojím sa, že spraví rozhodnutie bezo mňa. Že našu diskusiu bude považovať za ukončenú a povie im na mieste, že ideme. Že im nestojí ani za to, aby ho poslali domov sa na to so ženou vyspať (pun, oh, so intended!). Za to by som ho chvíľu nenávidela.
Bojím sa, že tam to rozhodnutie nespraví. Že príde domov a bude to na mne. Že si ja budem musieť vybrať.
Tak strašne unavená.
Tak tu to máte – the good, the bad and the ugly.
PS zdroj obrázku – a je to Žilina, koho nemám vo svojom počítači…
Autor Iva, January 16, 2012 
Nielenže sa mi hrabe do počítača, ale sám sa stavia na nohy. Zatiaľ sa musí ešte pridržiavať, ale už som ho videla aj tak, že sa opieral iba jednou rukou.
Autor Iva, January 16, 2012 Tieto som si zvykla kupovať ešte teplé v jednom talianskom bufete cestou z NJIT domov. Do školy už síce dávno nechodím, ale mlsný jazyk mi ostal a tento víkend som sa ich aj naučila robiť. Recept je prebratý odtiaľto. Z tohto množstva mi vyšlo 24 uzlov.
na cesto:
4 šálky (500g) múky
2 šálky teplej vody
¼ šálky olivového oleja
1 polievková lyžica sušeného droždia
1 polievková lyžica cukru
1 čajová lyžička soli
na potretie:
2 polievkové lyžice olivového oleja
2 polievkové lyžice masla
4 strúčky cesnaku rozotreté so soľou
¼ šálky nasekanej petržlenovej vňate
Vo veľkej mise zmiešame múku a soľ. V menšej vodu, olej, droždie a cukor. Potom vodnú zmes nalejeme do tej múčnej a miesime. Podľa potreby pridáme múku alebo vodu tak, aby výsledné cesto bolo zľahka lepkavé. Misu naolejujeme a cesto v nej necháme na teplom mieste kysnúť vzduchotesne zakryté celofánom, kým zdojnásobí svoj objem (1-2 hodiny).
Dva plechy vystelieme papierom na pečenie. Cesto rozdelíme na polovice. Každú najprv rukami roztiahneme na obdĺžnik hrúbky asi 1 cm, a potom nakrájame na 12 pásikov. Pásiky stočíme do uzlov a premiestnime na plechy. Tam ich zakryté necháme ešte kysnúť aspoň hodinu (opäť zhruba zdvojnásobia svoj objem) a potom pečieme v rúre dopredu vyhriatej na 200C/400F asi 12-15 minút.
Kým sa uzly pečú, v malom hrnci roztopíme maslo, pridáme olej a cesnak. Vypneme a pridáme petržlenovú vňať. Keď sa uzly upečú, tak ich ešte teplé natierame cesnakovou zmesou.
Najlepšie sú úplne čerstvé, ale dajú sa v pohode aj zmraziť, a potom zase zohriať.
Nemáte za čo.
Autor Iva, January 15, 2012 čo sa deje v noci v kníhkupectve:
súboj klavírov (od Mirečka):
zvláštnosti angličtiny
kde sú stromy (v USA)
kampaň na prevenciu znásilnení zameraná na mužov - konečne niečo iné, ako hovorenie ženám, že sa nemajú vyzývavo obliekať, príliš piť, flirtovať, chodiť samy, …
Žena žaluje hotel za to, že na recepcii dali kľúč od jej izby mužovi, ktorý povedal, že je jej manžel – a ten potom prišiel na izbu a tam ju obťažoval. Moje dve otázky: nikde v článku som si nevšimla, že by niekto žaloval aj daného obťažovača? A potom to vyjadrenie, že chyba hotela bola, že neskontrolovali, že chlapík je naozaj jej manžel. A keby aj bol?? Pokiaľ nie je zaregistrovany na pobyt s ňou v jednej izbe, tak manžel-nemanžel, nemajú právo mu dať kľúč od jej izby bez toho, aby sa jej najprv opýtali!
Pripútaná nahá žena so zapchatými ústami, ku ktorej sa blížia nože – nevadí. Oblečená žena, ktorá kojí dieťa – vadí.
vtipné odpovede na oznamy, značky, atď
koľko míňa USA na armádu v porovnaní s inými krajinami - príliš veľa; somewhat related: roboty vo vojne
Mali by si noviny overovať fakty? Naozaj? Toto sa pýtajú v New York Times?
prečo nie som vydatá
zaujímavý obrázok
na Aljaške majú toľko snehu, že sa sánkujú zo striech
Well, I’ve changed the course of music five or six times, what have you done?
Autor Iva, January 13, 2012 Prvý tehotenský test som si s nadšením kúpila, keď sme chceli Kiku. Bolo to pár dní pred tým, ako vôbec malo zmysel niečo testovať. A ja som testovala aj tak, veď čo keby už náhodou… A samozrejme vyšiel negatívny. O týždeň na to už malo zmysel testovať a na druhom teste sa ukázali dve čiarky.
Potom sme chceli Kuba a žiadny test som nekúpila. Ani zavčasu, ani potom, keď už by vedel niečo ukázať. Myslela som si, že som tehotná (nebolo mi zle, ale menštruácia sa nedostavila a znovu sa mi začali snívať besne farebné sny) a vôbec som necítila potrebu overovať si to ocikávaním nejakej paličky. Až na druhom stretnutí s pôrodnými asistentkami spolu s rutinným vyšetrením moču spravili “pre poriadok” aj tehotenský test.
 včera
Nuž a včera večer som s ďalším sedela v kúpeľni.
Bez pestrofarebných snov, ale dva týždne už aj bez očakávanej pravidelnej krvi. Nemyslela som si, že som tehotná, pravdepodobnosť spoľalivosti našej antikoncepcie stála pevne na našej strane, ale na druhú stranu tu bol fakt, že takéto meškanie sa mi predtým stalo dvakrát v živote a obidva razy z toho časom bolo bábo. Mám dosť skúšok zo štatistiky na to, aby som vedela, že dve “merania” nie sú dáta (ale anekdáta), ale štatistika-neštatistika, krv-nekrv (a je to celkom určite nekrv), žiadna metóda nie je stopercentná a tu sa nedá len tak nonšalantne tváriť, že o nič nejde.
On bol taký presvedčený, že sa žiadne bábo nemohlo pritrafiť, že zahlásil, ak si tehotná, tak to nie je moje. (Čo sa na to odpovedá? Ak Ty požiadaš o testy otcovstva, tak ja o rozvod?) Ale nejaké hlodanie tam asi tiež bolo, lebo išiel a test kúpil.
A tak som s ním včera večer sedela v kúpeľni.
Z predstavy, že by sme do nášho súčasného a v blízkej budúcnosti očakávaného chaosu pridali ďalšieho trpaslíka, sa mi ježili všetky vlasy tak, že by sa na ne dali napichovať jablká. A preto som po predpísaných pár minútach s úľavou nechala test na umývadle a s úsmevom poslala aj jeho, nech sa ide pozrieť. Ale viem, že ten úsmev mu veľmi na pokoji nepridal, lebo aj keď možno s istotou nevie, ale myslím si, že tuší, že okrem tej veľkej úľavy tam bola aj taká malá, maličká ľútosť a pocit, že naša rodina ešte možno nie je úplne kompletná.
————————————————————————–
A o čo teda ide?
Mamám, ktoré koja, sa menštruácia a plodnosť po pôrode vracajú vo všeobecnosti neskôr (môže to síce byť už po pár týždňoch ale je pravdepodobnejšie, že to bude až po pár mesiacoch, alebo dokonca po roku či dvoch) – zodpovedný je za to hormón prolaktín. A aj keď potom menštruácia príde, môže byť spočiatku nepravidelná.
Keď som kojila Kiku, tak som si na tú prvú počkala zhruba 8 mesiacov a nemyslím si, že je náhoda, že plus mínus vtedy začala chodiť do jaslí, boli sme menej spolu a menej odo mňa cucala. Čo sa tej nepravidelnosti týka, u mňa by sa síce nedali podľa nej nastaviť hodinky, ale kalendár už celkom v pohode. A niečo podobné som teda očakávala aj tentokrát.
Preto to prekvapenie.
Moje vysvetlenie je také, že po Kubovom párdennom štrajku sa mi rozhasili hormóny natoľko, že prišla prvá menštruácia (skôr ako po Kike). On sa potom znormalizoval, hormóny (dúfam) tiež, a druhá už neprišla.
Aj tak dobre.
Autor Iva, January 10, 2012 Po lietaní s bábätkom a lietaní s ročným bábätkom, prichádza ďalší článok do zbierky – lietanie s dvoma malými deťmi. Zatiaľ sme s nimi leteli 4-krát (6 lietadiel) a ukazuje sa, že sme už ako taká malá karavána.

Preč sú časy, keď sme sa vybrali na desať dní do Karibiku iba s príručnou batožinou… teraz berieme so sebou všetko okrem vysávača a telefónneho zoznamu (aj keď… ten telefónny zoznam… jeden nikdy nevie, kedy čo bude potrebovať…). Som veľkým zástancom cestovania naľahko, ale s dvoma trpaslíkmi to jednoducho nejde. Tá hŕba vecí, pri ktorej sedíme na obrázku vpravo, je len naša príručná batožina a nezahŕňa dva kufre, ktorých sme sa zbavili pri check-ine.
Tá príručná batožina bola jedna taška (laptop, foťák, zásoby pre prípad núdze, jedny dupačky pre Kuba, keby náhodou prišiel o to, čo má na sebe), moja kabelka (doklady, peňaženka, ipad, plienky a spol, večný optimista vo mne pribalil aj niečo na čítanie), Kikin malý batoh s hračkami, jedna autosedačka, jeden malý kočík a jedna taška s laptopom, ktorý nerátam, lebo ten nás iba sprevádzal jedným smerom a naspäť už nešiel.
Zišli by sa nejaké ťavy.
Ďalšie postrehy:
ipad – alebo niečo podobné. Pre dva a pol ročné dieťa, ktoré sa k nemu síce dostane pravidelne ale nie na príliš dlhú dobu, je to do lietadla výborný spoločník. Hry, rozprávky, kreslenie, možností je veľa.
autosedačka – v ideálnom prípade máte dostatočný počet autosedačiek dohodnutý v mieste určenia. Nám sa podarilo všade dohodnúť si jednu a jednu sme brali so sebou. Dieťa má síce nárok na bezplatné podanie autosedačky pri vstupe do lietadla (tak ako sa dávajú kočíky), ale to sme nechceli, lebo sme sa báli, v akom stave by sme ju dostali naspať (čo sa čistoty a obitosti týka). Kika už teraz tak či tak potrebuje vlastné sedadlo, tak sme jej ju tam pripevnili. Ale zistili sme, že nič tak nevystresuje letuškov a letušky, ako pohľad na rodinku s malými deťmi a autosedačkou. Pri check-ine, pri bráne, aj priamo pri vstupe do lietadla nám najprv vysvetľovali, že je príliš veľká na to, aby sa zmestila do úložného priestoru na príručnú batožinu a keď vysvitlo, že ju chceme namontovať na sedadlo, tak sa nás pýtali, či je FAA schválená pre lietadlá. Je. (A ako dôkaz im stačila malá okrúhla nálepka na nej nalepená.) A vtipná bola jedna letuška, ktorá sa prišla počas letu spýtať, že či sa táto sedačka dá použiť aj v aute a koľko stojí, lebo že vyzerá dosť pohodlne…
pohyblivé schody/chodníky – na nezaplatenie. Nechodíme úplne nadoraz, kvôli premávke, prípadným radám na check-in a bezpečnostné kontroly, takže vždy máme aspoň pol hodinu, niekedy aj hodinu, rezervu predtým, ako začne nástup do lietadla. Osvedčilo sa nám ho využiť na “pohyb”. Keďže krpcov čaká čas, kedy sa nebudú môcť príliš hýbať, tak sa prechádzame po termináloch (v Mníchove sme dokonca našli preliezačku-lietadlo), obdivujeme cez okná lietadlá a všetky druhy obslužných vozíkov a jazdíme hore-dolu po pohyblivých schodoch a chodníkoch. Kiku to baví celkom dlho. (Kuba sme občas nechali plaziť sa po zemi).
špeciálne rady pre rodiny s deťmi (family lines) – s radami počítame, ale pokiaľ je tá možnosť, snažíme sa im vyhnúť použitím tých špeciálnych pre rodiny (vo Viedni, aj v Mníchove boli). Neberiem to celkom ako predbiehanie, lebo to život spríjemní nielen nám (nemusíme zabávať unudené deti v rade) ale aj ostatným cestujúcim (nemusia počúvať naše stereo). Extrém bol túto sobotu cestou do USA, keď nám po pristátí kapitán oznámil, že nás nepustia z lietadla, lebo na imigračnej kontrole už čaká príliš veľa ľudí, takže si musíme počkať, kým sa to trochu vyprázdni. Po asi 15tich minútach nás vypustili a našli sme tam radu tak na 2-3 hodiny. Rada pre Američanov bola zhruba polovičná, ale strážená, aby sa do nej prešibaní turisti nepostavili. Tak som zamávala Kikiným a Kubovým pasom a išli sme do nej aj my, neameričania. Po asi 20tich minútach toho časovo posunutý Kubo začal mať dosť (Kika oťapene sedela v kočíku) a dával to pomerne hlasno najavo. A vtedy nás síce čakaním znechutení, ale s malými deťmi súcitiaci, spolustojaci pustili dopredu. Tu som sa aj cítila blbo, lebo iní ľudia s bábätkami takúto ponuku nedostali, ale nie natoľko, aby som odmietla. Takže aj bez rodinnej rady naše celkové čakanie bolo asi pol hodina (počas, ktorej som si v duchu opakovala mantru “posledný krát, toto je už posledný krát”).
skenery – alebo mať malé deti sa oplatí. Mám výhrady voči full-body scanners, ktoré Američania postupne zavádzajú na svoje letiská (to sú tie, kde treba dať ruky nad hlavu a skener vás trochu ožiari a virtuálne vyzlečie), ale s malými deťmi cez ne nemusíte ísť (dôvod je, že malé dieťa sa tam na 5 sekúnd s rukami nad hlavou nepostaví a vy, keď ho máte na rukách, tiež nemôžete zaujať požadovanú pózu). Takže sme išli iba cez detektor kovov.
špeciálne jedlo v lietadle – to, čo kedysi bolo zvedavé skúšanie, je teraz skôr praktická záležitosť. Špeciálne jedlá (napríklad seafood) totiž roznášajú skôr ako tie “štandardné”. Keď si dám to špeciálne, tak sa najem skôr, ako zvyšok našej delegácie dostane svoje jedlo. Takže vždy je niekto, kto práve nepotrebuje stolík a môže mať na kolenách toho najmenšieho a mohla som potom pomáhať Kike, kým Mišo jedol.

|
|