Drieňok

Zistili sme, podľa čoho sa volá jarmok, na ktorom sme kedysi boli. Podľa kopca vo Veľkej Fatre, ktorý je kúsok od neho.

Kika sa síce opäť sťažovala, že najhorší výlet zo všetkých, ale deka a desiata jej vylepšili náladu a do vrcholovej knihy napísala celkom pozitívny odkaz. S Mišom sme sa zhodli, že trasa by to bola úplne dokonalá, keby nemala úvodné tri kilometre z Rakše po rozbitej asfaltke. Zeleno-zelené výhľady z vrchu aj tak stáli za to. 

Slnovratové surfovanie

Hong Kong Protesters Return to the Streets

The Winners Of The National Geographic Travel Photo Contest

Psychology and the Good Life

An AI Completes an Unfinished Composition 115 Years After Composer’s Death

This November, the Prague Philharmonic will perform the third and final movement of “From the Future World,” an AI-completed composition based on an unfinished piano piece by the famous composer Antonín Dvořák, 115 years after his death.

In a blockbuster paper in 1948, Claude Shannon introduced the notion of a “bit” and laid the foundation for the information age. His ideas ripple through nearly every aspect of modern life, influencing such diverse fields as communication, computing, cryptography, neuroscience, artificial intelligence, cosmology, linguistics, and genetics.

Limiting Your Child’s Fire Time: A Guide for Concerned Paleolithic Parents

According to the most recent cave drawings, children nowadays are using fire more than ever before. And it’s no wonder: fire has many wonderful applications, such as cooking meat, warming the home, and warding off wild animals in the night. We adult Homo erectus, with our enlarged brains and experience of pre-fire days, can moderate our use, but our children—some of whom never lived during a time when you couldn’tsimply strike two rocks together for an hour over a pile of dried grass to eventually produce a spark that, with gentle coaxing, might grow into a roaring flame—can have difficulty self-monitoring their interactions with fire.

Zbojníčka

Na deň detí sme sa vybrali do Tatier. Po minuloročnej Téryho chate sme sa tentokrát tešili na Zbojníčku. Deti hlavne preto, že aj tam mali buchty, my s Mišom preto, že sme tam už veľmi dávno neboli. Kiku a Kuba celkom pobavilo, koľko snehu sa dá nájsť v júni a samozrejme sa to neobišlo bez malého snehuliačika. Počasie nám vyšlo, ale aj tak sme sa dolu trochu ponáhľali, lebo Mišo si chcel zapretekať okolo Štrbského plesa

Páčia sa mi takéto Tatry. Ešte pred hlavnou sezónou, nie veľmi veľa ľudí. Ak sa pritrafí, tak už pekne, ale ešte topiace sa snehy.  

Recyklovanie a mosty

Recyklovanie a mosty boli tohtoročné témy ročníkových projektov. Mišo mal z nich trochu hlavu v smútku, lebo – ako každý rok – to boli projekty pre celú rodinu.

Kubove mosty sme navštevovali a fotili všade, kde sme za posledný rok boli – v Bratislave, v Prahe, na Curacau, pri Niagarských vodopádoch. A okrem toho sme zlepili papierový model Tower Bridge, ktorý sa dal aj otvárať. Kubinovi to išlo prekvapivo dobre, akurát na menšie časti, zaoblené a potom tam, kde sa mal most hýbať, potreboval pomoc. No a samozrejme veľký plagát.

Kika mala tému odpad a recyklovanie. Štvrtáci už nerobia plagáty, ale napíšu prácu na počítači, vytlačia a zviažu. Učiť sa narábať s wordom neuškodí, ale ešte dôležitešie sa mi zdali debaty o tom, čo a ako si môže do práce dať z internetu. Praktickú časť nemali povinnú, ale namiesto toho Kika vyzbierala smeti v blízkosti domu a v okolí školy.

Akurát tie prezentácie musíme nabudúce asi trošičku viac natrénovať.   

Kika má 10 rokov

A rovnako ako Kubino si ako tortu vypýtala cheesecake. 

Je už veľmi veľká. Zaujíma sa o všetko možné (niekedy až príliš), konečne sa na ňu lepí angličtina, stále rada chodí do školy a cestuje.  

Michelle Obama: Becoming

Hm. 
 
Žiadne vysokohodnotné umelecké dielo to nie je, ale človek sa dozvie veľa malých zaujímavostí (americké reálie). Už len pre ne sa túto knihu oplatí prečítať. Ale okrem toho na mňa urobili dojem dva motívy, ktoré sa tiahli prakticky celým rozprávaním. 
 
Prvý je ten, že záleží na tom, koho poznáš a kto Ťa pozná. Obamovci si cieľavedome a prakticky stále budovali sieť ľudí. Aj v tomto kontexte zrejme platí to outlierovské ponaučenie, že na to, aby bol človek výnimočný, tak si to na jednej strane musí odmakať, ale na druhej musí vedieť rozpoznať a využiť príležitosť, lebo tá sa nutne niekde pri tom odmakávaní naskytne.  
 
A ten druhý, feministicky neprehliadnuteľný, je ten, ako sa Michelle prispôsobovala Barackovej kariére (nevyhnutne, vedome), ako to vnímala (ťažko, nespravodlivo) a ako sa s tým vysporiadala. To posledné ma zarazilo najviac. Len jeden príklad za všetky.
 
My s Mišom nie sme ani zďaleka tak vyťažení ako Obamovci, ale aj tak je pre nás problém nájsť si čas, aby sme mohli športovať (odkedy máme deti). Boli obdobia, keď som športovala ja a vtedy sa on prakticky nehýbal. Teraz je obdobie, že Mišo pravidelne behá a ja sa neviem dostať na plaváreň ani raz do týždňa. Akoby to boli spojené nádoby, spoločný objem času, ktorý sa dá na toto minúť a keď jeden z nás vyčerpá, druhému neostáva. Chce to nemalú vedomú snahu, aby to tak nebolo, ongoing negotiation bez konca na dohľad, lebo život stále beží so svojimi nepravidelnosťami, ktoré akúkoľvek vyhovujúcu dohodu za chvíľu zmetú zo stola.
 
A čo spravili v rovnakej situácii Obamovci? Barack nič. Žil si ďalej svojím životom. Ostalo na Michelle, aby sa s tým vysporiadala. To, že ak si chcela zacvičiť, musela vstávať brutálne skoro ráno, musela jej mama vstávať brutálne skoro ráno, aby k nim prišla a postrážila zatiaľ deti, to sa jeho nedotklo. 
 
A takéto situácie tam boli ako gorálky na šnúrke jedna za druhou. Ťažko sa mi čítali. 
Advice, when she offered it, tended to be of the hard-boiled and pragmatic variety. “You don’t have to like your teacher,” [mother] told me one day after I came home spewing complaints. “But that woman’s got the kind of math in her head that you need in yours. Focus on that and ignore the rest.”
 
[Michele’s mother] listened, but she didn’t absolve him from the choice at hand. Instead, she returned him to his agony with a blithe shrug of her shoulders. “Handle it how you think best,”
 
Now I think it’s one of the most useless questions an adult can ask a child—What do you want to be when you grow up? As if growing up is finite. As if at some point you become something and that’s the end.
 
But as I’ve said, failure is a feeling long before it’s an actual result.
 
It was as close as I’d come to understanding what motivated Barack. The world as it should be.
 
I knew I was no smarter than any of them. I just had the advantage of an advocate. I thought about this more often now that I was an adult, especially when people applauded me for my achievements, as if there weren’t a strange and cruel randomness to it all.
 
Barack was hoping to ride all the way to school with the girls, but he knew it would create too much of a scene. His motorcade was too big. He’d become too heavy.
 
In our life before children, such frustrations might have seemed petty, but as a working full-time mother with a half-time spouse and a predawn wake-up time, I felt my patience slipping away until finally, at some point, it just fell off a cliff.
 
I now tried out a new hypothesis: It was possible that I was more in charge of my happiness than I was allowing myself to be. I was too busy resenting Barack for managing to fit workouts into his schedule, for example, to even begin figuring out how to exercise regularly myself.
 
It went back to my wishes for them to grow up strong and centered and also unaccommodating to any form of old-school patriarchy: I didn’t want them ever to believe that life began when the man of the house arrived home. We didn’t wait for Dad. It was his job now to catch up with us.
 
Our decision to let Barack’s career proceed as it had—to give him the freedom to shape and pursue his dreams—led me to tamp down my own efforts at work.
 
I thanked her again, hung up, and sighed. None of this had been my choice in the first place. None of this was my choice at all.
 
I didn’t understand how he could look at Sasha and Malia, now five and eight, with their pigtailed hair and giggly exuberance, and feel any other way. It hurt me sometimes to think that he did.
 
Barack and I had been through five campaigns in eleven years already, and each one had forced me to fight a bit harder to hang on to my own priorities. Each one had put a little dent in my soul and also in our marriage.
 
In general, I felt as if I couldn’t win, that no amount of faith or hard work would push me past my detractors and their attempts to invalidate me. I was female, black, and strong, which to certain people, maintaining a certain mind-set, translated only to “angry.” It was another damaging cliché, one that’s been forever used to sweep minority women to the perimeter of every room, an unconscious signal not to listen to what we’ve got to say.
I was now starting to actually feel a bit angry, which then made me feel worse, as if I were fulfilling some prophecy laid out for me by the haters, as if I’d given in. It’s remarkable how a stereotype functions as an actual trap. How many “angry black women” have been caught in the circular logic of that phrase? When you aren’t being listened to, why wouldn’t you get louder? If you’re written off as angry or emotional, doesn’t that just cause more of the same?
Tu je ešte jeden rozhovor s Michelle.

Rozhľadňa nad Dohňanmi

Je to kúsok od Púchova, nad dedinou Dohňany, a vybrali sme sa tam s kamarátmi. Dá sa ísť miernym náučným chodníkom, alebo strmo hore. Tentokrát, možno vďaka veľkej tlupe, ani Kika nehovorila, že toto je najhorší výlet ever. Akurát bolo trochu chladno. Slniečko síce vykukovalo, ale hriať sa mu nechcelo a k nášmu ohníku sa prišli ohrievať aj okoloidúci. 

Výhľad z rozhľadne parádny a kýve sa len trošičku.

Prvomájové surfovanie

Podávam trestné oznámenie na Najväčšieho Slováka (táto show je problematická z veľa dôvodov, Natália Blahová píše o jednom z nich)

This Conversation Between A Passenger And An Airline Should Absolutely Terrify You

I just boarded an international @JetBlue flight. Instead of scanning my boarding pass or handing over my passport, I looked into a camera before being allowed down the jet bridge. Did facial recognition replace boarding passes, unbeknownst to me? Did I consent to this?

Amazon Workers Are Listening to What You Tell Alexa

Sometimes they hear recordings they find upsetting, or possibly criminal. Two of the workers said they picked up what they believe was a sexual assault. When something like that happens, they may share the experience in the internal chat room as a way of relieving stress. Amazon says it has procedures in place for workers to follow when they hear something distressing, but two Romania-based employees said that, after requesting guidance for such cases, they were told it wasn’t Amazon’s job to interfere.

“We take the security and privacy of our customers’ personal information seriously,” an Amazon spokesman said in an emailed statement.

Prestaňte sa pýtať, kde sme boli doteraz

V depresii, ďakujem za opýtanie.

Kubko má 8 rokov

Je samá ruka, samá noha, vysoký ako Kika. Stále má jamky v lícach a chytľavý smiech. Voči angličtine je pozoruhodne imúnny, ale číta veľa a rád, začína programovať (tu), má dokopané nohy od futbalu a nahráva sa na Kikin telefón ako trepe somariny.

ps Ešte donedávna u nás na narodeniny fičal mrkvový koláč, ale tento rok je dopyt po cheesecaku.

Veľká noc v Prahe

Počasie parádne. Jeden deň sme sa túlali priamo po Prahe. Začali sme loďkou (MHD!), ktorá chodí z Holešovic do Karlína. A potom už striedavo po vlastných a na kolobežke. Kubo si fotil mosty na ročníkový projekt a kúsok od miesta, kde sme obedovali, sme našli múzeum lega, takže úplne dokonalé. 

Na druhý deň sme išli poschodovým vlakom (dvojnásobná radosť) smerom na Karlštejn. Ale vystúpili sme až v Srbsku, podobne ako deň predtým na Staromestskom námestí poobdivovali veľkonočné stromčeky a prešli sa popri Berounke do Sv. Jana pod skalou. Vyliezli sme aj na skalu a zavítali do lomov kúsok od nej. Skanzen síce ešte nebol otvorený na novú sezónu, ale ochotný rušňovoidč nás povozil na úzkorozchodnej železničke za príspevok do konvičky. 

Na tretí deň prechádzka k zámku Lobkovice pri Labe.

Akurát sa ešte niekedy nabudúce budeme musieť ísť pozrieť na ten Karlštejn, ktorý sme tentokrát len na chvíľočku zazreli z vlaku. 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...