Ďalšia óda na knižnicu

Nie je žiadne tajomstvo, že som veľkou fanúšičkou našej knižnice. V zime sme si okrem kníh požičiavali aj vstupenky do múzeí. Teraz v lete pre deti zorganizovali story walk – prechádzku po meste s rozprávkovými zastávkami a nasmerovaním na ďalšie stanovište. Namiesto workshopov, ktoré ešte stále nemôžu robiť naživo, majú Take it and make it program – dá sa zastaviť pre materiál a buď cez zoom s nimi alebo vo vlastnom čase podľa youtube tutoriálu si každý týždeň niečo vyrobiť (napríklad paracord náramky, čo majú obaja na tejto fotke). 

Cez leto beží čitateľská súťaž (Kika si robí zálusk na darčekovú poukážku do miestnej zmrzlinárne). Teraz je knižnica síce zase dočasne zatvorená (pre výpadok elektriny po utorkovom hurikáne Isaias), ale po nútených covid-“prázdninách” už v limitovanom režime znovu funguje aj na výpožičky osobne. 

Čo teraz s deťmi čítame/nedávno sme dokončili?

Wayside school sériu

Louis Sachar: Holes (Po veľkom úspechu Wayside série pokus inú tému od toho istého autora. Nebolo to zlé, deti to bavilo, ale mne sa to veľmi nepáčilo.)

David Walliams: Demon dentist (a iné knižky od neho, niečo čítali už na Slovensku)

John Anderson: Posted (Kika so spolužiakmi počúvali na jar, ale na Kiku to bolo vtedy moc rýchle a ani nedokončila, tak teraz čítame spolu, pomalšie.)

Diana Jones: Howl’s moving castle

Catherynne Valente: The girl who circumnavigated the Fairyland in a ship of her own making

Bill Watterson: Calvin and Hobbs (už máme tretiu, toto je Kubova srdcovka)

Arthur C Clarke: 2001 Vesmírna odysea (začali sme, až tak ich nechytilo… asi ešte priskoro… mám chuť na nich vybaliť Koniec detstva, ale aj to asi ešte chvíľu počkám…)

Kathy Wollard: How come? In the neighborhood (Túto máme požičanú z knihobúdky. Bavia ich aj texty aj obrázky.)

Kika znovu čítala Shela Silversteina, ktorého máme doma. Nabudúce z knižnice pre zmenu zoberiem niečo od Prelutskeho (od neho Kubo čítal na jar pár básničiek v rámci ESL programu a tie mali veľký úspech.)

Z tých, čo som čítala bez detí, mňa v poslednej dobe najviac zaujala Rekurzia.

Kto dá odporúčania na druhú polovicu leta?

Bryndzové halušky

Počas šiestich týždňov na Slovensku sme robili halušky trikrát, bolo treba sa najesť do zásoby. Kým sme boli preč, poslala som Mišovi linku na poľský obchod, aby si aj on mohol dopriať niečo pripomínajúce rodnú hrudu (kúpil si makovník). Keď sme potom prišli naspäť, vybral sa tam opäť, tentokrát po tvaroh, že si prosí tvarohový koláč. Len tak mimochodom som mu povedala, nech skúsi pozrieť aj bryndzu (a oravskú slaninu…), aj keď som tomu nedávala veľké šance. Ale čuduj sa svete, doniesol. Nebola úplne taká, ako sme zvyknutí, ale bola ovčia a bola to bryndza. (Oravskú slaninu nedoniesol, tak som použila plátkovú z našeho obyčajného obchodu.)

5 väčších zemiakov (1 na hlavu plus 1 do rezervy… 🙂 )
~ 500g hladkej/polohrubej múky
2 vajcia
1 a 1/2 čajovej lyžičky soli + soľ do vody na varenie
300g bryndze
200g slaniny
kyslá smotana
zelená cibuľka/pažítka

Zemiaky ošúpeme a nastrúhame na kašu. (Doma na to používam mixér, tu to bola ručná práca.) Pridáme vajcia, soľ a múku. S tou múkou je to také orientačné, záleží ako veľké a ako vodové sú zemiaky. Výsledné cesto by malo byť mazľavé ale husté. Keď zdvihnem varechu, tak z nej odpadávajú kusy cesta. Halušky potom nasádzame do vriacej osolenej vody (Vyberajte z tých najväčších hrncov, kt0ré máte. Čím viac vody, tým lepšie.) pomocou haluškovníka. (Ako sa to oficiálne volá? Sitko na halušky?)

Pomedzi to na panvici pečieme slaninu nakrájanú na kocky, v našom prípade na štvorce.

Keď sa halušky varili 3-4 minúty, treba ich ochutnať a keď už sú, tak ich sitkom, tentokrát už obyčajným, povyberáme a posledné zatúlané zlejeme. Ešte do teplých halušiek vmiešame bryndzu, ktorá sa roztopí a obalí ich. 

Navrch potom slaninu, smotanu, nakrájanú cibuľku alebo pažítku…

Poznámky:

  • Z tohto množstva vyjdú štyri porcie. 
  • V našej rodine majú halušky radi všetci, ale doterajšie skúsenosti ukazujú, že zahraničníci sa na nedívajú veľmi podozrievavo. Zo slušnosti ochutnajú, ale málokomu naozaj chutia. (Isabelle z Ria je asi najsvetlejšia výnimka.) Z časti to má asi na svedomí výrazná chuť bryndze, z časti neforemná mazľavá konzistencia, väčšinou široko-ďaleko nič zelené… musíme si uznať, že toto naše národné jedlo veru nevyzerá veľmi vábne.  
  • Niektorí menej ortodoxní bryndzu zmiešavajú so smotanou, alebo použijú syrokrém. To by u nás doma neprešlo, ale proti gustu… 
  • Zaujímavé, že recepty si tu už zbieram 10 rokov, ale halušky prišli až teraz…

A zase zpátky

Na Slovensku sme sa mali fajn, stretli sme (skoro) všetkých, rodinu, kamarátov, známych… a bolo to veľmi príjemné po mesiacoch s oklieštenými osobnými kontaktmi.

Deti stihli aj jeden denný tábor.

A vybavili sme aj také veci ako strihanie (Kubo mal sľúbené po dlhom čase jedno profi) a návštevu nášho vtipného zubára.

Pochodili sme ihriská, zmrzlinárne a poobzerali, čo je nové v Žiline, Senci a Bratislave.

Využili sme bazén a elektrickú kolobežku.

A potom opäť zbalili kufre, dobroty a cestovali za Mišom.

Cesta späť bola náročná. Podľa informácií online, by americkí občania a rodičia neplnoletých Američanov mali môcť cestovať, ale letuška na check-ine nám síce smutne ale pevne hovorila, že dnes asi neodletíme, lebo že ja som na no-fly liste. Pýtala som sa jej, že čo je to za zoznam. Povedala len, že zoznam od amerických colníkov. O pravidlách vedela, ale proti zoznamu by nešla, lebo letecké spoločnosti vraj dostávajú celkom mastné pokuty, keď do USA dopravia niekoho, koho potom Američania otočia naspäť. 

So začínajúcou panikou som volala bratovi z cestovateľskej brandže, či o tom niečo vie a popritom sa dohodla s letuškou, že nás checkne aspoň na stand-by, že sa porozprávame s akousi dokument manažérkou a ak sa to vyrieši, tak pôjdeme, ak nie, tak nám vrátia kufre. 

A tak sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu, cez pasovú a s nádejou vyhľadali pani na dokumenty. Tá si vypýtala na odfotenie americké rodné listy detí (tie som so sebou mala), potom aj sobášny list (anglickú verziu), lebo na rodných listoch je len moje meno za slobodna (ten som so sebou nemala, ale stačila jej elektronická kópia, ktorú som mala v počítači), napísala žiadosť na CBP a povedala, že teraz budeme čakať. 

Vysvetlila mi, že ten no-fly list nie je v tomto prípade zoznam teroristov a podobných, ale jednoducho letecká spoločnosť dopredu posiela do USA zoznam pasažierov a ten sa im vráti roztriedený na dve časti: americkí občania + držitelia zelených kariet a všetci ostatní. Výnimky, ako sme my, sa musia riešiť individuálne, lebo rodinné vzťahy pri tomto triedení neberú do úvahy. Pokiaľ si to nevybavíme nejako cez konzulát, tak ak sa nezmenia pravidlá, tak pri prípadnej ďalšej ceste budeme rovnakú procedúru absolvovať znovu. (Nebolo by zlé, keby tieto informácie mali aj letušky na check-ine…)

Za 20 minút prišla odpoveď (veľmi fajn vzhľadom na to, že v USA boli vtedy 3 hodiny ráno), že môžme ísť. Ešte chvíľu trvalo, kým táto informácia prebublala až na bránu, kde som sa snažila vymeniť stand-by boarding pasy za také, ktoré by mali aj čísla sedadiel. A potom sme už išli.

V lietadle pre ~300 ľudí celkovo asi 40 cestujúcich. Kikina dilema, že či chicken alebo pasta sa vyriešila sama, lebo všetci dostávali to isté. Ale zato pitie nám chodili ponúkať asi každú pol hodinu. Letušky a letuškovia na smeny spali v provizórnych zastretých “kabínkach” na zadných sedadlách (neviem, či ich vôbec púšťajú momentálne von z letiska v USA). Dostali sme na vyplnenie nové zdravotné formuláre a vystupovali po radoch podľa toho, ako nás volali.

Formuláre si tentokrát pri výstupe aj vyzbierali a prečítali, zmerali nám teplotu, pýtali sa na covid symptómy a až potom sme mohli ísť na pasovú kontrolu. Tá bola tiež zaujímavá, lebo tentokrát obnášala zastávku v zadnej kancelárii a vypytovanie sa na Mišovu vízovú petíciu. Kufre nás už na kolotoči čakali, ale s nimi aj psík, ktorý v Kikinom batôžku vyňuchal krabičku, v ktorej už neboli broskyne (tie sme zjedli v lietadle). Uistili sme jeho ľudského spoločníka, že žiadne ďalšie ovocie už nemáme, ani kôstky z týchto broskýň, ani nič podobné a boli sme voľní.

Mišo pre nás prišiel a ja som si sadla do auta ako taký vyžmýkaný citrón.  

Víkendové surfovanie

V parlamente sú štyri návrhy na obmedzenie práv žien. Tri z nich sú úplne scestné a popri nich vyzerá návrh OĽANO mierumilovne. Ale ani ten nie je dobrý:

Zákon OĽANO o interrupciách je neodborný a poškodzuje ženy

Návrh na zmenu interrupcií z dielne OĽANO má vraj ženám pomôcť, v skutočnosti ich vážne ohrozuje

But after nearly four months since the lockdowns began — four months of working all hours, at remarkable stress levels, while our children have gone without play dates and playgrounds and all of the other stimuli that help them thrive — most parents have been shocked to find that state governments don’t have any creative or even plausible solutions.

zomrel Ennio Morricone:

Introducing SPRITE (and the Case of the Carthorse Child)

xkcd:

Jedovnice a Macocha

Boli sme na Morave na predĺžený víkend oslavovať dvoje narodeniny (z ktorých ani jedny nie sú v júli a dávajú spolu 120 rokov). A prvýkrát stretnúť mojich dvoch nových synovcov. Výlet bol veľmi fajn a niekedy sem budeme musieť zobrať aj Miša a ísť s ním do priepasti Macocha a do Punkevní jaskyne. Dve z dvoch detí odporúčajú. 

Koniec tohto čudného školského roku

Vyučovanie v americkej škole deťom skončilo v polovici júna. Keďže škola, do ktorej (ne)chodili, je pre ročníky 1-5, piataci zvykli mať na konci rozlúčku. Tá sa tento rok nemohla konať hromadne, tak namiesto toho učitelia v karaváne áut prešli po mestečku, zastali pred domom každého piataka a piatačky, doniesli darček a zapichli plaketu do trávnika. Dopredu sme dostali varovanie, že fotiť môžme koľko chceme, ale objímania a osobné kontakty si neprosia žiadne. Kika im aspoň nakreslila privítanie kriedami na chodník. (V taške dostala ročenku a veľkú mikinu, ktorá má asi vydržať až po high school?)  

Keď nám skončila karanténa po prílete, tak deti išli aj do slovenskej školy stretnúť spolužiakov a spolužiačky – Kubko na dva dni, Kika iba na posledný. Dostali aj slovenské vysvedčenia, kde boli za druhý polrok hodnotení iba zo slovenčiny. Tým, že sme priebežne robili slovenčinu podľa online zadaní tak ako ostatní, sa to tento rok obišlo bez komisionálnych skúšok. Uvidíme ako bude budúci školský rok. Vymenili sme učebnice, objednala som nové pracovné listy (slovenčinu, dejepis, geografiu a vlastivedu) a potom už hurá prázdniny. 

Hričovská priehrada zhora

Karanténa po príchode na Slovensko

Nenudili sme sa. 

 

Zaujímavé boli potom testy na piaty deň. (Len na pobavenie, na stránke úradu verejného zdravotníctva sa písalo, že na test treba ísť najskôr na piaty deň od príchodu, na stránke ministerstva zdravotníctva, že na test treba ísť na piaty deň a na oficiálnej slovenskej korona stránke, ze najneskôr na piaty deň.) Na stránke polikliniky písali, že odbery sú na prvom poschodí. Boli sme objednaní a išli sme priamo na to prvé poschodie. Tam nikde žiadne značenie, kde by to tak mohlo byť, chvíľu sme sa motkali a hľadali, ale k ničomu to neviedlo, tak sme sa vrátili na prízemie na informácie. Pani hovorí, že to je na treťom, vo dverách s tajuplným názvom “Pracovisko zdravotnej služby”. (Rozumiem, že prípadov tu nemajú veľa a že sa až tak veľa netestuje, nemusia mať červený stan vonku na parkovisku, ale na druhú stranu nechať potenciálne pozitívnych príchodzích zo zahraničia poprechádzať sa po celej budove a porozprávať sa s ktovie kým, kým trafia do správnych dverí, asi nie je optimálne.) Tak ideme na tretie. 

Na dverách je, že máme klopať, tak klopem. Vyjde milá pani bez rúška, uistí sa, že my sme tí, ktorých čaká a povie, že momentík. Keď nám otvorí dvere druhýkrát, už je v rúšku, v plášti, aj so štítom. Tentokrát sme nedostali na výber, každého poškrabkala v obidvoch nosoch aj v hrdle. Výsledky na druhý deň, ale osobne. (Aj keď teda predpokladám, že keby boli pozitívne, snáď by zavolali, aby sme nechodili.) A 50e na hlavu. (To už bolo so zľavou, lebo donedávna účtovali 65e. Druhé miesto v Žiline, kde testy robia, pýta 76e.) 

Na druhý deň dávam vedieť aj na žilinský úrad verejného zdravotníctva, že všetko ok, naša karanténa končí a môžeme sa aj s niekým stretnúť.

Cestovanie v čase korony

Koncom mája sme si mysleli, že z našej plánovanej cesty v lete na Slovensko nebude nič. Hranice zavreté, naše letenky zrušené, štátna karanténa… ale potom sa to trochu začalo uvoľňovať, kamaráti zistili, že niečo predsalen lieta a kúpili letenky, tak sme sa aj my znovu zamysleli a zhodnotili, že e-karanténu by sme zvládli. Len nedávala zmysel pre Miša, lebo po jej skončení by akurát nasadal na lietadlo naspäť do štátov a aj tam by mohol mať pri vstupe problémy.

Tak som prebookovala len moje a detské letenky a pustila sa do zisťovania, kde a ako sa dajú spraviť testy na covid-19, ktoré Slovensko vyžaduje na vstupe. V našej county (niečo ako okres) už niekoľko mesiacov fungovalo drive-though testovacie stredisko (na parkovisku Kean univerzity), ale dlho testovali iba ľudí so symptómami, na lekársky predpis. Ale keď začali počty prípadov klesať, otvorili testy aj pre ľudí bez príznakov (a bez predpisu, a bez poplatku), ktorí sa chcú dať otestovať. Takže toto sme využili. Dospelákom škrabkali v nose, ale deti dostali na výber, či chcú výter z nosa alebo z úst. Obaja si vybrali ústa.

(Veľa ľudí sa ma neskôr pýtalo, či to je naozaj pocit, akoby mi niekto chcel cez nos vyškrabať mozog z hlavy, ako to niekedy dramaticky ukazovali v telke… Pre mňa to také nebolo. Nebolo to síce príjemné, ale už som zažila aj kus horšie vyšetrenia a trvá to naozaj len pár sekúnd.) 

Háčik bol akurát v tom, že podľa slovenských pravidiel sme mali vstúpiť do krajiny s negatívnym výsledkom testu, nie starším ako 96 hodín. V “našom” testovacom stredisku robili testy len v pondelok, stredu a piatok. Náš let bol vo štvrtok večer, príchod na Slovensko v piatok podvečer. Pondelkový test by bol príliš starý, výsledok stredajšieho do 72 hodín. Na test sme teda išli v stredu aj s tým rizikom, že možno budeme odlietať bez výsledku, ale nakoniec aspoň ten môj prišiel ešte pred odletom (k detským som sa dopracovala až o týždeň neskôr). 

Medzitým sa zmenili aj pravidlá na Slovensku, takže sme vedeli, že nejdeme do dvojtýždňovej e-karantény, ale že na piaty deň od príletu pôjdeme znovu na testy a keď budeme mať negatívne aj tie, tak naša izolácia končí.

Na letisku v Newarku som bola prekvapená, ako je tam rušno. Nebolo to samozrejme až také, ako sme boli zvyknutí, skoro nikde sme nečakali, ale neboli to ani vyľudnené priestory. Bolo zaujímavé sledovať rôzne variácie na tému rúšok. Dôchodcovia s KN95 rúškami a plastovými štítmi, malé deti s klobúčikmi, z ktorých išli dolu priesvitné plastové “pršiplášte” (niečo ako včelársky klobúk), pani s celotvárovým šnorchlom, domáce výrobky rôznych dizajnov, basketbalisti s jednorazovými rúškami nedbanlivo zavesenými na jednom uchu… 

Lietadlo do Frankfurtu bolo plné zhruba do polovice. Dezinfekčnými utierkami som poutierala sedačky a priľahlé oblasti, a potom som nechala deti, nech sa hrajú s displejmi. Rúška sme mali celý čas okrem toho, keď sme jedli a pili. Kika frfľala, ale zvládli sme. 

Novinkou bol zdravotnícky formulár, ktorý vyzbierali pred vystúpením v Nemecku. Podobný (jeden na rodinu a potom ešte iný menší pre každú osobu) rozdávali aj na lete Frankfurt->Viedeň, ale tie sa už nikto neobťažoval zbierať. Frankfurtské letisko tiež vcelku živé, let do Viedne takmer plný, jedine Viedeň bola prázdna. Na baggage claime sa krútil iba jeden kufrový kolotoč – ten náš.  

Celá cesta prebehla nad očakávanie dobre. A o karanténe bude nabudúce.   

Kvitnúci kaktus

Keď som si ho všimla prvýkrát pri večernej prechádzke, mal neskutočne veľa zavretých pukov. Jasné, že sme sa vrátili o pár dní neskôr pozrieť, ako mu ide kvitnutie. Kto by to povedal, že v strede New Jersey bude klíma na vonkajšie kaktusy…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...