Jahodové pagáčiky (biscuits)

Minulú sobotu sme dostali debničku jahôd. Takých tesne za. Lekvár som už mala uvarený týždeň predtým, tak sme ich najprv jedli, potom sme ich pili s vodkou. A trochu som použila aj na tieto biscuits, ktoré som už dávno chcela vyskúšať, ale čakala som na prezreté domáce jahody.

560g hladkej múky
1 prášok do pečiva
1 lyžička sódy bikarbóny
100g cukru
1 lyžička soli
170g masla 
300g veľmi dozretých jahôd
480ml šľahačkovej smotany

Vyhrejeme rúru na 220C.

Premiešame v mise všetky suché prísady. Pridáme nakrájané maslo, trochu to prstami podrvíme. Netreba, aby cesto malo úplne homogénnu konzistenciu, stačí, aby tam neboli veľké hrudky masla. Pridáme nakrájané jahody a premiešame. Na záver vlejeme šľahačku a premiešame znovu. Môžme aj mierne pomiesiť rukami, ale v zásade čo najmenej, aby jahody neboli na kašu.

Poriadne pomúčime pracovnú plochu, cesto vyvaľkáme na 1.5 – 2cm a vykrajujeme cca 5cm kruhy. Poukladáme ich na papierom vystlatý plech. Keď znovu vymiesime zvyšky po prvom vykrajovaní, jahody už budú značne unavené a cesto bude lepkavé. Treba to nejako zvládnuť, na chuti to ničomu neuberie. Z tohto množstva vyšlo koliesok na dva veľké plechy.

Pečieme 12-15 minút. Podávame trochu teplé. Ideálne na raňajky s maslom alebo kyslou smotanou. Nie sú to úplne koláče, sú viac chlebovité ako sladké. Perfektné.

Kubko dvakrát pri tabuli

Najlepšie je ch. 

Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Wonder women

Wonder Women od Sam Maggs 

Táto kniha je skôr pre Kiku, keď raz začne poriadne čítať po anglicky, ale ja som si ju celkom s radosťou preletela. Sú to kid-friendly krátke životopisy 25 žien (plus spomína zhruba 25 ďalších), ktoré boli vedkyne, lekárky, špiónky, vynálezkyne a cestovateľky. Zaujímavé na tom je, že som z nich poznala len dve a Marie Skłodowska Curie, Rosalind Franklin alebo Jocelyn Bell Burnell sa na hlavný zoznam ani dostali. Výborné je aj to, že aj keď biele európanky alebo američanky prevažujú, slušné zastúpanie majú aj iné farby pleti a iné krajiny. 

Annie Smith Peck: A woman who has done good work in the scholastic world doesn’t like to be called a good woman scholar. Call her a good scholar and let it go at that… I have climbed 1,500 feet higher than any man in the United States. Don’t call me a woman mountain climber.

Jedna téma sa v knihe objavuje opakovane – ženy, ktorých objavy boli pripísané mužom:

But since Lise was exiled from Germany, Otto published their findings and Lise’s theory in the journal Nature – without giving Lise credit… Then in 1944, despite Lise having coined the term nuclear fission in her own Nature article in 1939, Otto won the Nobel Prize in chemistry for the discovery… Although his 1946 Nobel lecture did mention Lise five times, most people assumed she was merely Otto’s junior assistant, a misconception that he seems to have done nothing to correct.  

Je výborné, že aj takéto knihy vychádzajú. Representation matters. 

Víkendové surfovanie

A love story – úžasné

When we encounter a mother doing too many things perfectly, smiling as if it were all so easy, so natural, we should feel a civic responsibility to slap her hard across the face and scream the word “Stop!” so many times that the woman begins to chant or whimper the word along with us. Once she has been broken, we may take her in our arms until the trembling and self-hatred leave her body. It is our duty.

When I swim at the public pool, I wear sunglasses so I can admire the hairless chest of the nineteen-year-old lifeguard. I love it that he, a child, really, is guarding me, fiercest of warriors, a mother, strong as stinky cheese, with a ripe, moldy, melted rotten center of such intense complexity and flavor it would kill a boy of his tender age.

The answer is easy in daylight. But the night’s untethering almost always turns me into someone I’m not. I spend nights thinking about the different women I become in the dark. Where am I keeping these women when the sun is up?

The work of organizing everything – celé dobre a aj iné na jej stránke stoja za prozretie

koláčik navyše

I now live in Berkeley, California. A few years ago, just a few blocks from my home, a pair of researchers in the Cal psychology department staged an experiment. They began by grabbing students, as lab rats. Then they broke the students into teams, segregated by sex. Three men, or three women, per team. Then they put these teams of three into a room, and arbitrarily assigned one of the three to act as leader. Then they gave them some complicated moral problem to solve: say what should be done about academic cheating, or how to regulate drinking on campus.

Exactly 30 minutes into the problem-solving the researchers interrupted each group. They entered the room bearing a plate of cookies. Four cookies. The team consisted of three people, but there were these four cookies. Every team member obviously got one cookie, but that left a fourth cookie, just sitting there. It should have been awkward. But it wasn’t. With incredible consistency the person arbitrarily appointed leader of the group grabbed the fourth cookie, and ate it. Not only ate it, but ate it with gusto: lips smacking, mouth open, drool at the corners of their mouths. In the end all that was left of the extra cookie were crumbs on the leader’s shirt.

This leader had performed no special task. He had no special virtue. He’d been chosen at random, 30 minutes earlier. His status was nothing but luck. But it still left him with the sense that the cookie should be his.

This experiment helps to explain Wall Street bonuses and CEO pay, and I’m sure lots of other human behavior. But it also is relevant to new graduates of Princeton University. In a general sort of way you have been appointed the leader of the group. Your appointment may not be entirely arbitrary. But you must sense its arbitrary aspect: you are the lucky few. Lucky in your parents, lucky in your country, lucky that a place like Princeton exists that can take in lucky people, introduce them to other lucky people, and increase their chances of becoming even luckier. Lucky that you live in the richest society the world has ever seen, in a time when no one actually expects you to sacrifice your interests to anything.

All of you have been faced with the extra cookie. All of you will be faced with many more of them. In time you will find it easy to assume that you deserve the extra cookie. For all I know, you may. But you’ll be happier, and the world will be better off, if you at least pretend that you don’t.

tu je video:

Richard Hamming: You and your research

Now for the matter of drive. You observe that most great scientists have tremendous drive. I worked for ten years with John Tukey at Bell Labs. He had tremendous drive. One day about three or four years after I joined, I discovered that John Tukey was slightly younger than I was. John was a genius and I clearly was not. Well I went storming into Bode’s office and said, “How can anybody my age know as much as John Tukey does?” He leaned back in his chair, put his hands behind his head, grinned slightly, and said, “You would be surprised Hamming, how much you would know if you worked as hard as he did that many years.” I simply slunk out of the office!
What Bode was saying was this: “Knowledge and productivity are like compound interest.” Given two people of approximately the same ability and one person who works ten percent more than the other, the latter will more than twice outproduce the former. The more you know, the more you learn; the more you learn, the more you can do; the more you can do, the more the opportunity — it is very much like compound interest. I don’t want to give you a rate, but it is a very high rate. Given two people with exactly the same ability, the one person who manages day in and day out to get in one more hour of thinking will be tremendously more productive over a lifetime.

tento článok o Iráne ma doviedol k tejto podivnosti

find great books to read without judging the cover (or the author)

my bionic quest for Bolero 

noisli

Druhácky projekt a ôsme narodeniny

(To by bol nadpis do diktátu! Teraz sa učia číslovky a majú ich podčiarkovať…)

Kikin druhácky projekt bol o očiach a zraku. Ako praktickú časť sme vyrábali 3D okuliare.

A na druhý deň po obhajobách oslavovala narodeniny. 

Dobre mu to chodí

Kika išla do školy v prírode do Nízkych Tatier, my ostatní na výlet do Vysokých. 

Počasie sme mali ukážkové a povedali sme si, že skúsime s Kubinom vyliezť na Téryho chatu.

Na konci doliny Kuba celkom pobavilo, že ide po snehu v kraťasoch.

Kúsok pod chatou síce zahlásil, že už mu stačilo a ideme naspäť, ale ukecali sme ho, že radšej ideme na chatu na obed.

Chvíľu sme poobdivovali zamrznuté pleso

Cestou dolu trochu poupratovali rozhádzané skaly

A kochali sa výhľadom:

Na druhý deň Kubino zahlásil, že chce trochu menší výlet. Chvíľu sme dumali, ale nakoniec sme opäť štartovali zo Smokovca vláčikom a išli po červenej na Skalnaté pleso. Tam sa nám veľmi nepáčilo (Skalnatá chata zavretá, nanič J&T bufet, vysekaná kosodrevina, kopa turistov vyvezených lanovkou) ale výhľad na Lomnický štít bol dobrý.

Týchto pár dní bolo zaujímavých ešte aj iným spôsobom. Kubo rozprával a rozprával a rozprával. Pusa sa mu nezastavila celý čas, čo sme išli. Keď je s nami Kika, tak sa dostane k slovu pomenej a teraz mal všetko poslucháčstvo len pre seba. Ale Kiku spomínal každú chvíľu a plánoval, ako do Tatier nabudúce pôjdeme aj s ňou.

Pár rozdielov

To isté miesto po piatich rokoch. 

Len šachista akosi vyrástol. A šachovnica vybledla.

Hričovský hrad

Postupne ho opravujú, takže sme ho našli v o kúsok lepšom stave, ako bol pred pár rokmi, keď sme tu boli naposledy. Lezenia pre deti tak akurát a zhora sme dovideli až na Rozsutce, na ktorých sa v tom čase venčil náš alfa tím. 

Víkendové surfovanie

Torching the Modern-Day Library of Alexandria

The stations—which didn’t so much scan as photograph books—had been custom-built by Google from the sheet metal up. Each one could digitize books at a rate of 1,000 pages per hour. The book would lie in a specially designed motorized cradle that would adjust to the spine, locking it in place. Above, there was an array of lights and at least $1,000 worth of optics, including four cameras, two pointed at each half of the book, and a range-finding LIDAR that overlaid a three-dimensional laser grid on the book’s surface to capture the curvature of the paper. The human operator would turn pages by hand—no machine could be as quick and gentle—and fire the cameras by pressing a foot pedal, as though playing at a strange piano. […]

It was strange to me, the idea that somewhere at Google there is a database containing 25-million books and nobody is allowed to read them. […] It’s there. The books are there. People have been trying to build a library like this for ages—to do so, they’ve said, would be to erect one of the great humanitarian artifacts of all time—and here we’ve done the work to make it real and we were about to give it to the world and now, instead, it’s 50 or 60 petabytes on disk, and the only people who can see it are half a dozen engineers on the project who happen to have access because they’re the ones responsible for locking it up.

I asked someone who used to have that job, what would it take to make the books viewable in full to everybody? I wanted to know how hard it would have been to unlock them. What’s standing between us and a digital public library of 25 million volumes?

You’d get in a lot of trouble, they said, but all you’d have to do, more or less, is write a single database query. You’d flip some access control bits from off to on. It might take a few minutes for the command to propagate.

Neuralink and the Brain’s Magical Future

Because, as the human history case study suggests, when there’s something on the planet way smarter than everyone else, it can be a really bad thing for everyone else. And if AI becomes the new thing on the planet that’s way smarter than everyone else, and it turns out not to clearly belong to us—it means that it’s its own thing. Which drops us into the category of “everyone else.” […]

He sees it as only a matter of time before superintelligent AI rises up on this planet—and when that happens, he believes that it’s critical that we don’t end up as part of “everyone else.” That’s why, in a future world made up of AI and everyone else, he thinks we have only one good option: To be AI. […]

The pace of progress in this direction matters a lot. We don’t want to develop digital superintelligence too far before being able to do a merged brain-computer interface.

Before European Christians Forced Gender Roles, Native Americans Acknowledged 5 Genders (Finds Them And Kills Them je úžasné meno)

Stredoškoláčky videli, že by mladí volili Kotlebu a Kollára, tak vymysleli súťaž o tom, ako funguje štát

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...