Víkendové surfovanie

Ak ste nepozerali štart Falcon Heavy live, tak si ho môžete pozrieť aj spätne. Dvom z troch rakiet sa podarilo aj úspešne pristáť. Tretia sa zrúbala do vody, lebo jej neostalo dosť paliva na brzdiace manévre – asi príliš veľa minula na vystrelenie Muskovej Tesly.

Keď som to púšťala Kubovi, tak sa veľmi čudoval, že prečo tam vystrelili tú Teslu. Že tú by si on radšej nechal:

Ale dobrá reklama nie? Budú Starmana raz navštevovať vesmírni turisti? 

how fungi saved the world

nedávno bola jedna linka (Monday morning observation), ale ukazuje sa, že veci sa majú trochu inak 

seedship – jednoduchá textová počítačová hra

fotka atómu

This is why Uma Thurman is angry

The Favorite Literary Work of Every Country Visualized on a World Map

Ženy-Matky-Telá II

pracovná ponuka od kamarátky, ktorá pracuje pre WFP (hlavne pre ženy-developerky)

Zimné športy

Kubko ku svojmu ročníkovému projektu pristupuje zodpovedne :). Rád chodí lyžovať a už mu to ide celkom dobre.  

Aj on aj Kika sa už naučili chodiť na Pome. Ale prístup k tomu mali úplne odlišný. Kubo rovno išiel skúsiť, potreboval 4krát spadnúť, naučil sa metódou pokus-omyl a bolo. 

Kika najprv pozorovala, nechala si porozprávať, čo a ako má robiť, až potom išla. A nespadla ani raz. Keď jej ešte vlekár pomáhal nasadiť kotvu, tak jej aj on povedal, ako si ju má nabudúce zobrať a bolo.

Sneh sa dá samozrejme využiť aj na iné veci ako na lyžovanie:

A potom je ešte ľad. Korčuľovanie ide lepšie Kike, asi preto, že v lete viac korčuľovala na kolieskových:

A jedenkrát sme sa vybrali lyžovať s Mišom sami dvaja. Snežilo celý deň, ale Poludňový grúň nesklamal a na poludnie aspoň symbolicky ukázal slniečko.

26 jázd a mali sme dosť

Ráno sme točili jazdy na Slovan vleku, keď prišieli decká na lyžiarskom výcviku a začalo sa čakať v rade, vyviezli sme sa lanovkou na Poludňový a lyžovali tam vrátane polhodinky na obed na Chate pod Grúňom. Keď sme už nevládali, tak sme si išli dolu oddýchnuť na lanovku. Chvíľku sme rozmýšľali, či sa ešte vyviezť do Snilovského sedla a dať zo dve jazdy na Oštiepkovej mulde. Keby svietilo slnko, tak by to vyvážilo ten overhead, že treba vyzuť lyže, aspoň jeden aj lyžiarky a odšoférovať sa ku chate Vrátna. Ale hore boli oblaky a husté sneženie, tak sme zhodnotili, že tentokrát nie.

Všeličo sa dá vyčítať z týchto grafov :). A samozrejme okrem nich ešte aplikácia Ski Tracks dáva aj mapu:  

Harry a Hermiona

Posledných pár rokov sú filmoví. Už sme mali mimoňov, minulý rok to boli Elza a Olaf. A tentokrát si rozmysleli, že by radi Pottera a Grangerovú. Tak som rozstrihla dve vyťahané čierne tričká, vybrala dve paličky, ktoré máme na sushi, zo žltých a červených kúskov flísu ušila kravaty (tie boli na zicherku, lebo sa mi nechcelo robiť také dlhé, aby sa dali naozaj uviazať). Kubovi ešte okuliare z čiernych pipe cleaners a jazvu na čelo a Kike navlniť vlasy. 

Kubov kamarát a kamarátka v triede boli tiež Harry a Hermiona, takže tam boli traja. A u Kiky v triede bola jedna kočka Harry. Neboli sme originláni. Ale decká si to poriadne užili.

Víkendové surfovanie

Stop asking me ‘what about men?’ (h/t Zuzine za linku)

Women do not read a campaign about male mental health or male abuse or male cancers and furiously tweet back ‘what about women, you cunt?!’ because they didn’t think about themselves when they read it. They didn’t see the campaign as two fingers up to women.

‘Whataboutery’ comes from a place of misogyny. An arrogant, derailing technique used to respond to a campaign, video, research study, intervention, organisation or communication that screams ‘I don’t care about women, talk about men!!’ 
And the proof is in the pudding for me. Because when I do all those things with a focus on boys and men, I’m a fucking hero. But when I do all of those things and focus on girls and women, I’m a fat, ugly feminist

When I write a tweet about women being murdered or raped, I didn’t forget men. I didn’t forget they could be murdered or raped. I didn’t accidentally miss them off my tweet. I simply CHOSE to talk about the experiences of females. It is not helpful, or clever, or promoting ‘equality’ to write to a researcher specialising in women’s studies and tell her in three paragraphs why she should focus on men. 

The female price of male pleasure

For all the calls for nuance in this discussion of what does and doesn’t constitute harassment or assault, I’ve been dumbstruck by the flattening work of that phrase — specifically, the assumption that “bad sex” means the same thing to men who have sex with women as it does to women who have sex with men.

The studies on this are few. A casual survey of forums where people discuss “bad sex” suggests that men tend to use the term to describe a passive partner or a boring experience. (Here’s a very unscientific Twitter poll I did that found just that.) But when most women talk about “bad sex,” they tend to mean coercion, or emotional discomfort or, even more commonly, physical pain. Debby Herbenick, a professor at the Indiana University School of Public Health, and one of the forces behind the National Survey of Sexual Health and Behavior, confirmed this. “When it comes to ‘good sex,'” she told me, “women often mean without pain, men often mean they had orgasms.”

We’re so blind to pain being the giant missing term in our sexual discussions that ABC News’ epic 2004 “American Sex Survey,” which includes an amazing 67 questions, never once mentions it. It doesn’t even show up as a possible reason for orgasm-faking.

But next time we’re inclined to wonder why a woman didn’t immediately register and fix her own discomfort, we might wonder why we spent the preceding decades instructing her to override the signals we now blame her for not recognizing.

lego patent má 60 rokov

táto kočka má 16 rokov

parádne fotky z Marsu

How much money has been spent attempting to bring Matt Damon back from distant places?

Movie Budgets
Courage under Fire: $46m
Saving Private Ryan: $70m
Titan AE: $75m
Syriana: $50m
Green Zone: $100m
Elysium: $115m
Interstellar: $165m
The Martian: $108m
TOTAL: $729m

Fictional Costs (My estimates, costs are in 2015 currency)
Courage Under Fire (Gulf War 1 helicopter rescue): $300k
Saving Private Ryan (WW2 Europe search party): $100k
Titan AE (Earth evacuation spaceship): $200B
Syriana (Middle East private security return flight): $50k
Green Zone (US Army transport from Middle East): $50k
Elysium (Space station security deployment and damages): $100m
Interstellar (Interstellar spaceship): $500B
The Martian (Mars mission): $200B
TOTAL: $900B plus change

Object Arranger

The Most Futuristic Predictions That Came True in 2017

Martinské hole alebo kopy inej vody

Keď sme sa spamätali z časového posunu, tak sme sa s deťmi dohodli, že ideme doháňať zameškanú lyžiarsku sezónu. (Mišo s nami nešiel, lebo po dvoch dňoch doma z Thajska zbalil zase letné veci odletel si to do Austrálie.)

Snehu bolo toľko, že do chaty sme sa museli prekopať. Takže samozrejme na druhý deň sa to neobišlo bez bunkrov a váľania sa v ňom.

Z lyžovačky veľa fotiek nie je, lebo bola zima na pršteky, ale budeme musieť robiť nejakú dokumentáciu, lebo Kubo si dal ročníkový projekt o lyžovaní, tak nech má dáta.

Thajsko – Krabi

Ešte zopár posledných fotiek z vianočno-novoročnej dovolenky. Nechceli sme totiž riskovať cestu z ostrova rovno na letisko, tak sme si dali jednu noc v mestečku Krabi, z ktorého sme potom zavčas ráno leteli domov.

Večer samozrejme ešte nightmarket a dotlačenie sa ovocím. Akurát škoda je, že som si celý čas hovorila, že tu pred odchodom nakúpim kari a iné korenia domov, lenže aj keď to boli skoro všetko stánky s jedlom (vrátane polievok, sushi, palaciniek, pečenej kukurice, hranoliek a skoro všetkého na čo si spomeniete), tak korenia nepredával nikto. Keď som sa spýtala, že čo, tak mi bolo vysvetlené, že všetky korenia sveta nájdem na morning market. Akurát, že sme odlietali o ôsmej, takže ten sme už museli vynechať.  

 A potom už do chladnejších končín.

Víkendové surfovanie

She Ran From the Cut, and Helped Thousands of Other Girls Escape, Too

Finally, after nearly four years of dialogue, the elders in her village changed hundreds of years of culture and abandoned cutting. She had persuaded the men, and with them the village, that everyone would be healthier and wealthier if girls stayed in school, married later and gave birth without the complications cutting can create.

She and the elders planned a different kind of ceremony to celebrate girls, and the next year, the number of girls in school soared.

The Martians claim Canada (Margaret Atwood), perfektné

a ešte od Margaret Atwood: rozlúčka s Ursulou K Le Guin (Left hand of darkness), ktorá nedávno zomrela  

In all her work, Le Guin was always asking the same urgent question: what sort of world do you want to live in? Her own choice would have been gender equal, racially equal, economically fair and self-governing, but that was not on offer. It would also have contained mutually enjoyable sex and good food: there was a better chance of that.

Why Do So Many Digital Assistants Have Feminine Names?

Hey Cortana. Hey Siri. Hey girl.

Everyone Should Have a House Meal

It is a meal that one automatically falls back on whenever there is no other plan. This sounds immeasurably broad, but there are a number of prerequisites that narrow the field somewhat: The first is that it be intrinsically easy to trim and change into various meals whose roots in common stock are impossible to discern by anyone but the cook. Second, a house meal should be made of common ingredients, so that you are likely to have them. Third, it must be fast to make. Fourth, it can’t demand too much skill, in case some part needs to get handed off.

nové najväčšie prvočíslo – ešte v septembri som na prednáške spomínala to predchádzajúce, ktoré vtedy kraľovalo už rok

Pracovala som v pôrodnici. Už nechcem mlčať o tom, čo som videla 

Monday morning observation

China Has Already Gene-Edited 86 People With CRISPR

Elena Ferrante (My brilliant friend) začala písať pravidelný stĺpček do novín

What scientists want? respektíve, čo niektorí chceli pred 300 rokmi

The Prolongation of Life
The Recovery of Youth
The Art of Flying

Everything I did wrong as a professor (h/t Ondrovi za linku)

21st Century Landscapes

Thajsko – Koh Libong

Z rušného turistického mestečka Ao Nang sme sa po novom roku vybrali na ostrov Koh Libong. Nie je ďaleko od pevniny a tak nás prekvapilo, keď nám asi v polovici cesty motorovým člnom povedali, že máme prestúpiť. Začudovane sme pozerali, ako nám a ďalším pár ľuďom prekladajú batožinu do drevenej long tail boat, ktorá nás čakala pri dohodnutej bójke. Kompa ďalej bez nás pokračovala na iný ostrov.

Vysvetlenia sme sa nedočkali, ale usúdili sme, že to bolo asi kvôli odlivu. Ten bol na tomto ostrove ešte výraznejší ako v Ao Nang. Na miestach, kde sa počas odlivu dalo chodiť bosou nohou (a domáci tam chodili zbierať krabov a mušle), bolo v čase prílivu toľko vody, že ani Mišo tam nedočiahol, keď sa postavil. Na malý ostrovček, ktorý bol asi kilometer od našej pláže sa počas odlivu dalo tiež prísť pešo. Bol veľmi fotogenický, tak sme ho fotili na rôzne spôsoby.

Ďalšia pozoruhodná vec bola, že aj keď tam bývali aj iní ľudia okrem nás, neviem, čo robili, lebo väčšinou sme mali celú pláž a celé more pre seba. A to bola voda teplá ako vo vani.

A keď sa nedalo plávať, tak deti obťažovali miestnych krabov. Cupitalo ich tam veľmi veľa, aj pomalých s domčekami, aj rýchlych bez domčekov, a tak im stavali prekážkové dráhy a “bazény”.

V mori rybky, ježkovia, slimáky veľké ako uhorky, mušle a chobotničkohviezdice. Miesto, kde to žije.

No a musíme sa priznať, že tu sme nejakých krabov aj zjedli. Nie veľa, lebo s tým bola veľká robota, ale predsa.

Dovolenkové čítanie

Artemis (Andy Weir) – Druhá kniha chlapíka, ktorý napísal Marťana. Tentokrát je hrdinkou mladá žena a dej sa odohráva na Mesiaci. Rýchle a ľahké čítanie, ale ani zďaleka nie také dobré ako Marťan. Príliš akčný film pripravený na sfilmovanie.

By the way, we also hate it when people . . . call Artemis “the city in space.” We’re not in space; we’re on the moon. I’m mean, technically, we’re in space, but so is London. 

On a scale from one to ‘invade Russia in winter,’ how stupid is this plan?

Black Swan (Nassim Nicholas Taleb) – o tom, aký vplyv majú veľmi nepravdepodobné veci. Človek odchovaný na klasickej štatistike (na to mám aj nejaké papiere) a gaussových krivkách povie, že malý. Ale Taleb hovorí, že treba dávať veľký pozor na takúto intuíciu. Dá sa na ňu spoľahnúť pri číslach týkajúcich sa výšky, váhy, v prírode merateľných vecí, ale zlyháva, keď sa bavíme o akciových trhoch, sociálnych sieťach, predajoch kníh a iných moderných vymoženostiach. Zaujímavé, pár dobrých odporúčaní, ako si dávať pozor na čierne labute a profitovať z nich, ale knihe by určite prospelo zoškrtanie na asi tretinu objemu (text a argumenty sa príliš opakujú) a keby autorovi niekto vysvetlil, čo je to sebareflexia (tak samoľúby a arogantný text, ako bol tento, treba hľadať).

Pasteur said, like all great discoverers, he knew something about accidental discoveries. The best way to get maximal exposure is to keep researching. Collect opportunities

Look into your own existence. Count the significant events, the technological changes, and the inventions that have taken place in our environment since you were born and compare them to what was expected before their advent. How many of them came on a schedule? Look into your own personal life, to your choice of profession, say, or meeting your mate, your exile from your country of origin, the betrayals you faced, your sudden enrichment or impoverishment. How often did these things occur according to plan?

Almost everything in social life is produced by rare but consequential shocks and jumps; all the while almost everything studied about social life focuses on the “normal,” particularly with “bell curve” methods of inference that tell you close to nothing. Why? Because the bell curve ignores large deviations, cannot handle them, yet makes us confident that we have tamed uncertainty.

One useful trick, I discovered, is to avoid listening to the question of the interviewer, and answer with whatever I have been thinking about recently. Remarkably, neither the interviewers nor the public notices the absence of correlation between question and answer.

Deamon a FreedomTM (Daniel Suarez) – takéto knihy väčšinou nečítam: príliš krvavé, zbytočne explicitne hnusne násilné. Ale tento dvojdielny thriller ma chytil na zaujímavý základ. Mŕtvy programátor začne sofistikovane vraždiť. Dokáže preniesť do skutočného sveta počítačovú hru. A v druhej časti to podať tak, že možno je práve toto je to, čo (my, ľudia) potrebujeme… Desivé, uveriteľné, na rozmýšľanie. Chystám sa prečítať si ešte Suarezovu knihu o CRISPR Change Agent.

Now combine an application like that—a widely distributed entity that never dies—with tens of millions of dollars and the ability to purchase goods and services. It’s answerable to no one and has no fear of punishment.

Humanity had always trafficked in oppression. Before the corporate marketing department got ahold of it, it was called conquest. Now it was regional development. Vikings and Mongols were big on revenue targets, too—but Leland had dispensed with all the tedious invading, and had taken a page out of the Roman playbook by hiring the locals to enslave each other as franchisees.

We basically used oil and aquifer water to temporarily boost the carrying capacity of the land, all for economic growth demanded by Wall Street investors. It’s a crazy system that only makes sense when you foist all the costs onto taxpayers in the form of crop subsidies that benefit agribusiness, and defense spending to secure fossil fuels. We’re basically paying for corporations to seize control of the food supply and dictate to us the terms under which we live.

Playful Parenting (Lawrence Cohen) – Často ma nebaví hrať sa s deťmi. Alebo som unavená a nechce sa mi. Táto kniha bez akéhokoľvek obviňovania alebo moralizovania hovorí, prečo a ako sa deti potrebujú hrať, dáva konkrétne príklady a ukazuje, ako hranie sa rodičov deťmi môže pomôcť prekonávať rôzne ťažkosti a konflikty. Inšpiratívne pre rodičov detí od škôlkárov po prvý stupeň základnej školy. (Toto bola jediná papierová, ktorú som mala v Thajsku so sebou.)

Children don’t say, “I had a hard day at school today; can I talk to you about it?” They say, “Will you play with me?

If they don’t think we will play, they may not even ask. They just go about their business, and we go about ours, and we all miss chance after chance to reconnect.

Using Playful Parenting, we can help children release all this emotion in ways that aren’t hurtful to others. We do this by just spending lots of time giggling together, but also with some specific techniques. To help children with fears, for example, it often helps to play as if you are the one who is scared, and really exaggerate it. Make sure they don’t feel mocked or humiliated. It helps if you don’t imitate them exactly, but just take the general idea and exaggerate it.

The Way of Kings (Brandon Sanderson) – Sanderson je môj obľúbený autor. A toto je prvý diel trojdielneho fantasy eposu. Nie je nejako úžasný, je celkom rozťahaný a je o svete so zvláštnou mágiou, dlhou históriou a komplikovanými postavami. Dobre sa číta a dobre sa pri ňom zaspáva (mala som ho rozčítaný už asi od septembra, lebo vždy dám len pár strán pred tým, ako zaspím).

Ignorance is the natural state of human mind.

Expectations are like fine pottery. The harder you hold them, the more likely they are to crack.

Words are not meant to be kept inside. They are free creatures and if locked away, they will cause trouble inside.

Robin (Zdena Frýbová) – Od Frýbovej som na strednej škole prečítala všetko, čo mali v mestskej knižnici. Najväčší dojem vtedy zanechala kniha Z neznámých důvodů. Taký, že sa síce chystám niekedy si ju prečítať ešte raz, ale trochu sa bojím do toho ísť, aby som nebola sklamaná. Robin vtedy v knižnici nebol. Kolegyňa mi ho pred vianocami požičala, po tom, čo som jej rozprávala, že náš Kubo nepije vpodstate nič okrem vody. Občas sa dá ukecať na džús a po celkom dlhom skúšaní sa mi podarilo nájsť konkrétny čaj (lipovo-šípkový), ktorý si dá. V knižke manželia, ktorých deti sa už odsťahovali z domu, dostanú foxteriéra Robina. A Robin má ku jedlu podobný prístup, ako náš Kubo ku pitiu. Plus ďalšie humorne zveličené príhody, ktoré zažívajú s tvrdohlavým psom.

Je s podivem, že jsme se nikdy nehádali ani kvůli dětem, ačkoli nám svým temperamentem dávaly pěkně zabrat. Já, jakožto psycholog hlásající, že duše dítěte je křehká a snadno zranitelná, proto se k němu musí přistupovat vždy s laskavým pochopením a vést klidný dialog, jsem na ně ječívala a mlátila je vším, co jsem právě měla v ruce. Honza mi dodnes připomíná, jak jsem ho jednou nakopla, čímž jsem prý doživotně narušila jeho zdravý vztah k ženám vůbec.
Rudolf, hňápajíci se v psychologii lidských vztahů jako slon v porcelánu a proklamující barbarský názor, že děti jsou sběř, kterou je nutno řezat a systematicky decimovat, na ně v životě hlas nezvýšil, natož aby na ně přiložil pravici. 
Normální děti by se v takové rodině před matkou třásly a otcem by zametaly. Naše zrůdičky se se mnou bouřlivě handrkovaly, mazlily, hádaly… a k Rudolfovi pociťovaly respekt. Vydal-li výjimečně nějaký příkaz, podrobily se mu, a když došlo na větší průšvih třeba ve škole, úpěly: „Maminko, prosím tě, jen ať se to nedozví táta.” Prostě naše manželství plynulo v pokojném souzvuku, který po odchodu dětí z domova nerušilo už vůbec nic.
To vše se rázem změnilo příchodem Robina. Začali jsme se s Rudolfem hádat.

Raising Elijah: Protecting Our Children in an Age of Environmental Crisis (Sandra Steingraber) – Túto som nečítala na dovolenke, ale ešte niekedy na jeseň, len som sa nedostala k tomu, aby som si z nej odložila aspoň zopár viet. V každej kapitole sa prelína osobná materská skúsenosť s nejakým problémom týkajúcim sa životného prostredia. Strašidelné, veľmi dobre napísané, len miestami trošku iritujúce (too much privilege). 

Here was an interesting truth about entering motherhood for the second time: I was just having a baby; I wasn’t taking on a new identity. Furthermore, I now carried with me a skill set.

Nevertheless, I was now starting to suspect that having two children was going to require of me something that having only one didn’t. Of course, it went without saying that another baby was going to eat whatever was left of my solitude. That was an easy prediction.
I’d been a mother for fewer years than three. Being a nonparent still felt like my normal state. It was still a surprise to wake up and find a child in my house. But I wasn’t nostalgic. In my experience, a happy single life was like an exotic orchid with particular moisture, light, and temperature requirements. It required a lot of tending. You had to make weekend plans, have a therapist or a pet, and keep track of how many days had passed since you had last dined with someone. Small disappointments had to be monitored lest they balloon into despair.
When you are by yourself, surreal things can happen: You could get lost in a rainforest while hiking to a study site and then step on a snake at the precise moment you realize that you had neglected to tell anyone where you were going. Or an infected salivary gland could send you to the ER on Thanksgiving morning. Five hours later, you might find yourself shivering with fever in a check-out line at a Walgreens, a scrip for antibiotics in one hand, a can of condensed mushroom soup in the other, and a homeless guy in front of you kindly offering to give you, the girl with the puffed-out face, his can of tuna fish. Which makes a nice story but you have no one to tell it to. (Until now.)

Entire regulatory systems are premised on the assumption that all members of the population basically act, biologically, like middle-aged men. The laws and rules so generated by those systems are thus blinded to the unique characteristics of children that should be obvious to everyone.
S Kubinom sme prečítali Zošidlo a s Kikou asi polovicu Anny zo Zeleného domu. S tou Annou to bolo výborné, lebo na Koh Libong sme sa zoznámili s troma Austrálčanmi (spoločne sme na ostrov docestovali loďkou) a keď potom jedného dňa videli Kiku s knižkou, tak sa jej pýtali, že čo číta. Stačilo ukázať obálku, niektoré knihy sú okamžite rozpoznateľné. (Spýtali sa aj Kuba, ale o Zošidlovi nikto z nich dovtedy nepočul.)

Thajsko – Ao Nang

Chýbalo nám more. V lete sme pri žiadnom neboli, lebo sme mali starosti s rozbitou kúpeľnou, a tak sme si povedali, že pôjdeme v zime. Bolo nám jasné, že chceme ísť do tepla, aby sa tam naozaj dalo kúpať a bolo nám jasné, že Vianoce sú v takýchto destináciách top sezóna, takže nebude úplne jednoduché násť niečo za rozumnú cenu. Nakoniec z toho vyšlo Thajsko. Leteli sme cez Londýn (áno, trochu opačným smerom) a Dohu do Krabi. Tam sme dorazili o siedmej ráno, tak sme batožinu nechali v hoteli na recepcii a išli jet lag dospávať na pláž.

Deťom sa spať veľmi nechcelo. Deň, piesok, more… takže fičali akoby nič, ale potom sa to prejavilo večer. Z Kuba akoby niekto vybral baterky. Povedal, čo si dá na večeru a kým ju doniesli, tak sa úplne vypol a na izbu ho bolo treba odniesť.

Na pláž sme chodili každý deň, plávali, keď bol príliv, stavali stavby z piesku, keď bol odliv. Rozdiel bol naozaj veľký a to sme ešte netušili, ako sa to prejaví inde.

Jeden deň sme sa vybrali loďkou na susednú Railey Beach, ktorá je známa hlavne medzi skalolezcami. A chodili sme na masáže. Tie boli 4-10 euro/hod a väčšinou boli veľmi dobré.  


Ao Nang je veľmi turistické mestečko, takže na Silvestra to tam obzvlášť žilo. Deti sme zobudili okolo jedenástej a išli sme pozerať na pláž vypúšťanie lampiónov a ohňostroje. Fascinovali ich vysvietené hrajúce autá a tancujúci ľudia na ulici.

Jedli sme všeličo. Raňajky v rodinnom hotelíku, kde sme bývali, na obed ovocie, miestne palacinky a grilovanú kukuricu.

Z ovocia hlavne mango, malé banány a rambutany. Ale občas bol aj ananás, mandarinky, zelené figy. Skúsili sme aj dragon fruit a chlebovník. 

A na večeru sme chodili zakaždým niekde inde, väčšinou na krevety. Deťom sa páčila ryža na sladko v ananáse, ja som zase skúšala všelijaké curry s kokosovým mliekom.

Pili sme ovocné, najčastejšie mangové, shaky. A nikomu nebolo z jedla zle. Thajsko je prevažne budhistická krajina, ale na juhu, kde sme boli my, kde susedí s Malajziou, žije moslimská menšina. Už v Malajzii sa nám osvedčilo vyberať si na jedlo moslimské halal kuchyne, ktoré aj v poľných podmienkach dokážu pripraviť jedlo pomerne čisto (v porovnaní napríklad s indicko-hindu-… kuchyňami). 

A po novom roku sme sa presunuli na ostrov kúsok na juh, preč od kôp turistov a civilizácie. Zaujímavá bola cesta do malého prístavu: kopy ananásov na predaj – pár centov za kus, všade motorky, jazdí sa po opačnej strane cesty ako u nás, neskutočné elektrické vedenia a poprepletané drôty v mestečkách. Zorganizovaná bola veľmi zle (TigerLine Ferry to veľmi nezvládla) ale bolo fajn vidieť aj kúsok vnútrozemia. 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...