Island hopping: Tun Sakaran Marine Park

Včera sme mali ísť na výlet s ďalšími troma turistami do ostrovného parku Tun Sakaran. Z nejakého dôvodu sa tí traja nedostavili (aj nám to domáci vysvetľovali, ale sme to nepochopili), tak sa stalo, že v loďke sme zase boli len my dvaja a traja miestni chlapci – z nich jeden šoféroval, jeden bol vystrojený na kúpanie s nami a rozprával sa s ľuďmi na ostrovoch a tretí vedel asi 20 slov po anglicky a pomocou nich nám tlmočil.

Okrem nás naložili ráno do loďky aj 12 kíl tapiokovej múky, 4 zväzky asi meter dlhej cukrovej trstiny a dve igelitky starého oblečenia. Prvá zastávka v parku totiž smerovala do dedinky Bodgaya, v ktorej bývajú potulní Bajau sea gypsies.

BodgayaKeď nás zbadali, ženy a deti nastúpili do kanojek vyrezaných z dreva a dlhými palicami sa odrážali, aby sa k nám dostali. Nerozumejú jazyku Bahasa Melayu, ktorým sa tu hovorí, ale jeden z naších spoločníkov v loďke vedel pár slov ich jazyka, takže prebehla aj krátka komunikácia. Múka, trstina aj oblečenie sa rýchlo minuli a vysmiati domáci sa odpádlovali naspäť.

Domáci

Domáci

Domáci

Domáci

Ja neviem. Na týchto loďkách sa do najbližšieho mesta (Semporna) zrejme nedostanú. (My sme išli motorovým člnom asi 45 minút.) Nepodarilo sa mi zistiť, či by im to jedlo a veci zaniesli, aj keby sme okolo nich nešli na náš výlet. Mala som pocit, že je to naaranžované ako show pre turistov. Či áno alebo nie, ani jedna z tých možností sa mi nezdá ok. Ale fakt je, že tí ľudia tam žijú.

Tun Sakaran Marine Park

Potom už oficiálna zastávka v parku. Plán bol, že vylezieme na tento kopec a pozrieme si ostrovy aj zhora, ale keď sa ukázalo, že samých nás nepustia a sprievodcovi treba dať sprepitné 50RM (ktoré sme navyše so sebou ani nemali a dobre že tak, lebo ráno bol taký dážď, čo pršal akosi všetkými smermi, takže ešte prv než sme vôbec vyrazili, tak sme boli mokrí až do nitky a to mala naša lodička aj strechu… jej meno som tentokrát nebola schopná rozlúštiť, lebo to boli nejaké kliky-háky), tak sme sa na kopec vykašľali a pozreli si namiesto neho stanicu, kde sa starajú o miestne veľké mušle, predtým, než ich opäť nasadia do vody. Bohey Dulang

Už tie, čo mali v akváriách sa nám zdali veľké (cca 20cm), ale keď sme potom vliezli do vody a videli tam také polmetrové, tak sme čumeli.
Veľká mušľa

Veľké mušle

Potom nasledoval ostrov Mantabuan. Okrem vojenskej posádky, ktorá má na ňom základňu, je úplne dokonalý.

Sibuan

Toto je najlepšie miesto na šnorchlovanie, aké sme doteraz navštívili (a to súťaží s ostrovmi okolo Semporny, s ostrovmi v Abdul Rahman Marine Parku a šnorchlovaním na Hawaii). Úžasná viditeľnosť, krásne rôznofarebné koraly, kopa rýb.

Šnorchlovanie

Mantabuan

Mantabuan

Jeden z mojich mnohých pokusov mať na jednej fotke aj ryby, aj ostrov. Akosi sa mi vždy podarilo len jedno z toho:

Mantabuan

Zase sme raz natrafili na spiacu korytnačku. A na jej chrbte sa vyhrievali dve ryby.

Spiaca korytnačka

Keď som k nej prišla na cca 2 metre, tak asi zacítila pohyb vody alebo niečo, zobudila sa, zhodila ryby a odplávala do hlbočiny. Zobudená korytnačka

Chvíľku som ešte išla za ňou, ale keď už sa mi stratila z dohľadu (podľa môjho odhadu, ktorý ale treba brať veľmi s rezervou, lebo mne nejde moc dobre odhadovanie vzdialenosti ani na súši, nieto ešte pod vodou, tam bola viditeľnosť tak 20 metrov), tak som sa obrátila zase naspäť. A tam táto medúza.

Medúza

Tej som sa vyhla širokým oblúkom, lebo s medúzami nemám príjemné skúsenosti a natrafila na ďalšiu korytnačku. Naozaj výborné miesto na šnorchlovanie.Korytnačka

A potom ešte Sibuan. Na ňom boli zaujímavé dve veci. Voda bola ešte teplejšia ako inde. Miestami až nepríjemne teplá, mali sme pocit, že nás páli. Koralom to asi tiež nerobí práve dobre. A hejná rybičiek.

Mišo v akváriu

Koraly

Rybky

Koraly

Rybky

RybkyCestou naspäť ešte krátka zastávka na ostrove Maiga, kde nám miestne deti predvádzali stojky vo vode. A rýchla jazda okolo farmy na morské riasy naspäť do Semporny.

Island hopping: Mataking, Pom-Pom a Timba-Timba

Dnes sme si požičali loďku (volala sa Baby Yana) aj s miestnym šoférom

Matakinga išli pozrieť tri ostrovy. Prvá zastávka bol Mataking

Mataking

Mali sme pláž sami pre seba, ale väčšinu času sme strávili s hlavou vo vode. Človek má pocit, že pláva v akváriu a je mu teplo ako vo vani. V každej sasanke sa schováva Nemo, koraly hrajú rôznymi farbami. Stretli sme aj korytnačku.

Mataking

Plávanie v akváriu

Ústa mušle

Koral s rybkami

Koraly

Nemo

Korytnačka

Rybky

Koral

AkváriumPotom sme sa presunuli na ostrov Timba-Timba

Timba-Timba

Tam bývalo aj zopár miestnych a všade sa povaľovali mušle

Veľká mušľa

Na obe strany ostrova sa ťahá dlhá plážTimba-Timba

tak sme si porobili gýčovité fotky

Timba-Timba

a museli sa hodiť zase do vody

S hviezdicouPosledný dnešný ostrov bol Pom-Pom. Ten je zaujímavý tým, že sa naň dá prísť na takú dobrovoľnícku dovolenku. Sadiť pod vodou koraly, merať morské uhorky, so šnorchlom počítať korytnačky. Za pobyt sa samozrejme platí, ale nevychádza to o moc viac ako dovolenky v rezorte, aké ponúkajú cestovky na Slovensku a potápanie (vrátane výcviku) je v cene. Ukladám do pamäte a možno raz (niekedy keď Kika s Kubom trochu podrastú a budú vedieť plávať) sa tam vrátime.

Potápanie pri ostrovoch Mabul a Kapalai

Bolo treba sa pretrepať cez pol sveta na Borneo, malým lietadlom do Tawau, odtiaľ rozheganým autom do Semporny, odtiaľ hodinu loďou na Mabul a potom 12 metrov pod vodu. A tam sme si zaplávali s metrovou korytnačkou.

Ale po poriadku. Toto je z tej cesty loďou:

Kusok od SempornyPo inštruktáži na suchu sme sa vystrojili na loďke:

Miso sa chysta na potapanieUkázalo sa, že najjednoduchší spôsob, ako sa s celou výstrojou (25kg opasok, vzduchová bomba, BCD – buoyancy control device) dostať z lode do vody, je na počudovanie kotrmelec do zadu. Najprv som čľupla ja, potom som chcela z vody odfotiť Miša. Ale moja reakčná doba plus reakčná doba foťáka boli príliš dlhé, zachytila som len plutvy:

Mišo padá do vodyPotom trénovanie základných zručností v dvojmetrovej vode – ako si nasadiť dýchací náhubok, ak by vypadol, a ako z neho dostať von vodu, ako podať záchranný náhubok susedovi v prípade núdze, ako vyfúknuť vodu z okuliarov, ak do nich natečie, základné signály.

V plytkej vodeA potom sme už išli obzerať ryby. (Celý čas nás inštruktori buď priamo držali za popruh, alebo sme boli na dosah ruky.)

School of fish

School of fish

Rybky

Male rybky

Tenka rybka

Videli sme malinké krevety a zopár takýchto podivných slimákov:Divný slimákBola tam kopa hviezdíc rôznych tvarov, veľkostí a farieb

Hviezdica

Hviezdice

jedna spiaca korytnačka:

Spiaca korytnačka

Spiaca korytnačka

a niekoľko plávajúcich:

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

KorytnačkaPod vodou sme boli dvakrát – 40 (Mabul) a 45 minút (Kapalai) s hodinovou prestávkou medzi ponormi. Najhlbšie sme sa dostali do 12 metrov. Voda mala na hladine 32C a v tých 12tich metroch 29C… viac ako žilinská plaváreň. Poobede sme ešte šnorchlovali na inom mieste pri ostrove Mabul a tam sme tiež stretli jednu korytnačku a kopu iných vodných tvorov. Celkovo:

Šnorchlovanieps1: Veľká vďaka Lenke a Mirovi za zapožičanie podvodného foťáku (tú spoločnú fotku a korytnačky z blízka nám cvakol inštruktor).

ps2: Keby niekto hľadal referenciu (lebo tých diving shops je tu dosť, ale vyzerá, že kvalitou sa líšia), potápali sme sa s Big John Scuba (v nemalej miere na odporúčanie môjho bratranca, ktorý s nimi bol nedávno). Inštruktori boli Mark a Toni. Obaja boli trpezliví a starostliví, takže z tohto pohľadu odporúčame aj my. Čo sa nám nepáčilo bol úvodný chaos okolo ceny – je nám jasné, že sme turisti a že na nás chcú zarobiť, ale tá ich taktika nebola úplne čistá.

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.

Mangostána, chlebovník a iné dobroty

Dnes namiesto víkendového surfovania ovocné okienko.

Z tých známejších sme v Malajzii zatiaľ jedli liči, papáju, melóny. Z tých menej známych mangosteen (po slovensky vraj mangostána), ktorý sa takmer nevyváža, lebo sa nedá jesť nezrelý a zrelý dlho nevydrží. Je to také fialové čudo s “kvietkovou” stopkou:

IMG_8937

Vnútri má dužinu, ktorá navonok pripomína cesnak, ale je veľmi šťavnatá a má príjemnú, “tekutú”, nie príliš výraznú chuť a vnútri kôstku. (Nič z toho sme samozrejme nevedeli, ani len to meno. Všetko nám prezradila ochotná teta na večernej tržnici, vrátane názornej ukážky otvárania a ochutnávky. Hneď sme si kúpili a zobrali aj so sebou nasledujúci deň na výlet.)

IMG_8938

Potom jackfruit (po slovensky vraj chlebovník). Mišo o ňom básnil už odvtedy, čo mal v New Yorku kolegu z Bangladéša a ten mu ho ospevoval. Vraj je to úžasné, tiež sa nevyváža, musíme ochutnať, keď budeme v týchto končinách… No a dnes na trhu sme zbadali túto trojicu (pani má v ruke sekáčik na mäso):

IMG_8999

IMG_9000Z tej veľkej tekvice sa potom vyberajú také malé žlté dužiny (konzistencia ako tuhé maslo), z ktorých každá má vnútri semiačko veľké ako fazuľa. Chutí to ako niečo medzi ananásom a mangom a banánom s vanilkou (ťažko sa popisuje nová chuť pomocou iných už známych :) ).

jack

Mišo ešte túži po duriane a aj tých tu majú kopu, ale zatiaľ sme nenazbierali odvahu. Ten totiž vraj po otvorení strašne smrdí. Dokonca aj v hoteloch (vrátane toho, v ktorom bývame teraz) sú značky “zákaz vstupu s durianom”.

Celkovo v počte nami zjedených kusov zatiaľ vedie mango.

IMG_9039Zrelé sa úplne ľahko šúpe

IMG_9042Mňam

IMG_9041

Kuala Lumpur

Sedíme na letisku, vonku práve začala búrka a čakáme na odlet z Kuala Lumpur do Kota Kinabalu. Stačili dva dni a mesta máme dosť. Dojmy? To mesto je “nové”. Kuala Lumpur v preklade znamená bahenný sútok (riek Klang a Gombak):

IMG_8863

a pôsobilo na mňa dojmom, že ešte pred pár rokmi to tu bola dedina. Dnes sú tu mrakodrapy, obchodné centrá a áno, aj mešity a chrámy, ale keď sa človek pozrie, kedy boli postavené, tak nič staršie ako minulé storočie sme nenašli. Teda, oprava. Našli. Batu jaskyne.

IMG_8830

IMG_8818

Cesta vláčikom kúsok za mesto. Vedú k nim strmé schody:

IMG_8849

a nachádzajú sa tam známe hinduistické chrámy (tiež nie práve staré).

IMG_8807

Na rozdiel od Kuala Lumpur, kde bolo síce veľa ľudí, ale prekvapivo čisto, tu bola špina, smrad a odpadky. Trochu za to mohli opice, ale z veľkej časti ľudia. Celkovo by som Batu Caves zhodnotila ako zaujímavé ale way overrated.

IMG_8845

IMG_8846

Chceli sme si pozrieť mešitu Jamek:

IMG_8860

ale to sa nepodarilo. Keď sme prišli prvý raz, mali prestávku. Druhý raz pršalo (ale chlapík s tvárou celou pokrytou bradavicami už nevysvetlil, prečo sa tam v daždi nemôže ísť, iba prekrížil ruky a vykrikoval no open, no open) a v piatok je zavretá.

Čínska štvrť funguje aj za dažďa:

IMG_8880

IMG_8871

Na mostík spájajúci Petronas veže sa ešte donedávna dalo ísť zadarmo, ale dnes už nie. A nám sa nechcelo venovať 20eur na osobu za výťah rafinériám, tak sme sa pozerali iba zdola:

IMG_8915

IMG_8904

Ešte pár zaujímavých miest a potom už preč, preč od áut a davov ľudí na Borneo. (Inak tie autá… majú volant na opačnej strane, takže ja sa často druhý raz musím pozrieť, kam to ten šofér nasadá, stále mám pocit, že idú v protismere, čo je obzvlášť znepokojujúce, keď v aute sedím a mimochodom zaregistrujem, že vchádzame na kruhový objazd. A v KL ich bolo plno, plno, plno a nie vždy sa riadili počtom pruhov, ktoré boli nakreslené na ceste. Cestou z letiska do mesta sme brali taxík – 70RM, 2hod v zápche, cestou na letisko rýchlovlak Klia expres – 35RM/os, 30 min, miestami rýchlosť 160km/h a dnes sa miestni chytali za hlavu, keď sme sa o tom rozprávali… Vraj sme mali zobrať za 15RM/os Skybus).

ps Nakoniec dopisujem až o deň neskôr v Kota Kinabalu, lebo sme aj napriek búrke predsalen odleteli.

Obúvame túlavé topánky

Po šiestich rokoch som prvý raz na potulkách vo dvojici so svojím chlapom. Keď sme nad tým v lietadle dumali, tak sme zistili, že naposledy sme spolu sami (ak nerátam Kiku v brušku) leteli na vianoce 2008 a túlali sa v júli 2008 na Hawaii. Aj sme medzitým trochu zabudli, aké to je príjemné.

Budapešť

Mišo sa prevádzkovaním stránky coolin všeličomu priučil, takže okrem toho, že sa mu podarilo nájsť letenky za veľmi zaujímavú cenu, vybral aj fajn sedačky v lietadle. Tam, kde sa trup začína zužovať, sú trochu šikmo a tým pádom v tom rade je pri dvoch sedadlách viac miesta na nohy ako pri ostatných. Tak presne tam sme sedeli. Za tých 12 hodín letu sa nám všetok ten priestor zišiel.

Himaláje sa mi odfotiť nepodarilo, keď sme leteli okolo, tak aspoň večerný pohľad na Petronas Towers (na tie sme sa inak vynadívali dosť, lebo sme trčali v zápche cestou z letiska, počas ktorej stihlo dvakrát popršať, aj sa zase vyčasiť)

Petronas Towers

a na spievajúcu fontánu pred nimi:

spievajúca fontána

Víkendové surfovanie

‘Not Rescuing’ Our Kids Shouldn’t Mean Letting Them Flounder

That is not an unreasonable approach to shepherding your children into the pasture of responsibility, and we’ve certainly practiced various forms of it over the years with our own children. No, you can’t spend our money on Cheez-Its from the school vending machine because you left your peanut-butter rice cake at home.

But if you’re cold on the hike that I begged you to take with me, yes, I will give you my jacket. Not because I’m the depressed and obscene giving tree. But because you’re my darling. Because you’re so lovely to take this walk with me. Because your father, just yesterday, put his sweatshirt around my chilly shoulders at a bar.

I understand why so many of the smartest women I know are proudly carrying the no-rescue flag. Mothers have been the coddlers, historically speaking: the bringers of forgotten things, the tenders of the beleaguered. “I am sick of doing everything for everybody,” we may be saying. “And I don’t want my kids to be hapless dependents.” Fair enough. Except, not to sound like a bad capitalist, independence may not be such a great goal either. Everyone taking good care of themselves, efficiently separated from the needs of others — is that the best possible world we can live in?

My son wears dresses; get over it

To me, loving a child who is different, a target and seen as vulnerable is my role as a father and decent human being. He’s just as special to me and loved by me as my oldest son, whose most prized possession is a pocketknife, who plays football, likes fart jokes, and is starting to notice girls.

Letí, letí, čas letí

Už od septembra sa chystám napísať aspoň kúsok o tom, ako sa mláďatám darí, čo všetci porábame, ako žijeme… ale stále nie a nie sa k tomu dostať. Takže asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že sa máme celkom rušno.

Kika a Kubo chodia obaja do tej istej škôlky, ktorú máme kúsok pešo od domu. Ideálna situácia, ktorú sa snažíme vychutnať si, kým trvá. Nebude to dlho, pretože Kika od budúceho septembra pôjde do školy a aj keď ešte zatiaľ nevieme do ktorej, už teraz je takmer isté, že to nebude ani jedna z tých dvoch, do ktorých by od nás mohla chodiť po svojich. Kubinov nástup do škôlky bol úplne bezproblémový, už to tam poznal z toho, ako sme chodili spolu pre Kiku a aj jeho už učiteľky poznali po mene. Takže nemal pocit, že začína niečo drasticky nové. Nechodia síce do tej istej triedy, ale stretávajú sa tam občas (keď majú divadlo, poobede, keď sa združujú triedy), a veľkým zážitkom boli minulotýždňové jesenné prázdniny, lebo škôlka mala obmedzenú prevádzku a tak boli spolu v jednej triede obidva dni.

Kika má priamo v škôlke zumbu (= jašenie s muzikou a občasným pokrikom “zumba”) a chodí aj na rozmýšľací-matematický krúžok na Záriečie. Keď je Mišo preč, tak ideme na Záriečie aj s Kubom. Kým bolo pekne a svetlo, tak sa počas krúžku hrával vonku na ihrisku, ale minule už bola tma a zima, tak sme vyskúšali tvorivú dielňu, ktorú tam majú. Určite to nebolo poslednýkrát.

A obaja spolu chodia ešte na športovú prípravku. S tou prípravkou to bolo náročné. Do tejto telocvične sme pred dvoma rokmi chodili na cvičenia rodičov s deťmi, boli sme veľmi spokojní, ale vtedy ešte športovú prípravku nemali a ku nám sa nedostala informácia, že ju otvorili. Minulý rok sme to nejako zanedbali, ale koncom tohto leta sme si povedali, že už musíme niečo nájsť, lebo Kubo je vyslovene živý a potrebuje sa vybehať a Kika stále bojuje s hrubou motorikou, veľmi jej prospieva skupinové cvičenie a tá polhodinka zumby za týždeň je málo. Bolo treba tri iterácie, aby sme nakoniec zakončili tam, kde nám už pred dvoma rokmi bolo dobre…

Škôlka ešte ponúka aj plávanie, ale tam nám teraz nechodí nikto. Minulý rok Kika chvíľu chodila, ale potom už nechcela (“keď tá teta chce, aby som bez kolesa plávala za tými hračkami a mňa tá voda tak nedrží”) a učiteľka povedala, že nechce ani vojsť do bazéna. Tak sme to stopli a začali viac chodiť  plávať všetci štyria spolu (viac u nás znamená 1-2krát za mesiac; a osvedčilo sa nám tu – dospelí si síce nezaplávajú a šatne majú mizerne riešené, ale je tam voda akurát pre deti a nie je tam nikdy nátresk). Kike sa to páči viac ako škôlkárske plávanie. Kubo? Ten je ako ryba. Jeho nerozhodí, keď je dolu hlavou do pol pása vo vode a trčia mu iba nohy. Skáče, metá sa na všetky strany, rehoce sa. Ten si podľa mňa onedlho zapláva aj sám. A jeho by sme na to škôlkárske plávanie veľmi radi dali, ale bolo nám povedané, že až budúci rok, lebo prváčikov neberú. Tak si musí počkať.

A obaja rastú. Kubo sa ešte nedávno postojačky zmestil pod barový pultík, čo máme doma, teraz si už oškiera hlavu. Keď je hore, tak je to riadny šibal. Jedine keď spí, tak ešte vyzerá ako bábo (cesta domov z výletu, ktorý ho zmohol, historickým vláčikom):vo vlaku

Kika stále všetko komentuje a nad všetkým špekuluje. A už je presne v tom veku, keď si treba trochu dávať pozor, čo hovoríme, lebo jednak nikdy nie je jasné, ku komu sa daná informácia dostane a ani to, že v akej forme po všetkých tých transformáciách, ktoré sa dejú v jej hlave. Veľmi rada spieva a v škôlke na besiedke pre starých rodičov ju bolo najviac počuť:besiedka

A veľkáči? Mišo občas lietava do Berlína, Bukurešti a Ankary. Teraz sa črtá nejaký Kazachstan (ale ak tomu správne rozumiem, tak až od budúceho roka). Častejšie, než sa mu páči, má pocit, že ide hlavou proti múru, väčšinou to berie celkom s humorom. Naposledy dnes, keď riešil nabúrané dvere na aute. Jááj, to som nespomínala. Máme nabúrané pravé predné dvere na aute. Kika by vám hneď porozprávala s patričnou gestikuláciou “tato cúval z garáže takto a tá červená škoda cúvala v jednosmerke takto a potom do nás nabúrala a potom sme čakali a tato si dal takú vestu ako máme my, keď sme v škôlke predná služba a potom prišli policajti a teraz máme auto v oprave”. Nikomu sa nič nestalo, auto bolo stále pojazdné, ale dvere bolo treba vymeniť. Čo znamená opletačky so znalcom, s poisťovňou, so servisom, ktorý si naúčtoval viac ako znalec odhadol a auto nevráti, kým to poisťovňa nepreplatí.

A my máme deadline budúci utorok, kedy by some na ňom chceli odfrčať preč. Aha, to som tiež nespomínala. Ideme na chvíľu vypnúť. Úplne od všetkého. Pre mňa to bude taký posledný hlboký nádych pred záverečným šprintom (maratónom?). Na konci apríla mám odovzdať dizertačku a už teraz vidno, že to písanie nebude práve zábava. Obzvlášť po tom, čo som bola minulý týždeň sfúknutá na prezentačných dňoch doktorandov, že to čo robím teda ale naozaj nie je výskum.

Okrem toho, že nerobím výskum, ešte robím kadečo iné. V škole som napríklad mala prípravnú prednášku pre stredoškolákov k matematickej olympiáde (ak poznáte nejakých stredoškolákov v okolí Žiliny, ktorých by takáto informácia zaujala, tak im dajte vedieť, lebo kolegovia ešte spravia dve ďalšie), v Labyrinte pomohla zorganizovať prednášku o bondingu, prekladala oficiálne titulky k filmu, ktorý nedávno získal ocenenie na festivale v Prahe, podala na konci septembra grant, na ktorého výsledok s palcami v pästiach čakáme… a tak. Hýbať sa snažím dvakrát do týždňa, ale nie vždy to vyjde. Raz chodím na Body Beat tréning (chodievala som na vonkajšie, ale teraz keď sa už ochladilo a je skoršie tma, tak chodím do divadla) a raz na plaváreň.

Ale takmer nečítam. :( To, že prakticky nepozeráme telku (ktorú teda stále nemáme – občasný film si pozrieme na počítači, alebo ak sa zadarí požičať projektor, tak na stene) mi nevadí, ale to, že poslednú knihu (ak nerátam čítanie s deťmi pred spaním a to čo čítam v škole) som prečítala cez leto, ma škrie. A ešte viac to, že nie je veľmi predpoklad, že by sa to nejako v najbližších mesiacoch zmenilo. Okrem tej dovolenky čo nás čaká, ale tam tiež budú iné veci na práci a limitovaná hmotnosť batožiny (čítačka to istí).

Ono to tak síce možno nevyzerá, ale v poslednej dobe čoraz viac vecí odmietam. Posielam (slušne) ľudí do hája. Nesľubujem, že “keď budem mať čas, tak … spravím”. Zistila som, že omnoho lepšie fungujem s filozofiou “complete or kill”. Buď to fakt idem robiť a vtedy to treba robiť naplno, bez zbytočných odkladov a až kým to nie je urobené. Alebo sa dopredu rozhodnúť, že toto už nie a bez milosti to stopnúť (alebo ani nezačať). Dobre, priznávam, nie úplne vždy sa mi to takto podarí, ale lepší sa to. A nájde sa aj čas na návštevy kamarátov a rodiny, oslavu skončených kolegov (tu, vrelo odporúčam hlavne piatkové večery), koláče na rôzne príležitosti a víkendové výlety. Máme sa fajn.

Toľko ku mesiace starým novinkám.  Asi to bol skôr taký brain dump/snapshot súčasného stavu pre mňa do budúcnosti, ale aj tak…

Pečené bravčové karé s kosťou

Ono to bolo tak. Otec s bratmi a švagrinou-čakateľkou (ako inak sa prekladá sister-in-law-in-waiting?) sa objednali ku nám na nedeľný obed. Objednávka prišla aj troma tvarohmi a skoro trojkilovým karé s kosťou. Čo sa týka tvarohu, bolo úplne jasné, čo s ním mám robiť. Ale to karé? To bol experiment, pretože také sa u nás akosi nekupuje.

Bolo mi jasné, že sa treba vysporiadať s dvoma vecami – aby to nebolo suché a/alebo tvrdé (=> pečenie v alobale) a aby to nebolo bez chuti (=> nakrájanie a “naplnenie”). Bez ďalších rečí:

2-3 kg bravčového karé s kosťou
3 strúčky cesnaku
2 veľké cibule
soľ
tymián
oregano
kúsok slaniny (nemusí byť)

Mäso umyjeme a osušíme. Nakrájame na 1.5-2 cm hrubé plátky, ktoré ešte pri kosti držia spolu. V medzerách natrieme popučeným cesnakom, posolíme a posypeme korením. Povkladáme na hrubé kolieska nakrájanú cibuľu a v prípade záujmu aj natenko nakrájanú slaninu. Zabalíme do alobalu (podlievať naozaj netreba) a dáme piecť na 220C na 1.5-2 hodiny. Potom alobal navrchu otvoríme, môžme ešte zvýšiť teplotu a ďalších 15-20 minút zapekáme. Potom ho nakrájame na plátky a podávame so zemiakmi a/alebo šalátom.

Len pre orientáciu, to naše mäso malo vyše 2 a pol kila, najedlo sa 6 dospelých, 2 deti a 2 porcie ešte zvýšili.

A nepodarilo sa mi spraviť fotku, ako to vyzeralo upečené, lebo tá moja banda sa doňho hneď pustila a kým som si spomenula, tak už bol kus preč. Možno nabudúce.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...