Víkendové surfovanie

toto je perfektné!! a vyskúšajte si to naozaj hraním sa so všetkými widgetmi

Your bedroom floor doesn’t stop being dirty just coz you stopped dropping food all over the carpet. Creating equality is like staying clean: it takes work. And it’s always a work in progress.

lasting relationships come down to two basic traits

Contempt, they have found, is the number one factor that tears couples apart. People who are focused on criticizing their partners miss a whopping 50 percent of positive things their partners are doing and they see negativity when it’s not there… Kindness, on the other hand, glues couples together. Research independent from theirs has shown that kindness (along with emotional stability) is the most important predictor of satisfaction and stability in a marriage.

od programovania k šampúchom

Výroba kozmetiky je vyslovená alchýmia. Každý, kto sa snažil niekedy pochopiť etiketu na zadnej strane čo i len šampónu, so mnou bude určite súhlasiť.

extrapolated art

gogh

 

Hold on to your kids

holdonTáto kniha má podnadpis “Prečo treba, aby na rodičoch záležalo viac ako na rovesníkoch”. Niekedy pred časom som tu písala o knihe Nurture assumption, ktorá mala pre zmenu podnadpis “Na rodičoch záleží menej, než si myslíte a na rovesníkoch viac”. V niečom sú tieto knihy protikladmi, ale v niečom sa dosť dopĺňajú.

Hovorí o tom, že rovesníci naše deti ovplyvňujú rôznymi spôsobmi, aj dobrými aj zlými a že je to normálne. Ale môže to byť deštruktívne vtedy, keď deti nemajú dostatočne silnú väzbu na rodičov a keď rodičia nie sú dostupní (fyzicky, emocionálne, psychicky) a deti to vzniknuté prázdno zaplnia vzťahmi s rovesníkmi – keď rovesníci preberú úlohu rodičov vo vzťahoch. Problém je to preto, že rovesníci dieťatu neposkytnú bezvýhradnú lásku a podporu (“Mám Ťa rada a som tu pre Teba, nech sa deje čokoľvek.”) a deti pre svoj vývoj potrebujú práve takýto silný vzťah, v ktorom sa nemusia báť, že ich niekto zosmiešni, v ktorom majú istotu a nemusia sa s nikým porovnávať. Takýto vzťah s rodičmi má podľa autorov slúžiť ako kompas v živote dieťaťa, obzvlášť v dnešenej dobe, keď sa oveľa menej času trávi v rodinách v porovnaní s časom tráveným s rovesníkmi.

Kniha hovorí aj o tom, prečo sila a manipulácia (tresty a odmeny) nefungujú:

As our power to parent decreases, our preoccupation with leverage increases. Euphemisms abound: bribes are called variously rewards, incentives, and positive reinforcement; threats and punishments are rechristened warnings, natural consequences, and negative reinforcements; applying psychological force is often referred to as modifying behaviour or teaching a lesson. These euphemisms camouflage attempts to motivate the child by external pressure because his intrinsic motivation is deemed inadequate. Attachment is natural and arises from within; leverage is contrived and imposed from without. In any other realm, we would see use of leverage as manipulation. In parenting, such means of getting a child to follow our will have become embraced by many as normal and appropriate.

A o tom, aký je dôležitý vzťah rodič-dieťa:

No matter what problem or issue we face in parenting, our relationship with our children should be the highest priority. Children do not experience our intentions, no matter how heartfelt. They experience what we manifest in tone and behavior… Many a child for whom the parents feel unconditional love receives the message that this love is very conditional indeed… Unconditional acceptance is the most difficult to convey exactly when it is most needed: when our children have disappointed us, violated our values, or made themselves odious to us.

O tom, aký vplyv to má na učenie:

At least initially, peer-oriented children also tend to be more schoolable… School takes children out of the home, separating parent-oriented children from the adults to whom they are attached. For such children the separation anxiety will be intense and the sense of disorientation at school will be acute…  The elevated anxiety it provokes interferes with learning…  Being alarmed affects our ability to focus and to remember. Anxiety makes it difficult to read the cues and follow directions. A child simply cannot learn well when feeling lost and alarmed.

Children already peer-oriented by the time they enter school do not face such a dilemma. In the first days of school in kindergarten, a peer-oriented child would appear smarter, more confident, and better able to benefit from the school experience. The parent-oriented child, impaired by separation anxiety would, by contrast, appear to be less adept and capable – at least until he can form a good attachment with a teacher… In the short term, peer orientation appears to be a godsend. And it is undoubtedly this dynamic that research taps into when discovering the benefits to early education.

In the long term… the positive effects on learning of reduced anxiety and disorientation will gradually be canceled by the negative effects of peer orientation. Thus follows the research evidence that early advantages of preschool education are not sustainable over time. Peer-oriented kids go to school to be with their friends, not to learn. If these friends are also not into learning, academic performance will slip. When children go to school to be with one another, they are primed only to learn enough not to stand out, to remain with those their own age. Other than that, learning is irrelevant and can even be a liability to peer relationships.

Táto kniha sa mi vpodstate páčila. Píše presne o takom vzťahu s deťmi, aký by som chela mať. Ale zároveň sa mi zdá (čiastočne aj kvôli prečítaniu The Nurture Assumption), že preháňa ten vplyv, ktorý môžu mať rodičia. A napriek tom, že ponúka zopár príkladov, ako zabrániť tom, aby sa deti stali príliš “peer-oriented” alebo čo robiť v prípade, že sa tak už stalo, nie je ich veľa a nie sú veľmi nápomocné.

A potom ešte jedna veľmi zvláštna vec. Píšu o detských priateľstvách v takej rovine, že vpodstate nie sú nutné a nie sú to “ozajstné” (áno, dávajú aj definíciu, aké sú tie ozajstné) priateľstvá. Už len dívajúc sa späť na vlastné detstvo, aj keby neboli ozajstné (čo boli), tak by mi bez nich bolo horšie a niektoré z nich pretrvali až doteraz. Myslím, že v tomto ani zďaleka nebudem jediná. Takže celkovo, kniha stojí za prečítanie, ale treba ju brať s rezervou a skôr sa sústrediť na to posilnenie vzťahu s rodičmi ako no oslabovanie alebo selektovanie vzťahov detí s ich s rovesníkmi.

Vši

Hm. Rada by som napísala, že “mali sme”. Len neviem, či to ešte stále nie je (ale pevne dúfam, že nie je) predčasné.

Teraz prídu dva zážitky, ktoré spadajú do kategórie “trápne”. Prvý z nich mi vtedy ani tak nepripadal. Mala som asi 5 rokov a išla som so starými rodičmi na dovolenku autobusom niekam k Baltickému moru. Niekedy predtým som mala vši a mama mi pribalila šampón, ktorým bolo treba ešte pre istotu umývať vlasy. Samozrejme, že starká dostala aj inštrukcie, ale ja 5-ročná som jej všetko chcela ešte zdôrazniť a porozprávať. Keď sme už nastúpili do autobusu. Starká síce hovorila, že vie, že teraz sa o tom nebudeme baviť, že jej poviem, keď vystúpime. Ale ja tvrdohlavá, som začala zvyšovať hlas na celý autobus, že je to dôležité, že nesmieme zabudnúť, že musíme umývať tým šampónom, aby som nemala vši. Vtedy sa mi nezdalo divné, že sa po nás začali nejako čudne pozerať. Z tej dovolenky si nič iné nepamätám…

Ten druhý? Pred necelými troma týždňami. Po dlhej dobe sa nám podarilo dohodnúť si pokec u sympatických známych s malým bábom. Samozrejme, že sme sa dotrepali aj s našimi deťmi. Ktoré sa tam nejako podozrivo škrabali po hlavách. Po návrate domov kontrola. Samozrejme, že tam tie malé potvory boli. Telefonát známym bol dosť embarassing.

Kuba som vykosila nakrátko, všetkým zmyla vlasy chémiou, Kike (a sebe) vyčesávala sa asistencie Pata a Mata všetko, čo sa mi podarilo nájsť. V pondelok ráno s malou dušičkou oznamovala v škôlke. (Neboli až tak prekvapení, lebo zhruba pred dvoma mesiacmi sa tam v jednej triede vši objavili, takže je dosť pravdepodobné, že naši ich doniesli odtiaľ.) A ešte v ten deň poslali domov ďalších 5 detí, u ktorých zvieratká našli počas hromadnej kontroly. Brrrr.

Detská lekárka povedala, že toto ide v zásade mimo lekárov, riešia rodičia s tým, čo kúpia v lekárni. Dala papierik, že Kika môže opäť nastúpiť a povedala, že sa so všami v ordinácii stretne tak 2x ročne, keď rodičia prídu po takýto papierik.

Nanešťastie to tým neskončilo. Nepomohlo ani opakované šampónovanie podľa návodu, ani takmer každodenné prezeranie vlasov, dnes som dostala telefonát zo škôlky, že si mám pre Kiku prísť, lebo keď ju učiteľka česala po poobednom spaní, tak našla vajíčka. Našampónovať (tentoraz skúšame iný prípravok), umyť, zopakovať. Tentokrát pri vyčesávaní pomáhal Maxipes Fík. Ako keby som nemala dosť inej roboty. A ani by mi to tak nevadilo, keby som mohla povedať, že ok, trvalo to nekonečne dlho, ale sme hotoví. Ale ak tam jedna tá malá hnusoba prežije, alebo ak aj neprežije, ale prelezie niekde v škôlke, tak môžeme začat odznovu.

Aj by som chcela skončiť nejako pozitívne, ale neviem ako. Tak možno takto: ešte dobre, že neexistuje kombinácia vši a ploštice (všoštica? ploš?). Keď už sa delím o kompromitujúce zážitky, aj ploštice sme mali. Na jar 2008 sme si ich doniesli z Kostariky. Alebo z New Yorského metra. To sa už nedozvieme, ale fakt je taký, že sme ich mali v byte, ktorý bolo treba 2x vystriekať, všetko látkové prať a pri vysokej teplote sušiť, zachraňovať matrace… vôbec to nebola zábava. Problém je, že taká ploštica vydrží niekde zašitá hybernovať aj rok bez krvi a môže ďalej fungovať. Tie sa kynožia naozaj ťažko. Ale zase sa človeku nehemžia na hlave. Voš po pár hodinách mimo hostiteľa umiera. Mať ich naraz alebo v jednom, tak to už len seba vyholiť a byt vyhorieť. Tak neviem, či sa to ráta ako pozitívny záver.

Držte nám palce.

Víkendové surfovanie

šikovní obchodníci

ako letela Rosetta (ešte inak)

rozhovor s “mojou” pôrodnou asistentkou Vicki Hedley

pierko a bowlingová guľa vo vákuu:

what is the evolutionary benefit of having periods?

What this means is that the growing fetus now has direct, unrestricted access to its mother’s blood supply. It can manufacture hormones and use them to manipulate her. It can, for instance, increase her blood sugar, dilate her arteries, and inflate her blood pressure to provide itself with more nutrients. And it does. Some fetal cells find their way through the placenta and into the mother’s bloodstream. They will grow in her blood and organs, and even in her brain, for the rest of her life, making her a genetic chimera. This might seem rather disrespectful. In fact, it’s sibling rivalry at its evolutionary best.

somewhat related: Seriously, evolution, WTF?

“You know that elephant seal I made? The one with the awesome floppy nose?”
“Yes, evolution, that was a pretty good nose.”
“And you know how it kept getting parasites up inside it?”
“I heard that was an issue.”
“I fixed it.”
“You fixed it? What did you do, give the elephant seal more protective mucus? A better immune system? Stronger nose hairs?”
“Nope! That all seemed too hard. I just made a nose-picking bird.”
“A nose-picking bird.”
“Works great!”

Po návrate z Bornea, sme si museli po rokoch znovu pozrieť Magickú hlbočinu a viedlo to ku googleniu o športe, ktorý sa volá freediving – potápanie bez plynových bômb. Hĺbkový rekord je dnes niečo cez 200m, ale to je so “sánkami”, ktoré potápača stiahnu dolu a “balónikom”, ktorý ho vytiahne hore. Ale potom sú aj takíto:

Koncert: Soňa Jány

Už tento pondelok, u nás na fakulte. Príďte si vypočuť.

Soňa chodila na to isté gymnázium, ako ja, boli sme spolu na niekoľkých matematických akciách. Potom študovala v Brne muzikálové herectvo, spieva šansóny a iné veci a ak ste ju nevideli na javisku, tak možno v telke v speváckej súťaži Elánu.

Na koncert sa veľmi teším. SonaJany2014_Zilina

Akty v átriu

Máme v škole takú miestnosť, ktorá sa volá átrium. Je v nej kopa svetla, ratanové kresielka, zopár zelených kamarátov. Väčšinou je v nej voľne pohodených aj niekoľko študentov, ktorí majú medzeru medzi výučbou. Niekedy sa učia, niekedy sa hrajú na počítačoch, niekedy len tak kecajú.

A pred nejakým časom sa v nej na stenách začali objavovať fotky. Fajn nápad – prinášať trochu estetiky na technickú fakultu. Bola tam napríklad výstava, ktorá sa volala Moravské vlny, niečo v takomto duchu.

Keď som sa vrátila z Bornea, tak sa ma kolegyne, ktoré ma už vedia odhadnúť, pýtali, či som videla najnovšiu výstavu v átriu. Nie, mala by som? Samozrejme, že som sa išla pozrieť. Volala sa Z intímneho denníka, autor Vlado Bača. Bol s ňou už aj v Berlíne, v Moskve. Vraj umenie.

Teraz očakávaný disclaimer. Nevadí mi nahota. Nevadí mi nikoho sexualita (pokiaľ tým niekomu neškodí). Dokonca práve naopak, páči sa mi, keď sa ľudia cítia dobre vo svojich telách. Natoľko dobre, že im nevadí, keď ich iní vidia nahí. Páči sa mi, keď vedia, čo im prináša potešenie a nehanbia sa za to.

Ale tieto fotky mi vadili. Odhliadnuc od toho, že kontext bol zlý – (slovami jednej z tých spomínaných kolegýň) nepatrili do takéhoto verejného priestoru na akademickej pôde, určeného vpodstate na relaxáciu. Tých nie veľa dievčat, ktoré na fakulte (riadenia a informatiky) máme, ktoré sa aj za normálnych okolností nemusia cítiť práve suverénne na tejto škole, ostalo zarazených. Niektoré sa vyjadrovali, že sa teraz v átriu necítia dobre, že si tam nejdú sadnúť, že či by chalani boli ok s tým, keby tam boli po stenách rozvešané penisy? Páni sa na penisy síce okúňali, to by vraj bolo divné, ale až na pár výnimiek sa zástupcovia mužského pokolenia vyjadrovali, že výstava je pekná.

Ale odhliadnuc od nevhodného kontextu, tieto obrázky by mne osobne vadili aj v inom prostredí. A neviem úplne presne vyjadriť prečo (a verte mi, že počas tých diskusií o nich na fakulte som sa snažila si to hlavne sama so sebou ujasniť). Tie fotky zmazávali individualitu – žena na nich mala buď rozmazanú tvár, alebo odvrátenú, alebo hlava ani nebola na obrázku. Bolo tam telo a obrázok bol zaostrený na prsia. Alebo na rozkrok. Bol to objekt určený na niekoho (zjavne hlavne mužskú) konzumáciu. Nejde o to, či to telo je krásne (je!), ale o to, že je použité na potešenie niekoho ako keby to bola vec, bez citov, bez myšlienok, bez vlastných túžob, zameniteľné s hocijakým iným. Malo byť (bolo?) sexy – rola, ktorá zahŕňa príťažlivosť pre druhých, ale nevyžarovalo vlastnú sexualitu – to je porozumenie a zžitie sa s vlastnými túžbami.

Hovorí sa tomu objektifikácia. A spoločnosť, ktorá také niečo toleruje je pomerne toxická pre dievčatá a ženy. Ženské telo je verejný majetok, ktorý sa môže používať, ktorý má slúžiť. Formuje to vzťahy, a to nielen medzi mužmi a ženami, ale aj medzi ženami a ich telami – v konečnom dôsledku všetky tie kritizovania, ako vyzeráme a čas strávený skrášľovaním sú ovplyvnené tým, že stále sa do veľkej miery do „hodnoty” ženy započítava to, ako vyzerá.

Preto mi vadí, keď napríklad v reklame na sťahovanie (už dlhodobo billboard v Žiline pri jednom veľkom obchoďáku) je nahý ženský zadok, z ktorého sa sťahujú nohavičky (slogan niečo v duchu o jednoduchom sťahovaní). Keď sú ledva zahalené prsia v reklame na pivo. Keď sa pozeráme na telo ako na objekt na niečo slúžiaci a nie ako na ženu, ktorej patrí. Kedy ste videli takto použité mužské telo? Nehovorím, že nie sú obrázky nahých chlapov. Sú. Mne pár rokov na intráku jeden taký visel v skrini. Ale tí chlapi nemajú odrezanú hlavu. Nie sú v pasívnej polohe.

Preto (asi) mi vadí, keď to telo vidím na fotkách v takejto podobe, aj keď nič nepredáva. Pretože predáva seba.

Autor má úplne iný pohľad. Preňho je to manželka, skutočná živá osoba, ktorú dobre pozná, ktorú má rád. S ktorou si tie fotky fotili pre svoju vlastnú potrebu. A dodatočne, po rokoch ich zverejnili. Ale pre mňa nie je. Ja dívajúc sa na takúto fotku sa s ňou nejakým spôsobom identifikujem, je to “žena ako ja”. A ja sa zrazu cítim viac odhalená, ale nie dobrým spôsobom, lebo to nebolo moje rozhodnutie.

Keď som si tú výstavu pozrela, tak som začala písať e-mail zodpovedným. Táto taktika sa mi prednedávnom celkom osvedčila, keď som protestovala proti jednému z prijateľných dôvodov na blokovanie rozvrhu: vraj matky s deťmi do 10 rokov si môžu pred rozdeľovaním výučby zablokovať rozvrh, aby nemuseli učiť skoro ráno alebo neskoro poobede/večer. Tak som vysvetľovala zjavné – prečo by tam mali byť rodičia a nie matky. Nebola som jediná a pravidlo už je oficiálne zmenené.

Takže aj tento raz som začala písať, niečo ako tento článok, ale trochu som sa krotila vo vyjadreniach. Samozrejme, že som sa nevedela vykoktať, tak som ho nechala rozpísaný s tým, že dokončím nasledujúci deň, snáď sa mi podarí lepšie vyjadriť to, čo chcem. Ale fotky do nasledujúceho rána zmizli. V átriu a priľahlých priestoroch sa konala First Lego League – lego súťaž pre žiakov základných škôl – a organizátorom sa nezdalo ok, aby sa pomedzi tieto fotky motali deti. A zjavne sa sťažoval aj niekto iný, lebo padlo rozhodnutie už ich nezavesiť naspäť, aj keď mala výstava pôvodne trvať do polovice decembra.

Som spokojná? Áno aj nie. Spokojná, že tam už nevisia. Nespokojná, že sa tam vôbec dostali a že chlapom v okolí sa nezdalo, že je tam nejaký problém. Ani po tom, čo sa ženy vyjadrili, že je.

Kuching

Ešte zopár fotiek z našej poslednej zastávky v Malajzii…

Kuching je rozsypaný po oboch brehoch rieky Sarawak a z jednej strany na druhú sa chodí za pár centov loďkou. Prvý most majú práve rozostavaný a dokončia ho až niekedy na budúci rok.

Loďky

Parlament už dostavali a celkom sa im vydaril:

Parlament

ParlamentDomáci nas varovali, že Kuching (a Sarawak všeobecne) je moslimskejší ako iné časti Malajzie, ale aj tu to bol zaujímavý mix, lebo okrem mešity sme natrafili aj na Hinduistické a čínske chrámy, aj na protestantský kostol.

Mešita

Čínsky chrám

Často im tam prší (cca 210 dní v roku; Slovensko má daždivých dní menej ako polovicu z toho a zo zrážok tak osminu) – až im z toho domy plesnivejú:

Mokré stenyAle na malajské pomery sa nám zdalo relatívne čisté (možno tam naozaj žije viac moslimov ako inde).

Z miestnych jedál vyslovene odporúčame laksu a vyslovene neodporúčame dezert ABC.

Národný park Bako

Zo Semporny sme odleteli do Kuchingu, hlavného mesta Sarawaku. Tam nás najviac zaujal národný park Bako. Je síce pri mori, ale nekúpali sme sa. Túlali sme sa v džungli a obzerali miestne zvery.

Z mesta sme vyrazili autobusom, ktorý má konečnú v dedinke Bako. (V tej rieke žijú dva a pol metrové krokodíly. Poobede, keď sme sa vracali, sa v nej kúpali deti. Buď domáci vedeli, že krokodíly sú momentálne inde, alebo sa spoliehali na to, že počas prílivu je voda slaná, lebo kúsok odtiaľto sa vlievala do mora a že to krokodílom nechutí, alebo ja neviem čo… ale ja by som teda do tej vody nevliezla.)

Dedina

Do parku sa dá dostať iba loďkou, z ktorej sa vystupuje na pláži s vymytými kameňmi

Pláž

Pláž

Vymyté

Odtiaľ sme išli džungľou a lesíkmi na inú pláž

Chodník

Krčiažtek

Chodník

Plošina

Vyhliadka

Pláž

Búdka

Motýľ

Potok   Keď nás začala otravovať malá opica,

Opicatak sme sa presunuli na susednú pláž (aby sme sa nemuseli vracať tou istou cestou naspäť)

Skaly

Skaly

SkalyTam sme stretli fúzatú diviačicu s mláďaťom

Fúzaté diviaky

Fúzaté diviakya cestou naspäť do park headquarters aj nosaté opice, ktoré žijú iba na Borneu

Proboscis

Táto skvelo balansovala na tenkých konároch:

Proboscis

Ešte zástupcovia hmyzej ríše (pijavice tentokrát žiadne):

Mravce

Pavúk

Celkovo fajn park, aj keď na miestne pomery nie úplne lacný (a tie ceny zdvihli len nedávno).

Semporna

Semporna je taký koniec sveta (resp. pre niektorých začiatok – o tom o chvíľku).

Ryba

Jediné, kvôli čomu sa tam oplatí ísť, je potápanie a šnorchlovanie. A ako príjemný bonus tam ešte majú dobrý a lacný seafood – všetko, o čom viete, že pláva v mori a aj kopu vecí, o ktorých neviete. Za cca 10eur za celú večeru sme mali obaja plne bruchá kreviet zapitých čerstvými ovocnými džúsmi v najlepšej reštaurácii v meste (inde sa dalo najesť aj za 1-2 eurá na hlavu):IMAG0357Najbližšie letisko je v Tawau (90km) a tam sme odchytili Kórejský párik a podelili sa s nimi o taxík. Zaujímavá debata po ceste a nakoniec sme s nimi išli o 4 dni aj naspäť. Chlapík má po 20 odrobených rokoch z firmy ročné prázdniny, tak cestujú. Momentálne na Borneu. On trochu pri sebe, vychechtaný od ucha k uchu, ona útla krehká kvetinka, ale keď z nich cestou naspäť vyliezlo, že spravili 5 ponorov na Sipadane, tak nám boli jasné dve veci: jednak už majú niečo napotápané (lebo tam sa bez samostatnej PADI licencie a minimálne 20 absolvovaných ponorov nedá ísť) a dvak, majú trochu iný rozpočet ako my, lebo tých 5 ponorov pre dve osoby je na tomto konkrétnom ostrove cca 800euro.

Ale naspäť k Semporne. Oficiálne má okolo 130000 ľudí. V skutočnosti nikto nevie, lebo je tam veľa prisťahovalcov a nie práve málo utečencov z Filipín (najbližšie Filipínske ostrovy sú 12km odtiaľ, to je aj dôvod, prečo majú vojaci základne aj na tých najkrajších ostrovoch – vrátane Sipadanu a Mantabuanu). Časť ľudí žije na pevnine, časť v domčekoch na koloch na vode:

SempornaDrevo na ne im vozia takéto nákladiaky:

DrevoNiektorí bývajú na samote:

Malý ostrova niektorí majú farmy na morské riasy (vraj sa vyčistené dobre predávajú) – sú to obrovské plochy pokryté štvorcovými sieťami s plastovými fľašami v intervaloch asi 1m:

Farma na riasyOkrem potulných sea gypsies, ktorí uctievajú zvieracích duchov a svojich predkov, je väčšina obyvateľstva moslimská

Mešitaa okrem tých, ktorí majú niečo do činenia s turistami a/alebo potápaním, všetci ostatní majú niečo do činenia s rybolovom, či už ako zárobkovú činnosť, alebo priamo na vlastnú obživu.

Rybári

Rybári Mohla by to byť taká príjemná ospalá diera, keby to mesto nebolo tak strašne špinavé a nebolo považované za rizikovú oblasť.

Island hopping: Tun Sakaran Marine Park

Včera sme mali ísť na výlet s ďalšími troma turistami do ostrovného parku Tun Sakaran. Z nejakého dôvodu sa tí traja nedostavili (aj nám to domáci vysvetľovali, ale sme to nepochopili), tak sa stalo, že v loďke sme zase boli len my dvaja a traja miestni chlapci – z nich jeden šoféroval, jeden bol vystrojený na kúpanie s nami a rozprával sa s ľuďmi na ostrovoch a tretí vedel asi 20 slov po anglicky a pomocou nich nám tlmočil.

Okrem nás naložili ráno do loďky aj 12 kíl tapiokovej múky, 4 zväzky asi meter dlhej cukrovej trstiny a dve igelitky starého oblečenia. Prvá zastávka v parku totiž smerovala do dedinky Bodgaya, v ktorej bývajú potulní Bajau sea gypsies.

BodgayaKeď nás zbadali, ženy a deti nastúpili do kanojek vyrezaných z dreva a dlhými palicami sa odrážali, aby sa k nám dostali. Nerozumejú jazyku Bahasa Melayu, ktorým sa tu hovorí, ale jeden z naších spoločníkov v loďke vedel pár slov ich jazyka, takže prebehla aj krátka komunikácia. Múka, trstina aj oblečenie sa rýchlo minuli a vysmiati domáci sa odpádlovali naspäť.

Domáci

Domáci

Domáci

Domáci

Ja neviem. Na týchto loďkách sa do najbližšieho mesta (Semporna) zrejme nedostanú. (My sme išli motorovým člnom asi 45 minút.) Nepodarilo sa mi zistiť, či by im to jedlo a veci zaniesli, aj keby sme okolo nich nešli na náš výlet. Mala som pocit, že je to naaranžované ako show pre turistov. Či áno alebo nie, ani jedna z tých možností sa mi nezdá ok. Ale fakt je, že tí ľudia tam žijú.

Tun Sakaran Marine Park

Potom už oficiálna zastávka v parku. Plán bol, že vylezieme na tento kopec a pozrieme si ostrovy aj zhora, ale keď sa ukázalo, že samých nás nepustia a sprievodcovi treba dať sprepitné 50RM (ktoré sme navyše so sebou ani nemali a dobre že tak, lebo ráno bol taký dážď, čo pršal akosi všetkými smermi, takže ešte prv než sme vôbec vyrazili, tak sme boli mokrí až do nitky a to mala naša lodička aj strechu… jej meno som tentokrát nebola schopná rozlúštiť, lebo to boli nejaké kliky-háky), tak sme sa na kopec vykašľali a pozreli si namiesto neho stanicu, kde sa starajú o miestne veľké mušle, predtým, než ich opäť nasadia do vody. Bohey Dulang

Už tie, čo mali v akváriách sa nám zdali veľké (cca 20cm), ale keď sme potom vliezli do vody a videli tam také polmetrové, tak sme čumeli.
Veľká mušľa

Veľké mušle

Potom nasledoval ostrov Mantabuan. Okrem vojenskej posádky, ktorá má na ňom základňu, je úplne dokonalý.

Sibuan

Toto je najlepšie miesto na šnorchlovanie, aké sme doteraz navštívili (a to súťaží s ostrovmi okolo Semporny, s ostrovmi v Abdul Rahman Marine Parku a šnorchlovaním na Hawaii). Úžasná viditeľnosť, krásne rôznofarebné koraly, kopa rýb.

Šnorchlovanie

Mantabuan

Mantabuan

Jeden z mojich mnohých pokusov mať na jednej fotke aj ryby, aj ostrov. Akosi sa mi vždy podarilo len jedno z toho:

Mantabuan

Zase sme raz natrafili na spiacu korytnačku. A na jej chrbte sa vyhrievali dve ryby.

Spiaca korytnačka

Keď som k nej prišla na cca 2 metre, tak asi zacítila pohyb vody alebo niečo, zobudila sa, zhodila ryby a odplávala do hlbočiny. Zobudená korytnačka

Chvíľku som ešte išla za ňou, ale keď už sa mi stratila z dohľadu (podľa môjho odhadu, ktorý ale treba brať veľmi s rezervou, lebo mne nejde moc dobre odhadovanie vzdialenosti ani na súši, nieto ešte pod vodou, tam bola viditeľnosť tak 20 metrov), tak som sa obrátila zase naspäť. A tam táto medúza.

Medúza

Tej som sa vyhla širokým oblúkom, lebo s medúzami nemám príjemné skúsenosti a natrafila na ďalšiu korytnačku. Naozaj výborné miesto na šnorchlovanie.Korytnačka

A potom ešte Sibuan. Na ňom boli zaujímavé dve veci. Voda bola ešte teplejšia ako inde. Miestami až nepríjemne teplá, mali sme pocit, že nás páli. Koralom to asi tiež nerobí práve dobre. A hejná rybičiek.

Mišo v akváriu

Koraly

Rybky

Koraly

Rybky

RybkyCestou naspäť ešte krátka zastávka na ostrove Maiga, kde nám miestne deti predvádzali stojky vo vode. A rýchla jazda okolo farmy na morské riasy naspäť do Semporny.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...