Mission completed

Krabice na tejto strane AtlantikuChlapík najprv musel rozbiť drevenú debnuTak. Po dvoch mesiacoch žitia z dvoch kufrov dorazili včera naše krabice. Kika očakávala kamión, ale prišla malá dodávka. V nej bol naložený drevený kontajner, ktorý musel chlapík najprv rozbiť, aby sa dostal k našim veciam. Vynosil ich do kotolne a aj keď v cene bolo aj vybaľovanie a odvoz materiálu, povedali sme mu, že to už zvládneme.

Do vybaľovania som sa pustila dnes. Vyzerá, že otvorená bola iba jedna krabica a z toho, čo som dnes vybalila (vrátane rozbitných a háklivých vecí), bolo všetko v poriadku.

Až na to dvojtýždňové meškanie (za ktoré nemohli sťahováci, ale colníci v Hamburgu), sme spokojní.

Podbanské

Jedna z vecí, ktoré podľa mňa znejú fantasticky, keď sa o nich teoreticky rozjíma, ale v praxi sa ukážu o kus iné, sú výlety/dovolenky mám s deťmi. Páčilo by sa mi raz za čas niekam na pár dní vypadnúť bez chlapov, len s inými mamami a ich krpcami. Nie v počtoch, ktoré by pripomínali materskú škôlku, ale takých 10 detí, plus mínus polovičný počet mám. Malé chatky s hojdačkami niekde pri jazere alebo pri mori, v ktorom sa krpci môžu čvachtať od rána do večera. Víno pri mesiaci, keď už všetky deti pospia, nie nutne vo svojich posteliach.

Ale prax? V Podbanskom som to bola ja, moji dvaja malí, kamarátka, s ktorou som presedela v lavici celé gymnázium a bývala na internáte 4 roky na výške, jej manžel, dvaja malí a jej rodičia. V celkovom súčte 4 deti a 5 dospelých. Na štyri dni. Bolo výborne, ale myslím, že na konci sme všetci mali dosť.

Ono asi na takýto výlet človek potrebuje dve veci: priateľov, ktorí sú veľmi tolerantní, a istotu, že to to priateľstvo vydrží. Keď sa zíde viac rodičov a viac detí na jednom mieste na viac než pár hodín, tak príde aj na zvyšovanie hlasu, detské protesty a uvidíte viac “rodičovania” iných rodičov, ako sa podarí za bežných okolností. Možno veci, ktoré by ste radšej nevideli, možno veci, ktoré by ste radšej neukázali.

To pre nás problém nebol, akurát som mala stále trochu nepríjemný pocit z toho, že ma všetci obskakujú. Aj tak som si večer sadala unavená po dňoch sólo-starostlivosti, keď tam nebol ten, od koho mám právo si pýtať prestávku. Protichodné, viem.

Čo sme teda robili? Boli sme v skanzene nakuknúť na svadbu ďalšej kamarátky. Vybrali sme sa na Studenovodské vodopády – z tohto výletu na Kiku najväčší dojem spravila pozemná lanovka, k samotným vodopádom sme nedošli, lebo sa zasekla po ceste. Mali sme oheň aj v kozube aj vonku a opekanie na ňu tiež zapôsobilo. Hádzali sme šišky do potoka a kŕmili teliatko na salaši.

Okrem toho som neraz bola na záchode s obidvoma deťmi naraz. A keď som tam mala iba jedno alebo dokonca žiadne, tak to menšie niekomu revalo na rukách. Keď sa Kika zaťala, nemala som veľa pák, čo s tým robiť a aj keď tam boli ďalšie páry rúk ochotné pomôcť, bolo to náročné.

Tomu môjmu vysnívanému výletu mamičiek s deťmi by možno pomohlo, keby boli tie deti kúštik staršie. Ako dobre, že postupujeme tým smerom.

ps Fotiek je málo, lebo nebolo, kedy fotiť. Tie, na ktorých som ja, spravila Renča. Ďakujem.

Pažítková pomazánka

Bol raz vonku jeden kvetináč. Pôvodne v ňom mali byť muškáty, ale tento nápad som vetovala a nasadila doň podarovanú pažítku (ďakujem!). Teraz k nej pridám ešte mätu, čo dorazila tento víkend, a časom hádam aj bazalku. Na mojito si musím zohnať rum, ale na pažítkovú nátierku sme suroviny doma mali.

150g tvarohu*
3 kopcovité polievkové lyžice kyslej smotany
1 kocka syrokrému (alebo približne toľko masla)
soľ
pažítka

Opláchneme a nakrájame pažítku. Všetko spolu v miske vidličkou popučíme. Dosolíme podľa chuti a natierame na (najlepšie tmavý) chlieb.

*Ešte k tvarohu. Mne nevadí ak je tvaroh v pomazánke trochu hrudkovitý, ale pokiaľ ju chcete mať naozaj hladkú, ušetríte si robotu, ak použijete krémový tvaroh.

Víkendové surfovanie

Getting a Job: Is There a Motherhood Penalty? (pdf)

naozaj dobré kariéry:

Naozaj dobré kariéry

nie sme mŕtvi - tváre a slová vojakov pred, počas a po výkone služby v Afganistane

slovenskú vedu si všimol New York Times - čítajte aj s diskusiou

dobrý článok o detektore lži

dospievanie miliardára (Mark Zukerberg)

príčina a následok (“8 is the peak age for girls’ leadership ambitions”):

YouTube Preview Image

laktační psychóza (h/t Kike za linku):

YouTube Preview Image

Pri príležitosti zajtrajšieho Dňa matiek

Zajtra máme deň matiek a New York Times a Time sa mamám už dopredu postarali o nepríjemné čítanie. Začali New York Times na konci apríla, keď sa opýtali niekoľkých žien na ich názory na materstvo vs feminizmus. Pre mňa je takto štylizovaná otázka podobne absurdná, ako keď sa niekedy začiatkom roka pýtali, či majú overovať pravdivosť informácií, ktoré publikujú. Tento blog je o materstve A feminizme, o tom, ako tieto dve veci spolu súvisia a miestami sú dokonca jedno a to isté, takže stavať to do polohy, že sa navzájom vylučujú, je pre mňa nepochopiteľné.

Jedna z odpovedí obsahovala túto perlu:

[Feminizmuz je] hnutie, ktoré síce oslobodilo ženy, takže mohli nasledovať svoje sny, ale zároveň znehodnotilo manželstvo, rodinné a spoločenské výhody starania sa o domácnosť a podporuje prílišné venovanie sa samej sebe.

Na druhú stranu, najviac ma oslovila táto, z ktorej vyberám:

Príliš často debata o rozhodnutiach žien (ostať doma, vrátiť sa do práce) ignoruje úlohu otcov. Na to aby sme dosiahli zmysluplnú rovnosť, potrebujeme zariadiť, aby si spoločnosť vážila otcov, ktorým záleži na rovnováhe medzi ich kariérou a rodinným životom. Ženy by sa nemali snažiť byť rovnako nezainteresovanými rodičmi, aby mohli dosiahnuť svoje ciele; mali by byť schopné požiadať svojich partnerov, aby sa viac pričinili.

Dáva to zmysel. Áno, treba sa snažiť, aby boli dostupné dobré jasle a škôlky, aby sa ženy mohli vrátiť do práce, ak chcú alebo potrebujú. Treba sa snažiť, aby bola dostatočne dlhá a zmysluplne platená materská dovolenka, aby mohli ostať s deťmi doma, ak je toto ich voľba. Na tom nie je nič zlé. Ale treba sa zároveň snažiť aj o to, aby si spoločnosť vážila rodinu, a to nie len vo formálnych vyjadreniach ale aj v praktických opatreniach, ktoré by brali otcov ako rovnocenných rodičov. Tým by matky neboli tie, kto má stále nejaké extra požiadavky a potrebuje extra prístup. Bolo by to jednoducho pre všetkých normálne. Toto je presne to miesto, kde materstvo=feminizmus.

Časopisu Time sa potom zrejme zdalo, že slovné vojny medzi mamičkami sú dobré pre čítanosť, tak sa rozhodli zapojiť sa do témy takouto obálkou:

Obálka Time

Jamie Lynne Grumet kojí svojho takmer 4ročného syna. K tomu titulka:

Si dostatočná matka? Prečo attachment parenting privádza niektoré matky do extrémov – a ako sa Dr. Bill Sears stal ich guru.

Toľko problémov, že ani neviem, kde začať. Začnem teda tým, čo sa mi páčilo. Páčilo sa mi, že časopis má na obálke matku kojacu dieťa a že to dieťa nie je pár týždňové bábätko. Takýchto obrázkov nikdy nie je dosť. Problematický je však kontext. Zjavne nešlo o podporu kojenia. Išlo o vyvolanie reakcie, podpichnutie, šokovanie. Pekných fotiek síce spravili viac, ale na obálkú dali tú, ktorá má pôsobiť sexy a pohoršiť.

A nadpis priam kvapká znechutením. “Are you Mom enough?” je slovná hračka na “Are you man enough?” – si dostatočne mužný? – slovné spojenie, ktoré sa používa, keď je pochybnosť o chlapskosti daného pána. A teraz kojenie dlhšie ako pár týždňov/mesiacov má byť extrémom, do ktorého sú matky dohnané?

A opäť, kde sú otcovia? Parenting, people! Je to zodpovednosť obidvoch rodičov, nielen matiek. Ale nie, sú to matky, ktoré majú vraj nasledovať odporúčania svojho guru. Sú to matky, ktoré tu “súťažia” a sú pod mikroskopom. Z tohto nadpisu sme sa dozvedeli, že je to chlap-guru, kto povie, čo treba robiť, matky sa majú jeho odporúčaniami riadiť a my všetci čitatelia sa budeme prizerať a kritizovať.

Time hovorí, že tri základné princípy tejto výchovnej filozofie sú kojenie (niekedy aj niekoľkoročné), spoločné spanie (bábätká v rodičovskej posteli alebo v postieľke vedľa nich) a nosenie bábätiek v nosičoch. Pre porovnanie Attachment Parenting International hovorí, že ich princípy sú

  • príprava na tehotenstvo, pôrod a výchovu detí
  • kŕmenie s láskou a rešpektom
  • citlivá odozva
  • dotyky
  • bezpečný spánok, aj fyzicky aj emocionálne
  • konzistentná a láskavá starostlivosť
  • pozitívna disciplína
  • rovnováha medzi osobným a rodinným životom

To však je zjavne príliš komplikované a nie dostatočne reakcie vzbudzujúce, takže to bolo treba zjednodušiť a trošku okoreniť.

Čo na záver? Každá to robíme najlepšie, ako vieme (a sme určite “Mom enough”).

ps Akurát, keď som písala poslednú vetu a rozmýšľala nad formuláciou typu “nájdete ma s mojimi deťmi, keď mi budete chcieť prísť povedať, že materstvo začína byť naozaj vážené”, tak som spravila rýchle vyhľadávanie, či na túto tému niečo práve píše aj slovenský internet. A pozrime sa na tú náhodičku. Viete, aká je cena práce mamičiek v domácnosti?

Keďže práca žien v domácnosti nie je platená, nemá potrebnú spoločenskú prestíž a často ani uznanie. Chápe sa ako samozrejmosť. Nielen štát, ale ani naši muži veľmi neuľahčujú ženám matkám život. Skôr naopak. „Na rozdiel od začiatku deväťdesiatych rokov sa dnes na Slovensku rovnaké rozdelenie domácich prác pokladá za menej dôležitú podmienku šťastného manželstva,“ tvrdí Kusá.

A sme doma.

Meredith Michaels o materstve a feminizme

Keď som sa rozprávala so ženami, ktoré knihu čítali, veľa z nich povedalo, že si neuvedomili, že feminizmus hovorí aj o materstve. Ich asociácia – najmä kvôi tomu, ako je feminizmus zobrazovaný v mádiách – bola, že feministky sú proti materstvu. Dnes si veľa párov užíva väčšiu rovnosť, kým prídu deti. Akoby príchod dieťaťa predstavoval pre muža príležitosť na krok späť. Možno keď už je žena matka, môže byť tak trochu aj jeho matkou. Stále hovorím ženám, že úvaha “Prečo som to ja, kto robí  ___?” je feministická myšlienka.

O manželských hádkach

Podľa všeobecne uznávaných spoločenských pravidiel by prvý odstavec tohto tu mal byť o tom, že mám šťastné manželstvo a fajn chlapa, s ktorým si veľmi dobre rozumiem, že takto to u nás vyzerá len zriedka. Že možno to nebol hnev a zúrivosť, ale iba trochu frustrácie a aj tá mala milión dôvodov – od stresov týkajúcich sa sťahovania, cez vybavovačky na úradoch, po jeho novú prácu a momentálne problémy našich detí.

Ale nenapíšem to tak. Odmietam to tak napísať, lebo to uberá zo skutočnosti môjho hnevu a zmenšuje to jeho dôležitosť. Myslím si, že o takejto zúrivosti treba písať a nie zatvárať ju za dverami domácnosti, lebo o takých veciach sa medzi ľuďmi nehovorí. (To neznamená, že moje prvé nutkanie nebolo tú zúrivosť nejako prehrýzť, ospravedlniť, minimalizovať. Bolo. A musela som aj zmazať ten prvý odstavec o tom, ako sa máme radi.)

A áno, zamyslela som sa aj nad tým, či sa naozaj chcem pustiť do takéhoto “prepierania špinavého prádla na verejnosti”. A vyšlo mi z toho, že chcem, napriek tomu, že tu čítajú ľudia, ktorí nás poznajú. Prečo? Lebo to úzko súvisí s témou tohto blogu, s tým miestom, kde sa materstvo a feminizmus tak prelínajú, že sú takmer neoddeliteľné, s tým, že aj keď si hovoríme, že rozhodnutia, ktoré robíme, sú naše vlastné (aj s príslušnými dôsledkami), stále ich robíme v kontexte spoločenských očakávaní a pokiaľ tie nie sú dobre nastavené, sme dopredu odsúdené na neúspech (Príklad? zamestnaná matka malého dieťaťa vs žena v domácnosti – hej, môžem si “vybrať”).

BleskKoniec vysvetľujúceho úvodu.

Zase sme sa raz pohádali. Nie dnes. Ani včera. To by som nemohla o tom teraz písať, lebo taká čerstvo pohádaná nemám žiadnu perspektívu, žiadny nadhľad, a čo je najhoršie, ani žiadny optimizmus. Ale medzitým som bola s deťmi na pár dní v Tatrách (fotky aj zopár postrehov budú časom) a na čerstvom vzduchu bublinky vyšumeli, voda sa vyčistila a je cez ňu zase vidieť.

My sa totižto nevieme hádať. Ani on, ani ja. Navzájom sa vytočíme do veľkého hnevu, každý presvedčený o svojej pravde a o tom, že ten druhý našu stranu problému vôbec nevidí. Tie hádky majú takmer vždy toho istého spoločného menovateľa a pokiaľ neporiešime ten, tak nemajú šancu dopadať inak, ako dopadajú teraz. A nevyzerá, že to by sa nám mohlo podariť v blízkej budúcnosti.

Ani jedného nás to nebaví a končíme vždy rovnako – obaja urazení, ja niekedy úplne rezignovaná, niekedy si hryzúca do jazyka, aby som nepovedala veci, ktoré sa už nedajú vziať späť. Ja totiž necúvam. Keď zúrim, tak sypem, čo príde, a vtedy už nejde o vysvetľovanie svojho názoru, ale o roztrhanie toho druhého názoru na franforce. Keď sa obaja hneváme spolu na tie isté veci, tak to nie je problém. Práve naopak, akoby nás to priblížilo a z toho hnevu často vyjde aj niečo konštruktívne.

Ale keď sa hneváme jeden na druhého, tak konštruktívny záver nedosiahneme takmer nikdy. Nedopovedané slová ostanú visieť vo vzduchu, obidvaja sme ublížení, ani jeden z nás nespraví ústretový krok, kým sa aspoň trochu neukľudníme. A aj potom je to obyčajne bez priznania vlastnej chyby. (Trochu odbočka, ale istým spôsobom pre mňa manželstvo nie je sľub spred šiestich rokov, že budeme žiť spolu šťastne, až kým nepomrieme, ale skôr také každodenné – každohádkové? – rozhodnutie, že toto je ten človek, ktorého si – teraz, znovu – vyberám. A nie je to o nedostatku commitmentu, ale o tom, že sme stále nezávislí ľudia. Dosť prepletení, ale každý svoj.)

Deti sa niekedy pozerajú, ako sa hádame. To je v poriadku, učia sa o vzťahoch. Akurát ma už párkrát napadlo, že väčšinou nevidia vyriešenie konfliktu, ktoré sa najpravdepodobnejšie odohrá, až keď už spia, alebo keď sú z dohľadu a my máme chvíľu na ukľudnenie a pozbieranie sa. To ma mrzí, lebo to je z celého procesu to najdôležitejšie, čo by som ich chcela naučiť. Nanešťastie na to ani zďaleka nie som odborník. Ale aj v tom našom ukončovaní hádok je hodnota. Stalo sa, ide sa ďalej.

obrázok odtiaľto

Bábovka

Starý osvedčený recept. Akurát môj mladší bráško varuje, že nie je taká hutná, ako je u bábovky zvyknutý. Ja nadýchanosť beriem ako kompliment.

5 vajec
200g krupicového cukru
250g polohrubej múky
1 a 1/4 dcl oleja
1 a 1/4 dcl vody
1 vanilkový cukor
1/2 prášku do pečiva
2 polievkové lyžice kakaa

Najdôležitejšie pre úspech bábovky je vymastenie formy. Nie je veľa väčších kulinárskych problémov, ako výborná bábovka, ktorá sa nedá vyklopiť. Takže pre istotu ešte raz: treba poriadne vymastiť formu – všetky záhyby, zákruty, zákutia. Potom ju vysypeme hrubou múkou. Žĺtka vymiešame s cukrom (aj krupicovým aj vanilkovým), pridáme vodu, olej, potom múku s práškom do pečiva a na záver do tuha ušľahaný sneh.

Polovicu cesta vylejeme do formy. Do zvyšku vmiešame kakao a vylejeme ho navrch. Pečieme na 160C asi hodinu – taktika je nepiecť pri príliš veľkej teplote, aby nezačala na krajoch horieť skôr, ako je upečená vo vnútri. To potom znamená, že sa pečie celkom dlho.

Potom vyklopíme na tanier a v prípade záujmu ešte posnežíme práškovým cukrom.

Víkendové surfovanie

priemerný font – avería

Kleinova fľaša z Lega

A mathematician named Klein
Thought the Mobius strip was divine
He said “If you glue
The edges of two
You can make a strange bottle like mine

qama kalkulačka – aby ste z nej dostali správny výsledok, musíte najprv zadať rozumný odhad

stropy európskych katedrál

pôrod v bratislavskom trolejbuse (hlavne, že sa spolucestujúci bavili)

Švédska ministerka kultúry na oslave v Múzeu moderného umenia v Štokholme. Pred ňou koláč. Je z toho aj video, ale nie je to niečo, čo chcem mať na svojom blogu. V prípade záujmu hľadajte na youtube, ja dám len slová:

On the table, a huge cake, with a smooth shiny black surface, in the form of a caricatured African female body, sans legs. Naked, splayed on its back, it is composed of crotch, belly mound, large pendulous breasts held by truncated stick arms, a row of neck rings. Where the neck rings end, a living human head rears up through a hole in the table. The head belongs to the kneeling body of a man. It is tricked out in exaggerated blackface –large white circles around the eyes, drawn-on cartoon red mouth and pointed teeth

Ministerka zobrala nôž a zarezala v oblasti medzi nohami odhaliac červené vnútro, zatiaľčo “umelec”, ktorý má toto “moderné umenie” na svedomí kričal a skrúcal sa v predstieranej bolesti. Neskôr povedala, že nevedela, čo iné mohla spraviť. Mňa niečo napadá. Namiesto krájania, nemusela ani robiť scénu, mohla jednoducho odísť. Všetci ostatní prítomní (a nebol medzi nimi nikto čierny) by museli zaujať stanovisko. Tak ako feminizmus nie je práca len pre ženy, rasizmus nie je práca pre farebných. Je to práca pre bielych a hlavne pre bielych, ktorí sú v pozícii s tým niečo spraviť. Grc.

37% opýtaných matiek cíti vinu, že si nemôže dovoliť najaký bejby produkt:

Miliardové bábätká

môžu byť muž a žena len priatelia?

Kubko má jeden rok

Torta - mrkvový koláč s marhuľami

A ten rok v obrázkoch - keď sa narodil:

Ešte čerstvý

1 mesiac:

1 mesiac

2 mesiace:

2 mesiace

3 mesiace:

3 mesiace

4 mesiace:

4 mesiace

5 mesiacov:

5 mesiacov

6 mesiacov:

6 mesiacov

7 mesiacov:

7 mesiacov

8 mesiacov:

8 mesiacov

9 mesiacov:

9 mesiacov

10 mesiacov:

10 mesiacov

11 mesiacov:

11 mesiacov

1 rok:

1 rok

Ešte nechodí, ale už mu veľa nechýba. Chodí okolo nábytku, držiac sa niekoho za dve ruky, za jednu, občas sa len tak sám postaví, chvíľu postojí a potom si zase sadne. A už bolo také váhanie, či ísť do toho, alebo nie, keď by mal spraviť dva kroky sám, aby sa k niečomu dostal, ale zatiaľ sa vždy spustil na všetky štyri.

Naučil sa ukazovať prstom. Ukazuje na psov, na autobus, ale hlavne na jahody a paradajky (zbožňuje paradajky), ktoré zbadá na stole. A keď mu podáme niečo iné, tak sa neveriacky pozrie, povie nn a ďalej vytrvalo ukazuje.

Ešte toho veľa nenahovorí – mama, pápá, šiši (vláčik), ňam-ňam (keď sa ide jesť).

Vstáva o pol šiestej ráno. Ako som písala tú predchádzajúcu vetu, tak som sa automaticky pozrela na hodinky v rohu obrazovky a prepočítala, koľko spánku mi dnes ostáva, keby som zaľahla teraz hneď. (Výsledok bol menší, než by sa mi páčilo.) Okrem toho sa ešte zobudí každú noc aspoň raz.

Pred dvoma dňami sa mi zahryzol do chrbta. Ideme si vonku po lúke, mala som ho na chrbte v nosiči a zrazu, z ničoho nič, sa do mňa tými šiestimi zubami, čo má, zakúsol. Potvora jedna krpatá. (Na druhú stranu to asi znamená, že som na zjedenie.) Tých 6 zubov, čo má, má už celkom dlho a teraz sa tlačí siedmy, ale nejaký je hanblivý, lebo už na tom dva týždne pracuje a stále sa neobjavil.

Zistil, čo sú koláče. Vie ich spoľahlivo rozoznať od iného jedla. Dokonca aj také druhy, ktoré predtým nevidel. A prštekom si ich pýta.

Odkedy sme na Slovensku, začal jesť banány. Iné asi nie sú, rozdiel je však, že som mu ich prestala pučiť a hryzie si ich sám.

Naučil sa hrať futbal. Zatiaľ s tenisovou alebo melónovou (niekedy bude obrázok, tá je dobrá) loptičkou a držiac sa niekoho obidvoma rukami. Je to veľmi zlaté.

Ešte sa stále o mňa chodí občas obtierať hlavou. Vtedy je ešte pre mňa bejby, ale inak už začína byť taký veľký malý človek.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...