Kuching

Ešte zopár fotiek z našej poslednej zastávky v Malajzii…

Kuching je rozsypaný po oboch brehoch rieky Sarawak a z jednej strany na druhú sa chodí za pár centov loďkou. Prvý most majú práve rozostavaný a dokončia ho až niekedy na budúci rok.

Loďky

Parlament už dostavali a celkom sa im vydaril:

Parlament

ParlamentDomáci nas varovali, že Kuching (a Sarawak všeobecne) je moslimskejší ako iné časti Malajzie, ale aj tu to bol zaujímavý mix, lebo okrem mešity sme natrafili aj na Hinduistické a čínske chrámy, aj na protestantský kostol.

Mešita

Čínsky chrám

Často im tam prší (cca 210 dní v roku; Slovensko má daždivých dní menej ako polovicu z toho a zo zrážok tak osminu) – až im z toho domy plesnivejú:

Mokré stenyAle na malajské pomery sa nám zdalo relatívne čisté (možno tam naozaj žije viac moslimov ako inde).

Z miestnych jedál vyslovene odporúčame laksu a vyslovene neodporúčame dezert ABC.

Národný park Bako

Zo Semporny sme odleteli do Kuchingu, hlavného mesta Sarawaku. Tam nás najviac zaujal národný park Bako. Je síce pri mori, ale nekúpali sme sa. Túlali sme sa v džungli a obzerali miestne zvery.

Z mesta sme vyrazili autobusom, ktorý má konečnú v dedinke Bako. (V tej rieke žijú dva a pol metrové krokodíly. Poobede, keď sme sa vracali, sa v nej kúpali deti. Buď domáci vedeli, že krokodíly sú momentálne inde, alebo sa spoliehali na to, že počas prílivu je voda slaná, lebo kúsok odtiaľto sa vlievala do mora a že to krokodílom nechutí, alebo ja neviem čo… ale ja by som teda do tej vody nevliezla.)

Dedina

Do parku sa dá dostať iba loďkou, z ktorej sa vystupuje na pláži z vymytými kameňmi

Pláž

Pláž

Vymyté

Odtiaľ sme išli džungľou a lesíkmi na inú pláž

Chodník

Krčiažtek

Chodník

Plošina

Vyhliadka

Pláž

Búdka

Motýľ

Potok   Keď nás začala otravovať malá opica,

Opicatak sme sa presunuli na susednú pláž (aby sme sa nemuseli vracať tou istou cestou naspäť)

Skaly

Skaly

SkalyTam sme stretli fúzatú diviačicu s mláďaťom

Fúzaté diviaky

Fúzaté diviakya cestou naspäť do park headquarters aj nosaté opice, ktoré žijú iba na Borneu

Proboscis

Táto skvelo balansovala na tenkých konároch:

Proboscis

Ešte zástupcovia hmyzej ríše (pijavice tentokrát žiadne):

Mravce

Pavúk

Celkovo fajn park, aj keď na miestne pomery nie úplne lacný (a tie ceny zdvihli len nedávno).

Semporna

Semporna je taký koniec sveta (resp. pre niektorých začiatok – o tom o chvíľku).

Ryba

Jediné, kvôli čomu sa tam oplatí ísť, je potápanie a šnorchlovanie. A ako príjemný bonus tam ešte majú dobrý a lacný seafood – všetko, o čom viete, že pláva v mori a aj kopu vecí, o ktorých neviete. Za cca 10eur za celú večeru sme mali obaja plne bruchá kreviet zapitých čerstvými ovocnými džúsmi v najlepšej reštaurácii v meste (inde sa dalo najesť aj za 1-2 eurá na hlavu):IMAG0357Najbližšie letisko je v Tawau (90km) a tam sme odchytili Kórejský párik a podelili sa s nimi o taxík. Zaujímavá debata po ceste a nakoniec sme s nimi išli o 4 dni aj naspäť. Chlapík má po 20 odrobených rokoch z firmy ročné prázdniny, tak cestujú. Momentálne na Borneu. On trochu pri sebe, vychechtaný od ucha k uchu, ona útla krehká kvetinka, ale keď z nich cestou naspäť vyliezlo, že spravili 5 ponorov na Sipadane, tak nám boli jasné dve veci: jednak už majú niečo napotápané (lebo tam sa bez samostatnej PADI licencie a minimálne 20 absolvovaných ponorov nedá ísť) a dvak, majú trochu iný rozpočet ako my, lebo tých 5 ponorov pre dve osoby je na tomto konkrétnom ostrove cca 800euro.

Ale naspäť k Semporne. Oficiálne má okolo 130000 ľudí. V skutočnosti nikto nevie, lebo je tam veľa prisťahovalcov a nie práve málo utečencov z Filipín (najbližšie Filipínske ostrovy sú 12km odtiaľ, to je aj dôvod, prečo majú vojaci základne aj na tých najkrajších ostrovoch – vrátane Sipadanu a Mantabuanu). Časť ľudí žije na pevnine, časť v domčekoch na koloch na vode:

SempornaDrevo na ne im vozia takéto nákladiaky:

DrevoNiektorí bývajú na samote:

Malý ostrova niektorí majú farmy na morské riasy (vraj sa vyčistené dobre predávajú) – sú to obrovské plochy pokryté štvorcovými sieťami s plastovými fľašami v intervaloch asi 1m:

Farma na riasyOkrem potulných sea gypsies, ktorí uctievajú zvieracích duchov a svojich predkov, je väčšina obyvateľstva moslimská

Mešitaa okrem tých, ktorí majú niečo do činenia s turistami a/alebo potápaním, všetci ostatní majú niečo do činenia s rybolovom, či už ako zárobkovú činnosť, alebo priamo na vlastnú obživu.

Rybári

Rybári Mohla by to byť taká príjemná ospalá diera, keby to mesto nebolo tak strašne špinavé a nebolo považované za rizikovú oblasť.

Island hopping: Tun Sakaran Marine Park

Včera sme mali ísť na výlet s ďalšími troma turistami do ostrovného parku Tun Sakaran. Z nejakého dôvodu sa tí traja nedostavili (aj nám to domáci vysvetľovali, ale sme to nepochopili), tak sa stalo, že v loďke sme zase boli len my dvaja a traja miestni chlapci – z nich jeden šoféroval, jeden bol vystrojený na kúpanie s nami a rozprával sa s ľuďmi na ostrovoch a tretí vedel asi 20 slov po anglicky a pomocou nich nám tlmočil.

Okrem nás naložili ráno do loďky aj 12 kíl tapiokovej múky, 4 zväzky asi meter dlhej cukrovej trstiny a dve igelitky starého oblečenia. Prvá zastávka v parku totiž smerovala do dedinky Bodgaya, v ktorej bývajú potulní Bajau sea gypsies.

BodgayaKeď nás zbadali, ženy a deti nastúpili do kanojek vyrezaných z dreva a dlhými palicami sa odrážali, aby sa k nám dostali. Nerozumejú jazyku Bahasa Melayu, ktorým sa tu hovorí, ale jeden z naších spoločníkov v loďke vedel pár slov ich jazyka, takže prebehla aj krátka komunikácia. Múka, trstina aj oblečenie sa rýchlo minuli a vysmiati domáci sa odpádlovali naspäť.

Domáci

Domáci

Domáci

Domáci

Ja neviem. Na týchto loďkách sa do najbližšieho mesta (Semporna) zrejme nedostanú. (My sme išli motorovým člnom asi 45 minút.) Nepodarilo sa mi zistiť, či by im to jedlo a veci zaniesli, aj keby sme okolo nich nešli na náš výlet. Mala som pocit, že je to naaranžované ako show pre turistov. Či áno alebo nie, ani jedna z tých možností sa mi nezdá ok. Ale fakt je, že tí ľudia tam žijú.

Tun Sakaran Marine Park

Potom už oficiálna zastávka v parku. Plán bol, že vylezieme na tento kopec a pozrieme si ostrovy aj zhora, ale keď sa ukázalo, že samých nás nepustia a sprievodcovi treba dať sprepitné 50RM (ktoré sme navyše so sebou ani nemali a dobre že tak, lebo ráno bol taký dážď, čo pršal akosi všetkými smermi, takže ešte prv než sme vôbec vyrazili, tak sme boli mokrí až do nitky a to mala naša lodička aj strechu… jej meno som tentokrát nebola schopná rozlúštiť, lebo to boli nejaké kliky-háky), tak sme sa na kopec vykašľali a pozreli si namiesto neho stanicu, kde sa starajú o miestne veľké mušle, predtým, než ich opäť nasadia do vody. Bohey Dulang

Už tie, čo mali v akváriách sa nám zdali veľké (cca 20cm), ale keď sme potom vliezli do vody a videli tam také polmetrové, tak sme čumeli.
Veľká mušľa

Veľké mušle

Potom nasledoval ostrov Mantabuan. Okrem vojenskej posádky, ktorá má na ňom základňu, je úplne dokonalý.

Sibuan

Toto je najlepšie miesto na šnorchlovanie, aké sme doteraz navštívili (a to súťaží s ostrovmi okolo Semporny, s ostrovmi v Abdul Rahman Marine Parku a šnorchlovaním na Hawaii). Úžasná viditeľnosť, krásne rôznofarebné koraly, kopa rýb.

Šnorchlovanie

Mantabuan

Mantabuan

Jeden z mojich mnohých pokusov mať na jednej fotke aj ryby, aj ostrov. Akosi sa mi vždy podarilo len jedno z toho:

Mantabuan

Zase sme raz natrafili na spiacu korytnačku. A na jej chrbte sa vyhrievali dve ryby.

Spiaca korytnačka

Keď som k nej prišla na cca 2 metre, tak asi zacítila pohyb vody alebo niečo, zobudila sa, zhodila ryby a odplávala do hlbočiny. Zobudená korytnačka

Chvíľku som ešte išla za ňou, ale keď už sa mi stratila z dohľadu (podľa môjho odhadu, ktorý ale treba brať veľmi s rezervou, lebo mne nejde moc dobre odhadovanie vzdialenosti ani na súši, nieto ešte pod vodou, tam bola viditeľnosť tak 20 metrov), tak som sa obrátila zase naspäť. A tam táto medúza.

Medúza

Tej som sa vyhla širokým oblúkom, lebo s medúzami nemám príjemné skúsenosti a natrafila na ďalšiu korytnačku. Naozaj výborné miesto na šnorchlovanie.Korytnačka

A potom ešte Sibuan. Na ňom boli zaujímavé dve veci. Voda bola ešte teplejšia ako inde. Miestami až nepríjemne teplá, mali sme pocit, že nás páli. Koralom to asi tiež nerobí práve dobre. A hejná rybičiek.

Mišo v akváriu

Koraly

Rybky

Koraly

Rybky

RybkyCestou naspäť ešte krátka zastávka na ostrove Maiga, kde nám miestne deti predvádzali stojky vo vode. A rýchla jazda okolo farmy na morské riasy naspäť do Semporny.

Island hopping: Mataking, Pom-Pom a Timba-Timba

Dnes sme si požičali loďku (volala sa Baby Yana) aj s miestnym šoférom

Matakinga išli pozrieť tri ostrovy. Prvá zastávka bol Mataking

Mataking

Mali sme pláž sami pre seba, ale väčšinu času sme strávili s hlavou vo vode. Človek má pocit, že pláva v akváriu a je mu teplo ako vo vani. V každej sasanke sa schováva Nemo, koraly hrajú rôznymi farbami. Stretli sme aj korytnačku.

Mataking

Plávanie v akváriu

Ústa mušle

Koral s rybkami

Koraly

Nemo

Korytnačka

Rybky

Koral

AkváriumPotom sme sa presunuli na ostrov Timba-Timba

Timba-Timba

Tam bývalo aj zopár miestnych a všade sa povaľovali mušle

Veľká mušľa

Na obe strany ostrova sa ťahá dlhá plážTimba-Timba

tak sme si porobili gýčovité fotky

Timba-Timba

a museli sa hodiť zase do vody

S hviezdicouPosledný dnešný ostrov bol Pom-Pom. Ten je zaujímavý tým, že sa naň dá prísť na takú dobrovoľnícku dovolenku. Sadiť pod vodou koraly, merať morské uhorky, so šnorchlom počítať korytnačky. Za pobyt sa samozrejme platí, ale nevychádza to o moc viac ako dovolenky v rezorte, aké ponúkajú cestovky na Slovensku a potápanie (vrátane výcviku) je v cene. Ukladám do pamäte a možno raz (niekedy keď Kika s Kubom trochu podrastú a budú vedieť plávať) sa tam vrátime.

Potápanie pri ostrovoch Mabul a Kapalai

Bolo treba sa pretrepať cez pol sveta na Borneo, malým lietadlom do Tawau, odtiaľ rozheganým autom do Semporny, odtiaľ hodinu loďou na Mabul a potom 12 metrov pod vodu. A tam sme si zaplávali s metrovou korytnačkou.

Ale po poriadku. Toto je z tej cesty loďou:

Kusok od SempornyPo inštruktáži na suchu sme sa vystrojili na loďke:

Miso sa chysta na potapanieUkázalo sa, že najjednoduchší spôsob, ako sa s celou výstrojou (25kg opasok, vzduchová bomba, BCD – buoyancy control device) dostať z lode do vody, je na počudovanie kotrmelec do zadu. Najprv som čľupla ja, potom som chcela z vody odfotiť Miša. Ale moja reakčná doba plus reakčná doba foťáka boli príliš dlhé, zachytila som len plutvy:

Mišo padá do vodyPotom trénovanie základných zručností v dvojmetrovej vode – ako si nasadiť dýchací náhubok, ak by vypadol, a ako z neho dostať von vodu, ako podať záchranný náhubok susedovi v prípade núdze, ako vyfúknuť vodu z okuliarov, ak do nich natečie, základné signály.

V plytkej vodeA potom sme už išli obzerať ryby. (Celý čas nás inštruktori buď priamo držali za popruh, alebo sme boli na dosah ruky.)

School of fish

School of fish

Rybky

Male rybky

Tenka rybka

Videli sme malinké krevety a zopár takýchto podivných slimákov:Divný slimákBola tam kopa hviezdíc rôznych tvarov, veľkostí a farieb

Hviezdica

Hviezdice

jedna spiaca korytnačka:

Spiaca korytnačka

Spiaca korytnačka

a niekoľko plávajúcich:

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

KorytnačkaPod vodou sme boli dvakrát – 40 (Mabul) a 45 minút (Kapalai) s hodinovou prestávkou medzi ponormi. Najhlbšie sme sa dostali do 12 metrov. Voda mala na hladine 32C a v tých 12tich metroch 29C… viac ako žilinská plaváreň. Poobede sme ešte šnorchlovali na inom mieste pri ostrove Mabul a tam sme tiež stretli jednu korytnačku a kopu iných vodných tvorov. Celkovo:

Šnorchlovanieps1: Veľká vďaka Lenke a Mirovi za zapožičanie podvodného foťáku (tú spoločnú fotku a korytnačky z blízka nám cvakol inštruktor).

ps2: Keby niekto hľadal referenciu (lebo tých diving shops je tu dosť, ale vyzerá, že kvalitou sa líšia), potápali sme sa s Big John Scuba (v nemalej miere na odporúčanie môjho bratranca, ktorý s nimi bol nedávno). Inštruktori boli Mark a Toni. Obaja boli trpezliví a starostliví, takže z tohto pohľadu odporúčame aj my. Čo sa nám nepáčilo bol úvodný chaos okolo ceny – je nám jasné, že sme turisti a že na nás chcú zarobiť, ale tá ich taktika nebola úplne čistá.

Kota Kinabalu

V Kota Kinabalu, našej prvej základni na Borneu, sme boli 4 noci. Na výlety sme sa vybrali do národných parkov Mt Kinabalu a Tunku Abdul Rahman. Mt Kinabalu je kopec vysoký vyše 4000 metrov (najvyšší v tomto kúte Ázie) a zvláštny tým, že je taký samostaný uprostred ničoho. Žiadne masívne pohorie, len bum kopec uprostred džungle:

Mt KinabaluA dá sa naň vyjsť. Štartuje sa vo výške cca 1800m, ide sa so sprievodcom, je to dvojdnová záležitosť, cca 300eur na osobu a celkom hustá premávka. Tak tam sme nešli. Statočne postriekaní repelentom, sme sa na jeho úpätí pomotali v džungli:

Kinabalu

Na Miša tam liezli pijavice, mňa z nejakého dôvodu nechceli. Ten chodník totiž niekedy vyzeral takto pekne a niekedy sme sa takmer predierali a zľahka brodili kalužami. Keď sme z neho schádzali na cestu, začínalo pršať tak sme si povedali, že džungle na jeden deň stačilo.

Bambus

Išli sme potom do miestnej botanickej záhrady a obzerali najmenší druh orchidee na svete (nie, táto už väčšia nenarastie):

Orchidea

a kadejaké iné orchidee, ktoré už bolo lepšie vidno a viseli v strapcoch po stromoch:

Orchidea

Poobede sme chceli ísť naspať do Kota Kinabalu. Tu je na mieste malá poznámka k našej rannej ceste do tohto národného parku. On je totiž cca 80km od mesta. Prišli sme minivanom s miestnymi, ktorý funguje takým spôsobom, že vyštartuje, keď sa naplní. My sme čakali vyše hodinu, kým sa tak stalo, šofér nás vyhodil pri vstupe do parku a ostatní frčali ďalej do neďalekého mesta Ranau. Na cestu naspäť sme sa vrátili ku vstupu do parku a dúfali, že stopneme podobný minivan vracajúci sa z Ranau do Kota Kinabalu. Najprv sme sa potešili, lebo jeden tam práve stál. Ale vysvitlo, že je prázdny a tiež čaká, kým sa naplní. Rezignovaní sme sa prechádzali poblíž, keď sa nám zrazu prihovorila mladá žena. Že či potrebujeme niekam ísť. Bola tam s manželom autom tiež na výlete v parku a ponúkli nám odvoz. Tak sme išli, šofér minivanu trochu neveriacky pozeral, ako nasadáme s dvoma moslimami do malinkého autíčka. Cesta trvala skoro dve hodiny, lebo medzitým sadla hmla hustá ako mlieko a po kľukatej horskej ceste bolo treba ísť pomaly, ale celú sme ju prekecali – o tom, čo robia, čo robíme my, o Malajzii, o miestnej kuchyni, o všetkom možnom. Bolo to výborné.

Ten druhý park, ktorý sme v tejto časti Sabahu navštívili, je úplne iný, ostrovný:

Tunku Abdul Rahman ParkV priebehu dvoch dní sme navštívili ostrovy Manukan, Mamutik a Sapi. (Namiesto jedného z nich sme chceli ísť na Sulug, lebo tam vraj býva najmenej ľudí, ale ukázalo sa, že to je preto, že tam v zásade turistov neberú. Aj tak dobre.) Toto bolo naše prvé kúpanie v mori a šnorchlovanie na Borneu. Aj keď na ostrovy pri Semporne sa to nechytá, rybičiek bolo dosť a bolo to také kid-friendly – šnorchlovať sa dalo prakticky vo vode, v ktorej človek dočiahol a aj keď miesta vyhradené na šnorchlovanie a plávanie neboli veľké, bolo to zaujímavé. (Len keby tam bolo menej odpadkov…)

Tri ostrovy

Sapi a Gaya

Rybky

Pláž na Sapi

Krab

Malý krab

Rybky

Rybky

Nemo

(Neďaleko od týchto Nemov, ktorí vykúkali a zase zaliezali do sasanky, zmätene plávali aj Dory.)

Rybky

Mišo a rybkyNepríjemné boli akurát tieto ružové ryby (mňa jedna na nohe pohrýzla do krvi) a malinké medúzy, ktoré skoro nebolo vidno, ale pŕhlili statočne.

Ružová ryba

Podvečerné čakanie na loďku smerom na pevninu:

Čakanie na loďkuPo večeroch sme sa túlali po tržnici, kde predávali všetko možné: sušené kadečo:

Sušenésladkosti (dobré boli tie trojuholníky vľavo hore – také nadýchané palacinky pospájané arašídovým krémom, ktorý trochu pripomínal arašídové maslo)
Sladkosti

rôzne druhy rýb

Ryby ovocie, zelenina, koreniny:

Chilli

Boli tam krajčíri (samí chlapi), ktorí na šlapacích strojoch na počkanie robili rôzne úpravy a opravy:

Krajčíri

Tri večere sme absolovali na nábreží, lebo nás tam fascinovali stánky s rozloženými čerstvými rybami a morskými potvorami, ktoré tam priamo pripravovali. Provizórnych jedální tam bolo asi dvadsať a typicky to vyzeralo tak, že ľudia si vybrali, čo sa im pozdávalo:Surová večera

dohodli sa s kuchárom, ktorý tam bol s plnou poľnou:

Kuchár

a takéto boli výsledky:

Varená večera

Ryba

Jeden večer sme boli vyskúšať aj tradičnú masáž. Nohy som mala potom ľahké ako víla, ale chrbát ma na druhý deň bolel ako keby mi niekto po ňom poskákal.

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.

Mangostána, chlebovník a iné dobroty

Dnes namiesto víkendového surfovania ovocné okienko.

Z tých známejších sme v Malajzii zatiaľ jedli liči, papáju, melóny. Z tých menej známych mangosteen (po slovensky vraj mangostána), ktorý sa takmer nevyváža, lebo sa nedá jesť nezrelý a zrelý dlho nevydrží. Je to také fialové čudo s “kvietkovou” stopkou:

IMG_8937

Vnútri má dužinu, ktorá navonok pripomína cesnak, ale je veľmi šťavnatá a má príjemnú, “tekutú”, nie príliš výraznú chuť a vnútri kôstku. (Nič z toho sme samozrejme nevedeli, ani len to meno. Všetko nám prezradila ochotná teta na večernej tržnici, vrátane názornej ukážky otvárania a ochutnávky. Hneď sme si kúpili a zobrali aj so sebou nasledujúci deň na výlet.)

IMG_8938

Potom jackfruit (po slovensky vraj chlebovník). Mišo o ňom básnil už odvtedy, čo mal v New Yorku kolegu z Bangladéša a ten mu ho ospevoval. Vraj je to úžasné, tiež sa nevyváža, musíme ochutnať, keď budeme v týchto končinách… No a dnes na trhu sme zbadali túto trojicu (pani má v ruke sekáčik na mäso):

IMG_8999

IMG_9000Z tej veľkej tekvice sa potom vyberajú také malé žlté dužiny (konzistencia ako tuhé maslo), z ktorých každá má vnútri semiačko veľké ako fazuľa. Chutí to ako niečo medzi ananásom a mangom a banánom s vanilkou (ťažko sa popisuje nová chuť pomocou iných už známych :) ).

jack

Mišo ešte túži po duriane a aj tých tu majú kopu, ale zatiaľ sme nenazbierali odvahu. Ten totiž vraj po otvorení strašne smrdí. Dokonca aj v hoteloch (vrátane toho, v ktorom bývame teraz) sú značky “zákaz vstupu s durianom”.

Celkovo v počte nami zjedených kusov zatiaľ vedie mango.

IMG_9039Zrelé sa úplne ľahko šúpe

IMG_9042Mňam

IMG_9041

Kuala Lumpur

Sedíme na letisku, vonku práve začala búrka a čakáme na odlet z Kuala Lumpur do Kota Kinabalu. Stačili dva dni a mesta máme dosť. Dojmy? To mesto je “nové”. Kuala Lumpur v preklade znamená bahenný sútok (riek Klang a Gombak):

IMG_8863

a pôsobilo na mňa dojmom, že ešte pred pár rokmi to tu bola dedina. Dnes sú tu mrakodrapy, obchodné centrá a áno, aj mešity a chrámy, ale keď sa človek pozrie, kedy boli postavené, tak nič staršie ako minulé storočie sme nenašli. Teda, oprava. Našli. Batu jaskyne.

IMG_8830

IMG_8818

Cesta vláčikom kúsok za mesto. Vedú k nim strmé schody:

IMG_8849

a nachádzajú sa tam známe hinduistické chrámy (tiež nie práve staré).

IMG_8807

Na rozdiel od Kuala Lumpur, kde bolo síce veľa ľudí, ale prekvapivo čisto, tu bola špina, smrad a odpadky. Trochu za to mohli opice, ale z veľkej časti ľudia. Celkovo by som Batu Caves zhodnotila ako zaujímavé ale way overrated.

IMG_8845

IMG_8846

Chceli sme si pozrieť mešitu Jamek:

IMG_8860

ale to sa nepodarilo. Keď sme prišli prvý raz, mali prestávku. Druhý raz pršalo (ale chlapík s tvárou celou pokrytou bradavicami už nevysvetlil, prečo sa tam v daždi nemôže ísť, iba prekrížil ruky a vykrikoval no open, no open) a v piatok je zavretá.

Čínska štvrť funguje aj za dažďa:

IMG_8880

IMG_8871

Na mostík spájajúci Petronas veže sa ešte donedávna dalo ísť zadarmo, ale dnes už nie. A nám sa nechcelo venovať 20eur na osobu za výťah rafinériám, tak sme sa pozerali iba zdola:

IMG_8915

IMG_8904

Ešte pár zaujímavých miest a potom už preč, preč od áut a davov ľudí na Borneo. (Inak tie autá… majú volant na opačnej strane, takže ja sa často druhý raz musím pozrieť, kam to ten šofér nasadá, stále mám pocit, že idú v protismere, čo je obzvlášť znepokojujúce, keď v aute sedím a mimochodom zaregistrujem, že vchádzame na kruhový objazd. A v KL ich bolo plno, plno, plno a nie vždy sa riadili počtom pruhov, ktoré boli nakreslené na ceste. Cestou z letiska do mesta sme brali taxík – 70RM, 2hod v zápche, cestou na letisko rýchlovlak Klia expres – 35RM/os, 30 min, miestami rýchlosť 160km/h a dnes sa miestni chytali za hlavu, keď sme sa o tom rozprávali… Vraj sme mali zobrať za 15RM/os Skybus).

ps Nakoniec dopisujem až o deň neskôr v Kota Kinabalu, lebo sme aj napriek búrke predsalen odleteli.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...