Víkendové surfovanie

in praise of mediocrity

But there’s a deeper reason, I’ve come to think, that so many people don’t have hobbies: We’re afraid of being bad at them. Or rather, we are intimidated by the expectation — itself a hallmark of our intensely public, performative age — that we must actually be skilled at what we do in our free time. Our “hobbies,” if that’s even the word for them anymore, have become too serious, too demanding, too much an occasion to become anxious about whether you are really the person you claim to be.

If you’re a jogger, it is no longer enough to cruise around the block; you’re training for the next marathon. If you’re a painter, you are no longer passing a pleasant afternoon, just you, your watercolors and your water lilies; you are trying to land a gallery show or at least garner a respectable social media following. When your identity is linked to your hobby — you’re a yogi, a surfer, a rock climber — you’d better be good at it, or else who are you?

pendulum and marble

platiť sa dá aj osobnými údajmi

Zajtra ráno prednášam informatikom o konečných stavových automatoch a Turingových strojich. Pri tej príležitosti

It’s rare for a CS major to graduate without getting a healthy dose of NP-completeness and Turing machines, two beautiful areas of theory that would be enjoyable if they didn’t end up creating bad instincts. One biologist asked me to solve a problem in DNA sequence matching and I came back to him with the claim that it was NP-complete, a class of problems that can take a very long time to solve. He didn’t care. He needed to solve it anyway. And it turns out that most NP-complete problems are pretty easy to solve most of the time. There are just a few pathological instances that gum up our algorithms. But theoreticians are obsessed with the thin set that confound the simple algorithms, despite being rarely observed in everyday life.

The same problem happens with Turing machines. Dutiful CS students learn nihilistic results like Rice’s Theorem, which shows that we really can’t analyze computer algorithms at all. But Turing machines are a pretty bad model for how our regular machines operate and it’s often very easy to create software that does smart things with our code. Any CS major who doesn’t take these theoretical results with a healthy dose of salt risks giving up when a perfectly usable answer is close at hand.

Visualizing street orientations on an interactive map … tu sú niektoré svetové mestá a tu je Žilina:

 

 

 

improve in foreign languages by reading books in parallel

Kým príde zima

Využili sme ešte jesenné dni a išli na výlety. Jeden bol s Mišom, posledný deň pred začiatkom semestra na Malý Rozsutec (prvé dva obrázky). Na to, že bol pracovný deň, tam bolo ľudí a ľudí.

A druhý výlet bol minulú sobotu. Dostali sme dekanské voľno (= dekan oficiálne povedal, že túto sobotu nemusíme pracovať) a tak išla FRI výprava na Súľovské skaly. Zobrala som len Kiku, lebo Kubo mal futbal. Na rebríkoch mala Kika trochu strach, ale zvládli sme to. 

Pretekári

Prvý bežal Kubko aj s niektorými svojimi spolužiakmi. A o dve hodiny na to vyštartoval aj Mišo. Najprv dvojkilometrový okruh v centre Žiliny a potom ešte 8 km popri Váhu. Deti si zatiaľ stihli zahrať hokejbal. Mišo v cieli vyzeral, že má dosť, ale s behom bol spokojný. A všetci povedali, že o rok pôjdu znova.   

Víkendové surfovanie

The radical moral implications of luck in human life

It’s not difficult to see why many people take offense when reminded of their luck, especially those who have received the most. Allowing for luck can dent our self-conception. It can diminish our sense of control. It opens up all kinds of uncomfortable questions about obligations to other, less fortunate people. Nonetheless, this is a battle that cannot be bypassed. There can be no ceasefire. Individually, coming to terms with luck is the secular equivalent of religious awakening, the first step in building any coherent universalist moral perspective.

Nerozumieš? Ani ľudia v roku 1968 nerozumeli

everything is alive

veľkosť krajiny podľa veľkosti populácie:

wireless tracking?

suchá voda

Dry water actually consists of 95% liquid water, but the silica coating prevents the water droplets from combining and turning back into a bulk liquid.

information is beautiful

šifrovačka na september

Jemisin: Obelisk Gate a The Stone Sky

Sú to druhá a tretia kniha z trilógie The Broken Earth (prvá bola The Fifth Season). A sú parádne. Druhá je trochu slabšia, klasický osud druhorodených kníh, ale v tretej sa to výborné rozprávanie z prvej knihy vracia s ešte väčšou silou. Konvergujú v nej dávna minulosť a osud matky a dcéry.
 
Fantasy knihy presne ako majú vyzerať. Komplexný svet so zvláštnou mágiou a narážkami na ten náš, plastické postavy, ktoré sa menia počas príbehu, v ktorom nič nie je čierno-biele, netradičné metafory a krásne písanie.  The Hugo ceny boli zaslúžené.
 
A dúfam, že autorka už má rozpracované niečo ďalšie.
 
Obelisk Gate:
They ask to touch her hair and she asks to touch theirs back. This makes them all realize how strange and silly a request that is, and they giggle and become instant friends without a head petted between them.
 
… speaking as if it, the planet, is real. Alive, I mean. Aware. All that stuff about Father Earth, it’s just stories to explain what’s wrong with the world. Like those weird cults that crop up from time to time. I heard of one that asks an old man in the sky to keep them alive every time they go to sleep. People need to believe there’s more to the world than there is.
 
And the world is just shit. You understand this now, after two dead children and the repeated destruction of your life. There’s no need to imagine the planet as some malevolent force seeking vengeance. It’s a rock. This is just how life is supposed to be: terrible and brief and ending in—if you’re lucky—oblivion
The Stone sky:
They’re afraid because we exist, she says. There’s nothing we did to provoke their fear, other than exist. There’s nothing we can do to earn their approval, except stop existing – so we can either die like they want, or laugh at their cowardice and go on with our lives.
 
Would’ve been nice if we could’ve all had normal, of course, but not enough people wanted to share. So now we all burn.
 
Not so very different, really, from the people who run the Fulcrums, or raiders, or her father. So where they should have seen a living being, they saw only another thing to exploit. Where they should have asked, or left alone, they raped. For some crimes, there is no fitting justice – only reparation
 
She wants to be a person.
She wants the impossible, Dushwha will say. Gallat thinks it better to own her himself, rather than allow Syl Anagist to do the same. But for her to be a person, she must stop being… ownable. By anyone.
 
Hoa just looks at you. How the rust does he manage to convey such emotion with a stone face? Even if that emotion is dry skepticism of your self-abnegating bullshit. You laugh – once, and it’s rusty. Been a while.
“I think,” Hoa says slowly, “that if you love someone, you don’t get to choose how they love you back.”
So many layers in the strata of that statement.
 
He watches as you stand and stretch, and it’s a thing you’ll never fully understand or be comfortable with – the admiration in his gaze. He makes you feel like a better person than you are. And this is what makes you regret, again, endlessly, that you cannot stay to see his child born.

Víkendové surfovanie

Lego Wants to Completely Remake Its Toy Bricks

It wants to eliminate its dependence on petroleum-based plastics, and build its toys entirely from plant-based or recycled materials by 2030. The challenge is designing blocks that click together yet separate easily, retain bright colors, and survive the rigors of being put through a laundry load, or the weight of an unknowing parent’s foot. In essence, the company wants to switch the ingredients, but keep the product exactly the same.

toto video sa Kike a Kubkovi veľmi páčilo:

She made the discovery, but a man got the Nobel. A half-century later, she’s won a $3 million prize.

tento seriál si určite pozriem (dúfam, že nepokazí dojem z knižiek):

klišé na instagrame (mysleli ste si, že ste originálni?)

Pozri sa tým deťom do očí a povedz im, že je to ich chyba a Dievča vyhralo bežeckú súťaž v balerínkach, v Moldave nad Bodvou sa tomu nečudujú

Proč si myslím, že Janova vražda nikdy nebude vyšetřena (h/t Katke)

Po půl roce se lidé, kteří selhali, vracejí na politicky exponovaná místa – Róbert Krajmer, policista, který na místě činu neměl co dělat, a přece na něm byl mezi prvními, jde na slovenské ministerstvo vnitra. Na ministerstvo vnitra míří i Tibor Gašpar, policejní prezident, který byl nucen na nátlak veřejnosti odstoupit. Stal se poradcem slovenské ministryně vnitra Denisy Sakové (SMER – sociálna demokracia). A aby toho nebylo málo, Gašpar se stal poradcem i českého ministra vnitra za sociální demokracii Jana Hamáčka. Protože SMER se vždycky dokázal postarat o „Svoje lidi“. A „Naši lidé“ na oplátku konají, když nemají, a nekonají, když mají.

Celodenný vstup do novoobjaveného aquaparku na planéte Mars úplne ZADARMO!

Britská kráľovná a jej brošne

ventusky  

invisible asymptotes

True, it’s often difficult for customers to articulate what they want. But what’s missed is that they’re often much better at pinpointing what they don’t want or like. What you should hear when customers say they want a faster horse is not the literal but instead that they find travel by horse to be too slow. The savvy product person can generalize that to the broader need of traveling more quickly, and that problem can be solved any number of ways that don’t involve cloning Secretariat or shooting their current horse up with steroids.

logicInk – programmable tattoos

Computational Blood Cell Mechanics

Trvalo to skoro dva roky, kým sa toto bejby dostalo od nápadu sem a na Amazon. Práce na nej bolo dosť, ale bola som milo prekvapená hladkou spoluprácou s vydavateľstvom.Aj by som povedala, že teraz bude od písania prestávka, ale nebude, lebo mám podpísanú zmluvu na ďalšiu, tentokrát učebnicu.

Opäť začína školský kolotoč

Štartovaciu fotku sme tentokrát zabudli spraviť pred odchodom, tak sme to ešte napravili vonku.

Mení sa nám situácia s krúžkami. Namiesto spoločného plávania, začal Kubo chodiť na futbalové tréningy a Kika prestúpila do vyššej plaveckej skupiny, ktorá ale trénuje skôr. Takže sme začali skúšať samostatné odchody zo školy. Neochotne ale predsa som vydolovala a rozbehala môj starý telefón. A už teraz sa teším na zmätené telefonáty z obskúrnych autobusových zástavok alebo so samo-prekvapenými žiadosťami o plavky zabudnuté v škole. Uvidíme, aká bude táto kapitola.

Dolomity

Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.

Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana

Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.

Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.

Sezamový tábor a Topoľčiansky hrad

Sezam je seminár zaujímavej matematiky. Kika a Kubko sú ešte malí na to, aby ho mohli riešiť, takže na tábore neboli ako ostatní účastníci. Ale kamošov si tam našli, príklady počítali (náboj bol aj koláčikový), športovali (Kubovi sa celkom zapáčilo frisbee), tvorili (Kika bola veľmi pyšná na loď, ktorú sme boli aj testovať na vode, bonusové body za to, že to bolo s čelovkami potme), bolo im veľmi fajn. Už sa tešia, kedy budú môcť prísť bezo mňa.

Táborili sme pri Duchonke. Návrat do rokov sedemdesiatych… aj to samotné zariadenie, kde sme bývali, kemp pri priehrade s vodnými bicyklami, hojdačky… ale deti som do vody pustila len po kolená, veľmi sa mi nepáčila.

Na výlet sme išli na Topoľčiansky hrad. Pekný, zrekonštruovaný, zo správneho uhla pripomína rímske koloseum. Niekedy by sme tam mali zavítať na divadelné predstavenie. 

Najzaujímavejší zástupcovia fauny a flóry, ktorých sme stretli, boli veverička a jedlý gaštan. Gaštanom sme si neboli úplne istí, tak sme ho odfotili a dodatočne sa pýtali kamaráta googla, že či fakt. 

Po desiatich dňoch vedúcovania tridsiatim akčným deckám sme prišli domov uťahaní ako koníky.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...