Costa Rica – III diel

Našou poslednou zastávkou v Kostarike bol národný park Manuel Antonio. Videli ste film pláž? Tak tak nejako to tam vyzeralo (len s krabmi a bez žralokov).

Manuel Antonio je na pobreží Tichého oceánu a mestečko Quepos, ktoré je pred jeho bránami, má pláže s lehátkami, predavačmi suvenírov, drinkov, ananásov a všetkým, čo k tomu patrí. Ale v parku nie je nič z toho, len chodníky v džungli, opice na stromoch, veľké jašterice, ktoré vyzerajú (a chodia) ako malé dinosaury a krásne pláže. Najprv sme trochu chodili po džungli, obzerali pichľavé stromy a výhľady z útesov, ale potom sme našli našu pláž.

Nebolo úplne jednoduché sa na ňu dostať, lebo bolo treba zísť najprv strmým chodníkom z džungle, preliezť cez pobrežné skaly a potom ešte asi pol kilometra po pláži. Ale stálo to za to. Behali po nej takí malí oranžoví krabi (Mišo ich dosť naháňal, ale boli rýchlejší… tak potom chytal také chodiace mušličky). Celá pláž bola posiata malými pieskovými guličkami. Najprv sme nevedeli, čo to má byť, ale potom sme si všimli, že tí oranžoví šrotovali mokrý piesok a nechávali ho za sebou v tých guličkách. Neviem, či z neho cucali vodu, soľ alebo nejaké živiny, ale bola zábava ich pozorovať.

Kúsok ďalej si pláž vychutnával ešte jeden mladý americký párik. Keď sa však vybrali preč, zistili, že to tak ľahko nepôjde. Pláž a skaly, po ktorých sme prišli, boli zaplavené, lebo medzitým prišiel príliv. Voda ďalej stúpala a my sme len posúvali veci vyššie. Tiež by sme sa už boli pobrali, ale po pláži to nešlo a plávať sme nemohli. Nebolo to síce ďaleko, ale mali sme foťák, peňaženky a moje papiere s úlohou do školy, ktoré som zobrala v optimistickej predstave, ako sa mi bude fajn robiť na pláži.

Tak sme sa zoznámili s Američanmi (obaja učitelia na základnej škole v Las Vegas), zistili, že aj im sa zdá, že maximálny príliv mal byť okolo druhej, ale voda akosi stále neustupuje a rozhodli sme sa spraviť pokus o prechod džungľou. Mysleli sme si, že predsa vylezieme kúsok do kopca a potom si to strihneme smerom k chodníku, po ktorom sme prišli. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bola veľmi naivná nádej. Je pravda, že kúsok sme vyšli, ale naša celková výbava bol jeden vreckový nožík a džungľa bola hustá. Spravili sme asi 50 metrov za pol hodinu.

Neostávalo nám nič iné, len sa pekne vrátiť na pláž, počkať, kým voda trochu ustúpi, a prenášať batohy nad hlavou. Park o štvrtej zatvárajú, takže keď sme sa pred šiestou vracali, nestretávali sme nikoho (iba podivné zvieratá, ktoré boli veľké ako zajac, ale vyzerali ako potkan bez chvosta). Zastavili sme sa ešte na jednej pláži na západ slnka a tam nás načapal strážnik. Škaredo sa na nás pozeral a poklepkával si po hodinkách, ale myslím, že sme neboli ani prví, ani poslední oneskorenci, ktorým sa takéto niečo prihodilo.

Mišo zahlásil, že si berie nie jedno, ale hneď dve ponaučenia: nelez na krásnu pláž, keď nevieš ako chodí príliv; a nesnaž sa liezť džungľou bez chodníka alebo mačety. Mysleli sme si, že úspešný návrat oslávime nejakým drinkom, ale to nešlo, lebo bary boli kvôli veľkej noci zatvorené. Tak sme popíjali husté ovocné koktaily a na ďalší deň už smer San Jose a New York.

Na záver ešte zopár videí tých utekajúcich mušlí a krabov:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.