Veci, ktoré by sa nemali stávať

Niektoré pôrody sú rýchle, niektoré sú pomalé, niektoré sú prirodzené, niektoré sú predčasné. A niektoré sú veľmi smutné. Dnes som sa stretla s jednou kočkou – Češkou, ktorá už nejaký čas býva v Amerike – ktorej pôrod bol taký, veľmi smutný.

Zoznámili sme sa len nedávno, na predpôrodnom kurze, na ktorý sme obidve chodili. Tam sme síce prehodili pár slov, ale na nejakú dlhšiu debatu čas nebol, lebo hodiny boli uprostred týždňa a končievali po deviatej večer, tak to sa už po nich každý zberal domov. Ale dohodli sme sa, že niečo spoločné zorganizujeme neskôr. Ja som sa ozvala, až keď skončil semester a bolo viacej času, a tak sme sa stretli dnes.

Napriek tomu, že táto kočka mala termín až o pár týždňov po nás, prišla bez bruška. Mňa to už neprekvapilo, lebo ma “varovala” včera v telefóne, ale aj tak bolo ťažké počúvať, čo sa jej stalo. Na kontrole v 34. týždni namerali bábu tep len okolo 50 úderov za minútu (to je síce ok pre dospelého človeka, ale bábo v brušku má búchať 140-160). Tak ju okamžite viezli do nemocnice a napojili na monitor, ale tam už vyzeralo všetko v poriadku. Napriek tomu si ju pre istotu nechali na noc. Do rána všetko ok, tak ich pustili domov a že nech dáva pozor na pohyby bábätka.

O pár dní na kontrole stále všetko v poriadku a tak dúfali, že to bol len planý poplach. Ale potom sa jedného dňa zobudili a bábo sa nehýbalo. Ani po jedle sa nehýbalo. Ďalší výlet do nemocnice, ale už bolo neskoro. Ani tep, ani krvný obeh. A tak nasledoval vyvolaný veľmi smutný pôrod, po ktorom sa neozval krik. Doktori bábo prezreli, ale príčinu nezistili.

Áno, tehotenstvo je risky business, s tým do toho všetky ideme a dúfame v najlepšie. Ale až keď sa stane takéto niečo… aj keď to nie je naše vlastné… ale aj tak to bolí… si uvedomíme, aký je život krehký.

One comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.