Produkujeme školený personál pre priemysel? Budeme sa pri každých voľbách triasť, ktorej politickej strane pripadne ministerstvo školstva a či prispôsobí univerzity na svoj obraz? Alebo chceme samostatné, svojbytné a zodpovedné vysoké školstvo (hoci s chybami), ktoré dokáže vychovať vzdelaného človeka, ktorý vie myslieť a myslenie využíva ako nástroj na saturáciu svojej zvedavosti?
“Dištančné vzdelávanie nie je novinka roku 2020. Dokonca sme na Slovensku predbehli dobu počítačovú a už od roku 1982 sa u nás konajú korešpondenčné matematické semináre pre deti druhého stupňa základných škôl. Pôvodná myšlienka, vyhľadať talenty aj mimo veľkých miest a podchytiť ich systematickou spoločnou prácou sa postupne zmenila. Namiesto vyhľadávania talentov na ich pestovanie. Budovanie kladného vzťahu k matematike u detí, ale aj možnosť dobrovoľníckej práce pre vedúcich. To spolu vytvára silnú sieť mysliacich mladých ľudí, ktorí svoje kontakty pestujú do neskorej „dospelosti“. Konalo sa napríklad už 11 ročníkov konferencie „Slovak Oxford Science“, kde sa okrem iných stretávajú aj mnohí z bývalých účastníkov korešpondenčných seminárov na Slovensku,“ hovorí organizátorka korešpondenčných matematických seminárov doc. Katarína Bachratá z Fakulty riadenia a informatiky (FRI UNIZA).
Since the beginning of the trials, all trials, there has not been a single death or hospitalization among people vaccinated. Not one. Zero. Not for Moderna, not for Pfizer/BioNTech, not for Oxford/AstraZeneca, not for Sputnik, not for J&J, not for Novavax.
Vysvetlí ti, že zúfalosť diskusií na Modrom koníkovi nie je výsledkom laktačnej psychózy, ale zlyhávajúceho systému, v ktorom nás zdravotníctvo a školstvo necháva v týchto telách a v týchto vzťahoch bojovať na vlastnú päsť.
Poradíme si teda samy.
Bez ohľadu na to, koľko je na scéne tatkov, otcov a oteckov, moja raperka nebude tvojou matkou. Dospieť musíš sám.
Aj tvoju mamku nechá na pokoji. Ak ti chýba jej kuchyňa, nauč sa variť, ona si recepty nepýta.
Nebude krkom, ktorý hýbe hlavou, má svoju vlastnú.
A ak ťa nepustí k slovu, tak to nie je preto, že je žena, ale preto, že má čo povedať.
(Môžeš ju poprosiť o featy.)
…
Chcem, aby bola úplne normálne pekná. Dôkaz, že mozog a krása sa fakt nevylučujú. Že môže byť pekná žena, mať dobrý sex life a napriek tomu byť nasratá. Fakt to nie je o tom, že by si ju niekto nevšimol.
Zopár strán z Kubovho pracovného zošita z matematiky:
Pacmanmi sa to tam len tak hemží (asi to súvisí s tým, že pacmana práve programuje)…
Podľa toho, čo počujem z tých hodín matiky, ktoré má na diaľku, sa mu veľmi ani nedivím. Veľa sa tam počíta, to je fakt, ale mám pocit, že dokolečka stále to isté a stále rovnako. Našťastie nedostávajú úlohu, tak sme sa dohodli, že namiesto úlohy bude počítať nejaké zábavnejšie veci: Sezamka, Maksíka, olympiádu (dostal piatacku), pytagoriádu (staršie ročníky) a iBobra… Príkladov je dosť, len je to také smutné, že celkom dosť času sa v škole nudí.
Mám práve túto stredu meeting s učiteľkou, tak sa s ňou skúsim o tom opatrne porozprávať, ale veľké nádeje tomu nedávam. 15 minútové rodičko s imigrantskou mamičkou nemá veľkú šancu meniť svetonázor. A áno, ona musí učiť celú triedu.
Ale kacírska myšlienka (pôvodom nie moja): keby sa predmet matematika nevolal matematika ale rozmýšľanie, možno by učitelia a učiteľky boli náchylnejší aj na iný druh aktivít s deťmi a náročnosť príkladu by sa nemerala hlavne tým, koľkociferné čísla sa v ňom nachádzajú…
Aj práca na tejto druhej knihe trvala zhruba dva roky (a to nepočítam učenie predmetu, ku ktorému bola napísaná). A tento týždeň som pre ňu bola vo vydavateľstve. Okrem mojich pár výtlačkov som viezla aj skoro všetky ostatné. Dúfam, že sa z nich čo najviac dostane medzi študentov a študentky.
V New Yorku sme kedysi pochodili všeličo, ale v Múzeu matematiky sme predtým neboli. Takže po rannom behu a brunchi (bagle s lososovou nátierkou) sme si to namierili práve tam.
Jedna vec je jasná: treba tam zobrať deti. Bola to zábava aj pre nás, ale s nimi by sme si to užili ešte viac. Bicykle so štvorcovými kolesami, autíčka na ovládanie, ktoré chodia po Möbiovom páse, Galtonova doska, ktorej sa dá meniť pravdepodobnosť, kreslenie symetrií, výstava origamov a kopu iných zaujímavostí. Paráda.
Sezam je seminár zaujímavej matematiky. Kika a Kubko sú ešte malí na to, aby ho mohli riešiť, takže na tábore neboli ako ostatní účastníci. Ale kamošov si tam našli, príklady počítali (náboj bol aj koláčikový), športovali (Kubovi sa celkom zapáčilo frisbee), tvorili (Kika bola veľmi pyšná na loď, ktorú sme boli aj testovať na vode, bonusové body za to, že to bolo s čelovkami potme), bolo im veľmi fajn. Už sa tešia, kedy budú môcť prísť bezo mňa.
Táborili sme pri Duchonke. Návrat do rokov sedemdesiatych… aj to samotné zariadenie, kde sme bývali, kemp pri priehrade s vodnými bicyklami, hojdačky… ale deti som do vody pustila len po kolená, veľmi sa mi nepáčila.
Na výlet sme išli na Topoľčiansky hrad. Pekný, zrekonštruovaný, zo správneho uhla pripomína rímske koloseum. Niekedy by sme tam mali zavítať na divadelné predstavenie.
Najzaujímavejší zástupcovia fauny a flóry, ktorých sme stretli, boli veverička a jedlý gaštan. Gaštanom sme si neboli úplne istí, tak sme ho odfotili a dodatočne sa pýtali kamaráta googla, že či fakt.
Po desiatich dňoch vedúcovania tridsiatim akčným deckám sme prišli domov uťahaní ako koníky.
Ak poznáte nejakých stredoškolákov a stredoškoláčky, ktorých by to mohlo zaujímať, dajte im, prosím, vedieť, že sa na nich tešíme už tento pondelok (a potom ešte dvakrát). Cha! Tentokrát sa mi podarilo vyvesiť pozvánku ešte pred akciou.
V Belgicku je vraj často mizerné počasie. Ale ak si odmyslím dážď v noci, keď sme prišli, tak som mala práve pekný týždeň v Gente. Je to už druhýkrát, čo som takto zažila netypické počasie počas konferencie. To prvé bolo v Edinburgu. A vôbec sa nesťažujem, dúfam, že moje konferenčné potulky budú v tomto duchu pokračovať.
Konferenciu sme mali v tejto parádnej budove:
Vnútri som akosi zabudla fotiť, takže len obrázok z knižnice:
Konferencia bola fajn, ale naša téma bola na len okraji záujmu. Po veľa rokoch to bolo zase raz, čo som počúvala prednášky o konečných prvkoch, variačných metódach… a nechytala som sa. Na jednu stranu smutné, ale na druhú mi to ani nebolo ľúto. Premárnený čas to určite nebol, zoznámila som sa so zaujímavými ľuďmi, porozprávala o zaujímavých témach.
Po prednáškach sme sa, ako inak, túlali po Gente.
Našli sme aj námestie, kde sa kedysi popravovalo. A dnes sú tam lampy napojené na gentské pôrodnice, ktoré sa zasvietia, vždy, keď sa v niektorej z nich narodí bábätko.
Čo sa týka pitia, tak Belgicko nie je krajina pre mňa. Pivo, všade pivo. A akosi sa mi nezdalo vhodné v pube, kde majú 500 druhov piva (v nápojovom lístku zoradené podľa abecedy), kde sedím s deviatimi chlapmi, ktorí pijú pivo, si dať víno. Ale keď sme boli v pube, kde zase mali samú jenever (niečo ako borovička/gin), tak to som vyskúšala niekoľko druhov. Najlepšia bola citrónová, ale mali aj takú s príchuťou vaječný koňak, ktorú bolo treba z pohárika dolovať lyžičkou a aj príchuť čili papričiek, ktorá bola taká ostrá, že (dobrovoľná) obeť mala, čo robiť.
Miestne jedlo? Hovädzí guláš s hranolkami, mušle, všade majonéza (niekto by im mal dať ochutnať jogurtové alebo smotanové dresingy), wafle/gofri (mňam) a čokoláda.
Posledný večer sme ešte vyskúšali miestnu escape room (art robbery). A dostali sme sa von!
Nothing scary, shocking or even note-worthy happened. Just a regular day with a regular scientific experiment. And then all hell broke loose as wanna-be journalists posted one doomsday article after another. Shutting down a chat bot when it stops showing a reasonable outcome is about as ominous as changing a faulty light bulb.
A century-and-a-half after the end of slavery and I’m still identifying with the name of the slave-owner who once owned my family. That’s my house. Their house. That sucks. That’s a bone deep pain, one hidden and held in the letters of my last name.
The participants included 52 fathers of toddlers (30 girls and 22 boys) in the Atlanta area who agreed to clip a small personal digital assistant equipped with the EAR software onto their belts and wear it for one weekday and one weekend day. The fathers were also told to leave the device charging in their child’s room at night so any nighttime interactions with their children could be recorded. The device randomly turned on for 50 seconds every nine minutes to record any ambient sound during the 48-hour period.
badass trees a ešte malé stromy (moja veľká slabosť… jeden som mala, ale neprežil, kým som bola na konferencii, tak teraz ich len takto platonicky obzerám a hovorím si, že snáď ma raz prejde túžba nejaký mať… nepomáha, že máme bonsajové štúdio len pár metrov od domu)
To her dismay, Mirzakhani did poorly in her mathematics class that year. Her math teacher didn’t think she was particularly talented, which undermined her confidence. At that age, “it’s so important what others see in you,” Mirzakhani said. “I lost my interest in math.” The following year, Mirzakhani had a more encouraging teacher, however, and her performance improved enormously. “Starting from the second year, she was a star,” Beheshti said.
When you teach, you do something useful. When you do research, most days you don’t.
…
That Huh would achieve this status after starting mathematics so late is almost as improbable as if he had picked up a tennis racket at 18 and won Wimbledon at 20. It’s the kind of out-of-nowhere journey that simply doesn’t happen in mathematics today, where it usually takes years of specialized training even to be in a position to make new discoveries. Yet it would be a mistake to see Huh’s breakthroughs as having come in spite of his unorthodox beginning. In many ways they’re a product of his unique history — a direct result of his chance encounter, in his last year of college, with a legendary mathematician who somehow recognized a gift in Huh that Huh had never perceived himself.
Whenever I write a recipe for a magazine or newspaper my editors demand more measurements and cooking times. This phony precision undermines the heart, and joy, of cooking. Chefs sample their dishes multiple times as they cook because cooking happens by taste and by eye, not by time and temperature. Baking is the fussy one where you need measurements, while cooking is for slobs like me.
Does that look like enough pasta? Does this taste as salty as you like? That sauce looks thin — let’s throw in some more tomatoes. People become dependent on cooking times and temperatures because they don’t understand how cooking works, they know only how to follow a recipe.
The biggest problem with masculinity, Perry proffers, is that it’s based on a model that’s several thousands of years old, when survival depended on physical strength and male power. Or, as he puts it, “masculinity is to chase things and fight things and to fuck. Everything else is a bit of a mismatch.” This framework for men has remained remarkably persistent even as society has evolved past it, with modern jobs and relationships requiring a very different set of skills. Feminism, Perry observes, is forward-thinking, wondering how women can change themselves and their lives for the better. But masculinity is regressive, always “harking back to some mythical golden age (for men), when men were ‘men.’” The easiest thing in the world to sell to men who feel disenfranchised from modern life, he says, is nostalgia—a promise that the world can change to fit them rather than the other way around. That men can be great again.
s kým trávime čas – trochu smutné grafy; zaujímavé by bolo pozrieť, či/ako sa slovenské podobajú na tie americké
About me: I’m the most beautiful, polite and well-mannered Snow leopard I know. I often have fights with the robots. (Which is kind of pointless, since we are similar in the end.)
Birthday: June 8th
Interests: Solitude, Zen, and pirates
Pet peeve: People think I’m tough, but I’m really cuddly.
Favorite expression: Think different
Secret superpower: Boundless beauty
Early in my medical training, I learned that it is not the bullet that kills you, but the path the bullet takes. A non-expanding (or full-metal-jacket) bullet often enters the body in a straight line. Like a knife, it damages the organs and tissues directly in its path, and then it either exits the body or, if it is traveling at a slower velocity, is stopped by bone, tissue or skin.
This is in contrast to expanding bullets, especially if shot from an assault rifle, which can discharge bullets much faster than a handgun. Once they enter the body, they fragment and explode, pulverizing bones, tearing blood vessels and liquefying organs…
Two years ago, a group of doctors wrote in the Annals of Internal Medicine: “It does not matter whether we believe that guns kill people or that people kill people with guns — the result is the same: a public health crisis.” In the war zone of the E.R., we don’t see partisanship or politics. We see the devastation that happens when our society normalizes tools of total bodily destruction.
She started talking about the 2012 murder of 20 schoolchildren and six adults at Sandy Hook Elementary School. Goldberg said that if people had been shown the autopsy photos of the kids, the gun debate would have been transformed. “The fact that not a single one of those kids was able to be transported to a hospital, tells me that they were not just dead, but really really really really dead.