Chápete rozdiel medzi dolárom a centom?

… alebo matematika naša každodenná.

Veľké spoločnosti budú mať asi vždy problém so zotrvačnosťou, ale obávam sa, že v tomto prípade nejde len o zotrvačnosť. Verizon je v USA jeden z veľkých mobilných operátorov a v decembri sa mu podarila naozaj perla.

Chlapík má v USA od Verizonu predplatené dátové služby. Platí mesačný paušál za neobmedzený prenos a nesleduje ako sa pohybujú ceny za kb. Ale jedného dňa ide do Kanady a volá do Verizonu, aby zistil, koľko bude platiť tam. Povedia mu 0.002 centu za kb. Chlapíkovi sa to zdá výborná cena, dokonca až tak dobrá, že sa mu to nechce veriť a preto sa pýta telefonickej operátorky, či je to naozaj správna cena a keď to operátorka potvrdí, poprosí ju, či by nemohla spraviť záznam do jeho konta, že toto je cena, ktorú mu Verizon dáva. Operátorka poznačí.

Po návrate z Kanady chlapíkovi príde účet. Minul niečo cez 35000kb a má zaplatiť niečo cez $70. Chlapíkovi je presne jasné, čo sa stalo. Keby bola cena 0.002 centu, tak by jeho účet bol 70 centov. Ale cena bola v skutočnosti $0.002 a preto má platiť $70. Volá preto do Verizonu. Tam mu však dokola opakujú, že cena za kb je naozaj 0.002 centu, áno, vidia poznámku v jeho konte, že toto je presne cena, ktorú mu dali, ale čo nevedia pochopiť je to, že prečo sa mu jeho účet nezdá správny. Veď nech si zoberie kalkulačku, naťuká 0.002 centu, vynásobí 35000kb a vyjde mu 70 dolárov.

Chlapík trpezlivo skúša vysvetľovať, že výsledok, ktorý takto dostane je v centoch a nie v dolároch. Zamestnanec Verizonu nechápe. Chlapík to skúša z iného konca: Uznávate, že je rozdiel medzi dolárom a centom? Áno, zamestnanec uznáva. Medzi pol dolárom a pol centom? A tak ďalej, ale k výsledku sa nedopracujú, lebo zamestnanec dookola tvrdí, že sadzba je 0.002 centu a jeho účet je $70.

Chlapík si pýta k telefónu niekoho iného a rozhovor začne nahrávať. Nejaký čas bola k dispozícii aj nahrávka a naozaj stála za to. Nepochodí v nej ani s ďalším zamestnancom, pre ktorého je 0.002 centu to isté ako 0.002 dolára, ani s manažérkou, ktorá povie, že predsa niečo také ako 0.002 dolára ani neexistuje.

Po rozhovore s piatimi ľuďmi vo Verizone, z ktorých ani jeden nevidí, kde je problém, chlapík píše. V prvej odpovedi mu zopakujú, že zamestnanci mu povedali správnu cenu, ale kvôli nedorozumeniu v komunikácii mu znižujú účet o polovicu. Clapík odpovedá, znovu vysvetľuje a neodpustí si komentár: “If you have any problems understanding this, please leverage someone from your accounting department to help you understand it, as I’m sure they know the difference between dollars and cents.”V druhej odpovedi si Verizon síce neuzná chybu, ale povedia, že sadzba je $0.002/kb a že účet nemusí platiť. Neskôr sa ukázalo, že tento chlapík nebol jediný s takýmto problémom a napriek tomu, že Verizon vraj inštruoval svojich zamestnancov, aká je správna sadzba, keď tam niekto o pár dni volal, stále to bolo 0.002 centov za kb.

Najvtipnejšie mi na tom je to, že Verizon si dal ochrannú známku na svoje motto:

Worry Free Guarantee®
If you ever have a problem, it becomes our problem the first time you call.

Novinky a novinky

Katka a JardaMáme hneď dva typy noviniek. Tie prvé sú o tom, čo sa u nás dialo za posledné dva týždne – a bolo veru rušno – a tie druhé sú o tom, že aj keď sme už v Amerike čistého času o dosť viac než rok, stále narážame na veci, ktoré nás prekvapujú. Ale pekne poporiadku.

Minulý týždeň u nás strávili pár dní Katka a Jarda. Dali si rande v New Yorku – Katka priletela z Prahy, Jarda došoféroval z Chicaga. Popozerali hlavné turistické miesta, ktoré v New Yorku treba vidieť a pochválili, že máme pekný výhľad. Škoda je len to, že sme sa im veľmi nemohli venovať, lebo sme už obidvaja pracujúci, ale zase na druhej strane, nevideli sa už nejakú dobu a myslím, že im bolo dobre aj bez nás. Najbližšia návšteva budú Mišovi rodičia v máji a sme zvedaví, ako sa bude páčiť im.

Ako je to s mojou prácou? Robím s dátami. Áno, ja viem, že to je trochu všeobecné, takže bližšie. Predstavte si súdny proces ohľadom autorských práv, v ktorom figuruje nejaká spoločnosť. Súčasťou dôkazových materiálov sú napríklad e-mailové archívy zamestnancov tejto spoločnosti za posledných niekoľko rokov. A právnik chce teraz zistiť, či niektorý zo zamstnancov v niektorom zo svojich e-mailov (prípadne v prílohe niektorého e-mailu) nepísal niečo o daných autorských právach. Nevie, kto by to mohol byť, nevie, kedy to mohlo byť, nie je šanca, aby pozrel všetky e-maily a ich prílohy, niektoré môžu byť dokonca zaheslované. Doručí e-mailové archívy môjmu zamestnávateľovi. Naspať dostane databázu, v ktorej sú všetky e-maily a aj prílohy a môže v nej vyhľadávať podľa kľúčových slov a aj iných kritérií. Databáza obsahuje aj texty získané z .pdf súborov, z excelu, z wordu a podobne. Spoločnosť, pre ktorú robím ponúka aj všeličo iné, ale toto je príklad toho, čím sa zaoberá náš tím.

Dostanem do rúk harddisk, dvdčka, alebo ftp adresu, kde je zdoj dát a výstupom je databáza. Nie, neprepisujeme to ručne, ani nerobíme ctrl c, ctrl v. Prvý týždeň som mala nalieváreň, aby som sa naučila základy o softwéroch, ktoré teraz používam – stále mám množstvo hlúpych otázok. Neviem presne, na koľkých počítačoch robíme, ale na hlavu sú to desiatky. A tak sa učím o linuxe a databázach a presúvam a spracovávam gigabyty dát. Spýtajte sa neskôr, po prvých dvoch týždňoch to asi lepšie nevysvetlím.

Nevýhodou je, že robím od druhej poobede do jedenástej večer. Keď k tomu prirátam ešte dochádzanie, tak z voľného času mi značne ubudlo. Ale pozitívne je, že stále môžem chodiť plávať ráno, keď je bazén prázdny. Okrem toho, je to našťastie v bezpečnej časti Manhattanu, blízko zástavky metra do Hobokenu, ktoré chodí celú noc, takže sa mám ako dostať domov. Predsalen to nie je ideál, ale čo už. Darovanej práci na zuby nepozeraj, do konca júla nie je ďaleko, v auguste prázdniny a od septembra do školy.

O škole napíšem nabudúce, ale teraz ešte k tým druhým novinkám. Na účet mi prišla prvá výplata. Ale predtým trochu poblúdila. Keď som totiž vypisovala na príslušnom formulári číslo účtu, uviedla som (správne) moje číslo účtu, ale 9-miestny “kód banky” som opísala z Mišovej šekovej knižky (vlastnú Vínonemám, načo? a na výpise z účtu sa ten kód nepíše). Banku máme predsa rovnakú. Ale výplata nechodila. Zisťujem, čo sa deje. No čo by sa dialo? Zamestnávateľ poslal výplatu presne, kam som kázala. Ale “kód banky” pre Mišov účet nie je taký istý ako pre môj. Každý deň sa človek dozvie niečo nové. (Ešte šťastie, že sa tá výplata vrátila nedoručená. Keby pristála na cudzom účte, ktovie, či by som z nej niečo videla.)

Problém s výplatou sa poriešil. Problém s vínom nie. Jarda u nás v chladničke zabudol fľašu vína. Tak snáď ju nenecháme pokaziť. Dnes boli na večeru cestoviny = vhodná príležitosť. Nie sme zrovna nejakí pijani, ale skúsenosti s otváraním vína by boli. Nepomohlo. Mišo sa snažil asi 15 minút a fľaša odolala. Zátka sa ani nepohla. Tak neviem, či je to nejaká finta. Fľaša čaká neotvorená na svojho dobyvateľa. (Pili sme Becherovku s tonikom.)

Čo treba a čo netreba na americký vodičák

Tak už som zase raz americký vodič. Zase raz znamená, že po vodičáku z Colorada (mojom prvom vôbec) som tentokrát dostala vodičák v New Jersey. Čo som naň potrebovala? Vedieť šoférovať teda nie.

Vodičák v Amerike je akási obdoba nášho občianskeho preukazu. Je to vodičák, čo si od vás v obchode vypýtajú, aby si overili, že naozaj máte 21 a tú fľašu vína si môžete kúpiť. Vodičák ako doklad totožnosti stačí na vnútroštátne lety (vyskúšame) a okrem toho, samozrejme, aj na šoférovanie.

Pozitívne je, že Mišovi na jeho vybavenie stačila jedna návšteva DMV (Department of Motor Vehicles). Prišiel, ukázal 6-point ID (pas + social security card + bankovú kartu, to aby si overili, že je to naozaj on), účet za internet mu poslúžil ako doklad o trvalom bydlisku (!), spravil vedomostný test (stačí správne odpovedať na 40 otázok z 50tich), videl (nechal si preskúšať zrak), ukázal slovenský vodičák, zaplatil poplatok a zvíťazil. Vodičák dostal na počkanie.

SemafórJa som ich navštívila trikrát. Nie, že by sa mi tam tak páčilo, ale predchádzajúce pokusy skončili neúspešne. Až pri treťom raze už nemali výhrady k mojim dokladom, takže som sa cez skúšku zraku prepracovala aj k vedomostnému testu. Čo sa v takom teste pýtajú? Napríklad to, v akom poradí zhora sú svetlá na zvislom semafóre (jedna z možností bola aj žltá-červená-žltá). Alebo čo pila väčšina šoférov zodpovedných za nehody, ktorým namerali nepovolenú hladinu alkoholu v krvi (a: víno, b: pivo, c: whiskey, d: nič)? Nebolo treba riešiť žiadne križovatky (škoda), ale ani vedieť žiadne technické detaily typu, koľko cm môže prečnievať anténa (ako dobre).

Ako si tak veselo odpovedám na otázky o značkách, zrazu ma zaujal krik. Pani, ktorá testuje zrak a následne usádza vidiacich k vedomostným testom, je útla a veľmi tichá. Ale čierny mladý muž stojaci pri jej pultíku má výšku basketbalistu, váhu zápasníka sumo a hlasno sa dožaduje, aby mu zrak preskúšala ešte raz.

– No dobre, tak mi prečítaj prvý riadok.

– K, O, D, E …

– Čítaš ten riadok?

– Samozrejme.

– Čítaš ho zľava?

Mladému mužovi asi prebleske tvárou neistota (z môjho miesta nebolo vidno), lebo pani Očná začína vysvetľovať, ktorá je ľavá strana.

– Aha, jasné. M, Z, T …

– Čítaš prvý riadok? A čítaš ho zľava?

– Yeah, sure. Už to mám. H, P, K …

Tu niekde pani Očná pochopila, že problém nebude v zraku mladého muža.

– Vieš čo, teraz sa nepozeraj do prístroja, ale prečítaj, čo je napísané na tomto papieri.

Mladý muž nahnevaný odchádza a my, čo robíme vedomostný test, rozmýšľame nad tým istým ako pani Očná. To, že chlapec sa dostal až sem znamená, že má aspoň 16 rokov. Ako vyplnil formulár? OK, ten mohol vyplniť niekto zaňho. Ako si myslel, že spraví vedomostný test? Amerika je slobodná krajina, človek môže požiadať o ústne preskúšanie. Ako sa tento človek bude orientovať podľa informačných tabúľ, keď sa bude chcieť niekam dostať? Dobre, môže sa naspamäť naučiť svoje dve trasy a iné nebude používať. Ale ako môže žiť v Amerike v 21. storočí a nevedieť čítať (a mať k tomu odvahu si prísť pýtať vodičský preukaz)?

Test som nespravila do konca, lebo po 40tich správnych odpovediach mi počítač oznámil, že mu stačí a ďalej sa so mnou nebavil. O dve miesta ďalej končí kučeravá mulatka a všetkým nám radostne oznamuje, že je to síce LTT (len tak tak), ale na tretí pokus prešla (bola tu minulý týždeň a aj týždeň predtým). Len dúfa, že na jazdu nebude musieť ísť toľkokrát.

Najťažšia otázka prišla až pri vystavovaní samotného preukazu, kde bolo treba uviesť farbu očí. V záujme predchádzania vyhnuteľným problémom som dala zelené a nie studničkové, ako mi radil jeden romantik. A po pár minútach som už aj ja odchádzala s plnohodnotným vodičákom. Som zvedavá, kedy ho použijem aj na to, na čo je primárne určený.

Pre úplnosť ešte dodávam, že sa dá vybaviť aj ID card, ktorá vyzerá skoro ako vodičák a plní všetky vyššie spomenuté úlohy okrem oprávnenia na šoférovanie. Avšak v porovnaní s počtom vodičských preukazov o ne veľmi záujem nie je a 6-point ID, doklad o trvalom bydlisku a poplatok treba doniesť aj tak.

Záverom sa ešte vrátim k tomu preukazovaniu trvalého bydliska.  Podobné ma postretlo aj v banke pri otváraní účtu.

– No veď nám doneste nejaký účet – výpis z inej banky napríklad (ako sa nám to pekne zacyklilo) alebo účet za elektrinu/plyn/telefón… Vaše meno na nájomnej zmluve daného bytu na danej adrese nestačí, lebo to nie je doklad, že tam aj bývate.

Moje obavy, že ako sa k takémuto účtu dopracujem, sa ukázali ako neopodstatnené. Bolo síce treba počkať do nasledujúceho mesiaca na nový výpis, ale stačila jedna návšteva u internetového providera bez ukazovania akýchkoľvek (!) dokladov:

– No problem, we’ll put your name on your husband’s service account. You need it as a proof of address, don’t you?

Mohla som byť sesternica z Panamy. Alebo ani nie sesternica.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...