Curaçao

Curaçao (miestni vyslovujú “kurasó”) je maličký ostrov na juhu Karibiku. Spolu s Arubou a Bonaire patrí do holandských Antíl. Je tak trochu v závetrí, takže sa mu vyhýbajú hurikány, ale stále tam fúka teplý suchý vietor. Klíma je preto iná, než akú sme stretli pri predchádzajúcich cestách do Karibiku. Je tam sucho, samé kaktusy, aloe vera, … palmy len tam, kde ich polievajú.

Ten modrý likér, ktorý vám možno napadne, keď sa povie Curaçao, je ochutený citrusovým ovocím, ktoré je potomkom dávno dovezených pomarančov. Nanešťastie, tým pomarančom sa miestne podmienky nepáčili natoľko, aby boli ochotné dozrieť. Takže síce narastú do pomarančovej veľkosti, ale ostanú zelené a trpké. Ale na drink sú fajn.

Mali sme požičané auto, takže sme skúšali rôzne pláže. Voda bola teplá, neskutočne priezračná a plná rybiek. A ľudí nebolo veľa. Takže paráda.

Hlavné mesto Willemstad je známe svojimi farebnými domčekmi a otváracím mostom. Na prechádzku fajn, ale sklamali nás reštaurácie. S našimi kobylkami, ktoré začnú cvrlikať, že sú hladné, zhruba 10 minút po tom, čo naposledy jedli, treba mať vždy nejakú predstavu, kde sa najbližšie dá zohnať nejaké jedlo. Centrum turistického mestečka sa nám zdalo dostatočnou istotou, ale pri prvej návšteve, o šiestej večer (dobre, bolo to v nedeľu), sme nenašli jedinú otvorenú reštauráciu. O dva dni neskôr, o piatej, sme našli dve. Slovom dve. Tak neviem. Chodili sme na čínu, občas si varili sami a užívali si mangá, avokáda a platany.

Takže kvôli jedlu sa neoplatí, ale kvôli vode určite.

Thajsko – Koh Libong

Z rušného turistického mestečka Ao Nang sme sa po novom roku vybrali na ostrov Koh Libong. Nie je ďaleko od pevniny a tak nás prekvapilo, keď nám asi v polovici cesty motorovým člnom povedali, že máme prestúpiť. Začudovane sme pozerali, ako nám a ďalším pár ľuďom prekladajú batožinu do drevenej long tail boat, ktorá nás čakala pri dohodnutej bójke. Kompa ďalej bez nás pokračovala na iný ostrov.

Vysvetlenia sme sa nedočkali, ale usúdili sme, že to bolo asi kvôli odlivu. Ten bol na tomto ostrove ešte výraznejší ako v Ao Nang. Na miestach, kde sa počas odlivu dalo chodiť bosou nohou (a domáci tam chodili zbierať krabov a mušle), bolo v čase prílivu toľko vody, že ani Mišo tam nedočiahol, keď sa postavil. Na malý ostrovček, ktorý bol asi kilometer od našej pláže sa počas odlivu dalo tiež prísť pešo. Bol veľmi fotogenický, tak sme ho fotili na rôzne spôsoby.

Ďalšia pozoruhodná vec bola, že aj keď tam bývali aj iní ľudia okrem nás, neviem, čo robili, lebo väčšinou sme mali celú pláž a celé more pre seba. A to bola voda teplá ako vo vani.

A keď sa nedalo plávať, tak deti obťažovali miestnych krabov. Cupitalo ich tam veľmi veľa, aj pomalých s domčekami, aj rýchlych bez domčekov, a tak im stavali prekážkové dráhy a “bazény”.

V mori rybky, ježkovia, slimáky veľké ako uhorky, mušle a chobotničkohviezdice. Miesto, kde to žije.

No a musíme sa priznať, že tu sme nejakých krabov aj zjedli. Nie veľa, lebo s tým bola veľká robota, ale predsa.

Island Beach State Park

Tak a tu sú tie sľúbené fotky z minulonedeľného výletu do parku na brehu oceánu (zopár ďalších vydarených je tu).

Voda bola ľadová, takže sme sa len kúsok prešli a potom vyvaľovali na pláži (a budeme sa musieť vrátiť niekedy koncom leta si zaplávať). Okrem rybárov a zopár turistov prechádzajúcich okolo, sme mali celú pláž pre seba. Paráda… Ukázalo sa aj, že nápis o nekŕmení líšok má svoje opodstatnenie, lebo predtým než sme odišli, si jedna s kľudom precupitala cez cestu. Ale zákaz kŕmenia detí nie je, a tak Kika olovrantovala priamo na pláži.



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...