Víkendové surfovanie

the gift of siblings

They’re less tailored fits than friends are. But in a family that’s succeeded at closeness, they’re more natural, better harbors. As Colt observed of his siblings, and it’s true of mine as well, they aren’t people he would have likely made an effort to know or spend time with if he’d met them at school, say, or at work. And yet a reunion with them thrills him more than a reunion with friends, who don’t make him feel that he’s “a part of a larger quilt,” he said. His brothers do.

Star Wars vs Game of Thrones – nestáva sa mi to často, ale tu som sa reálne nahlas rehotala… ale aby to bolo vtipné, treba poznať dej oboch… a asi by som mala dať aj varovanie pre tých, ktorí nie sú úplne up-to-date: spoiler alert:

got_vs_sw

hororové príbehy v dvoch vetách – niektoré sú ozaj dobré

I begin tucking him into bed and he tells me, “Daddy check for monsters under my bed.” I look underneath for his amusement and see him, another him, under the bed, staring back at me quivering and whispering, “Daddy there’s somebody on my bed.”

how to talk to your daughter about her body

don’t talk to your daughter about her body, except to teach her how it works.
Don’t say anything if she’s lost weight. Don’t say anything if she’s gained weight.
If you think your daughter’s body looks amazing, don’t say that. Here are some things you can say instead:
“You look so healthy!” is a great one.
Or how about, “you’re looking so strong.”
“I can see how happy you are – you’re glowing.”
Better yet, compliment her on something that has nothing to do with her body.
Don’t comment on other women’s bodies either. Nope. Not a single comment, not a nice one or a mean one.

Encourage your daughter to run because it makes her feel less stressed. Encourage your daughter to climb mountains because there is nowhere better to explore your spirituality than the peak of the universe. Encourage your daughter to surf, or rock climb, or mountain bike because it scares her and that’s a good thing sometimes.

ešte pár fotiek z našej dovolenky: Legoland a Kodaň

práva detí (Katka, ďakujem)

toto je síce pár rokov staré (natrafila som na to, keď som hľadala niečo iné), ale keby namiesto dvojvetových hororových príbehov písali čo najdeprimujúcejšie jednovetové, tak by to bol jeden z finalistov:

Although there was no difference in the body mass index measurements between the three-year-old boys and girls, mothers reported that their daughters ate enough food, but their sons did not (p<.01), the researchers reported in the December issue of International Journal of Eating Disorders.

Víkendové surfovanie

Povinné video. Nancy Folbre prednáša na tému Ženská práca a limity kapitalizmu (@Schwartz Center for Economic Policy Analysis). Je dlhé, ale môžete preskočiť prvých 8 minút, keď ju predstavujú, a samotná prednáška končí okolo 53. minúty.

Zopár voľných citátov:

Deti zvyčajne oslabujú pozíciu ženy vyjednávať a historicky ženy manželstvom získali viac reprodukčnej výhody ako muži…

Jediný problém s touto revolúciou je, že kapitalizmus je strašne závislý na neplatenej práci žien. Mzda chlebodarcu predpokladala, že má doma zázemie v podobe manželky, ktorá robí neplatenú prácu. Je to novodobá dilema – kapitalizmus porebuje rodiny, ale nechce za ne platiť…

Nepriraďujeme žiadnu hodnotu neplatenej starostlivosti (o deti, starých, chorých). Presviedčame sami seba, že je to príliš posvätná činnosť a že počítaním by stratila na hodnote – akosi zlacnela. Ekonómovia a iní uznávajú, že takáto práca existuje a že nie je započítaná, ale zároveň predpokladajú, že dôsledky tohto nepočítania nie sú veľmi veľké. A to je chyba. Pokiaľ nás zaujíma skutočná životná úroveň, tak by sme mali zarátať aj neplatenú starostlivosť. Prečo? Pretože je to práca, pretože ju niekto robí a pretože to niečo stojí…

Polovica práce v tejto ekonomike v kapitalistickom systéme neexistuje (používa dáta z American Time Use Survey)…

Je problém zjednotiť ženy okolo spoločnej agendy, keď v krajinách ako sú USA, stále veľkú úlohu hrá trieda, rasa a typ rodiny. Zvýšená nerovnosť medzi ženami prispela ku strachu pred spoločným cieľom. Ľudia sa snažia skôr vyhnúť tomu, aby si o nich ostatní mysleli, že sa venujú neplatenej starostlivosti. Mýtus sebestačnosti je veľmi populárny…

Potrebujeme lepšiu organizáciu produkcie a sociálnej reprodukcie.

keby som rodila doma, zomrela by som – midwife píše o tom, prečo sa nemožno na okolnosti, ktoré sa stali v nemocnici, dívať bez toho, aby sme vzali do úvahy aj nemocnicu samotnú

davová psychológia a analýza nepokojov v UK

chcete dostať pohľadnicu z náhodného kúta sveta?

práva detí – dumanie o tom, prečo USA (ako jedna z dvoch krajín na svete) ešte stále nepodpísali dohodu o právach dieťaťa

prečo sú malé izolované rodiny problém – dobrý článok, dobré komentáre (drahý môj manžel, toto je presne to, čím Ti pílim uši už nejakú dobu)

zamilovať sa do bábätka nie je vždy ľahké – tento článok bol inšpiráciou pre ešte jeden, ktorý stojí za prečítanie

Aj deti sú ľudia

Začnem niekoľkými príkladmi.

Malajské aerolinky sa rozhodli zakázať cestovanie detí do dvoch rokov prvou triedou. Lebo že príliš plačú a vadí to ostatným cestujúcim. (A len na okraj, nezakázali ich v business triede, kde by to podľa mňa dávalo aspoň trochu zmysel.) Je pravda, že deti často plačú pri vzlietaní a pristávaní, lebo im vadí zmena tlaku (tento problém je čiastočne riešiteľný, ak dostanú do úst prsník alebo cumeľ, lebo prehĺtanie mlieka alebo slín pomáha tlak vyrovnávať), ale nie sú to jediní pasažieri, ktorí vyrušujú ostatných. A áno, niekedy aj počas letu a nie vždy na to majú objektívnu príčinu. Ale sú to takí istí ľudia, ktorí sa premiestňujú z miesta na miesto, ako ostatní, akurát ešte nevedia poriadne ovládať svoje emócie. Znamená to, že majú sedieť doma, kým sa to naučia? (Jááj, nie, majú cestovať economy triedou…) A okrem toho, aj keď je moja vzorka veľmi malá, zdá sa mi, že cestovanie s malým bábom je dokonca jednoduchšie a menej “otravné” pre ostatných (lebo väčšinou leží, cucá a spí) ako s 2-3 ročným dieťaťom (ktoré neobsedí na mieste a najradšej by behalo dookola a všetko obchytkávalo).

Alebo reštaurácia v Pennsylvánii, ktorá zakázala deti pod 6 rokov. Z rovnakého dôvodu – lebo sa vraj nedá kontrolovať ich hlasitosť. Áno, je to súkromný podnik, majiteľ si stanovuje svoje pravidlá. Ale predstavte si, že namiesto “deti pod 6 rokov” tam dám inú kategóriu ľudí: černosi, modrookí, vozíčkári, motorkári, Budhisti… bola by to diskriminácia. Ale keď diskriminujeme deti, tak sa to tak akosi neberie.

Alebo 15ročná školáčka, ktorá nemôže na školský ples prísť s priateľkou a je jej povedané, že sa môže zúčastniť iba ak príde s chlapcom. Zaujímavé, že heterosexuálnu orientáciu mladistvých nikto nespochybňuje, ale zaľúbiť do dievčaťa sa môže, až keď bude mať 18?

Detské ihriská. Ak tam náhodou sú záchody (a nie všade sú… kapitola sama o sebe a materiál na článok s názvom “Ako mám svoje doma už odplienkované dieťa naučiť byť bez plienok aj vonku, keď najbližší záchod je v nedohľadne?”), tak sú pre dospelých. A to aj napriek tomu, že aspoň polovica návštevníkov sú deti (pre ktoré sú primárne určené!). Všetci súhlasíme, že verejné prienstranstvá majú byť prístupné a použiteľné aj pre telesne postihnutých. Ale to, že ich majú problém používať deti (a tým pádom aj tí, ktorí sa o ne starajú), akosi nepočuť.

Keby Mišo udrel mňa, je to domáce násilie. Keby udrel Kiku alebo Kuba, je to výchovná metóda?

Dieťa nie je čakateľ na dospelosť. Je to tiež človek. Akurát ho/ju tak nie vždy berieme. Často je to vyjadrené vo forme, že deti sú na verejnosti vítané, pokým na seba nepritiahnu pozornosť dospelých. Odtiaľ je potom už len krôčik k obviňovaniu matiek s tým, že ich majú buď spacifikovať, alebo ak to nevedia, tak ostať s nimi doma.

Ako ich teda máme brať? Ako ľudí. S právom na telesnú autonómiu. S potrebami, ktoré nie sú menej dôležité ako tie naše. S túžbami, ktoré sú aspoň tak hodnotné ako tie naše. Ak to zvládneme, tak veľa vecí sa vyjasní. Nebudeme ich biť, lebo ľudí predsa nebijeme. Nebudme ich vyhadzovať z lietadiel, lebo ľudia predsa môžu cestovať lietadlami. Nebudeme hovoriť matkám kojacim na verejnosti, aby sa zakrývali, lebo ani my si pri jedení nedávame hlavu a tanier pod uterák. Nebudeme očakávať, aby sa správali ako dospelí, pretože majú právo správať sa ako deti.

Prečo mi tak záleží na právach detí? Z veľkej časti preto, že starostlivosť o ne je momentálne moje celodenné zamestnanie a veľmi zriedka niekam idem bez toho, aby som mala aspoň jedno malé so sebou. Preto to, ako sú prijímané a vnímané na verejnosti, sa priamo dotýka toho, ako prijímaná, vnímaná a vítaná som tam ja. Z veľkej časti preto, že aj ja som bola dieťa. Všetci sme boli… Ale hlavne preto, že deti potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Príliš nadnesené? Možno. Ale už som dospelá, takže už ma môže byť aj vidieť, aj počuť.

Deti na verejných priestranstvách

ReštauráciaToto je zase jedna z tých tém, kde má každý svoj názor, ja sama ich mám aspoň dva (hej, viem… vysvetlím) a veľmi by som uvítala, keby ste sa o tie svoje podelili, lebo by mi to možno pomohlo upratať trochu tie moje.

Boli sme už párkrát v situácii, že sedíme v reštaurácii a Kika sa zrazu začne “nahlas prejavovať”. Niekedy je to len z radosti a nadšenia, ale decibely sú také, že všetci vedia, kde sedíme (čašníci v hoteli v Mexiku by vedeli rozprávať), niekedy je to plač, lebo jej niečo vadí, a niekedy je to výbuch “len tak”. Pokiaľ vieme, čo to je a problém sa dá na mieste vyriešiť, tak je všetko ok, ale pokiaľ nie, tak nastáva otázka, čo ďalej. Neraz sme z takejto situácie odišli, lebo stále mám akési výčitky typu, že niekto si príde užiť romantickú večeru vo dvojici a namiesto toho musí počúvať koncerty môjho dieťaťa.

Ale sú situácie, kedy sa odísť nedá (napríklad lietadlo) a ľudia naokolo hádžu pohľady – akože robte už s tým deckom niečo. A sú chvíle, keď síce neviem zariadiť, aby sa Kika správala “vhodne”, ale nechcem odísť a každému, kto by mi také niečo navrhol, mám chuť povedať, že sme na verejnom priestranstve a moje dieťa má rovnaké právo sa tam zdržovať, ako všetci ostatní – preto je to priestranstvo verejné, všakže?

Ako vidno, moje pohľady na danú vec, sú pomerne protichodné…

Jedno riešenie by bola prevencia – vyhýbať sa takýmto situáciám. Ale s tým nie som spokojná. Ako sa majú deti naučiť správať sa “vhodne” na verejnosti, ak na to nedostanú príležitosť? Ak ich nebudeme do tých reštaurácií, parkov, lietadiel, múzeí a všade inde brať, ukazovať, ako sa tam správa a pomáhať im sa to naučiť? (Aj za tú cenu, že to možno bude obnášať nejaké to kvílenie). Že to zatiaľ nevedia, ich nerobí menejcennými. Iba to hovorí, že musíme nájsť spôsob, ako ich aj tak do “verejnosti” začleniť. A to, či a aký spôsob nájdeme, vypovedá o tom, aké máme ako spoločnosť hodnoty…

Vytáča ma argument, keď niekto (bezdetný) povie – ja nemám rád deti, prečo by som mal byť v ich spoločnosti, keď mi to nie je príjemné… Keby namiesto toho povedal – ja nemám rád tridsiatnikov, ja nemám rád slepých, ja nemám rád ženy/mužov, tak by nám to pripadalo prinajmenšom divné a pritom “nemať rád deti” je spoločensky prijateľné.

A potom je tu otázka disciplíny (len tak mimochodom, toto slovo je odvodené z latinského učiť a nie trestať). Nie je ok, ak sa dieťa nespráva “vhodne” na verejnosti. Ale nie je ani ok (obzvlášť nie tu, v US), ak ho za to vyhrešíte…

A napriek tomu, že to niekedy robíme, implicitné očakávanie, že rodičia majú jednoducho zobrať dieťa, ktoré sa nepodrobí očakávaniam ostatných dospelých, a odísť je istým spôsobom “utláčanie” niekoho, kto sa nemá ako brániť. A ultáčateľom je rodič (častejšie matka).

Tak ako teda? Čo robiť, keď TO na dieťa príde na verejnom priestranstve?

PS Jeden z dôvodov, ktoré ma viedli k napísaniu tohto tu, je tento článok (a komentáre k nemu – aj keď som ich ani zďaleka nečítala všetky). Dojmy?

Dve krajiny

Toto video mi dnes prišlo e-mailom:

Zmiešané pocity mám. Teda, petíciu som podpísala, ale:

1. Zaujímalo ma, prečo USA ešte nepodpísali (Somálsko nepodpísalo preto, že je tam taký chaos, že nemá vlastne, kto podpísať). UNICEF hovorí:

Spojené Štáty Americké vždy podrobne zvažujú pred podpisom každej dohody. Toto skúmanie zahŕňa vyhodnotenie, či daná dohoda neodporuje existujúcim zákonom jednotlivých štátov alebo federálnym zákonom a môže trvať niekoľko rokov… Okrem toho USA zvažuje naraz iba jednu dohodu týkajúcu sa ľudských práv. V súčasnosti je to Konvencia na odstránenie všetkých foriem diskiminácie voči ženám.

Zaujímavé, nie?

2. Ak teda všetky ostatné krajiny podpísali a súhlasili, že každé dieťa má právo na prežitie, na rozvoj, na rodinu, na ochranu pred zneužívaním…, prečo ešte stále existuje detská práca, detskí vojaci, detská prostitúcia… a čo krajiny robia, aby tomu zabránili? To už UNICEF nehovorí (alebo len vo veľmi všeobecných formuláciách).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...