Mission completed

Krabice na tejto strane AtlantikuChlapík najprv musel rozbiť drevenú debnuTak. Po dvoch mesiacoch žitia z dvoch kufrov dorazili včera naše krabice. Kika očakávala kamión, ale prišla malá dodávka. V nej bol naložený drevený kontajner, ktorý musel chlapík najprv rozbiť, aby sa dostal k našim veciam. Vynosil ich do kotolne a aj keď v cene bolo aj vybaľovanie a odvoz materiálu, povedali sme mu, že to už zvládneme.

Do vybaľovania som sa pustila dnes. Vyzerá, že otvorená bola iba jedna krabica a z toho, čo som dnes vybalila (vrátane rozbitných a háklivých vecí), bolo všetko v poriadku.

Až na to dvojtýždňové meškanie (za ktoré nemohli sťahováci, ale colníci v Hamburgu), sme spokojní.

Move it, move it

Kubo v košiAko nám to ide s tým sťahovaním? S potešením oznamujem, že finišujeme. Našťastie, lebo I don’t like to move it, move it. Jediné, na čo je to celé dobré (okrem odsťahovania sa odtiaľto), je, že sa zbavíme kopu všeličoho, čo sme za tie roky naškrečkovali. (Podľa mňa to, aký je človek škrečok – a keď sme už pri tom, tak aj prasa – nikdy tak krásne nevidno, ako pri sťahovaní.)

Honda CRV

Rozlúčili sme sa s naším prvým autom. Najprv sme rozmýšľali, že ho zoberieme so sebou a začali zisťovať, čo by to obnášalo. Ale potom zvážiac možné komplikácie (ani nie tak s prevozom, ale skôr s prihlasovaním v cieli) a cenu benzínu, sme si povedali, že ho necháme tu a na Slovensku sa poobzeráme po nejakom inom. Najprv sme skúšali dealerov Hondy v nádeji, že vediac, akého dobrého tátoša to vlastníme, nám dajú rozumnú cenu. Ukázalo sa, že to bola chyba, veľká chyba. Takáto nebúraná dvojročná Honda s približne rovnakým počtom najazdených míľ sa predáva okolo $22-23,000. Nám ponúkli $17-18. V niekoľkých dealershipoch, so slizkým úsmevom na tvári. Že oni to musia skontrolovať, certifikovať a trošku na tom zarobiť.

Tak sme vyvesili inzerát na craigslist, cars.com a papier do okna. Začali sa ozývať ľudia, pár sa prišlo aj pozrieť, našli sa vtipálci, ktorí ponúkli $15 tisíc a nakoniec auto kúpil nejaký ostrovan, ktorému takmer nebolo rozumieť a ktorý si dokonca ani neskontroloval VIN číslo. A my postupujeme v grafe z Básnikov (prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto, druhé dieťa, samé sociálne istoty, … či ako to bolo?)

Kočík. Pred a po:

 Icoo Targo  

Myslím, že kočík sme celkom “vynosili”. Mali sme ho dva a trištvrte roka, odvozil dve deti a predala som ho za štvrtinu pôvodnej ceny. Kubo teraz jazdí v našej letiskovej haraburde (a v nosiči, samozrejme), trochu začína chodiť (zatiaľ iba za ruky), tak uvidíme. Celkom by sa mi páčilo, keby sme na Slovensku ďalší kočík nekupovali. Skúsime to najprv bez – ak to pôjde tak ako posledných pár týždňov, tak by to nemusel byť problém – a ak sa ukáže, že nové bejby-vozidlo predsalen potrebujeme, tak pohľadáme nejaký ojazdený športový.

Kubova postieľka pred a po:

 Kubova postieľka   

Postieľka (a spolu s ňou aj prebaľovací pultík) bola jeden z prvých kusov nábytku, ktorý si našiel nový domov. Už čoskoro sa v nej bude vyvaľovať štvrté bábo. Áno, počítate správne, ani my sme ju nemali novú. Bola od Mišovho šéfa (nespal v nej samozrejme šéf, ale jeho dcéra), potom naši dvaja krpci a minimálne jedno ďalšie dieťa ešte zvládne. Noví majitelia matrac nechceli (ani sa nedivím), takže Kubo ho má teraz na zemi vedľa našej postele.

Kikina izba pred a po:

 Kikina izba pred   Kikin matrac

S Kikinou postieľkou to bolo veľmi zvláštne. Prišiel taký Ind, zobral ju aj s matracom, balil ju, akoby bola z mahagónu. A na druhý deň mi poslal sms, že jeho dcéra prichádza do štátov až o dva týždne a že mu je Kiky ľúto, že nemá kde spať, že ak chcem, tak mi postieľku ešte na dva týždne požičia. Odpísala som, nech si nerobí starosti.

Kike sa spanie na matraci (z nášho prvého gauča/lavičky) páči. Z jej izby nám ešte ostáva nočný stolík, ktorý vidno na obrázku. O ten akosi nikto nemá záujem. Písmená na zemi a hračky sú už na ceste na Slovensko (o tom o chvíľu). Z hračiek a detských knižiek som nechala len tie, ktoré so sebou berieme do lietadla. Ale deň predtým, ako som to všetko zbalila, sme dostali od kamarátov pôžičku – dve tašky ich hračiek a kníh, ktoré pred odletom vrátime – takže detská izba nie je úplne prázdna a krpci sa vytešujú z neokukaných vecí.

Obývačka pred a po:

 Obývačka pred   Obývačka po

So sedačkou to tiež bolo pozoruhodné. Už nejaký čas dozadu sa totiž Kike na nej pritrafila nehoda. Ostal po nej fľak, ktorý sa mi podarilo vyčistiť (rozumej – skôr rovnomerne rozmazať), takže ho nebolo vidno. Ale vediac o ňom, dala som inzerát na sedačku za štvrtinu cenu, za ktorú sme ju kúpili (a musela si párkrát vypočuť inštruktáž, že danú nehodu nebudem pred záujemcami spomínať). Do 12 hodín 10 odpovedí. Prvý sa prišiel pozrieť nejaký Ind (iný ako na Kikinu postieľku) s celou rodinou. Cenu o kus podstrelil, poslali sme ho do hája. Druhá prišla pani, ktorá mala s touto značkou už dobré skúsenosti, hodila dva letmé pohľady a hneď povedala, že berie, len si musí dohodnúť odvoz a dala bez jednania polovicu ceny ako zálohu.

A potom zavolala, že si to rozmyslela, lebo že v daný týždeň sa jej to s odvozom nepodarí a že chce naspäť peniaze. A ja na to, že to neponáhľa, gauč ju tu počká, nech príde neskôr. Nie, ona to ruší. A ja panika – že si to tu okukla, videla ženu doma s dvoma malými deťmi, po peniaze príde s troma svalnáčmi, worst case scenario… Ale akurát keď som jej išla dať vedieť, že si po peniaze má prísť, až keď už bude Mišo doma, tak sa ozvala ona, že ju mrzí ten chaos, ale ak by mi to nevadilo, tak naša dohoda platí, po sedačku príde neskôr. Ja som si vydýchla a dopadlo to dobre.

A na záver ešte porovnanie balenia v roku 2006 a v roku 2012:

 Balenie 2006   Balenie 2012

Na prvej fotke my ešte mladí a pekní, balíme 5 krabíc, ktoré s nami poputovali do USA. Na druhej Steve a Giacomo (spelling neistý) dobaľujú druhú polovicu nášho fyzického majetku (prvú som balila priebežne v posledných týždňoch ja). Výsledkom bolo vyše 20 krabíc – 300kg, niečo cez 4 kubické metre – ktoré sme poslali cez túto firmu. (V zásade len knihy, počítače, oblečenie, osobné veci a hračky.) Dúfam, že sa s nimi o 6-7 týždňov uvidíme na druhej strane Atlantiku.

Čo ešte treba?

  • predať/darovať posledných pár vecí – nočný stolík, kuchynský stôl so stoličkami a detskú stoličku, šuflíky a poličky z Kikinej izby, závesy, pár hračiek
  • zrušiť elektrinu a plyn
  • zrušiť poslednú kreditnú kartu a bežný účet
  • vyhodiť všetky matrace
  • dostať naspäť security deposit za byt
  • vrátiť požičané hračky a detské knižky a pribaliť kuchynské náčinie a hospodárske prebytky (okrem troch kýblov zmrzliny v mraziaku)

A poletíme, poletíme.

Čo mi bude chýbať, keď sa odsťahujeme z Ameriky

New YorkToto je len prvý diel. Druhý napíšem pár mesiacov po presťahovaní, keď sa ukáže, že kopa vecí ma takto dopredu ani nenapadla a možno aj to, že niektoré z tých, čo ma napadli, mi chýbať nebudú. Mohla by som síce počkať, tento úplne vynechať a napísať len ten druhý, ale zdá sa mi, že by to mohlo byť celkom zaujímavé porovnanie. Takže tak.

amazon – A vôbec, bezproblémové nakupovanie cez internet – vrátane doručovania nie na dobierku a vrátenia tovaru, ak treba. Okrem iného som už online úspešne kúpila (tu úspešne = s tovarom som bola spokojná a nebolo ho treba vracať) plavky, podprsenky, topánky, autosedačky, kočík, zopár laptopov*, šaty, nohavice, sukňu, záclony, sedaciu súpravu do obývačky… A potom sú tu také veci ako knihy, plienky (látkové aj jednorazové), prací prášok, orechy, sušené ovocie, bylinkové čaje… kde nehrozí ani tak riziko, že by bolo treba niečo vracať, len je to jednoducho pohodlné a často aj cenovo výhodné. My sme si už naozaj zvykli naživo nakupovať len potraviny a základnú drogériu.

knihy a knižnica – Áno, áno, knihy a knižnice sú aj na Slovensku. Ale vo verejnej knižnici sa tu neplatí členské, organizuje programy pre deti – recitovanie riekaniek, čítanie rozprávok, vyrábanie kadečoho, premietanie filmov, oslavy narodenín Dr Seussa a kadejakých postavičiek, deň bublifukov, … A školská knižnica na NJIT mi bola schopná (bez poplatku) zohnať čokoľvek, o čo som požiadala, čo nemali. A už som si zvykla čítať po anglicky natoľko, že si nie som istá, ako mi pôjdu slovenské preklady. Pozitívne je, že od posledných vianoc som hrdou majiteľkou Kindle, takže môžem ďalej čítať v angličtine a aj knihy, ktoré sa na Slovensko nedostanú, ale predsalen, ten samotný prístup k akejkoľvek knihe v papierovej podobe nie je pra mňa zanedbateľná vec.

Kubo sa tu narodil – Kika sa v Amerike samozrejme narodila tiež, ale Kubo sa narodil konkrétne tu, v tomto byte, vytancovávala som ho von v tejto sprche, každú noc spím v posteli, v ktorej sa vypýtal na svet. Nie, nemyslím na to zakaždým, keď si do nej idem ľahnúť, ale keď ma to občas napadne, tak je to svojím spôsobom magické.

kamaráti – Nie je ich veľa, ale zopár sme ich tu našli. (Vy viete, kto ste.) A bude nám za nimi smutno. Pozitívne je, že veľa z nich má väzby na Slovensko (alebo Čechy), takže je šanca, že sa ešte stretneme.

cestovanie – Odkedy máme Kiku, sme toho až tak veľa nenacestovali. Zatiaľ veríme, že v tejto našej spoločnej záľube máme len prestávku a že sa k nej čo najskôr vrátime. Ale bude nám chýbať expedia, medzinárodné letisko ľahko dostupné taxíkom, kreditná karta, ktorá ponúka reálne cestovné výhody. Na druhú stranu, teším sa, že viac pochodíme Európu (hádam aj autom), z ktorej sme toho veru ešte veľa nevideli.

New York ako taký – New York je také zvláštne mesto. Rušné, hlučné, drahé na bývanie a nie príliš čisté (ako tak pozerám, práve som vymenovala všetky dôvody, prečo sme tých 6 rokov bývali v New Jersey), ale napriek tomu má svoje čaro. Je to zmes všetkých kútov sveta, nájde sa v ňom kopa zvláštností a je o kus iný, ako akékoľvek iné miesto, na akom som bola. A opäť niečo, čo sme posledné tri roky veľmi nevyužili, ale naša možnosť vybrať sa do ľubovoľnej reštaurácie, do divadla, na muzikál, na koncert alebo športové podujatie bude od apríla dosť limitovaná. New York mi bude chýbať.

* Aj keď tie nie pre seba – svoj som kúpila v obchode (o polnoci). A je pravda, že tuším dva sme aj vrátili.

Raz to muselo prísť

ŽilinaPerthMilí moji,

po skoro šiestich rokoch sa konečne ideme sťahovať. Na rodnú hrudu.

Mišo bol síce pred Vianocami na pohovore v Austrálii, aj ponuka prišla, ale nakoniec sme sa ju rozhodli neprijať. Okrem toho sa vyvrbilo aj niečo v Žiline, takže do konca marca sme tu a od mája tam. Na apríl vymýšľame ešte výlet a samozrejme sťahovanie.

Teším sa, veľmi sa teším. Nebude to ideál, to viem už teraz, ale o tom niekedy inokedy, lebo si momentálne nechcem kaziť radosť.

Pre zaujímavosť niečo, čo som písala v decembri, keď bol preč, s pracovným nadpisom Going Down Under:

Najprv sa nervózne prechádzam po byte, potom sadám ku počítaču a začínam pomaly ťukať. Som unavená, ale taký ten blbý druh únavy, ktorému ľahnutie do postele nepomôže. Pomohlo by ísť si zaplávať. Alebo sa aspoň poprechádzať – vonku je spln. Ale nejde to, lebo mi tu spia dvaja škriatkovia a ich druhý strážca je momentálne hlavou dolu, veľmi ďaleko.

Tento post možno nikdy neuzrie svetlo internetu, ale aj tak mi ho treba napísať (a možno o pár dní aj zverejniť). Uvidíme. Ak aj nie, tak v koši bude v dobrej spoločnosti.

Že či sa odsťahujeme do Austrálie? Keď som mu povedala, že nie na viac ako na dva roky, nie bez pracovného povolenia aj pre mňa a nie bez prísľubu výletu na Nový Zéland, tak som si myslela, že žartujem a že na ozajstné rozhodovanie nepríde.

Ale prišlo.

A mne sa nechce písať stĺpčeky výhod a nevýhod, ktoré bude treba potom vážiť a sčitovať a porovnávať. Lebo to nie je celý obraz. Hej, Perth vyzerá byť pekné mesto s výbornou klímou, nežili by sme si zle, bolo by to iba na dva roky. Je to ďaleko, boli by sme sami a bolo by to zase dočasné. Ako mi to už kamarátka “sčítala”, on bude mať prácu a Ty dve deti v novom meste bez známych s vyhliadkou na ďalšie sťahovanie.

Ale nie je to celý obraz.

Aj mňa to láka. Láka ma skúsiť si niečo nové, niečo úplne iné, niečo, kam sa pravdepodobne inak nedostanem. A radšej by som brala nie úplne ideálny pobyt tam, ako po pár rokoch ľutovať premárnenú šancu. A výčitky typu, že kvôli mne sme nešli.

Ale okrem toho sa aj veľmi bojím. Už tu som sama. A už dlho sa chcem vrátiť niekam, kde poznám miesto, poznám ľudí. Kde, keď potrebujem vyvetrať hlavu a niečo si premyslieť, tak sa nájde strážca spiacich detí. Fuck. Kde, keď potrebujem ísť k zubárke, tak sa nájde strážca detí a nemusím sa starostlivo tri mesiace dopredu objednávať na deň vianočného odletu, lebo to už má chlap dovolenku. Už sa ani nevládzem zasmiať na tom, že sa teším k zubárke.

Bojím sa, že spraví rozhodnutie bezo mňa. Že našu diskusiu bude považovať za ukončenú a povie im na mieste, že ideme. Že im nestojí ani za to, aby ho poslali domov sa na to so ženou vyspať (pun, oh, so intended!). Za to by som ho chvíľu nenávidela.

Bojím sa, že tam to rozhodnutie nespraví. Že príde domov a bude to na mne. Že si ja budem musieť vybrať.

Tak strašne unavená.

Tak tu to máte – the good, the bad and the ugly.

PS zdroj obrázku – a je to Žilina, koho nemám vo svojom počítači…

Presťahovaní

Tak sa nám to tento víkend podarilo a presťahovali sme sa. Nie sme veľmi originálni, lebo sme išli z “mestečka” Union City do “mestečka” Union. Čo je ale veľmi pozitívne, prostredie je tiché a oveľa viac otvorené, nový byt je o jednu izbu väčší, má práčku a sušičku, dobré okná a žiadny prievan.

Zatiaľ sa nám podarilo spojazdniť kuchyňu, kúpeľnu a Kikinu izbu. Obývačka a naša spálňa stále vyzerajú veľmi bojovo (a asi to tak bude do najbližšieho víkendu). Ani po piatich rokoch tu však nerozumiem, ako to, že tým Američanom nevadí špina. My nie sme nejako prehnane čistotní a ani ten byt, z ktorého sme sa odsťahovali sme pred odchodom nejako extra nečistili, ale v porovnaní s tým, ako vyzerala táto kúpeľňa a kuchyňa, tie naše boli superčisté. Asi máme úplne inak nastavený prah citlivosti…

Kika to celé vzala relatívne pohode. V deň sťahovania bola dosť nesvoja a prvú noc som spala s ňou, lebo sa bála, ale odkedy sme vybalili jej hračky a kopu iných vecí, ktoré pozná, tak bola v poriadku. Jediné, čo nás trochu mrzí je, že za tých pár dní, čo sme tu, použila nočník iba dva razy. Už sme boli v celkom dobrom stave, s iba pár mokrými plienkami denne, ale tu sa jej akosi sedenie na nočníku nepozdáva. Dúfam, že je to len dočasný štrajk a že sa časom vrátime tam, kde sme boli.

Fotiek nového bytu vás zatiaľ ušetrím (kým sa nám podarí upratať), ale aspoň zopár z predtým a zo sťahovania:

Zase sme sťahovali

… ale tentokrát nie seba (našťastie). Boli sme v sobotu trochu pomôcť Pálovcom (a prišli sme na to, že je oveľa lepšie sťahovať niekoho iného ako seba samého).

Rozhodli sa svoj dvojizbový byt vymeniť za parádny dvojposchodový dom a tak si zase raz užli radosti a starosti triedenia, balenia, nosenia a rozbaľovania (ale teraz tvrdia, že už ostanú na mieste).

Ukázalo sa, že na pretlačenie skrine cez dvere, cez ktoré sa zjavne nezmestí, sú lepší fyzici ako aplikovaní matematici (to na tú teoretickú časť, na tú praktickú treba použiť svaly či už s phd alebo bez) a že tajné záchody a práčovne nie sú až také tajné…).

Tak ale veľký presun majú za sebou a vyzerá, že keď sa rozbalia, tak budú spokojnejší, ako v tom predchádzajúcom a to je hlavné.

Nový byt

Sťahovanie prebehlo hladko – vzhľadom na to, že vecí nemáme veľa, tak ani balenie netrvalo dlho a 4 chlapi nás naložili za pol hodinu. Zhruba toľko im trvalo aj vyloženie v novom byte (aj keď zaplatiť si nechali za tri hodiny), takže samotný presun nám trval len niečo vyše hodiny. Viac roboty už bolo s vybaľovaním a menením adresy na všetkých možných miestach.

Ale musím povedať, že som rada, že sme sa presťahovali. Nielen kvôli problémom s myšami v starom byte a nižšiemu nájmu v tomto novom – výhod je viac. Sťahováci sa síce vyjadrili v tom zmysle, že im sa viac pozdával ten “cute brownstone”, ako tento panelák, ale nemalo zmysel im vysvetľovať, že sme tam mali neželaných spolubývajúcich a málo svetla.

Zoznámte sa s naším novým bytom. Tu sme na jedenástom poschodí s výhľadom na park (druhá strana paneláku má výhľad na Manhattan). Vyzeráme síce trochu ako vykradnutí, lebo miesta je viac a nábytku stále rovnako, ale už plánujeme nejaké prírastky (zatiaľ len čo sa nábytku týka – aby nevznikla nejaká panika). Konečne môžem mať aj nejaké rastliny, ktoré mi nezahynú na nedostatok svetla a dve som zdedila po susedoch, ktorí sa odsťahovali do Californie a chceli ich vyhodiť – papraď a money tree.

Kúpeľňu máme parádnu a kuchyňu síce modernú (vrátane cool uv lampy pod barovým pultíkom), ale tak americky nie veľmi vkusnú. Používame aj umývačku riadu (hlavne asi preto, že sa mi nepodarilo vymyslieť vhodné miesto na odkvapkávanie ručne umytého riadu). A v lete sa už nebudeme variť, lebo máme aj klímu. Budova má vlastný bazén, malé fitko a práčovňu.

Máme to bližšie do potravín, aj na zastávku električky a moje obavy sa nepotvrdili, lebo cesta do školy mi trvá kratšie ako z Hobokenu. Rozmýšľam, či sa mi tu aj niečo napáči, ale nič ma nenapadá – jedine možno to, že by už niekto mohol konečne vymyslieť nehlučnú klímu. My sme spokojní a kolaudačné návštevy sú vítané.

Jáááj a ešte si musím pochváliť manžela a poďakovať Borke, lebo oni dvaja vlastne tento byt vybrali. Ja som ho videla až keď sme sa nasťahovali. Ak sa vám to zdá divné, tak nech sa nezdá. Popozerali sme totiž už predtým kopu bytov a keď sa vyskytol tento, tak som sa práve nemohla ísť pozrieť. Ale v New Yorku a okolí je to čo sa týka bytov “ber alebo už je neskoro”, takže som sa spoľahla. Ukázalo sa, že sa mi oplatilo.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...