Roadtrip – III diel

…nevylialo. Predpoveď a campground host (dôchodca, ktorý celé leto kempuje v danom kempe v obytnom prívese a odpovedá na otázky zvedavých turistov – takto by som vedela predstaviť svoj dôchodok) síce povedali, že “30% chance of thunderstorm” – vtedy keď sa už blýskalo a možno aj lialo všade dookola Arches – ale vzhľadom na to, že priemerne tam v auguste spadne celkovo ani nie 2cm vody, nemali sme to šťasie/smolu.

Ľuboš ráno zahlásil, že sprcha a káva sú mu prednejšie ako nejaké oblúky a vybral sa do neďalekého mestečka Moab. Boli sme mu však vďační, lebo okrem sprchy sa zastavil aj v potravinách. My ostatní sme išli na výlet do diablovej záhrady (Devil’s Garden), podľa ktorej bol pomenovaný aj náš kemp. Prvá časť chodníka bola upravená a motalo sa po nej kopu turistov, ale ďalej sa chodník postupne vyprázdnil a neskôr úplne stratil, takže sme sa orientovali len podľa kamenných pyramídiek, ktoré označovali, kam máme ísť.

A tak sme si pozreli Landscape Arch, Wall Arch (update August 2008: tento spadol), Partition Arch, Double O Arch, Private Arch a iné. Všetky tieto oblúky vznikli preto, že sa v tejto oblasti najprv usadili ľahko rozpustné horniny s vysokým obsahom solí a až neskôr tie tvrdšie a menej rozpustné. Vplyvom erózie sa potom ľahšie zvetrávajú spodné vrstvy a vznikajú oblúky. Za oblúk v Arches považujú každú dieru veľkú aspoň tri stopy (skoro meter) a takých tam majú vyše 2000 (najväčší z nich je Landscape Arch – cca 100m).

Poobede nás čakala zaslúžená siesta, ale trochu nám ju pokazili mravce, ktorým sme sa asi zdali veľmi chutní (a ani omrvinkové manévre na odpútanie pozornosti neboli veľmi úspešné). A tak sme sa zase vybrali preč, tentokrát pozrieť asi najviac fotografovaný oblúk v celom parku – Delicate Arch. Bolo to trochu ako z dažďa pod odkvap, lebo tam nás pre zmenu prenasledovali malé chrobáčiky, ktoré sa nápadne podobali na mandelínky a radi liezli pod tričko, ale keď sme vyšli na skalu, po ktorej viedol chodník, tak sme sa ich zbavili. Posledná časť viedla po asi 200m dlhej a meter širokej rímse a za zákrutou sa objavil oblúk.

Mysleli sme si, že nafotíme romantický západ slnka, ale nepodarilo sa. Nie že by slnko nezapadalo, ale bolo oblačno, tak ho nebolo vidieť. O zábavu sa však postarali japonskí dôchodcovia, ktorí sa posadili do oblúka a vychutnávali si tamojší výhľad. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď neodchádzali ani po 15tich minútach, ľudia, ktorí si chceli odfotiť oblúk bez nich, začali na nich pokrikovať. Japonci buď nerozumeli, alebo im to prišlo vtipné, ale kempovali v oblúku ďalej. Keď sa napokon (za potlesku všetkých ostatných) zdvihli, tak to len na chvíľu, aby privítali ďalšieho spolucestovateľa, ktorý dorazil oneskorene a veselo sa k nim pridal. Čo už.

Spomeniem ešte skalu, ktorú by nemal minúť žiadny návštevník parku – Balanced Rock. Váži asi 3500 ton, a bude to poriadny rachot, keď jedného dňa spadne. V noci zase blýskavica bez dažďa a ráno sme pokračovali do Mesa Verde. Mesa Verde v preklade (zo španielčiny) znamená zelený stôl, čo je meno podľa náhornej plošiny, ktorá schováva údolia so skalnými prevismi. Tu si indiáni kmeňa Anasazi (pueblan ancestors – puebloví predkovia) v 12tom a 13tom storočí stavali svoje obydlia. Jedno z nich – Cliff Palace – Je považované za najväčšie pueblo na území Ameriky.

Dodnes nie je jasné, prečo ich všetky koncom trinásteho storočia opustili, aj keď dohadov je, samozrejme, veľa. Archeologické práce v parku stále nie sú dokončené a v posledných rokoch im “napomohli” tri veľké požiare, ktoré odkryli vyše 600 nových nálezísk. My sme si zblízka obzreli Spruce Tree House, ktorý je voľne prístupný po celý rok (niektoré nie sú prístupné vôbec, niektoré len časť roka a za niektoré sa platí).

Nuž a potom Four Corners – jediné miesto v USA, kde sa stretávajú 4 štáty (Arizona, Colorado, Utah a Nové Mexiko). Patrí indiánom, ktorí sem pozývajú bilboardami už zďaleka a ryžujú $3 na osobu za to, aby sa človek odfotil a samozrejme, navštívil ich stánky s občerstvením a suvenírmi. Keď sme už pri občerstvení, Navajovia majú ako jednu zo svojich špecialít fried bread. Je to sladký langoš a jedáva sa s medom – nezvyklé a stačí raz.

Na území Navajov sme ešte navštívili Monument Valley… ale o tom nabudúce.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.