Monument Valley to sú tie skaly z reklamy na Marlboro. Ale nielen tie zvláštne rukavice, aj kopa iných, lenže pokiaľ tam idete s predstavou romantickej pešej turistiky, tak to radšej ani nechoďte. Územie patrí Navajom a podobne ako vo Four Corners, aj tu sú na peniaze turistov dôkladne pripravení. Po zaplatení vstupného môžete ísť buď sami na 17 míľovú vyhliadkovú jazdu, alebo si objednať výlet u nich (autom, na koňoch alebo pešo).
My sme sa vybrali sami a aj keď sa 17 míľ nezdá veľa, cesta nám trvala pomerne dlho. Je pravda, že sme často zastavovali a obdivovali, ale cesta samotná je kľukatá, hrboľatá a nevyasfaltovaná, takže naša priemerná rýchlosť ostala hlboko pod 20mph. Auto si to našťastie odnieslo len, čo sa týka prachu. Skaly sú zaujímavé hlavne tým, že vyzerajú akoby vyrastali úplne z ničoho a to takmer kolmo. Podobne ako v Bryce Canyone, aj tu je to spôsobené tým, že sa najprv usadili “sypkejšie” horniny a až potom tie “tuhé”, ktoré, keď praskajú alebo sa lámu, tak práve v tom zvislom smere.
Navajovia v Monument Valley aj žijú a prechádzali sme okolo obydlí so zatarasenými príjazdovými cestičkami (aby náhodou turistov nenapadlo prísť na návštevu) a tabuľkami so zákazom fotografovania. Aby bolo jasno, títo ľudia žijú v oblasti, kde voda tečie po zemi len prvých 5 minút po veľmi zriedkavej búrke. Verím tomu, že dnes tam už asi majú natiahnuté potrubie (v návštevníckom centre zjavne bolo, takže to pravdepodobne potiahli aj tých pár kilometrov ďalej), lenže to potrubie asi nebude veľmi staré.
Iná zaujímavá vec o Navajoch je to, že im vďačia Američania za kódovanie správ počas niekoľkých vojen. Najznámejší boli Windtalkers počas druhej svetovej vojny, ale už počas prvej a neskôr aj cez Kórejskú a začiatok Vietnamskej pracovali Indiáni pre armádu a šifrovali správy. Slová Navajo jazyka zodpovedali písmenám (jednému písmenu bolo priradených viac slov) a niektorým často používaným slovám v angličtine. Dnes by už takáto šifra neobstála, ale vtedy sa ukázala dosť účinná, lebo nikto ich jazyk nepoznal.
Auto sme umyli v búrke cestou odtiaľ (ale iba z jednej strany, lebo odtiaľ pršalo) a namerili sme si to do Canyonu de Chelly. Na výber sme mali dva kempy. Prvý bol hneď na začiatku kaňonu, nebol plný, bol zadarmo a mal dokonca stromy (áno! v miestnych kempoch nie sú problémy so záchodmi a toaleťákom – tie sú všade – ale nájsť v púšti kemp so serióznymi stromami nie je vôbec jednoduché). Aj by sme tam rovno boli ostali, ale mali sme info, že druhý kemp ponúka bývanie v indiánskych hoganoch, tak sme to chceli ísť skúsiť tam. Hogany sme našli (mali aj wifi internet), ale cena sa nám zdala vysoká, tak sme sa vrátili do toho prvého. Už pri stavaní stanov sme pochopili, že prečo bol taký prázdny (a zadarmo?). Komáre boli neznesiteľné. Nepomáhali ani mikiny, ani repelent, a tak sme ešte za svetla zaliezli do stanov. Ráno sme sa bleskovo zbalili a raňajkový piknik rozbalili až pri návštevníckom centre, kde sa už dalo existovať.
Tam sa chalani vyplašili, keď začali čítať letáky o West Nile Virus, ktorý vraj komáre môžu prenášať. Ale našťastie sa u nás nič neprejavilo (doteraz), tak snáď to tie naše komáre nemali. Zišli sme dole do kaňonu pozrieť staré pueblo v skalnej stene a potom sme sa pobrali smerom na juh do ďalšieho národného parku. Posunuli sme si hodinky, lebo Arizona (a Havaj) nepoužíva letný čas (vraj nepotrebujú ďalšiu hodinu slnka a hicu počas pracovnej doby), ale Indiáni ho používajú, takže po odchode z indiánskych území sme sa museli napraviť zase naspäť.
V skamenelom lese – Petrified Forest – sme sa pozreli kadiaľ kedysi viedla slávna Route 66 (tadiaľ, kde sú tie telefónne stĺpy na obrázku), ktorá spájala Chicago a západné pobrežie – a je to tá, čo sa po nej premávali autíčka vo filme Cars. No ale hlavne sme tam išli kvôli skamenelému drevu. Sú to stromy z čias dinosaurov (ktorých mimochodom v parku tiež dodnes nacházajú), ktoré sa zachovali preto, že sa v nich postupne usádzala silica a hoci nahrádzala pôvodné drevo, zachovávala si jeho štruktúru. Farbu dostala podľa rôznych oxidov železa a magnézia a tak dnes si tam chodia ľudia obzerať takéto stromo-kamene.
Odtiaľ smer Phoenix (a bazén večer v hoteli) a tým sa výlet skončil pre Renču a Ľuboša (oni asi budú hovoriť, že neskončil, lebo ich čakala ešte vyše 24-hodinová cesta domov; a ešte raz veľké dík za spoločnosť). Vysadili sme ich ráno na letisku, vymenili auto za také malé modré škaredé a ak chcete vedieť, čo bolo potom, tak čítajte nabudúce.