Ako sme boli včera jazdiť

Prišiel na psa mráz. Pri New Yorku bývame už skoro 4 roky a doteraz sme sa zaobišli bez auta. Používali sme mestskú hromadnú dopravu, občas taxíky a párkrát sme si auto požičali. Ale ako som začala s Kikou dochádzať do školy, keď nám 10-míľová cesta trvá hodinu troma rôznymi vlakmi (ktorú som ja predtým trávievala čítaním, ale teraz to už nejde), tak mi tak nejako došlo, že s tým treba niečo urobiť.

Vzhľadom na to, že som za volantom nesedela už vyše 5 rokov, tak som zavolala do autoškoly, objednala si kondičnú jazdu a včera doobeda si ma prišla vyzdvihnúť Kubánka Ana. Jazdili a parkovali sme v blízkom okolí. Dopravný kolaps nenastal, vodičák mi nezobrali a celkovo to bolo lepšie, ako som sa obávala – hlavne kvôli tomu, že auto malo automatickú prevodovku. Budúcu sobotu idem znovu, tentokrát na “diaľnicu”.

Celé to smeruje k tomu, že sme si začali vyberať nového 4-kolesového člena rodiny. Na konci sme sa rozhodovali medzi týmto a týmto. V sobotu poobede si išiel Mišo obidve naživo okukať a trochu si v nich zajazdiť a po večernej porade to vyhrala CR-V.

Teraz nastupuje ďalšia fáza – spracovávanie dealera na čo najlepšiu cenu. V tomto sa ani jeden z nás nevyzná, takže predpokladám, že na nás aj tak kus zarobia, ale dostali sme niekoľko ponúk, pohľadali čo-to na internete, tak dúfam, že nás príliš neošklbú.

Jáj a skoro som zabudla tú najdôležitejšiu informáciu – červené.