V nedeľu ráno sme vypravili deti na vlak na ďaleký východ (dúfali, že stihnú 7-minútový prestup v Košiciach – stihli) a vyrazili na 9-hodinovú jazdu autom do Talianska. Pršalo celú, celučičkú cestu až po serpentíny do Arabby (~1600mnm), kde sa dážď premenil na sneh.
Na rozhýbanie po celodennom sedení sme sa išli ešte večer prejsť, pozrieť, kde vlastne ráno budeme štartovať. A vybrali sme si skipassy – to sa ukázalo ako úplne bezproblémový proces. Kupovala som ich online dva dni dopredu, lebo tak mali trochu zľavu a stačilo v automate (ľubovoľnom, v ľubovoľnom z 12-tich prepojených lyžiarskych stredísk) naskenovať QR kód z telefónu a vypľul nám dve kartičky s menami.
Prvý deň sme si povedali, že na rozlyžovanie ostaneme “doma”, takže sme skúšali zjazdovky v Arabbe (najviac sa nám páčila červená Ornella, >4km na dĺžku, prevýšenie ~900m). Horná stanica Porta Vescovo je okolo 2500mnm a dá sa na ňu dostať buď rýchlou 80-osobovou kabínou (po ceste má len dva piliere…) alebo pomalšou (tou sme chodili poobede), ktorá je oficiálne pre 20 ľudí, ale väčšinou v nej sedelo tak 7-8. Počasie bolo parádne, takže poobede, keď už boli svahy rozjazdené a už sme mali najväčšie lyžiarske hlady zahnané, sme si vyslovene užívali a fotili na všetky strany.
Po lyžovačke sauna, večera, posteľ. A toto opakovať ďalšie štyri dni.
V utorok sme išli na Marmoladu (>3200mnm). Má najdlhšiu zjazdovku široko-ďaleko (~10km), ale je to zároveň jediné miesto, kde sme museli čakať (oba razy asi pol hodinu, ďalší krát sa nám už nechcelo). Hore sa ide kabínkami pre 70 ľudí, na dva prestupy a dolu po ľadovci. Výhľady na všetky strany boli parádne.
V stredu sme išli oranžový okruh Sellaronda. Sella je horský masív, okolo ktorého sú 4 lyžiarske strediská a sú tak poprepájané, že človek sa môže postupne prelyžovať dookola. Okruh sa dá spraviť oboma smermi (človek pri tom samozrejme použije iné vleky a iné zjazdovky) za zhruba 5 hodín, ale povedali sme si, že jeden nám bude stačiť (podobne ako Marmolada, toto je pre všetkých návštevníkov povinná jazda, takže na týchto vlekoch a zjazdovkých je viac ľudí ako inde a pritom to nie sú nutne tie najlepšie).
Vybrala som oranžový smer, lebo sa mi (podľa mapy) viac páčili zjazdovky, ktoré mal a zdalo sa mi, že jednoduchšie z neho odbočíme na dve zachádzky, ktoré sme mali v pláne. Chceli sme navštíviť miesta, kde sme boli s Elliottovcami na turistike pred šiestimi rokmi.
Všetko sme našli (značenie výborné, Dolomiti appka v telefóne pomohla a hlavne počasie, lebo keby boli také mlieka, ako sme niekedy zažili na Martinkách, tak by sme pri miestnom počte zjazdoviek a vlekov nemali šancu) a vyskúšali si aj zjazdovky svetového pohára vo Val Gardene.
Naša ranná finta bola, vyviezť sa na Porta Vescovo rýchlou kabínou, ale potom nezlyžovať úplne dolu, lebo kým pustili ostatné vleky, tak sa na kabínu začali robiť rady, ale ostať hore a kým boli menčesterové zjazdovky, tak sa voziť na prázdnej sedačke a zjazdovkách hore (na striedačku Fodoma, Alpenrose, Sourasass… Alpenrose mala dokonca takú odbočku, kde sme boli takmer vždy sami a ktorá ostala upravená aj do neskorého poobedia… asi preto, že nebola súčasťou žiadnych značených okruhov.)
A keď už začali aj hore pribúdať ľudia, tak sme sa vybrali na potulky. Vo štvrtok to bolo na kúsok okruhu Grande Guerra (na počesť prvej svetovej vojny, počas ktorej sa aj tu bojovalo, front išiel dokonca aj cez Marmoladu). Je to niečo podobné ako Sellaronda – človek sa prelyžuje cez niekoľko lyžiarskych stredísk a skončí tam, kde začal, len s tým rozdielom, že tento okruh nemajú úplne prepojený a zahŕňa 2 alebo 3 (podľa toho ktorým smerom) jazdy skibusom.
Voziť busom sa nám nechcelo, tak sme išli iba časť okruhu. V Badii (výborné stredisko pre rodiny s malými deťmi) sme si našli červenú zjazdovku, ktorá sa nám páčila, chvíľu sme na nej krúžili a keď nás prestala baviť, tak sme sa prelyžovali naspäť do Arabby.
V piatok sme sa opäť po ranných rýchlych jazdách v Arabbe vybrali na turistiku. Tentokrát do Val di Fassa. Poskúšali sme kopu zjazdoviek a vlekov, našli sme aj jeden s vyhrievanými sedačkami, ale ten sme nevedeli patrične oceniť, keďže za ten týždeň sa oteplilo tak, že ani na horných staniciach v 2500m nemrzlo.
Podľa toho svahy poobede aj vyzerali – kopy mokrého ťažkého snehu. Plán bol, že po návrate do Arabby sa ešte rozlúčime s našou tajnou vždy prázdnou nerozjazdenou zjazdovkou, ale ukázalo sa, že o nej okrem nás vie aj miestny pretekársky klub, ktorý si ju zahradil, takže tam sme sa už nedostali.
Ale aj tak úplná paráda.