Minulý týždeň boli Kika a Kubo na matematickom sústredení a ja s Mišom sme išli do Dolomitov lyžovať. Mali sme sa úžasne a aj o tom napíšem, ale predtým musím o inom.
Keď sme sa tam chystali, mala som dve starosti (okrem tých, aby deti neochoreli a pod…): aby nám vyšlo počasie, lebo motkať sa tam v hmle alebo snehodaždi by sa mi nechcelo a aby mi nebola zima. Ja som z našej rodiny najteplomilnejšia. Často aj keď je ostatným dobre, tak mňa oziaba. Na lyžovačke mi večne býva zima na prsty a kadekde inde, preto som si okrem svojich oteplovákov brala so sebou aj staré bratove zateplené. A pol hodinu som pred kúpou v športovom obchode debatovala s predavačom, ktoré rukavice sú najteplejšie.
Ani jedna z týchto dvoch obáv sa nenaplnila. Počasie vyšlo ukážkové – samé slniečko. A nebola zima – prvé dni ešte mrzlo v noci, posledné už ani to nie. Lyžiarsku kuklu, ktorú som mala so sebou, som ani nepoužila, rukavice som nosila len vonkajšie, vnútorné nebolo treba, bratove oteplováky som po prvých dvoch dňoch vymenila za svoje tenké… Paráda.
Ale popri tej skvelej lyžovačke som videla, ako za týždeň zmizol sneh z južných svahov. To sa samozrejme na jar stáva, ale polovicu februára miestni v Arabbe ešte nepovažujú za jar. V piatok bolo cez deň na spodných staniciach lanoviek (~1500 m.n.m.) cez 10C a lyžovačka bola vyslovene jarná.
Sneh je luxus.
Moje deti ešte zažili bielu zimu, aj lyžovačky. Ale už teraz to nie je samozrejmosť a ktovie, či ďalšia generácia na Slovensku bude sneh vôbec poznať. Ohriali sme (my, ľudia) planétu, otepľovanie sa zrýchľuje a aj keby sme hneď zajtra začali z atmosféry citeľne odoberať CO2 (technológie sú, ani už nie sú extrémne drahé, ale chcelo by to medzinárodnú spoluprácu a tá je v nedohľadne), trvalo by desiatky rokov, kým by sme sa dostali na “normál”, ktorý ešte stále máme v hlavách. Biele vianoce? Už len zriedkavá výnimka, zďaleka nie pravidlo.
Bittersweet. Také spomienky budem mať na túto lyžovačku.