Odkedy sme sa vrátili pred dvoma rokmi z USA, pracujem z domu pre jednu z najväčších Contract Research Organizations na svete (CRO = organizácia, ktorá robí klinický výskum na objednávku pre farmaceutické spoločnosti).
Ešte stále si pripadám ako nováčik. Je to čiastočne spôsobené tým, že som medzi dvoma oddeleniami: “IT pre výskum a vývoj” a “Štatistika pre vývoj liečív” a vpodstate nezapadám ani do jedného z nich, aj keď sa snažím nasávať informácie, koľko sa do mňa zmestí, a často robím “tlmočníčku” medzi IT ľuďmi a bio ľuďmi. Ale asi ten najväčší dôvod, prečo mám stále pocit, že viem málo, je, že nie som lekárka a ani som nikdy nepracovala na klinickej štúdii priamo.
Čo teda robím? Dve najdôležitejšie otázky týkajúce sa štúdií na testovanie nových liekov alebo liečebných postupov, na ktoré sa snažia ľudia mať odpovede, sú “Koľko ľudí budeme potrebovať?” a “Ako dlho to bude celé trvať?”
Niekedy sú odpovede priamočiare: pre jednoduché dizajny štúdií existujú explicitné vzorce a ak sponzori (to mi chvíľu trvalo, kým som si vyjasnila, prečo sú farmafirmy sponzori a nie klienti – hlavne preto, že oni sú zopovední za splnenie všetkých regulačných a iných požiadaviek a majú kontrolu nad tým, ako všetko bude prebiehať) vedia dať dobré odhady efektivity nového lieku, tak stačí do vzorca dosadiť a vyjde potrebná veľkosť vzorky.
Podobne, niekedy je jasné, že budeme každého pacienta pozorovať niekoľko týždňov, a potom vyhodnotíme, ako mu liek zabral (alebo napríklad v prípade vakcín počas epidémie, koľkí sa nakazili a koľkskončili v nemocnici), takže je dopredu jasné, ako dlho to bude trvať.
Ale niekedy je dizajn komplikovaný – napríklad sponzori chcú mať možnosť vyhodnotiť čiastkové dáta už počas štúdie a podľa toho, čo vyjde, buď skončiť, ak nemá zmysel pokračovať, alebo nabrať ďalších ľudí, ak sa ukazuje, že s aktuálnou vzorkou bude výsledok štatisticky “nerozhodný”. Alebo nie je jasné, ako dlho bude štúdia celkovo trvať, lebo sa u pacientov čaká na nejakú udalosť (napríklad na infarkt, na zhoršenie stavu choroby alebo v onkológii na smrť). Tak vtedy nastupujem ja a simulácie.
A otázky sú samozrejme aj rôzne iné: Ako sa zmení dĺžka trvania štúdie, keď v rôznych krajinách začnú naberať pacientov v rôznych časoch? Čo ak je liek menej účinnejší, ako predpokladáme? Aká je pravdepodobnosť, že skončíme skôr pre príliš zlé výsledky? Čo ak je choroba sezónna, ako napríklad chrípka alebo malária? Aká dávka lieku má najlepší pomer účinnosť vs toxicita? Koľko ďalších miest (sites – ambulancie alebo nemocnice, ktoré sú zapojené do štúdie) potrebujeme otvoriť pre štúdiu, ktorá naberá pacientov pomalšie, ako potrebujeme, aby skončila načas?
A niekedy (málo) sa dostanem k už zozbieraným dátam zo štúdie, ktorá už prebehla, kde treba spraviť nejaké neštandardné analýzy. Na tie štandardné existujú procesy a nástroje, ale keď treba niečo ad-hoc, alebo niečo nové, tak to občas skončí u mňa.
Občas píšem články, občas niekoho niečo učím. Je to dostatočne rôznorodé, dostatočne zaujímavé, výsledky sa reálne používajú… a predsa mi niečo chýba.
Trochu som sa zamýšľala nad ikigai, japonským konceptom týkajúcim sa práce. Ideál vraj je, keď sa človeku podarí spojiť štyri zložky:
- robiť niečo, čo viem robiť, v čom som dobrá
- robiť niečo, čo mám rada, čo ma baví
- malo by to byť rozumne/slušne zaplatené
- a mal by to niekto potrebovať
Keď sa na to pozriem takto, tak moja aktuálna práca spĺňa všetky štyri. Dobre, mám sa ešte veľa čo učiť, ale robím na tom a vôbec mi to nevadí, práve naopak. A dobre, nemôžem povedať, že by som túto prácu milovala, ale mám ju rada, baví ma. Ale prišla som na to, že mi chýbajú kolegovia a kolegyne.
A nie v tom zmysle, že práca doma vs práca v kancelárii. Doma som v kancelárii s Mišom (vďačná za to, že máme extra izbu – office – kde sa dajú po skončení pracovného dňa zavrieť dvere a neprelieva sa nám do súkromia), veľmi mi vyhovuje, že nemusím nikam dochádzať a že si môžem usporiadať čas. A nie je to ani o tom, že by mi chýbal osobný kontakt. Okrem HR a IT supportu nemám na Slovensku nikoho, všetci moji spolupracovníci/čky sú niekde inde (IT v Indii a štatistika/medicína v USA, Kanade, Británii, Japonsku, Austrálii…), takže chodenie do kancelárie by to neriešilo a osobných kontaktov mám v súkromnom živote dosť. Ale chýba mi, že nikam poriadne nepatrím, stále som “medzi”, stále som výnimka, s ktorou sa nikde poriadne nepočíta.
Chýba mi, že nemám s kým brainstormovať, niekedy sa spoločne posťažovať, robiť si srandu, plánovať. LLMs nie sú vždy v kooperatívnej nálade (dobre, to ani ľudia) a aj keď sú, tak ešte stále to nie je to isté. Slightly tangential: toto nám pred nejakým časom ukazovali na jednom townhall calle: Pod zámienkou naplnenia obsahu nového “užitočného” portálu máme spisovať všetko možné, čo by kedy mohlo treba vedieť. Aby sme boli zastúpiteľní, aby sa nestrácalo know-how… Nikto to tam nepovedal nahlas, ale každému muselo byť jasné, že hlavným dôvodom je, aby bolo na čom trénovať nové AI modely. Je podľa mňa len otázkou času, kedy nám pribudnú “AI kolegovia” (ak sa dovtedy nezbavia nás), ale nemyslím si, že aj keby som hneď mala takúto spolupracovníčku, že by to úplne adresovalo moju potrebu.
Ale sú na obzore aj nejaké zmeny, tak uvidíme, ako sa to vyvrbí.