Keď sme v piatok prišli do Tatier a išli sa ešte večer prejsť okolo plesa, tak sme boli doslova v oblakoch. Vidieť nebolo nič a už vôbec nie žaby. Trochu sme zmokli, ale aj tak som bola rada, že sme išli, lebo to vyzeralo tak rozprávkovo tajomne.
V sobotu pred pretekmi sme plánovali ísť na Hincove plesá, ale prekvapilo nás, že už horný chodník na Popradské bol zavretý (posledný deň sezónnej uzávery). Tak sme šli zimným/spodným a bolo nám jasné, že Hincove plesá asi zase odložíme. Ale celú cestu mi to vŕtalo v hlave a konzultácia s internetmi dodatočne potvrdila, že aj keď kedysi (do roku 2023) bývala zimná uzávera o dva týždne dlhšie (do 15. júna), ten horný chodník na Popradské pleso už máji zavretý nebýval.
Myslela som, že ako náhradný program vyjdeme aspoň na Ostrvu, ale ešte aj ten chodník bol zavretý, vrátane oznamu, že tam pred mesiacom videli medvedicu s mladými. Tak sme išli na symbolický cintorín, tam deti ešte neboli, a na obed.
To, že sme sa nedostali na žiadny “kopec” ma patrične rozladilo, a tak som prehovorila Miša, že prídeme ešte sami dvaja cez leto na jeden víkend, keď budú deti na táboroch.
Mišo bol s behom spokojný, dopadol kúsok lepšie ako naposledy.