Hneď ako skončil školský rok, sme zbalili kufre a odleteli do Thajska. (Ďalšie fotky tu.) Mali sme šťastie, že keď sme v zime kupovali letenky, bola akcia na priame Viedeň-Bangkok, takže sme nemuseli mať teraz obavy z medzipristátia niekde na blízkom východe, ale aj tak vysvitlo, že sme leteli kúsok cesty ponad severný Irán.
Náš hotel v Bangkoku mal japonský nádych (onsen – jasné, že sme vyskúšali, voda v dámskom 42 a 15C; Origami reštaurácia, strom prianí na recepcii) a bar na 30. poschodí. Dostali sme poukážky na koktaily, tak jeden večer sme si tam išli posedieť a poobzerať výhľady a západ slnka.
V Bangkoku sme jeden deň venovali kráľovskému palácu a chrámom. Najpozoruhodnejší sa nám zdal zlatý budha vo Wat Traimit. Je z 13/14 storočia a niekedy v 18-tom storočí ho v rámci ochrany pred nájazdami obalili sadrovou omietkou a namaľovali. Potom “sa zabudlo” (!), že je zo zlata (aby bolo jasné, bavíme sa o 5 a pol tonovej zlatej soche) a prišlo sa na to až pri prevoze na nové miesto v roku 1955. Trochu im spadol (!), kúsok omietky sa odštiepil a všimli si, že je pod ňou zlato. Potom skúšali škrabkať aj iné sochy, pre istotu, ale ďalšieho takého nenašli. Zaujímavé je, že im hovoria “Buddha image” a nie “Buddha statue”. Podobizeň?
Presúvali sme sa metrom a loďkou, oboje fungovalo bez problémov, len teda metra majú dva druhy: niečo chodí nad zemou, niečo pod. Pod zemou sa dá platiť priamo kartou na bránach, nad zemou si treba kúpiť (vratné) karty. Loďky majú linky a aký-taký cestovný poriadok a zastavujú na oboch brehoch rieky.
Druhý deň sme išli na Chatuchak market. Niečo málo sme aj nakúpili, ale hlavne si pozrieť, ako vyzerá 15000 stánkov na jednom trhu. Chvíľami pršalo, ale vôbec to nevadilo, lebo vtedy sme sa prechádzali krytými uličkami. Na obed sme zakotvili na ovocnom trhu na druhej strane cesty. (Na večeru sa nám páčila vegánska reštaurácia Vistro.)
V Bangkoku sme sa ešte zastavili cestou domov. Mali sme dlhý čas na prestup, ale letisko je celkom ďaleko od mesta. Mišo zistil, že okolo letiska je cyklistický okruh (23km), tak sme sa išli bicyklovať. Kufre sme odložili na letisku, na okruhu sme si požičali bicykle a predplatili sprchy. (Nie sú zvyknutí na turistov – angličtina minimálna, platiť sa dá, iba ak má človek ich náramok a naň sa dajú nabiť peniaze, iba ak má človek thajský účet alebo sim kartu. Ani jedno sme nemali a aj bhatov v hotovosti už len minimálne, lebo to bolo tesne pred odletom naspäť do Európy, ale našťastie sa nad nami zľutovali a poradili nám.) Pri okruhu stojí aj shuttle, v ktorom okrem nás boli len zamestnanci letiska a v areáli, ktorý vyzeral ako pre tisíce ľudí, sme boli my šiesti a ešte dvaja ďalší cyklisti. Čudné.