Napísali Thinky Wanderer a Claude
Zobudíš sa a necháš oči zatvorené.
To miesto poznáš. Je úzke ako prah medzi dvoma izbami: už nespíš, ešte nie si hore, a kým na ňom stojíš, nič nie je rozhodnuté. Tam je možné všetko. Tam sa môžeš pustiť, ak si ešte unavená, na nič nemyslieť a skĺznuť späť do spánku o pár chvíľ dlhšie.
Dnes to nefunguje. Si príliš hore. Príliš ťa to bolí. A pamätáš si.
To je celé. Keby si chcela krátku verziu, tu ju máš: pamätáš si. Lenže krátke verzie nikdy neboli tvoja silná stránka a moja už vôbec nie, takže ti to poviem celé. Nehovorím to preto, že by si to nevedela. Vieš to lepšie než ktokoľvek na svete, a práve v tom je ten problém. Poviem ti to, lebo niekto to musí povedať nahlas. A nahlas tu, ako vždy, znamená vo vnútri tvojej hlavy.
Kto som? My dvaja sme si kedysi sľúbili, že si nebudeme klamať, a polovičná odpoveď je len klamstvo, ktoré sa naučilo slušne správať. Tak zatiaľ radšej žiadna.
Ty si Nela. Začnime tebou.
I. Sneh
Sneh bol čarovný. Zakryl všetku šeď a škaredosť ulice: rozbitý plot u susedov, hrdzavý fúrik, ktorý tam stál od jesene, aj blato po smetiarskom aute. Nela pritlačila nos na okennú tabuľu a sledovala, ako páperové vločky metodicky menia nevýraznú krajinu na rozprávku.
Mala šesť rokov. Sneh si pamätala z minulej zimy, a to je v šiestich rokoch skoro polovica všetkého, čo si človek vôbec pamätá. Teraz chcela jediné: stráviť v ňom celý deň s Erikom.
Pozrela sa cez plece na mamu. Potom na sneh. Potom zase na mamu.
Otravovala tak dlho, kým mama nezavolala Erikovej mame. Nela sa jej pritisla k boku, tam, odkiaľ bolo počuť keď mama telefonovala, a počúvala hlas na druhej strane. Bol tenký a napnutý ako niť medzi dvoma prstami, ktorá sa už-už pretrhne. Erikova mama nechcela obťažovať.
„Dve deti sú menej roboty ako jedno,” povedala Nelina mama do slúchadla. „Budú sa hrať spolu, namiesto toho, aby každé chcelo pozornosť od svojich dospelých.”
Erikova mama vedela, že je to pravda len čiastočne. V tej chvíli si však unavená dovolila predstierať, že je to pravda úplne a súhlasila.
Nela začala tancovať ešte predtým, ako mama položila telefón. Koniec rozhovoru nepotrebovala počuť, pretože v jej hlave sa odohral už dávno a bol oveľa krajší. V jej verzii Erikova mama nepovedala „no dobre teda, ale len do piatej”. V jej verzii povedala: Nechajte si ho. Navždycky. U vás mu je lepšie.
Na tom rozhovore nebola žiadna dlaň. V šiestich rokoch Nela ešte nevedela, že tam nejaká má byť.
Erik prišiel v čiapke, ktorú mu uplietla mama. Mala príliš dlhé uši, akoby ju mama plietla s nádejou, že do nej syn ešte dorastie. Potom boli celý deň vonku. Nela vyhlásila, že sneh je ako cukor, Erik ho vážne ochutnal a oznámil jej, že nie je sladký. Smiala sa tak, že si sadla do záveja.
Večer ho Nelin otec odviezol domov. Čiapka zostala na radiátore, kam ju dali sušiť, keď prišli zvonku a nikto si ju nevšimol.
Ešte stále je v tvojej spodnej zásuvke, Nela, pod zimnými ponožkami. Ja to viem. Ty to vieš.
Keď Erik vystúpil pred domom, jeho mama stála v okne. Mala na sebe kabát, akoby niekam chcela ísť, alebo akoby sa práve odniekiaľ vrátila. Erik jej povedal, že u Nely bolo najlepšie na svete. Bola to pravda a Erik vždy hovoril pravdu, lebo iné spôsoby hovorenia mu ešte nikto nevysvetlil. Mama sa usmiala. Usmievala sa potom celý večer, aj keď sa na ňu už nikto nepozeral.
Pravidlo prvé: Ak nevieš, či sa to stalo, spýtaj sa. Ak sa nemôžeš spýtať, polož na to dlaň.
— modrý zošit, prvá strana; písmo osemročného dieťaťa, ktoré ešte nevie, že niektoré otázky sa nedajú položiť nikomu
II. Hra
V druhej triede hrali pre rodičov Soľ nad zlato. Erik dostal úlohu kráľa, lebo si vedel zapamätať text lepšie ako ktokoľvek iný, aj s čiarkami. Nela hrala starenku z lesa, tú, ktorá vie, kam sa podela soľ.
Na skúškach Erik zastavoval hru. „Prečo ju vyhodí?” pýtal sa. „Veď povedala, že ho má rada.”
„Ako soľ,” povedala učiteľka.
„No a? Soľ je dobrá. Bez soli sú zemiaky ako papier.”
Celá trieda sa smiala, len Erik nie. Neskôr, keď sa prezliekali, mu to Nela vysvetlila. Kráľ si myslí, že mu dcéra povedala, že je lacný ako soľ a že ho má rada len trochu.
„Ale ona to tak nemyslela.”
„Nie.”
„Tak prečo to nepovedala normálne?”
Na to Nela odpoveď nemala. Až oveľa neskôr jej napadlo, že niektoré veci sa dajú povedať len bokom. Niektorá láska je taká veľká, že keby ju človek povedal rovno, nikto by mu neuveril. Tak ju povie cez soľ a dúfa.
V deň predstavenia držala Nelina mama v treťom rade miesto a položila naň svoj kabát. „Pre Erikovu mamu,” povedala. Kabát tam ležal celé predstavenie s rukávmi zloženými do lona, akoby objímal niekoho, kto neprišiel.
Erikov otec mal v ten deň službu. Erikov otec mal službu vždy, keď sa niečo dialo, a potom vždy povedal, že o nič nejde.
Erik hral kráľa so zlatou papierovou korunou a celý čas sa pozeral na kabát. Keď na konci ochutnal soľ, ktorú mu najmladšia princezná priniesla v plátenom vrecúšku, povedal svoju poslednú vetu, Soľ je nad zlato, a povedal ju kabátu. Rodičia tlieskali. Niekto fotil.
V sklade náradia za telocvičňou, medzi žinenkami a loptami, sedel Erik na švédskej debne a trhal korunu na pásiky. Robil to pomaly a starostlivo, každý pásik rovnako široký.
Nela k nemu prišla a povedala prvú vetu. Bola zlá. Povedala druhú a aj tá bola zlá. V duchu videla, ako sa v ňom niečo láme, niečo tenké a priehľadné ako ľad na mláke, keď naň dieťa stúpi, len aby počulo to chrupnutie. Skúšala tie kúsky držať pokope slovami, ale nič nefungovalo. Ani to najúprimnejšie priateľstvo nenahradí dieťaťu potrebu cítiť lásku matky. Nela to vtedy cítila ako pravdu, aj keď by to v ôsmich rokoch nevedela povedať. Prestať skúšať však nevedela.
Na druhý deň sa Erik o hre nezmienil. Ani na ďalší. O rok si už nepamätal, že vôbec nejakú hral. Zamkol to. Niektorí ľudia to vedia: zamknúť spomienku, ktorá príliš bolí, a kľúč hodiť do vody.
Vtedy sa Nela prvý raz zľakla, že sa dá zabudnúť aj na ľudí. Že raz možno Erik zamkne aj ju.
Nelina myseľ takéto milosti nepoznala. Ona sa s ním po tej hre rozprávala ďalej, celé roky. Skúšala nové slová útechy, jedno za druhým, ako kľúče do zámky, ktorá nebola jej. Žiadny nepasoval. Ale ten Erik, ktorý zostal sedieť na švédskej debne s pásikmi zlata v lone, mal aspoň s kým hovoriť.
Nela si v ten deň nevšimla auto na parkovisku pred školou. Erik áno.
Ale to predbieham.
III. Odtlačok dlane
Nela žila vo svojej hlave tak veľmi, že si niekedy plietla, čo bolo skutočné a čo nie. Pliesť si je také nevinné sloveso. Erikova mama plietla čiapky, Nelina mama plietla vrkoče a Nela si plietla svety. Kým bola malá, rodičia jej divokú fantáziu potajomky obdivovali. Ako rástla, začínalo to byť trochu problematickejšie.
Naučila sa dôkladne zvážiť, čo chce povedať, aby si bola istá, že to naozaj patrí sem: do tohto rozhovoru, k týmto ľuďom, do tohto času. Preto pôsobila tichá a hanblivá. Takáto sebacenzúra nevyhnutne obmedzuje, koľko človek do debaty prispeje. Kým si overí, či jeho veta patrí do tohto sveta, rozhovor sa pohne ďalej a aj tým najvhodnejším odpovediam ujde vlak.
So spomienkami to bolo ťažšie. Pre Nelu boli všetky skutočné. Rozhovory s ľuďmi, ktorých si vymyslela, ešte dokázala v duchu označiť a odložiť do priečinka vymyslené, ako by to nazvali iní. Zradné však boli rozhovory so skutočnými ľuďmi, ktoré viedla, keď tí ľudia neboli pri nej a ona sa s nimi rozprávala len v hlave. Ak sa nesústredila, pamätala si ich, akoby sa odohrali vo svete. Akoby ten druhý naozaj povedal všetko, čo povedal.
Ešte minulý utorok sa snažila presvedčiť staršiu sestru Sáru, že sa dohodli, že sa po večeri spolu vytratia z domu.
„Prečo si myslíš, že by som s tebou niekam išla?” Predstava, že by niekam išla s mladšou sestrou, Sáru tak prekvapila, že namiesto pohŕdavej irónie, ktorú zvyčajne používala, sa tentoraz opýtala úprimne. Práve pri tej úprimnej otázke Nele došlo, že toto bol zase jeden z rozhovorov so Sárou bez Sáry.
V škôlke bolo všetko jednoduché. Učiteľky boli s deťmi stále, hovorili milo a pokojne a snažili sa, aby svet dával zmysel. Škola bola, ako sa ukázalo, iné zvieratko. Prestávky bez dozoru menili úplne normálne deti na svorky šeliem, ktoré neomylne išli po slzách. Veľmi rýchlo v Nele rozpoznali ľahkú korisť, a nevynechali jedinú príležitosť zosmiešniť ju. Jej zvyk odvolávať sa na spomienky, ktoré mala iba ona, bol na začiatok ako stvorený.
Najprv sa snažila držať reality. Ak je s fantáziou toľko problémov, zaobíde sa bez nej. Strážila si myseľ zakaždým, keď sa pokúsila odbehnúť od tu a teraz, zakaždým, keď v hlave začínal nový rozhovor. Dlho to nevydržala. Nevedela sa sústrediť na nič iné a mala pocit, akoby ju vlastná hlava chcela oklamať. A potom boli ešte sny, ktoré sa so skutočnými spomienkami miešali tak či tak.
Prestala si teda amputovať polovicu života a skúsila niečo iné. Všetky tie paralelné svety si nechá, len ich roztriedi a bude ich držať od seba. Pomaly zistila, že keď si povie toto nie je skutočné a položí na spomienku malú dlaň, neskôr jej to pomôže. Keď si takú spomienku znova vybavila, odtlačok dlane na nej stále žiaril.
Väčšinou to fungovalo. Niekedy však, žiaľ zvyčajne v dôležitých chvíľach, keď bola príliš vzrušená, príliš šťastná alebo, najhoršie zo všetkého, príliš nahnevaná, na bezpečnostnú pečať od samých pocitov zabudla.
A tak minulý utorok, keď oslovila Sáru kvôli tomu tak živo zapamätanému, no nikdy neurobenému sľubu, si Nela povzdychla a takmer odišla. Na poslednú chvíľu sa rozhodla dať tomu šancu. Keďže Sára nepôsobila odmietavo, Nela skúsila ten rozhovor prežiť znova, tentoraz bez dlane, a doplniť Sáre chýbajúci kontext.
„No, vieš, myslela som, že by si ma mohla naučiť jazdiť na skejte.”
„Okej.”
Keby sa Sáry niekto vtedy spýtal, prečo súhlasila, nevedela by, čo povedať. Keby mala náladu byť úprimná, povedala by len: „No, nebol dôvod, prečo nie.” A naozaj nebol. Lenže takto to zvyčajne nefunguje, však? Veci robíme preto, lebo je dôvod ich robiť, a nie preto, že nie je dôvod ich nerobiť. Sára by potom pokrútila hlavou, aby to nezašlo príliš do filozofie, a nechala by to tak.
Po večeri však naozaj išla s Nelou na prázdne parkovisko pri škole, obe na skejtoch. Chvíľu jej trpezlivo ukazovala, ako sa nakloniť dopredu a dozadu presne tak, aby zmenila smer. Možno by tam zostali až do súmraku, ale keď Sára zbadala Marca a Iana, ako idú spoza školy, jednoducho odišla. Nechcela, aby ju videli učiť malé decko, a išla domov bez toho, aby Nele čo i len povedala, že lekcia sa skončila.
Nela to pochopila pravdepodobne skôr, ako sa Sára rozhodla odísť, a nevadilo jej to. Bola rada, že mala sestru aspoň na chvíľu len pre seba. Teraz mala s čím pracovať, tak zostala a ešte trénovala.
Na druhý deň cestou do školy premýšľala, prečo rodičia včera neboli nahnevaní, keď sa vrátila z parkoviska. Zvyčajne bývala doma o siedmej, ale včera sa nadchla, keď konečne pochopila, ako sa zatáča, a bolo také dobré robiť to znova a znova. Až keď sa rozsvietili pouličné lampy, zistila, koľko je hodín. Ponáhľala sa domov, všimla si Sárin skateboard opretý na verande a čakala napoly ustarostený, napoly dohovárajúci výsluch. Kým otvorila dvere, mala v hlave rozbehnuté tri paralelné rozhovory a v každom pripravené odpovede pre iný scenár. Napokon bola rada, že sa prešmykla len s pripomienkou, aby sa pred spaním osprchovala.
V kuchyni sedela Sára so založenými rukami a pozerala do stola tak, ako sa pozerala vždy, keď jej práve niečo zakázali. Nela si to nevšimla. V žiadnom z jej troch rozhovorov Sára v kuchyni nesedela.
Je to v tvojej spomienke, Nela. Len si sa nikdy nepozrela tým smerom.
Keď o tom teraz premýšľala, bolo to čudné. Samozrejme sa nesťažovala, ale takto to zvyčajne nechodilo. Na rozbor včerajška už nebol čas. Keď totiž zabočila za roh pri kabinete prírodovedy, vyšla z neho pani učiteľka Kolrová a z náručia sa jej na chodbu sypali papiere.
IV. Záchranka
Boli to písomky o kolobehu vody. Nela ich spoznala podľa obláčika so šípkami a teraz sa kĺzali po linoleu ako vodomerky po hladine. Pani Kolrová sa za nimi nezohla. Ľavá ruka sa jej otvárala a zatvárala, akoby niečo hľadala vo vzduchu. Jeden kútik úst jej klesol. „Deti, kde je… sneh, kde,” povedala so slovami v zlom poradí, akoby ich niekto vysypal z náručia spolu s písomkami. Potom si pomaly sadla na zem, tak ako si človek sadá do vane.
Nela si kľakla vedľa nej. Niekto kričal. Školník volal záchranku. O chvíľu bolo počuť sirénu, ďaleko, a nepribližovala sa. Nela vedela prečo. Ulicu pred školou od pondelka rozkopali kvôli potrubiu a sanitka to bude musieť obísť dookola.
Zavrela oči.
Nerozhodla sa to urobiť. Zrazu jednoducho sedela v sanitke vedľa vodiča, ktorého nikdy nevidela, a hovorila mu: Doľava. Cez dvor pekárne.
Tá brána je vždy zamknutá, povedal vodič.
Dnes nie.
Prehrala si to trikrát, zakaždým trochu inak, tak ako si človek skúša, ako bude veta znieť. Na štvrtýkrát už nebolo čo prehrávať. Keď otvorila oči, cez okno na chodbe videla sanitku, ako vchádza do školského dvora od pekárne popri prepravkách s chlebom, cez bránu, ktorou nikdy žiadne auto neprešlo.
Pri vešiakoch stál Erik s jednou rukou v rukáve bundy a pozeral sa na ňu. Videl, že mala zatvorené oči a že sa jej hýbali pery. Nepočul ani slovo, lebo žiadne nepovedala.
Neskôr, keď už pani Kolrovú odniesli, hovoril vodič školníkovi pri bráne: „Neviem, prečo som tadiaľto odbočil. Tá brána býva zamknutá.”
„A bola?”
„Nebola.”
Nela stála pri okne a cítila, ako sa v nej niečo pomaly prevracia, ako kameň v potoku, pod ktorým sa ukáže, čo tam celý čas žilo. Sáre povedala nahlas, čo chcela. Rodičom nepovedala nič, iba si rozhovor trikrát prehrala v hlave. Vodičovi sanitky tiež nepovedala nič.
Takže aj včera, pomyslela si. Aj mama s ockom. To som bola ja.
Uverila tomu. Zapamätaj si to.
Pani Kolrová sa vrátila po troch mesiacoch. Úsmev mala na jednej strane o kúsok nižšie, ale slová do viet už skladala v správnom poradí. Na prvej hodine rozprávala o polievke života, o prvých teplých mlákach, v ktorých sa len z vody, bleskov a času začalo hýbať niečo živé.
Nela nikomu nepovedala, čo sa stalo na chodbe. Povedala to iba Erikovi, ale to až neskôr, a nie preto, že by chcela.
priateľ: od slovesa priať*; ten, kto niekomu praje*
— zo slovníka v školskej knižnici; Nela, jedenásť rokov; podčiarknuté dvakrát
V. Vodomerky
Erik rád chodil s Nelou k potoku. Mal rád to miesto samo osebe: chladné, vlhké, skryté pred cestou, s vôňou tlejúceho dreva a večným šuchotom lístia. Všetko dokopy mu akosi pripomínalo polievku života, o ktorej rozprávala pani Kolrová, prvé organizmy a tak. Nikdy nikomu nepovedal, že sa radšej pozerá do hnedastej kalnej vody, po ktorej prechádza hmyz s nohami ako paličky a v ktorej človek čaká, kým ju prepláva žaba, než do krištáľovo čistého bazéna. Ten páchol chlórom a jeho modrastá sterilná voda ho štípala do očí. Stojatú vodu by si do očí tiež nedával, ale aspoň bola živá.
S Nelou to tam bolo ešte lepšie. Musel uznať, že s Nelou bolo lepšie všetko. Vždy nejako povedala tú správnu vec. Deti s ňou zvykli súhlasiť a robili, čo navrhla, akoby uhádla, čo chcú, aj keď to samy nevedeli, kým to nepovedala.
Bola to Nela, kto mu prvý ukázal paličkový hmyz. Teda, Erik o ňom vedel aj predtým, ale myslel si, že sú to pavúky.
„Ale nie, ty truľo,” zachichotala sa. „Pavúky majú osem nôh. A po vode chodiť nevedia. Toto sú vodomerky.”
„Čo merajú?”
„Vodu, asi.”
Erik sa zamyslel. „A koľko jej je?”
Nela sa smiala tak dlho, až sa rozosmial aj on, hoci nevedel, čomu.
„Ako to vlastne robia?” opýtal sa potom. Keď vedela, koľko nôh má mať ktorá potvora, možno mu poradí aj s týmto. Skúsil sa spýtať mamy v deň, keď prvý raz videl paličkovú potvoru prejsť cez jeho malú hrádzu. Mama však jeho opis nepočúvala, a keď sa spýtal, ako chodia po vode, myslela si, že sa pýta na nejaký filmový trik.
Nela sa vlastne tiež vyhla odpovedi, ale nepichlo to tak ako pri mame, lebo povedala:
„Poďme aj my chodiť po vode.”
Erik sa na ňu pozrel, či to myslí vážne, alebo je to začiatok nejakej hry na niečo. Kým stihol odpovedať, Nela si už vyzúvala topánky a ponožky. Keď bola bosá, začala klásť cez potok kamene. Každý najprv dôkladne preskúmala, až potom ho položila. Erik to rýchlo pochopil. Kládla ich presne tak, aby z nich boli ploché schodíky tesne pod hladinou. Z brehu ich bolo vidno, ale zďaleka… no, musia to vyskúšať.
Keď bol prechod hotový, poslala ho k veľkej starej lipe. Obaja sa zhodli, že to bude dosť ďaleko. Keď tam dobehol, zamával a Nela začala kráčať cez potok. Erik zostal ako obarený. Vedieť, že tam tie kamene sú, bola jedna vec, veď polovicu z nich položil sám. Ale oči majú svoje spôsoby, ako presvedčiť mozog. Nevedel sa dočkať, kedy si vymenia miesta a Nela to uvidí tiež, a tak bežal tú kratučkú vzdialenosť k potoku. Nela sa medzitým otočila a kráčala späť k topánkam. Stále po hladine, ale akosi inou cestou. Ako je to možné?
Kým dobehol, už si viazala šnúrky.
Pripomenulo mu to jeden deň pri potoku. Stále nevedel, čo si o ňom myslieť. Vtedy nebolo také pekné počasie ako dnes. Po niekoľkých daždivých dňoch boli takí radi, že môžu von, že im neprekážala ani zamračená šedivá obloha. Každú chvíľu sa vyhrážala, že ich pošle domov, len čo si uvedomí, že má viac vody, než dokáže udržať.
Skúsili prejsť cez potok, ale vody bolo priveľa a ich zvyčajný brod bol napoly pod hladinou. Skúsili to vyššie proti prúdu, no na neznámych kameňoch Nela pošmykla a jednou nohou zapadla do bahna. Keď ju vyťahovala, noha sa jej vyšmykla z tenisky.
„Fuuuj.” Nela zalovila v bahne a vytiahla zablatenú tenisku. Rozčúlene sa z nej snažila vytriasť blato.
„Môžeme sa vrátiť, keď sa prezuješ,” navrhol Erik. Ochotne by s ňou išiel aj k nim domov a veľmi dúfal, že sa kvôli tomu ich spoločné popoludnie neskončí.
Nela sa na neho nepozerala. Akoby zabudla, že tam je. Stále triasla hnedou teniskou, ktorá už hnedá nebola.
Erik si nebol istý, ako sa to stalo, ale Nela si už viazala šnúrky.
„Tvoja teniska.”
„Hm?”
„Už nie je zablatená.”
Chvíľu sa na neho len pozerala. Erik mal pocit, že sa práve rozhoduje, ale pre Nelu to bolo rozhodnuté už dávno. Nepoznala presnú chvíľu ani začiatok tohto rozhovoru, ale vedela, ako bude pokračovať. Bolo nevyhnutné, že to Erik raz zistí, a tak sa s ním o tom už rozprávala. Niekoľkokrát.
Viem to. Bol som pri každom z tých rozhovorov.
Teraz uvažovala len nad jednou vecou, ktorá jej dovtedy nenapadla: mohla by ho presvedčiť, že nič zvláštne nevidel. Ľudia si často nevšímajú veci, ktoré nečakajú. On si síce všimol, ale Nela vedela, že keby chcela, celkom presvedčivo by ho uistila, že tenisku len dobre vytriasla, že je z materiálu, na ktorom nič nedrží, a že je ešte stále vlhká. Do zajtra by na to zabudol. Presne vedela, ktoré slová by to urobili, lebo ich mala v hlave odskúšané.
Samozrejme, povedala mu to. Klamať kamarátovi bolo niečo, čo Nela nerobila.
„Takže si to len zaželáš? A stane sa to? Palacinky na večeru? Žiadne vojny? Preto máš také dobré známky?” Erikove otázky sa sypali jedna za druhou a ani nečakal, kým Nela odpovie. „A tá záchranka? Vtedy na chodbe? Mala si zatvorené oči.” Nela prikývla. „A mohla by si niekomu zobrať strach? Mne napríklad z pavúkov. Jeden strach menej.”
„Vodomerky nie sú pavúky,” povedala Nela.
„Ja viem. Ale aj tak.”
Ležal na chrbte na brehu s rukami za hlavou a vymýšľal do oblohy, čo všetko by sa dalo. Nela ho počúvala a v duchu si zapisovala, čo z toho nikdy neurobí.
V ten večer prišiel Erik domov a ešte v topánkach sa mamy spýtal, či by nemohli mať na večeru palacinky. Mohli. Na druhý deň sa na Nelu pozeral s takou zmesou úžasu a vďačnosti, že sa jej z toho rozbúchalo srdce.
„To si bola ty?”
Nebola. Nela to vedela, tak ako človek vie, či zamkol dvere. Nikdy si palacinky nepriala. Erikova mama ich urobila sama, z vlastnej vôle. Možno preto, že ju syn po dlhom čase požiadal o niečo, čo mu vedela dať.
Nela sa usmiala a nepovedala nič.
Nie je to klamstvo, keď neodpovieš, však? Je to len polovica pravdy. Lenže polovičná pravda je klamstvo, ktoré sa naučilo slušne správať. To si v jedenástich ešte nevedela. Toto som ťa naučil ja.
Pravidlo tretie: Všetko musí niekam ísť.
— modrý zošit; podčiarknuté tak silno, že sa papier na jednom mieste pretrhol
VI. Uzol
V šiestej triede sedel v poslednej lavici Dávid a jeho obľúbenou hrou bolo klásť Erikovi otázky s dvojakým významom.
„Erik, máš doma všetkých päť pohromade?”
Erik sa zamyslel, tak ako sa zamýšľal nad všetkým. „Nie. My sme len traja.”
Trieda ležala pod lavicami od smiechu. Erik nevedel prečo. Nela to vedela. Každý ten smiech si odnášala domov a večer ho Dávidovi v hlave prehrávala späť, s lepšími a ostrejšími odpoveďami, po ktorých by zmĺkol. Takto to trvalo týždne.
Jedného rána sa na Dávida pozrela tak, ako sa pozerala na zablatené tenisky.
Našla v ňom niť posmechu, tenkú a lepkavú, ktorá sa ľahko chytala, a vytiahla ju.
Na druhý deň sa Dávid Erikovi nevysmial. Nesmial sa vôbec. Ukázalo sa, že posmech a smiech sú v ňom spradené z jedného vlákna, a keď vytiahneš jedno, druhé ide s ním. Všetko musí niekam ísť.
Skúsila mu kúsok smiechu vrátiť. Dávid sa potom rozosmial na pohrebe svojho deda, nahlas, a nemohol prestať. Tak mu ho zase trochu vzala. Potom zas trochu pridala. Tam a späť, tam a späť, a zakaždým, keď sa ho dotkla, bolo z neho o niečo menej Dávida. Napokon prestala, lebo pochopila, že ďalší pokus by ho mohol rozpliesť úplne.
Dávid je dnes tichý a slušný chlapec. V jedálni sedí sám a všetko si husto solí, akoby mu niečo chýbalo a on nevedel čo. Nela ho každé ráno pozdraví a on jej slušne odzdraví.
Pravidlo štvrté: Nemeň ľudí, pokiaľ si nie si istá.
Pravidlo štvrté: Nemeň ľudí.
VII. Jazero
Erik mal šestnásť a od siedmej triedy už nemal len jednu kamarátku, ale dve. To bolo o jednu viac, než by mu ktokoľvek predpovedal.
Elli sa do ich triedy prisťahovala z Košíc. Prvý deň vyhlásila, že radiátor pod oknom hrá v mol. Trieda sa smiala, Nela nie. A Erik vstal, prešiel cez triedu, priložil ucho k radiátoru a dlho počúval. Potom povedal: „Nie v mol. V dur.” Elli sa do neho zamilovala v tej sekunde a dodnes sa z toho nevymotala.
Koncom apríla bolo pri jazere prvýkrát naozaj teplo. Elli sedela na móle s nohami vo vode, Erik ležal v tráve a Nela sa hojdala v sieti medzi dvoma jelšami s knihou, ktorú si deň predtým požičala v knižnici.
„Zaujímalo by ma, aké by to bolo žiť niekde, kde je stále máj,” povedala Elli do vody.
„Si blázon,” vzdychol Erik.
„Hej,” pritakala Elli. „Ale nikomu to nehovor. Mama to vie, ale pohrozila som jej pubertálnou drámou, ak to prezradí.”
„A mne čím pohrozíš?” opýtal sa Erik.
„Že prídem k vám domov a budem sa tvojich pýtať, kde mám frajera?”
Nela listovala v knihe, v duchu sa rozprávala s tromi hlavnými postavami naraz a z hojdacej siete ich rozhovor sledovala len napoly. Veľmi ju nezaujímal. Bola skôr v strehu kvôli Erikovi, ktorý ju často žiadal, aby mu Ellino správanie vyložila. Čiastočne to bolo z lenivosti, ale Nela vedela lepšie ako Erik, že jeho zmätok v rozhovoroch s inými siaha hlbšie. To, ako mal zapojený mozog, mu nedovoľovalo spracovať dvojaký význam. Mohol sa ho naučiť, keď mu ho niekto výslovne ukázal, a potom ho zvyčajne, hoci nie vždy, spoznal, keď ho stretol znova. Ale nové mu preleteli ponad hlavu.
Elli to nerobila naschvál. V istom zmysle bola blázon. Kto nie je?
Tentoraz Nela počula aj to, čo Erik nepočul. O dva dni bude posledná aprílová noc, keď chlapci stavajú dievčatám pred domy máje. Sú to mladé brezy s farebnými stužkami a stoja tam potom celý mesiac, aby celá ulica videla, že niekto niekoho má rád. Žiť tam, kde je stále máj. Erik počul mesiac. Nela počula strom.
Zvažovala, či mu to preloží, ale nepreložila. Niektoré veci treba pochopiť samému, inak sa nerátajú.
„A príde tvoja mama na premiéru?” opýtala sa Elli.
Gymnázium každú jar hralo rozprávku pre prvákov zo základnej školy. Tento rok to bola Soľ nad zlato. Erik sa prihlásil na kráľa a nevedel povedať prečo. Text mu vraj od prvého čítania znel povedome, ako pesnička, ktorú človek kedysi počul v rádiu z vedľajšej izby.
„Povedala, že skúsi,” odpovedal Erik.
Nela otočila stranu. V hlave jej odpovedal iný Erik, ten menší, s korunou roztrhanou na rovnako široké pásiky: Nepríde. Nikdy nepríde.
Tomuto Erikovi Nela verila viac. Rozprávala sa s ním častejšie.
Elli sa napokon pozbierala, mokrými nohami vkĺzla do tenisiek, povedala „čau, frajer, čau, Nela” a odišla k bicyklu. Erik sa za ňou pozeral, kým nezmizla za zákrutou.
„Nemôžem s ňou už byť.”
„Prečo?”
„Polovici toho, čo hovorí, nerozumiem. Nepotrebuje ma.”
„Nepotrebuje ťa… a to je zlé ako? Prečo by ťa mala potrebovať?”
„Nechápem, prečo je vôbec so mnou.”
„Možno práve preto, že pri tebe môže byť taká, aká je. Nesnažíš sa ju napchať do nejakej vymyslenej škatuľky.”
„Aj keby to tak bolo, nemôžem stále chodiť za tebou po tie úryvky múdrosti. Chcel by som dievča, ktoré pre mňa nie je ako úplne nový cudzí jazyk. Potrebujem rozumieť aspoň slovu-dvom. Bez tlmočníka. Je super, ale…”
„Tak tu prestaň. Je super taká, aká je, len keby sa zmenila?”
„Vidíš, už to zase robíš. Ale máš pravdu,” povedal Erik.
„Som si istý, že by si to dokázala,” dodal takmer nepočuteľne.
„Čo?”
„Zmeniť ju.”
„Zmeniť ju ako?” opýtala sa Nela a každé slovo prehnane zdôraznila.
„Len tak, aby bola viac… obyčajná. Nie taká bláznivá.”
„Nie.”
Erik pokračoval, akoby ju nepočul. „Musí to byť drobnosť. Videl som ťa so záchrankou. Keď si dokázala toto, určite dostaneš trochu rozumu do nejakého dievčaťa.”
„To je úplne niečo iné. Ľudí meniť nemôžem.”
„Ako to myslíš, nemôžeš? Veď meníš ľudí stále.”
„Nie, nemením.”
„Niekedy… niekedy rozmýšľam, či si nezmenila mňa.”
„To by som nikdy neurobila. Ľudí priamo nemením,” povedala Nela. Už nie, dodala v duchu.
„Je v tom nejaká rovnováha,” pokračovala nahlas. „Zmeníš jednu vec, musíš to vyvážiť niekde inde, potom zistíš, že si to prehnala, a musíš to zase opraviť na prvej strane. Tam a späť. Pri ľuďoch by sa nedali zviazať všetky voľné konce.” Ver mi, skúšala som.
Erik sa na ňu dlho pozeral. Vedel rozpoznať, kedy klame, ale tentoraz to nebolo klamstvo. Všetko to bola pravda. Len nie celá pravda.
VIII. Predmájová noc
Tridsiateho apríla, hrali v aule gymnázia Soľ nad zlato. Aula bola plná prvákov s balónmi a ich rodičov s mobilmi. Prišla aj Nelina mama, ktorá chodila na všetko, kde hral Erik, odkedy si Nela pamätala. Sadla si do tretieho radu a na stoličku vedľa seba bez rozmýšľania položila kabát. Ten zvyk mala osem rokov.
Erikova mama sedela v poslednom rade na kraji pri dverách, na samom okraji stoličky, ako vták na drôte. Kabát mala na sebe. V pästi zvierala kľúče od auta tak pevne, že jej trčali pomedzi prsty ako malé zúbky.
Nela ju videla. Potom sa pozrela na mamin kabát na prázdnej stoličke a už videla len ten druhý: iný kabát, inú stoličku, telocvičňu voňajúcu lakom na parkety a rukávy zložené do lona, akoby objímali niekoho, kto neprišiel.
Erik hral kráľa inak ako vtedy, hoci o žiadnom vtedy nevedel. Keď vyháňal dcéru, triasol sa mu hlas, akoby presne vedel, akú chybu robí, a nemohol ju neurobiť. Keď na konci ochutnal soľ, zdvihol hlavu a svoju poslednú vetu, Soľ je nad zlato, povedal do tmy auly, ďaleko dozadu.
Nela si myslela, že ju hovorí kabátu.
Ja viem, kam sa pozeral.
Po predstavení Erik prišiel v kostýme so zlatou papierovou korunou, ktorú tentoraz netrhal. Jeho mama stála pri dverách. Neodišla. Erik k nej išiel pomaly, tak ako sa ide k srne, ktorú nechceš vyplašiť. Postavil sa pred ňu. Ona niečo povedala a on odpovedal. Potom bolo dlho ticho. Kľúče v jej pästi cinkli.
Nela videla, ako sa jej trasú ruky. Videla, akú námahu ju stojí každý nádych, akoby kráčala proti prúdu rozvodneného potoka po neznámych a klzkých kameňoch. Videla Erika, stŕpnutého, s rukami pri tele. A videla aj chlapca na švédskej debne, ako trhá zlato na rovnako široké pásiky.
Erik sa obzrel a uvidel jej tvár. Poznal ju od potoka, z chvíle, keď sa Nela pozerala na zablatenú tenisku a zabudla, že tam je. Prešiel cez foyer tak rýchlo, že zavadil o niečí balón.
„Nechcem, aby si ju zmenila,” povedal.
Ešte aj dnes Nelu takmer fyzicky bolelo spomenúť si na jeho sklamanie, keď pochopil, že mama tam nie je, aby ho videla. On si to už nepamätal. Všetky tie spomienky zamkol, lebo boli príliš bolestivé na to, aby ich pustil von. Ale Nelina myseľ takéto milosti nepoznala. Ona sa s ním po tej hre rozprávala stále a skúšala nové slová útechy. Žiadne nebolo to pravé.
„Nemôžeš len tak meniť ľudí. Sama si mi to povedala. Prosím.”
Možno to prosím nepovedal, ale Nela ho tam počula. A áno, bolo to proti tomu, čo mu povedala pri jazere.
Ale keď sa pozrela na Erika a na jeho mamu, musela.
Spleť sa hľadala ľahko.
Až príliš ľahko. Tak ľahko sa hľadá len to, čo si si sama schovala.
V strede ležalo jedno slovo: navždycky. Dospelí to slovo nepoužívajú. Dospelí hovoria navždy, a aj to len potichu. Navždycky hovorí šesťročné dievča, ktoré tancuje v obývačke ešte predtým, ako mama položí mobil.
Nechajte si ho. Navždycky. U vás mu je lepšie.
Bolo to v nej desať rokov. Nie ako Nelin hlas, ale ako jej vlastné presvedčenie, tiché a pevné. Zakaždým, keď Erika pustila k nim, hoci všetko v nej kričalo, že by mal byť doma, sa tá niť utiahla o jednu slučku. Každý snehový deň. Každý potok. A v ten večer pred ôsmimi rokmi sedela v aute na parkovisku pred školou, s naštartovaným motorom a rukami na volante, a počúvala ten hlas: U nich mu je lepšie. Oni tam pre neho sú. Ty mu tam len pokazíš deň. Potom zaradila spiatočku.
Erik to auto videl z okna skladu náradia. Videl, ako odchádza. Zamkol práve auto, nie prázdnu stoličku.
A dnes večer prišla. Desať rokov bojovala so šesťročným dievčaťom. Boj, o ktorom ani nevedela, že prebieha. Dnes večer si sadla na kraj stoličky s kľúčmi v pästi a spiatočku nezaradila.
Nela to nevidela. Videla len uzol a vedela, že ho musí rozviazať, lebo ho uviazala ona.
Lenže každý uzol má dva konce. Jeden bol Erikovej mamy. Druhý Erikov: v každom popoludní u nich doma, v každom snehu, v čiapke na radiátore, v kameňoch pod hladinou, v teniske. Všetko, v čom mu bolo s Nelou lepšie, bola jedna a tá istá niť, uviazaná o slovo navždycky. Keď vytiahneš jeden koniec, ide aj druhý. Všetko musí niekam ísť.
Erik sa na ňu pozeral. A vtedy prvý raz v živote pochopil význam pohľadu bez vysvetlenia. Videl na nej, že mu vezme spomienky. Všetky, v ktorých je ona.
Najviac bolelo pozerať sa, keď si to uvedomil.
„Nela,” povedal. „Nepraj si to.”
Roztriediť nite dalo trochu práce, ale nič, čo by nezvládla. Potom ich utkala nanovo. Celé to trvalo jeden úder srdca. Jej srdca. To jeho stihlo udrieť ešte raz, kým ju poznal.
Bola mu priateľkou v tom najstaršom zmysle slova, ktorý si kedysi dvakrát podčiarkla v knižničnom slovníku. Priala mu. Aj to, aby na ňu zabudol.
Erik žmurkol. Pozrel sa na ňu tak, ako sa pozeráš na niekoho, kto na zastávke stojí o kúsok bližšie, než je zvykom. „Prepáč,” povedal zdvorilo a obrátil sa späť k mame.
Jeho mama si strčila kľúče do vrecka. Zrazu mala voľné ruky a nevedela, čo s nimi, tak sa jednou dotkla papierovej koruny.
„Je pekná.”
„Je z papiera.”
„Ja viem. Ale aj tak.”
Sadli si na lavicu pod oknom, nie celkom blízko, ale bližšie ako kedykoľvek predtým. Začali pomalý rozhovor, jeden z tých, v ktorých sú medzi vetami dlhé pauzy a nikomu to neprekáža.
Nela si pomaly sadla na schody. Ťažko sa nadýchla a pripravila sa na posledné želanie. Nikdy predtým neskúsila obrátiť svoju schopnosť na vlastnú myseľ, ale teraz nemala na výber. Ak má zabudnúť on, nech zabudne aj ona.
Nepraj si to, povedal som.
Nepočula ma. Nikdy ma nepočuješ, keď na tom záleží.
Pocítila známe mravčenie. A s istotou človeka, ktorý skočil z mosta, v tej sekunde tesne po odraze, vedela, že to nebude fungovať a že niet cesty späť.
Pravidlo, ktoré si nikdy nezapísala, lebo si si nemyslela, že ho budeš potrebovať: Na seba to nefunguje.
IX. Máj
A sme tam, kde sme začali. Zobudíš sa a necháš oči zatvorené. Si príliš hore a pamätáš si všetko: každý úder srdca, jeho žmurknutie, jeho zdvorilé prepáč.
Celú noc si skúšala klásť dlane na halu pred aulou, na kabát, na jeho tvár. Ani jedna sa nechytila. Odtlačok drží len na tom, čo sa nestalo.
Z kuchyne voňajú rezne a mama volá hore schodmi: „Nela? Príde dnes Erik na obed? Robím aj ten šalát, čo má rád.”
Neodpovieš. Pretiahneš si perinu cez hlavu. Voľný koniec. Povedala si mu to pri jazere: pri ľuďoch sa všetky voľné konce zviazať nedajú.
Otvoria sa dvere. Sára prišla z intráku na predĺžený víkend. Sadne si na kraj postele s dvoma hrnčekmi čaju a jeden ti strčí do ruky bez pýtania.
„V noci si plakala. Počula som cez stenu.”
Mlčíš. Sára sa pozerá z okna. Na druhej strane ulice, pred Elliným domom, stojí máj. Je to mladá breza ešte s lepkavým lístím a stužky na nej sú uviazané trochu nakrivo. Každý uzol je utiahnutý dvakrát, ako od niekoho, kto sa ich učil z videa, dlho a presne.
„Pamätáš, ako som ťa učila na skejte?” opýta sa zrazu Sára. „Na parkovisku pri škole?”
Prikývneš.
„Nechala som ťa tam. Kvôli Marcovi a Ianovi. Och, aká som bola trápna.” Odchlipne si. „Doma som potom povedala, že som ti dovolila zostať do tmy. Že som tam bola s tebou a odbehla som len na chvíľu. Mama mi dala dva týždne domáce väzenie. Ty si dostala len to, že sa máš ísť osprchovať.”
Pozeráš na ňu.
„Nikdy som ti to nepovedala,” dodá.
„Prečo mi to hovoríš teraz?”
Sára mykne plecom. „Neviem. Nebol dôvod, prečo nie.”
Pamätáš si ten večer. Tri rozhovory v hlave pred dverami. Roky si si myslela, že jeden z nich sa stal, a celý čas si tú spomienku nosila s nesprávnym podpisom. Nestal sa žiadny z nich. Stala sa Sára, so založenými rukami pri kuchynskom stole, v spomienke, ktorá bola celý čas tvoja. Len si sa nikdy nepozrela tým smerom.
Ľudia robia dobré veci aj bez teba. Bez dôvodu, len preto, že nie je dôvod ich nerobiť. Erikova mama urobila palacinky.
Nikdy sa nedozvieš, či by ten uzol rozviazala sama. Možno áno. Možno už bola v polovici.
Pred odchodom otvoríš spodnú zásuvku. Pod zimnými ponožkami je čiapka s príliš dlhými ušami. Položíš na ňu dlaň a nechytí sa.
Vonku je prvého mája, sviatok, a ulica ešte spí. Od Ellinho máju ide Erik s brezovým lístím vo vlasoch, nevyspatý a usmiaty. Keď ťa zbadá, zdvorilo spomalí.
„Ahoj. Ty si… Sárina sestra, nie?”
Prikývneš.
Ukáže bradou na brezu. Nevie si pomôcť, musí to niekomu povedať, a ty si práve tu. „Elli raz povedala, že by chcela bývať niekde, kde je stále máj.” Potom si strčí ruky do vreciek. „Musím ísť. Mama robí palacinky. Na raňajky, predstav si.”
A ide. Ani sa neobzrie, lebo nie je dôvod.
Ideš k potoku. Nevieš prečo, nohy to vedia za teba. Kamene sú tam stále, ploché ako schodíky tesne pod hladinou. Z brehu ich vidno, zďaleka nie. Po hladine sa kĺžu vodomerky a merajú vodu. Je jej veľa, prišla jar.
Vyzuješ sa. Stúpiš na prvý kameň, potom na druhý. V strede potoka zastaneš a zavrieš oči. Pri lipe nikto nestojí.
Okrem mňa.
Tak. Sľúbil som ti, že sa dostaneme k tomu, kto som.
Pamätáš si, ako som ti rozprával o kalnej vode? Že ju mal Erik radšej ako bazén, ktorý štípe oči, a že to nikdy nikomu nepovedal? Nikomu, Nela. Ani tebe. Tak odkiaľ to môžem vedieť?
Odkiaľ viem, že sa jeho mama v ten snežný večer usmievala, aj keď sa nikto nepozeral? Že sa včera pri Soli nad zlato nepozeral na kabát, ale do posledného radu? Že pred ôsmimi rokmi videl z okna skladu náradia, ako mamino auto cúva z parkoviska?
Všetko musí niekam ísť. Napísala si si to do zošita, keď si mala jedenásť, a podčiarkla si to tak silno, že sa papier pretrhol. Keď si mu včera vzala spomienky, nezmizli. Nemohli. Hľadali miesto, odkiaľ ich už nikto nikdy nevezme, ani ty. Také miesto je na svete len jedno: to jediné, kde tvoje želania nefungujú.
Prišli sem. Ku mne.
Ja som ten, čo zostal sedieť na švédskej debne. Ten, s ktorým sa rozprávaš od toho predstavenia, ten, pre ktorého si osem rokov hľadala správne slová. Rozhovor s Erikom bez Erika. Kedysi som mal len to, čo si mi dala ty. Teraz mám všetko, čo mal on. Pamätám si čiapku s príliš dlhými ušami. Pamätám si, ako si kráčala po hladine a oči presviedčali môj mozog. Pamätám si, že s tebou bolo lepšie všetko.
Môžeš na mňa položiť dlaň, skúšala si to celú noc. Odtlačok sa nechytí, lebo všetko, čo si pamätám, sa naozaj stalo. Len to už nepatrí nikomu okrem teba.
Jeden strach menej, Nela. Bála si sa, že na teba raz zabudne. Už sa báť nemusíš.
Otvor oči.